Ilustračný obrázok: Lenka Bartušková Pixabay
Medzi najkrajšie spomienky patria tie na bezstarostné detstvo, keď sme ako deti verili na zázraky. Zopár takých spomienok má určite mnoho z nás ukrytých hlboko v srdci. Rada spomínam na chvíle v spoločnosti oboch starých rodičov a čím som staršia tým zreteľnejšie sa mi vybavujú. Úteky v papučkách z domu večer k nim, skákanie po našuchorených perinách v ich posteli, zvedavé otázky a občas, keď som veľmi papuľovala aj zopár výchovných po zadku, ale tak, aby to nebolelo.
Áno, bol to čas zázrakov. Keď sme verili na Ježiška a na Mikuláša, ktorý zasa bude chodiť…
Niekde už dnes večer, niekde až zajtra a nadelí plné čižmičky a papučky dobrôtok a sladkostí.
Deti, hlavne tie najmenšie sa budú radovať, niektoré sa možno pri pohľade na Mikuláša, čerta a anjela budú aj trošku báť.
Spomenula som si na moje prvé stretnutie s ozajstným Mikulášom, ktorý nosil veľký kôš na chrbte a v ňom sladké balíčky.
Bolo to v útulnej letnej kuchyni našich starkých, ktorá bola v zime vyhriata veľkou kachľovou pecou, na ktorej sa skoro stále sušilo nejaké ovocie. Mikulášom bol pán kaplán, veľký kamarát starej mamy, ale to som sa dozvedela až neskôr.
Myslím si, že sa rodičia a starí rodičia tešili viac ako my deti.
My decká sme boli vyparádené ako zo škatuľky a vedeli sme, že ak sa pekne pomodlíme, tak dostaneme sladkosti.
Stará mama s mamou do mňa vkladali nádeje, že im neurobím hanbu. Mala som päť rokov, vedela som už sama čítať, „Maľovanú abecedu“ odrapotať naspamäť a vedela som smelo diškurovať s dospelákmi.
Nastala očakávaná chvíľa a niekto zaklopal na dvere. Bola som veľmi zvedavá na živého Mikuláša. Znova sa ozvalo klopkanie na dvere a mala som ísť otvoriť. Celá šťastná som pred dverami povedala pamätné slová, ktoré som raz počula, ako ich ticho povedal starý apko, keď prišla jedna suseda, ktorú sme volali „cetka farizejka“ a ktorá veľmi rada dlho klopala na dvere kým vošla. „Voľno, kto je za dverami, nech zje hov…“
Starý apko s tatinom mali záchvat smiechu, starú mamu brali mrákoty a mama zúrila. Smiech bolo počuť aj spoza dverí a videla som, ako sa otvárajú a v nich stojí chlap vo veľkom, červenom plášti s bielou bradou, divnou čiapkou a zatočenou palicou spolu s čertom, aj anjelom. Vôbec sa mi nepáčili a ani bratovi.
Mikuláš sa snažil zachrániť situáciu, tak sa nás spýtal, či sa vieme modliť, prikývli sme, že áno. Brat sa dosť bál, asi toho čerta, tak sa začal bojazlivo modliť „Anjeličku môj strážničku“. Neviem prečo som sa nechcela pomodliť, ale keď do mňa dlho dobiedzali mama aj stará mama spolu s Mikulášom, aby som bola poslušná a ukázala ako sa viem pekne pomodliť, tak som povedala: „Ani bohovi“.
A v tej chvíli som dostala prvú Mikulášsku nádielku od mamy rovno na zadok.
Mikuláš – pán kaplán, sa ju snažil upokojiť a vysvetľoval jej, že som ešte malé dieťa a tie robia nezbedu práve v takýchto chvíľach.
Balíček som nakoniec dostala aj bez modlenia.
Mojím deťom som nikdy také prekvapenia nerobila, ale vždy si našli plnú Mikulášsku čižmičku, ušitú len na túto jednu príležitosť, plnú maškrtiek. Myslím, že kým boli malí, mali dosť Mikulášov, čertov a anjelov v škôlke a škole a nechala som ich, nech si vychutnávajú dobroty.
Vždy som však išla zazvoniť zvončekom za dvere, tak aby ma nevideli a vždy bolo počuť ako sa tešia. Aj keď boli veľkí a puberťáci, robila som to tiež a bolo úžasné vidieť, že z toho majú stále veľkú radosť. Dokonca sa vytratili z detských izieb, aby som im mohla dať čižmičky „nenápadne“ do okna. Už dávno vedeli, že tie dobroty im dávam do čižmičiek ja, ale v tú chvíľku sa z nich stávali malé deti, ktoré veria rozprávkam.
Samozrejme, nikdy som nezabudla ani na moju drahú polovičku, ktorá je tiež veľmi maškrtná…
Chvíle, keď môžeme byť znova aspoň na pár okamihov deťmi, sú jedinečné a krásne…
Devana
Slnovratovo 5. december 2017
