
Nedávno sme vás na stránkach Belobogu oboznámili s Bonhoefferovou teóriou hlúposti, ktorá veľmi dobre vysvetľuje neznesiteľnú politickú korektnosť médií a veľkej časti tzv. „lepšoľudí“. Dieter Bonhoeffer nielen poskytol vysvetlenie, ale aj sám sa usiloval túto hlúposť poraziť a zvrátiť spoločenský vývoj. Jeho spôsob – likvidácia politických špičiek, ktoré terorizujú obyvateľstvo – neviedol k úspechu, ale k likvidácii odbojovej siete. Bolo by preto vhodné premýšľať o efektívnejšom spôsobe.
Bonhoeffer si všímal nekritickú oddanosť bežných Nemcov v Tretej ríši vodcovi a domnieval sa, že odstránením vodcu sa ľudia zbavia idolu a môžu sa vrátiť k normálnemu mysleniu a chovaniu. Lenže tak to nefunguje. Oddanosť idolu je len príznak a dôsledok niečoho iného, hlbšieho. Napríklad aj dnes sú „lepšoľudia“ nekriticky oddaní a celým srdcom fandia idolu, ktorý im predložia médiá, ale po jeho odstránení z piedestálu, napríklad voľbami, sa veľmi rýchlo preorientujú na nový idol a všetko funguje po starom. Ich hlúposť (v Bonhoefferovskom zmysle) a oddanosť sú celkom neosobné a nepriame.
Ako to teda funguje? „Lepšoľudia“ sú spravidla veľmi zaneprázdnení. Veľa pracujú, študujú a veľa času trávia v pomerne úzkych kolektívoch. Zaneprázdnenosť je životný štýl, je to súčasť vykorisťovania práce a nič na tom nemení ani to, že v súčasnosti je tlak na zamestnancov väčšinou typu „soft“. Zamestnancom menej hrozia tresty a postihy, sú motivovaní skôr získavať výhody a „benefity“. Je pre nich dôležité byť v trvalej priazni svojich šéfov aj vplyvných kolegov. A toto presne je tá pasca, ktorá ich učí byť konformnými, až nekriticky a bez zbytočných otázok, lebo „u nás sa to robí takto“.
Médiá, správy zo sveta, politické komentáre, tie v ich myšlienkovom okruhu majú spravidla nízku prioritu. Práca, šéfovia, zákazníci, rodina, priatelia, to všetko si vyžaduje toľko času a energie, že ostáva veľmi málo času na to, aby si človek vytváral objektívny názor na zložité politické procesy. A popravde, ani mu na tom veľmi nezáleží. Všetko, o čom sa píše a hovorí v médiách, je príliš ďaleko a človeku v bežnom živote ani nijako neprospieva objektívne poznanie toho, čo a prečo sa deje. Nepotrebuje to vedieť. Sledovanie médií, vrátane sociálnych, však človeku pomáha „byť v obraze“. Vedieť, o čom je reč, keď niekto v práci alebo spomedzi priateľov niečo spomenie, a vedieť, ako na to správne reagovať, aby človek ukázal, že je „náš“. Aby sa svojou ignoranciou nevylučoval, aby ostal konformným.
Práve preto nemá význam „lepšoľuďom“ vysvetľovať, že veci sa majú inak, než o tom píšu médiá. Vyrušuje ich to, nemajú o to záujem a nijako im to k životu nepomôže. Lebo oni sa každý deň vracajú späť do toho istého prostredia, ktoré funguje stále rovnako a ich prioritou je byť prijatí a nespôsobovať si zbytočné problémy. A práve preto na všetky pokusy o osvetu reagujú podráždene alebo priamo agresívne. Osveta je teda kontraproduktívna a naviac to znamená prijímať ich témy. Rozprávať o veciach a problémoch, ktoré nastoľujú iní a to takým spôsobom, ako ich iní chápu a formulujú. Existujú však dôležitejšie témy a postoje, na ktoré by sme mali upriamovať pozornosť.
Som presvedčený, že cestou k obrode nie je boj proti ich idolom, ani ich odstránenie z verejného priestoru, lebo veľmi rýchlo ich nahradia iné idoly a na komunikačných a sociálnych návykoch to nič nezmení. Cestou je nastoľovanie vlastných tém a formulovanie vlastných spôsobov riešenia problémov. Vytváranie komunít a prostredí, v ktorých sa ľudia cítia dobre a ktoré aj „lepšoľudí“ budú lákať, aby sa stali ich súčasťou. A ktoré nie sú vhodné na aplikovanie nanútených návykov.
Príkladom môžu byť športové udalosti. Šport, hoci hokej počas majstrovstiev a olympijských hier, je takmer pre každého príťažlivý a pritom sa do neho ťažko vkladajú politicky angažované témy. Ak sa o to aj (často) niekto pokúša, výsledok je takmer vždy odpudzujúci.
Bojujme teda proti konformnej hlúposti tak, že ju neprijmeme za normu. Budujme vlastné témy a svoje komunity, ktoré sa sústreďujú na naše životné témy a k „lepšoľuďom“ pristupujme s veľkorysou blahosklonnosťou a optimistickým očakávaním, že naše úspechy, náš pocit životného šťastia a zmyslu sa pre nich (chtiac-nechtiac) stane príťažlivým a v ich vlastnom záujme začnú hľadať cestu do psychicky zdravšieho prostredia – medzi nás.



