Ilustračný obrázok: Pixabay
Korjacky folklór (Kamčatka) s naratívom boja Stvoriteľa proti zlým duchom – kanibalom, zapísaný v roku 1901 ruským antropológom V. I. Jocheľsonom, preložený z anglického originálu How Eme’mqut became a Cannibal, pre slovenské publikum prvýkrát.
Bolo to v čase, keď žil Veľký Havran a jeho ľud. Ememkut sa oženil so Ženou-rastlinou. Jedného na jej povedal: ,,Pôjdeme do divočiny.“
Žena mu odporuje: ,,Nemyslím si, že je to dobrý nápad. Prečo by sme tam mali ísť? Ja nepôjdem!“
Odišiel teda sám, zabil mnoho jeleňov, prenocoval v divočine a vrátil sa do jarangy. Na ďalší raz znova zabil mnoho jeleňov, prenocoval v divočine a vrátil sa do jarangy. Na ďalší raz znova zabil mnoho jeleňov, prenocoval v divočine, do jarangy sa však nevrátil. Žena Ememkuta išla navštíviť svojho Otca-dažďa, prišla k jeho domu, nakukla dnu dolu vchodom. Tu vidí sedieť Ememkuta pri ohni. V rukách drží svojho svokra a s veľkou chuťou ho pojedá. Vystrašila sa žena a utiekla sa schovať do podzemného domu. Boli tam dve vši, ktorým prikázala zavolať všetkých ľudí. Tí prišli, postavili sa na vyvýšenú plošinu a počúvajú: ,,S Ememkutom sa stalo niečo zlé!“
Ememkut medzitým hľadal svoju ženu, prišiel do podzemia. Vyšiel na vyvýšenú plošinu, kde stáli ľudia. Medzi nimi bola aj jeho žena a otec –Veľký Havran.
,,Nikto mi nezabráni zjesť všetkých ľudí!“, skríkol Ememkut a začal olizovať tváre ľudí. Chytil ho Veľký Havran, aby mu podviazal jazyk, no vidí, že jeho jazyk zubatý. Ememkut schytil svoje vlastné dieťa, ihneď ho prehltol a kosti vypľul. Veľký Havran zakričal: ,,Keď takto jednáš so svojou krvou, zjedz aj sám seba!“
Ememkut okamžite začal požierať sám seba, obhrýzol si konce prstov na rukách, potom na nohách, potom celé telo – ruky, ramená, nohy, trup. Zostala len hlava a krk. Vtom Ememkut zomrel, lebo nebolo viac čo zjesť. Veľký Havran chytil jeho hlavu, hodil ju do ohňa a spálil. Uplynulo veľa času. Raz večer sa začal z krbu dovnútra valiť hustý dym. Ememkutova sestra vykríkla: ,,Vracia sa Ememkut so synom!“
Ememkut niesol svojho syna na pleciach. Vyšiel z krbu a už nikdy nepovedal žene: ,,Poďme do divočiny!“ Od tej doby žil ticho v dome a už netúžil túlať sa kade-tade po šírom okolí. Naopak, zostal žiť navždy na tomto mieste. Koniec.[1]
[1] JOCHELSON, W. 1905. The Koryak. Religion and Myths. № 108. New York: Leiden, s. 127 – 128.
Preklad: Sonka Valovič Sazama
