Ilustračný obrázok: Pixabay
Korjacky folklór (Kamčatka) s naratívom tvorenia dažďa, a so šamanským prvkom v obraze Veľkého Havrana zapísaný v roku 1901 ruským antropológom V. I. Jocheľsonom, preložený z anglického originálu How Universe makes Rain, pre slovenské publikum prvýkrát.
Bolo to v čase, keď žil Veľký Havran (Kutchynnjaku). Istý čas neustále pršalo. Všetky veci Veľkého Havrana premokli: oblečenie a jedlo mu začali hniť, dom sa zatopil vodou. Tu povedal najstaršiemu synovi Ememkutovi: „Vesmíru sa niečo stalo, keď neustále prší. Pôjdeme sa pozrieť, odkiaľ prichádza dážď, a uvidíme.“
Premenili sa na havranov a vzlietli k príbytku Vesmíru. Tu začuli údery šamanského bubna, vošli dnu a vidia Vesmír bubnovať na tamburínu. Vedľa neho sedí Žena-dážď. Aby pršalo, odrezal jej pohlavie a zavesil na bubon, potom odrezal aj svoje a bil ním ba bubon miesto paličky. Pri každom údere zo ženského pohlavia vystrekla voda a tá padala na zem ako dážď. Keď Vesmír uvidel Veľkého Havrana a Ememkuta, prestal biť a bubon odložil. Dážď okamžite prestal.
Vtedy Veľký Havran vraví synovi: ,,Prestalo pršať, môžeme ísť späť.“ Vyšli z príbytku, ukryli sa a čakali, čo sa bude diať. Len čo vyšli von, Vesmír znova začal biť na bubon a prudko sa rozpršalo. A tak znova vošli dnu. Keď Vesmír uvidel Veľkého Havrana a Ememkuta, prestal biť a bubon odložil. Dážď okamžite prestal. Veľký Havran zašepkal synovi: ,,Predstierajme, že ideme preč, a keď si budú myslieť, že nás tu už niet, skryjeme sa a uvidíme, čo robiť.“ Potom povedal Vesmíru: ,,Prestalo pršať, môžeme ísť späť.“
Veľký Havran a Ememkut predstierali, že vychádzajú z domu, no v predsieni sa zahalili do jelenej kože a ľahli si na zem. Vesmír vraví žene: ,,Daj mi tamburínu, nech znova môžem bubnovať.“ Podala mu bubon a on začal doň udierať svojim pohlavím. Z odrezaného pohlavia ženy sa začala valiť voda a opäť prudko na zem.
Veľký Havran vraví synovi: „Uspím ich a ty budeš sledovať, kam Vesmír položí bubon a paličku.“ Len čo to vyslovil, Vesmír so ženou zostali ospalí. Vesmír odložil tamburínu nabok a obaja tvrdo zaspali. Havran vzal tamburínu a všimol si, že je na nej pripevnené ženské pohlavie dažďovej ženy; vzal paličku a zistil, že je to mužské pohlavie Vesmíru. Nad ohňom začal ohrievať tamburínu s paličkou, kým neboli suché a chrumkavé, vrátil ich na pôvodné miesta a odstránil ospalé kúzlo zo spiacich. Postavili sa a Vesmír začal biť do tamburíny; ale čím viac bubnoval, tým bolo počasie krajšie. Nezostal ani jeden obláčik a obloha sa úplne vyjasnila. Vesmír so ženou ustali a unavene si ľahli spať.
,,Teraz už môžeme ísť naozaj domov“, povedal spokojne Veľký Havran Ememkutovi a odleteli. Počasie sa vyjasnilo a nasledovali horúce jeden za druhým, no v love nemali šťastie. Nič sa nechytilo: ani jeleň, ani morské živočíchy. Nastal hlad, pretože Vesmír spal. Nakoniec Veľký Havran povedal: ,,Pôjdem za Vesmírom a pozriem sa, čo robí.“ Priletel za ním a hovorí: ,,Máme suché počasie a hladujeme, pretože nemôžeme získať jedlo.“
,,Je to preto, že nedávam pozor na svoje deti“, povedal Vesmír. ,,Vráť sa, odteraz budeš mať šťastie pri love, ja sa o teba postarám.“ Veľký Havran odletel. Po návrate synovia ulovili aj morské živočíchy, aj divých jeleňov. Veľký Havran vytiahol zo zeme stĺp, ku ktorému boli priviazané psy a z diery v zemi vyliezlo celé stádo severských jeleňov. Veľký Havran obetoval Vesmíru veľa jeleňov a odvtedy mal šťastie pri love. To je všetko.[1]
[1] JOCHELSON, W. 1905. The Koryak. Religion and Myths. № 9. New York: Leiden, s. 142 – 143.
Preklad: Sonka Valovič Sazama
