Vždy som bol presvedčený, že individualizmus je príliš jednostranný a spoločnosť zložená z vyhranených individualistov nemôže dobre fungovať. Na základe svojich skúseností som presvedčený, že existuje určitá forma „kolektívnej inteligencie“, hoci si ju väčšina ľudí nemusí uvedomovať. Som presvedčený, že dnešný svet potrebuje „myslenie vo veľkom“, v zmysle – so širokým dosahom a zohľadnením mnohých, aj vzdialených, faktorov.
Dnešný prístup politiky tomu vôbec nezodpovedá. Mnohí politici nie sú schopní empatie, kompromisu. Často sa orientujú na vzájomný boj namiesto hľadania pravdy a napokon to skončí na osobných útokoch (nie myšlienkových). Podľa môjho názoru, výrazným argumentom pre kooperáciu, ako kľúč úspechu, by mohla byť kolektívna inteligencia. Je to v protiklade s dnes bežným dôrazom na individualizmus. Individualistický človek stráca schopnosť vcítiť sa do iných ľudí. Je pohltený záujmom o svoje vlastné veci. Prehra iného ho skôr poteší,
výhra vyvolá žiarlivosť. Čaro kolektívnej inteligencie je v tom, že hustejšia vzájomná prepojenosť našich myslí, vytvára priestor, v ktorom každý z nás má prístup k rozsiahlejšiemu spektru myšlienok, informácií, než v izolovanom svete s jeho obmedzeným množstvom ideí a znalostí.
Kolektívny rozum, ako sa u nás laicky hovorilo, je založený na dialógu, rozhovore, debate, polemike. Nie nadarmo už v starom Grécku učili rétoriku a v nej vedenie dialógu. Ja osobne sa prikláňam k názoru, že
kolektívna inteligencia môže vplývať na naše správanie, dodržiavanie opatrení a v konečnom dôsledku aj na mentálne zdravie populácie ako aj chápanie cieľov vzdelávania a osvety medzi ľuďmi, čiže „terapiu“ obyvateľov v boji s hlúposťou.
Želaním by bol aj pozitívny vplyv kolektívnej inteligencie (reprezentantov národa, najlepšie inteligentných odborníkov) na členov jednotlivých vlád. Kolektívna inteligencia teda priamo terapeutický efekt nemá, ale v prenesenom slova zmysle pomáha pochopiť atribúty vzniku a šírenia infekcie a tiež zmysel opatrení a zároveň nájsť možné východiská.
Je mi jasné, že som sa pustil do náročnej témy a už pri príprave som narazil na rôzne, aj odmietavé názory. Ide o tému, ktorá by sa mala vo svete stať predmetom naliehavej pozornosti a mnohých diskusií, no v slovenskom prostredí sa vyskytuje len výnimočne. Nemám však ambíciu len plávať po povrchu, ale chcem odkrývať aj
jednotlivé vrstvy do hĺbok ľudského myslenia.
Uvedomujem si, že môže byť ťažké vymedziť čo je to kolektív. Mnohých ľudí tento pojem odrádza tým, že sa s ním naposledy stretli ešte počas socializmu. V sociálnej psychológii hovoríme o skupinovom myslení, rozhodovaní. Niekedy sa hovorilo že spisovatelia, vedci – ale to sú jednotlivci, alebo skupiny, ktoré vytvárajú systém poznatkov. Mnohým sa prieči predstava, že „kolektív“ by mohol mať vlastnú inteligenciu, ktorá je len v obmedzenej miere pod kontrolou jednotlivca.
I napriek mnohým názorovým rozdielom si myslím si, že je to práve vplyv kolektívnej inteligencie, čo robí naše individuálne mozgy múdrejšími. Jednoznačne preferujem kolektívnu inteligenciu pred individualizmom, ale
uznávam, že v spoločnosti je veľa výnimočných a šikovných individualistov – odborníkov v rôznych oblastiach, a títo často dávajú veľký podiel svojej inteligencie do „kolektívnej inteligencie“.
Myslím, že nie je správne, keď sa téma kolektivizmu vo verejných debatách marginalizuje, lebo spoločnosť sa tak zbavuje možnosti aktívne s kolektívnou inteligenciou pracovať a využívať ju.
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka
Prírodné javy existujú a fungujú nezávisle od našej vôle a dokonca bez toho, či ich existenciu vnímame. O mnohých javoch je lepšie vedieť a aktívne s nimi pracovať, inak môžu pôsobiť proti nám. Príkladom môže byť ionizujúce žiarenie v okolí alebo rôzne kontaminácie v pitnej vode. Aj kolektívnu inteligenciu je lepšie vnímať a aktívne s ňou pracovať, inak sa z dobrého sluhu môže stať zlým pánom.
Na túto tému pripravujem špeciálny článok o jednej zabudnutej teórii zdroja hlúposti (Bonhoeffer).
