V dňoch, keď Červená armáda a s ňou Československá brigáda Ludvika Svobodu dosiahli hranice pretrhnutej Československej republiky, pred slovenskou a českou laickou verejnosťou sa začali objavovať nové a nové fakty o nemeckých zločinoch spáchaných na území Sovietskeho zväzu. Táto národnooslobodzovacia cesta vpred, preťatím nemeckého frontu na dve polovice, mala za následok, že nemecké vojská sa pod vplyvom kliešťového obchvatu nedokázali zmôcť na vážnejší odpor a pri ústupe zanechávali za sebou veľké časti kompromitujúceho materiálu – prísne dôverné rozkazy a inštrukcie vysokých vládnych úradov z Berlína, zaoberajúcich sa vyhubením sovietskych vojnových zajatcov a civilného obyvateľstva za pomoci domáceho kolaborantstva. Demoralizovaná, a bez ľudských rezerv populačne oslabená nemecká armáda[1] v roku 1944 už nebola tou armádou z rokov 1941 – 1943, opevnenia, ktoré postavili Nemci na Dnestri, boli v sovietskych rukách a ani Prut viac nepredstavoval prekážku postupu Červenej armády za víťazstvom…
Klérofašistické pohotovostné oddiely
Nemecká armáda, ktorá si bola vedomá neodvratného konca, snažila sa zanechať v krajinách, z ktorých ustupovala, sabotážne a teroristické skupiny vytvorené z ľudí zapredaných Nemcom. Na Záhorí zriadila ustupujúca nemecká armáda v mesiacoch február – marec 1945 teroristický a sabotážny kurz, kde vybrala 42 obzvlášť osvedčených príslušníkov HG a HM, ktorí vykonávali pre Nemcov spravodajské služby proti povstalcom. Tu boli vycvičení vybraní príslušníci HG a HM k tomu účelu, aby zostali na území oslobodeného Červenou armádou a aby tam prevádzali spravodajskú, teroristickú a sabotážnu činnosť vytváraním ilegálnych buniek. V tejto činnosti mali pokračovať podľa vzoru nacistických teroristických jednotiek Werwolfu[2]. Frekventanti sekulského teroristického a sabotážneho kurzu plnili príkazy namierené proti vlastnému národu. Myšlienka vytvoriť plnohodnotné a organizované ozbrojené pohotovostné oddiely za účelom protištátnej povojnovej činnosti bola uskutočnená v mesiacoch september – október 1945 náborom nového členstva, a to z príslušníkov HG a HM.[3]
Ohrozenie Československa nacistickým podzemím
V roku 1945 demokratizovaná československá armáda upevnila svoje vzťahy so Sovietskym zväzom. Západné štáty z dôvodov sebe vlastných, začali poskytovať nacistickému podzemiu isté zázemie, ktoré využívali proti Československu a neustále ho dopĺňali z domácich českých a slovenských zradcov. Spočiatku sa táto činnosť obmedzovala iba na šírenie protištátnej propagandy, špionáž, sabotáže, väčšie či menšie diverzie, k likvidácii ktorých stačili zásahy policajného a administratívneho rázu, ak však nadobudli širší rozmer, vyžadovali akciu väčšieho (neraz bojového) rozsahu. Prvou takouto akciou, bezprostredne po skončení vojny, bol odsun nemeckého obyvateľstva do Nemecka (Postupimská dohoda[4]). Táto masa nemeckého obyvateľstva vo svojej zdrvujúcej väčšine nacistického, protičeskoslovenského a protidemokratického zmýšľania, vytvorila základňu nacistického podzemia a tzv. nebezpečnú piatu kolónu.
Obnovu štátnej suverenity v pohraničí a odsun nemeckých nacistov zabezpečovali ozbrojené zložky československého ľudovodemokratického štátneho aparátu (asi 160 000 mužov), ktoré boli od 22. mája 1945 nahradené Prvou československou armádou (vzniknutej z československej jednotky v Sovietskom zväze). Súčasne prebehla i reorganizácia zvyšných ozbrojených zložiek, najlepší z najlepších boli preradení do Sboru národní bezpečnosti (SBN). Pohraničné oblasti Čiech a Moravy, v ktorých žilo okolo 3 mil. nemeckého obyvateľstva si však vyžadovali zvláštne nasadenie, preto koncom mája 1945 bolo do týchto oblastí povolaných k mimoriadnej službe v armáde päť ročníkov mužstva a osem ročníkov záložných dôstojníkov, spolu s predvojnovými aktívnymi dôstojníkmi. Po tomto nasadení v mesiacoch júl a august 1945 boj proti nacistickému podzemiu vyvrcholil. Československá armáda so svojimi ,,lietajúcimi oddielmi“ vzorne plnila svoju povinnosť voči republike, kontrolovala nepokojné priestory a likvidovala záškodnícke skupiny.[5]
S obnovením štátnej suverenity v pohraničí súvisela ďalšia úloha – zabezpečenie štátnych hraníc, zvlášť dôležité bolo zabezpečenie hraníc s Nemeckom a Rakúskom, nemenej veľký význam malo aj zabezpečenie hraníc s Poľskom a Maďarskom, cez ktoré prebiehali rôzne kolaborantské skupiny, bandy utekajúce pred hnevom vlastného národa, ako aj pred spravodlivým trestom. Tieto skupiny hľadali pomoc buď na Západe, alebo na istý čas v Československu, a to v spojení s podobným skupinami, kde mali prevádzať svoju záškodnícku činnosť a rozvrat. Do Československa boli vysielané skupiny, ktoré počas vojny úzko spolupracovali s hitlerovcami, aby za finančnú odmenu zbierali údaje o československej armáde, o SNB, znárodnených a súkromných podnikoch, o výrobnom programe štátnych podnikov, zahraničných dodávkach, spotrebe surovín, správy o politických pomeroch a hlavne o protištátnych organizáciách na Slovensku. Rovnako zbierali údaje týkajúce sa sovietskej armády a ZSSR.[6]
Zabezpečenie štátnych hraníc bolo opäť v rukách jednotiek československej armády a SBN. Obe zložky vzájomne spolupracovali v koordinácii s Ministerstvom vnútra a národnej obrany. Na Slovensku, kde pohraničné pluky SBN ešte neboli, boli zabezpečované hranice iba armádou, ktorá musela vyvinúť značné úsilie, hlavne proti organizovaným i neorganizovaným tlupám ukrajinského nacionalistického hnutia.
Ukrajinský nacionalizmus – pravá ruka Werwolfu
Ukrajinskí nacionalisti verne slúžili nacistom už v prípravách druhej svetovej vojny ako piata kolóna hitlerovského Nemecka v Poľsku, Československu a Sovietskom zväze, lynčovali miestne obyvateľstvo tým najbrutálnejším spôsobom a škodili Červenej armáde i partizánom, kde sa len dalo. Ich organizačná štruktúra spočívala z hlavného veliteľstva, krajských vojenských štábov, grup (skupín), wydtinokov (brigád), kurinov (práporov) a sotní (základnej jednotky o počte 120 mužov). Po vojne – v prevažnej časti Ukrajiny nemalo nacionalistické hnutie úspech, ukrajinský ľud nacionalistov odmietol a sovietske orgány ich zľahka potlačili. Určitú oporu našli v niekdajšej Halíči (do roku 1939 súčasť Poľska) a v juhovýchodnom poľskom pohraničí. Po skončení vojny boli pochopiteľne v týchto územiach štátnymi orgánmi nemilosrdne stíhaní a spravodlivo potrestaní. To dalo ukrajinským nacionalistom zámienku k propagande o útlaku sovietskou mocou… Zvlášť závažná však bola skutočnosť, že po vojne našli oporu v Amerike a ich reakčných kruhoch na Západe, ale aj v Československu.
Tu v Československu zvolili ukrajinskí nacionalisti iný postup ako v Poľsku a sovietskej Ukrajine. V dobe, keď ešte nebola definitívne rozhodnutá otázka moci, snažili sa využiť k svojej záškodníckej činnosti tú časť buržoázneho politického spektra, ktorá sa ešte podieľala na vláde, preto zvykli prehlasovať, že nebojujú proti Československu, ale iba proti komunizmu, za demokraciu a kresťanskú civilizáciu. Takto, aby nebudili dojem zločineckých bánd, dali svojej činnosti politické poslanie. Rozširovali o sebe, že sa presúvajú do západnej americkej zóny, že sú povstalci z Ukrajiny a ide im v prvom rade o to, aby Ukrajina bola slobodná.[7]
Na území Československa pôsobilo niekoľko ilegálnych organizácií, vybudovaných nacistami, do ktorých boli ukrajinskí nacionalisti aktívne zapojení. Okrem podzemnej činnosti v Československu udržiavali spojenie medzi ukrajinským nacionalistickým hnutím v Poľsku a jeho organizáciami a centrami v západnej Európe, hlavne v americkej ochrannej zóne západného Nemecka (Mníchov), kde sídlilo vedenie Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN). Ďalšími dôležitými strediskami OUN bolo bavorské mesto Regensburg, Linec, Rimini a iné. Vedľa tejto civilnej siete, proti ktorej zasahovali orgány ministerstva vnútra a vojenského spravodajstva, škodili Československu aj ozbrojené tlupy tzv. Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA), známej ako banderovci…[8]
Ukrajinskí nacionalisti mali plnú podporu českých a slovenských buržoázne orientovaných politikov, kolaborantov ľudáckeho razenia a v zahraničí úzko spolupracovali s hnutím českého generála a exilového politika Leva Prchalu. Oporu tiež nachádzali v protištátne naladených skupinách ukrajinskej menšiny na východnom Slovensku, ktorá im poskytovala patričné zázemie[9] a keď sa im podarilo preniknúť na západ, mnohí sa hrdo hlásili k ukrajinskej vojenskej jednotke v rámci Wehrmachtu – k divízii Waffen SS – Halíč.[10]
Úzka spolupráca banderovcov a Tisovych pohotovostných oddielov
V roku 1945 a 1946 napadli banderovci z Poľského územia niekoľkokrát východné Slovensko, v lete a na jeseň v roku 1945 došlo i k niekoľkým prípadom teroru a vraždám civilného obyvateľstva. Proti týmto vpádom zasahovala hlavne armáda, ktorá nástup banderovcov vždy na istý čas spacifikovala. Od zimy 1945 boli československou armádou hranice východného Slovenska permanentne strážené. V apríli 1946 bol zlikvidovaný veľký vpád, ktorým sa banderovci na východnom Slovensku pokúšali ovplyvniť voľby do ÚNS v prospech Demokratickej strany, na ich činnosť mali vzápätí nadviazať tzv. bieli partizáni organizovaní za pomoci nacistov zo zradcov slovenského národa, prívržencov klérofašistického Slovenského štátu. Tento vpád bol podporovaný reakčnými silami až z Čiech – z Prahy a Plzne.[11] Demokratická strana však pobúrene akékoľvek obvinenie v súvislosti s banderovcami odmietala a stránila sa akejkoľvek spojitosti s nimi.[12]
Keď sa banderovci v roku 1947 rozšírili po Slovensku, stali sa jednotky klérofašistických pohotovostných oddielov oveľa trúfalejšie a v spolupráci s banderovcami sa začali nazývať Tisove pohotovostné oddiely, dokonca si zaviedli vlastnú kartotéku, jej členovia museli slávnostne prisahať slepú poslušnosť a vernosť Tisovi. Organizácia, ktorá mala stredisko v Žiline, disponovala vlastnou pečiatkou a tlačenými legitimáciami, vo všetkých jej organizáciách sa hovorilo o spojení s banderovcami, najmä ohľadom ozbrojeného povstania a štátneho prevratu na Slovensku, boli prevádzané nábory mladých chlapcov od 18 rokov pre výcvik v horách, ktorí mali byť vycvičení a ponechaní na Slovensku s určitými špeciálnymi úlohami. Letáky, ktoré boli zhabané z ich tlačiarní, vyzývali na boj proti židoboľševizmu na Slovensku v mene skutočnej demokracie bok po boku hrdinských banderovcov.[13]
K veľkému banderovskému vpádu prišlo koncom jari a začiatkom leta 1947, kedy sa v plnom rozsahu ukázalo zhubné podhubie tzv. demokratickej buržoázie, ktorá sa snažila zmariť účinné pohraničné bezpečnostné opatrenia, rozložiť morálku jednotiek nasadených proti banderovcom, dokonca sa v tlači a propagande niektorých strán objavil názor, že banderovci sú iba pár stoviek otrhaných jedincov, ktorým by sa mala ponechať voľná cesta na Západ. Citujeme: ,,Pár stovek otrhaných štvanců se odněkud z východu snaží projít našimi zeměmi někam na západ. Mají patrně k tomu své důvody. Bylo by opravdu nejmoudřejší nechat je projít tam, kde myslí, že dojdou klidu.“ (Svobodné slovo, 24. august 1947; Čas, 27. august 1947).
Banderovci rozširovali fantastické správy, že USA v blízkej dobe zasiahnu vypovedaním vojny ZSSR a oni vraj budú predvojom tohto boja… Tieto bandy niesli mená svojich veliteľov: Chromenko, Burlak, Krzemeň a Roman. Proti nim zasiahli jednotky československej armády a príslušníci pohraničných útvarov SNB z oblasti Čiech a Moravy. Ale niektorým sa predsa len podarilo preniknúť do vnútrozemia, pohybovali sa po neschodných pásoch vysokých hôr a nepriestupných lesov, nachádzali podporu u miestneho obyvateľstva, jednak rusínskeho či gréckokatolíckeho, alebo u zvyškov ešte neodsunutých Nemcov a u niektorých Slovákov, v ktorých novoľudáctvo bolo posilňované jednak domnelými krivdami, ktoré sa vraj činia proti katolíkom, jednak nenávisťou voči povojnovej Československej republike. V nevýznamných skupinách, ktoré sa neustále pohybovali a udržiavali pohromade, aby nestrácali bojovú silu, prenikli tieto bandy až do neprístupného priestoru Nízkych Tatier, kde boli rozptyľované a ničené. Banderovci počítali s tým, že sa hromadne prebijú do Rakúska, preto vysielali slabšie skupinky, ktoré sa o to mali pokúsiť a potom odoslať hlavnému vedeniu rádiotelegramom správu, zásahom československých štátnych orgánov sa im tento pokus nevydaril.[14]
Likvidačné akcie boli by však oveľa úspešnejšie, keby časť bývalého kolaborujúceho obyvateľstva tieto bandy nepodporovala. Bol v tom však aj strach miestneho obyvateľstva, ktorý bol prirodzený. Juhomoravská Pravda v tomto čase informovala: ,,V poslední době přecházejí na Břeclavsko a Hodoninsko ze Slovenska menší ozbrojené tlupy banderovců. Vnikají v noci do obydlí občanů a vynucují na nich potravu, odpočinek a různé informace. Zastrašené obyvatelstvo podléhá hrozbám tlup a jejich přítomnost nehlásí na stanicích SNB. Je nutné, aby obyvatelstvo ihned hlásilo každou podezřelou osobu i události… Členové tlup jsou oblečeni buď v občanském oděvu nebo mají německý, resp. polský stejnokroj, mluvá polským nářečím a jsou ozbrojeni různými zbraněmi. Banderovci sledují protistátní cíle, a proto každá shovívavost k nim zvyšuje nebezpečí pro stát i jeho obyvatele… Poslední události v tomto kraji, při nichž doslo k přestrelkám a ztrátám na lidských životech ukazují, že výzva musí být chápána se vší vážností.“[15]
V auguste 1947 sa v časopise Partyzán dočítame nasledovné: ,,Banderovci majú svoje meno po zakladateľovi nacionalistického ukrajinského hnutia Stepana Banderu. Nemci, ktorí mali odjakživa záujem na rozoštvávaní slovanských národov, toto hnutie výdatne podporovali a Bandera sám absolvoval Hitlerovo školenie dávno pred vojnou. Jeho stúpenci vytvorili v poľskom národe tzv. piatu kolónu, ktorej činnosť sa prejavila hlavne pri napadnutí Poľska Nemcami, a to sabotážami a zámerným drobením armády. Za okupácie Poľska regrutovala sa z radov banderovcov tzv. polícia, ktorá pomáhala okupantom terorizovať poľský národ. Banderovci likvidovali getá, pôsobili ako dozorcovia v koncentračných táboroch a pod zámienkou, že bojujú za Veľkú Ukrajinu terorizovali obyvateľstvo hlavne na Volyňsku. Okrem legálnych policajných bánd vyčíňali na poľskom území ešte bandy pololegálne, rovnako podporované a vyzbrojované Nemcami, ktorých obeťami sa stalo pol milióna poľských a ukrajinských občanov. Banderovci zostávali vďační svojim nemeckým protektorom hlavne po bitke o Stalingrad, keď z nich bola pod nemeckým velením vytvorená divízia SS-Galizien. Táto divízia bola nasadzovaná hlavne proti poľským, ukrajinským a československým partizánom a neblaho sa preslávila banditizmom a zverstvami pri likvidácii varšavského povstania. Po vojne – po likvidácii nemeckej armády sa banderovci dostali jednak do zajateckých táborov, jednak prešli do Andersovej armády (*armáda gen. Wladyslawa Andersa, neformálny názov poľských ozbrojených síl vytvorený behom 2. svetovej vojny v rokoch 1941 – 1942 v ZSSR z prepustených poľských občanov, do tej doby väznených v sovietskych gulagoch, a k ich prepusteniu prišlo na základe paktu Sikorskij – Majskij), a jednak viedli blahobytný život v táboroch DP (Displaced persons), čiže vysídlených osôb. Niektorí zostali na území Poľska, dúfajúc v politický prevrat, ktorý by sa opäť vyniesol na povrch. Ale demokratická vláda v Poľsku sa upevnila, pomery sa skonsolidovali, poľský ľud nehodlal viac trpieť medzi sebou záškodníkov a rozvracačov. Proti banderovcom bol vyhlásený vyhladzovací boj, na ktorom sa podieľali okrem príslušníkov ozbrojených síl aj civilisti. Poľská pôda sa stala banderovcom príliš horúcou. A tak sa stalo, že niektoré tlupy banderovcov začiatkom roka 1947 sa pokúsili prejsť slovensko-poľské hranice, čo sa im aj podarilo. Podľa výpovede prvých zajatcov smerovali do amerického pásma v Rakúsku. Spoločnosť v týchto bandách bola veľmi pestrá – vyskytovali sa tu najmä nemeckí a maďarskí SS, taktiež vlasovci, fašistickí Ukrajinci a Poliaci, vojnoví aj obyčajní zločinci, ktorým nacistická ideológia prešla až tak do krvi, že sa nemohli prispôsobiť normálnemu životu v mieri. A prečo smerovali práve do americkej zóny? Hádam preto, že tam boli ešte zbytky divízie SS-Galizien, ako aj zbytky Andersovej armády, žijúce a pôsobiace úplne nerušene. Akonáhle sa banderovci ukázali na Slovensku, boli ihneď prijaté prísne protiopatrenia, a to zákrokmi pohraničných útvarov SNB.“[16]
Čo znamená projekt ,,Veľká Ukrajina“?
Tento článok sme vybrali zámerne. Čo znamená projekt Veľká Ukrajina? Kto bol Konovalev? Kto bol Stepan Bandera? A ako vznikli banderovci? Banderovci boli výplodom a nástrojom ukrajinského nacionalistického hnutia, ktoré prejavilo svoju aktivitu už po prvej svetovej vojne, keď bandy S. V. Petljura bojovali za slobodnú Ukrajinu, ako proti Poliakom, tak proti Červenej armáde. Okolo roku 1927 sa ukrajinská bielogvardejská emigrácia sformovala okolo vodcu ukrajinského nacionalizmu plk. E. M. Konovalevca, s ktorým si vytýčili svoj veľký politický cieľ – vytvoriť Veľkú Ukrajinu. Konovalev videl samozvanú Ukrajinu ako niečo medzi fašistickým Talianskom a nacistickým Nemeckom, a to o rozlohe od Kubáne až po Poprad. Bola ustanovená Organizácia ukrajinských nacionalistov (OUN), ktorá sa po roku 1933 dala do služieb Hitlera. Sečovské organizácie, ktoré v dňoch Mníchova vpadli do Karpatskej Ukrajiny, boli jedným z článkov tejto fašisticko-nacionalistickej siete. Z týchto a podobných živlov bol neskôr vytvorený tzv. Ukrajinský legión. Po smrti Konovalevca sa v čele ukrajinských nacionalistov v Poľsku objavil S. Bandera.
Vo všeobecnosti môžeme vychádzať z toho, že Bandera bol zanieteným ukrajinským nacionalistom, propagoval štátnosť svojho národa, ale zároveň hlásal národnú výlučnosť a egoizmus, vyvolával nacionálne konflikty a neznášanlivosť. Ako predstaviteľ OUN hlásal nenávisť k Rusom, Poliakom, Židom, Maďarom a tiež tým Ukrajincom, ktorí boli v jeho očiach zradcovia národa. Hoci bol naoko pre Nemcov nepohodlný, v koncentračnom tábore, kde bol väznený, mal osobité výhody a riadil formovanie UPA, i keď bol zatvorený. V rokoch 1943 – 1944 mala UPA už okolo 40 000 príslušníkov. UPA bolo celonárodné povstanie za Hitlerov plán Veľkú Ukrajinu, namierené proti ZSSR a Poľsku. Po prechode frontu zvolila diverznú taktiku v sovietskom tyle, dopúšťala sa zverských zločinov pri napádaní jednotlivcov ako i skupín, bez strát sa neobišiel ani čs. armádny zbor. V tomto čase utiekol k banderovcom aj neskorší veliteľ sotny Burlak s celou policajnou jednotkou, ktorá bola dobre vojensky organizovanou silou a na našom území napáchala veľa zla. Banderovci sa krvavo porátali s každým, kto im nebol po vôli.[17]
Bandera po prepustení z koncentračného tábora v roku 1944 mal veľký vplyv na organizovanie UPA, po porážke Nemcov sa utiahol do Mníchova, odkiaľ riadil jej činnosť. V lete 1945 prešlo hranice na východnom Slovensku okolo 3500 banderovcov, medzi ktorými už pôsobili rôzne národnostné kolaborujúce skupiny – Ukrajinci, Poliaci, slovenskí Nemci, Francúzi, Maďari. Na našom území pôsobili veľké banderovské skupiny Burlakova a Chromenkova, ktoré sa mali prebojovať do amerického okupačného pásma. Burlakova sotňa prekročila československo-poľské hranice 22. júna 1947 s úlohou pokračovať cestou na juhozápad, tieto skupiny zanechávali po sebe našich zabitých občanov a vylúpené obydlia. Ostatné skupiny banderovcov postupovali neorganizovane, na vlastnú päsť.[18]
Boj proti banderovcom = ochrana (nielen) štátnych hraníc
Dokumenty o činnosti banderovcov a ich riadenia zo západu svedčia o tom, že cieľom banderovcov na Slovensku bolo udržať čo najdlhšie sabotážnu činnosť a terorom vyvolávať strach, nepokoj a rozvrat povojnového režimu. Bola odhalená vyššie spomenutá rozsiahla ilegálna organizácia slovenských bývalých gardistov a fašistov, v ktorej sa organizovali aj niektorí štátni úradníci. Cieľom tejto organizácie bolo udržiavať styk s banderovcami, šíriť protištátne letáky, pripravovať ozbrojené povstanie, pripravovať atentáty na vedúcich politikov, dokonca aj na československého prezidenta.[19] Proti banderovcom tvrdo zasahovala armáda, ktorej jednotky boli zosilnené jednotkami SNB, a na jeseň 1947 boli cez odpor pravicových politických strán povolaní do armády partizáni, ktorí sa k boju proti banderovcom dobrovoľne hlásili,[20] hoci Demokratická strana ostro protestovala proti ich nasadeniu a presadzovala naratív, že časť ľavicovo orientovaných politikov československej vlády sa snaží z ukrajinského nacionalizmu vytĺcť svoj politický kapitál: ,,Copak úrady nejsou schopny zlikvidovat pár tlup a musí volat na pomoc partyzány? Veřejnost má dojem, že není dobře informována a nebezpečí je příliš nadneseno za politickým cílem…“ (Lidová demokracie, 23. august 1947).
Československé úrady sa neraz doslova domáhali vydaniu banderovcov z amerického okupačného pásma, napriek tomu, že týmto skupinám boli preukázateľne dokázané lúpeže a vraždy. Tak napr. 5. augusta 1947 banderovci zavraždili šesť občanov našej republiky (obec Magurka). Medzi podozrivými boli členovia Burlakovej skupiny – Berkun. Marko, Cunak, Bilij, Olen, Medwid, Stepowyj a Martin. Po vraždách sa skupine podarilo uniknúť cez Moravu a Čechy do Bavorska, pri čom ešte stihli spáchať ďalšie zločiny – lúpež v mlyne v Orechovej na Morave.[21] Rovnako obťažný bol boj československých úradov s duchovenstvom, ktoré preukázateľne banderovcom pomáhalo. Jedným z názorných príkladov môžeme uviesť kláštor Redemptoristov v Libějovcích (okres Netolice). V tejto súvislosti bol zatknutý páter nemeckej národnosti Johann John z Rejšejna (okres Sušice), ktorý utiekol do Rakúska. Ďalším duchovným, ktorý pomáhal skrývať banderovcov, bol páter Mika, člen kláštora v Sv. Kamenici. V kláštore v Ľibějovicích sa niekoľko mesiacov pod falošnou identitou skrývalo sedem rehoľných sestier ukrajinskej a poľskej národnosti, ktoré prešli ilegálne na územie Československa ešte v roku 1945 a v tomto kláštore udržiavali styky s banderovcami, ktorí odtiaľto vykonávali rozvratnú protištátnu činnosť.[22] Ak sa však banderovci dostali pred československý súd, boli spravodlivo potrestaní trestom smrti, ako napr, v prípade lúpeže a beštiálneho zavraždenia príslušníka SNB Matěja Štepity, ktorý bol popravený rukami teroristickej UPA. Išlo o mená Ivan Kliezsa (Bizon), Pavel Lesniak (Zirka), Mikolaj Masziucha (Chmara) a Vasil Riepka (Vasil).[23]
Na Slovensku viedli boj tieto stíhacie skupiny: Ocel (obrana v úseku Duklianskeho priesmyku až po štátne hranice ZSSR), Teplice (sever Slovenska), podobne na Morave skupiny Vlára a Sosna. Iba v Čechách, kam prenikli iba nepatrné skupinky banderovcov, riadilo akciu zemské veliteľstvo SNB, ktorému vypomáhali v prípade potreby veliteľstvá 1. a 2. vojenskej oblasti vojenskými asistenčnými oddielmi. Jednotky armády podali dobré bojové výkony, ich príslušníci boli mnohokrát vzorom statočnosti. Ich zásluhou bola zastavená najnebezpečnejšia skupina Burlak a zatlačená do masívu Malá Fatra, kde bola obkľúčená a v súčinnosti s pohraničným plukom SNB postupne likvidovaná. Mnoho československých vojakov bolo za statočnosť a zásluhy v akciách proti banderovcom vyznamenaná nielen československými, ale aj poľskými rádmi a vyznamenaniami. Z vojenských jednotiek sa vyznamenali zvlášť prápor Orola tanková jednotka Vlk. Bez účasti armády by likvidácia banderovcov nebola možná.
Jednotky SNB boli do akcií zasadené až od júla 1947, predovšetkým k doplneniu armády. K boju proti banderovským bandám bol na Slovensku vytvorený pohraničný pluk Slovensko, ktorý zohral významnú bojovú ale aj politickú úlohu, nakoľko príslušníci tohto pluku vynikali vysokou triednou a politickou uvedomelosťou. Pluk Slovensko sa vyznamenal hlavne v likvidácii Burlaka v Malej Fatre v bojoch pri Krasňanoch a Varína (21. august 1947).
V boji proti banderovcom sa zúčastnili aj českí a slovenskí partizáni, ich účasť nemožno oddeľovať od armády. Partizáni boli nasadení ako súčasť bojových jednotiek, keď boli cez odpor reakcie na základe §22 branného zákona povolaní ako záložníci k mimoriadnemu cvičeniu v zbrani. Toto doplnenie armády partizánmi malo nesporne veľký vojenský aj politický význam (presadenie zásad Košického vládneho programu, že základom novej československej armády majú byť aktívne ozbrojené zložky národnooslobodzovacieho boja, t. j. českí aj slovenskí partizáni a posilnený ľudový, protifašistický charakter armády stanovený Košickým a Budovateľským vládnym programom).
Boj proti banderovcom bol v minulosti porovnávaný s partizánskym bojom, s tým rozdielom, že partizánsky boj bol bojom národnooslobodzovacím, kým boj s banderovcami bol bojom proti záškodníkom, zradcom vlastného národa, vojnovým a kriminálnym zločincom, ktorí v úteku na Západ hľadali záchranu pred spravodlivým trestom. Tak ako kedysi, aj dnes pravicové strany namiesto odsúdenia protištátnej banderovskej činnosti, rozvíjajú štvavú kampaň proti všetkým, ktorí túto činnosť odhaľujú. A tak ako aj vtedy, tak aj dnes Západ chráni a cielene vo svojich médiách vykresľuje banderovcov ako neškodných ľudí a štvancov, ktorí majú svoje dôvody na útek. Dnes však akýkoľvek boj proti nim je Európou zakázaný, lebo ide o hrdinov bojujúcich za svoju Veľkú Ukrajinu…
[1] V roku 1944 doplňujúcou rezervou nemeckej armády bola prevalencia mužov nad 65 rokov, ktorí boli mobilizovaní na všetko možné, len nie na boj.
[2] Werwolf – nemeckí záškodníci, ktorí v prípade nepriaznivého vývoja druhej svetovej vojny mali podľa nacistického záložného plánu z roku 1944 viesť záškodnícku činnosť v tyle nepriateľa. Werwolf (vlkodlak) je odvodené od mystického tvora, napol človeka, napol šelmy, živiaceho sa ľudskou krvou, ich znak je zašpicatené S v strede preťaté čiarou).
[3] Na Slovensku odhaleno protistátní spiknutí. In Národní osvobození. [16. september 1947, ročník XVIII, č. 216, s. 1].
[4] Postupimská dohoda ako výsledok konferencie, konajúcej sa v dňoch 17. júl – 2. august 1945 v meste Postupim pri Berlíne, ktorej predmetom rokovaní bolo usporiadanie povojnového Nemecka a Európy (plus otázky demilitarizácie, denacifikácie, demokratizácie, decentralizácie). Tu sa rozhodlo na rozdelení Nemecka a Rakúska na štyri okupačné zóny a na presídlení nemeckého obyvateľstva z Poľska, Československa a Maďarska do Nemecka.
[5] Milan Lichnovský: Otázky upevňování lidově demokratické moci v západním pohraničí v letech 1945 – 1946 a úloha čs. armády. In Historie a vojenství. [November 1960, ročník IX, č. 5, s. 611 – 647].
[6] Na Slovensku zadržen příslušník banderovských oddílů. In Národní osvobození. [22. február 1948, ročník XIX, č. 45, s. 4].
[7] Zneškodňování protistátných živlů na Slovensku. In Národní osvobození. [18. september 1947, ročník XVIII, č. 218, s. 4].
[8] Banderovci a spol. In Národní osvobození. [18. september 1947, ročník XVIII, č. 218, s. 4].
[9] Z činnosti naší bezpečnostní služby. Boj proti tlupám UPA. In Národní osvobození. [6. jún 1948, ročník XIX, č. 132, č. 2].
[10] Banderovcu v Rakousku. In Národní osvobození. [4. október 1947, ročník XVIII, č. 232, s. 1].
[11] Československá armáda v boji proti banderovcům. In Historie a vojenství. [Ročník 1960, č. 3, s. 237 – 293].
[12] Ke komuniké demokratické strany o spiknutí. . In Národní osvobození. [18. september 1947, ročník XVIII, č. 218, s. 4].
[13] Gen. Ferjančik: Jak pokračuje očista Slovenska. In Národní osvobození. [26. september 1947, ročník XVIII, č. 225, s. 2].
[14] Kdo jsou banderovci? Kde se vzali? Kolik jich je? Likvidační akce: obtížná. Vojsko a SNB v činnosti. In Národní osvobození. [15. august 1947, ročník XVIII, č. 190, s. 1].
[15] Tamže.
[16] Pravda o banderovcích, In Partyzán. [22. august 1947, ročník II, č. 34, s. 2 – 3].
[17] Causa Bandera. In A revue. [17. august 1992, ročník XLV, č. 8, s. 39].
[18] Vyčínanie banderovcov na Slovensku. In A revue. [17. novembra 1992, ročník XLV, č. 11, s. 34 – 35].
[19] Očista na Slovensku začala. In Hlas osvobozených. [17. septembra 1947, ročník III, č. 38, s. 3].
[20] Z letopisů ochrany hranic. In Pohraniční a vnitří stráž. [25. marec 1956, ročník VI, č. 13, s. 3].
[21] MNO žádá o vydání banderovců z amerického okupačného pásma. In Národní osvobození. [24. február 1948, ročník XIX, č. 46, s. 3].
[22] Klášter střediskem protistátní činnosti. In Národní osvobození. [4. september 1948, ročník XIX, č. 207, s. 3].
[23] Rozsudek nad banderovci v Bratislavě. In Národní osvobození. [20. november 1948, ročník XIX, č. 272, s. 2].
Pridaj komentár