kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-968402-2-3
Učiteľské roky – Horná Mariková, 1931 – 1933 (2)
Polievková školská akcia pre hladujúce marikovské deti
Medzi novým učiteľom a rodičmi sa postupne vytváral veľmi úzky vzťah. Ľudia si cenili jeho obetavosť, ktorou sa všemožne usiloval zmierniť ich kritické postavenie. Písal listy poslancom, ministrom, veľkostatkárom, do Prahy i do Bratislavy. Prosil, obracal sa všade, odkiaľ predpokladal, že by mohla prísť pomoc. Na niektoré listy nedostal odpoveď vôbec, na mnohé zápornú.[1] Mladícka energia, vytrvalosť a húževnatosť ho však neopúšťali… Jozef Nálepka spomína: ,,Po premnohých písačkách a vyjednávaniach ho konečne predvolali na okresný úrad do Považskej Bystrice. Pre svoju školu vybojoval polievkovú akciu. Marikovské deti dostali umelý tuk, americkú bravčovú masť (tá bola najlacnejšia), krúpy, fazuľu, hrach, šošovicu, ryžu. Počas akcie každý deň tri dlhé veky chleba, aj keď nie najčerstvejšieho. Do akcie zapojil niektoré matky žiakov a dali sa do práce. Zohnali kotol, parák a veľkú naberačku. Deti si z domu priniesli väčšinou drevené misky a drevené lyžice. Bola že to hostina! Očká detí radostne žiarili, hneď svet vyzeral krajší! Radosť detí s nimi prežíval aj ich mladý učiteľ, v jednej osobe i riaditeľ (vtedy správca) školy. Na druhý deň stravníkov pribudlo, lebo žiaci si so sebou priviedli aj mladších súrodencov, ktorí ešte do školy nechodili. Aj tým sa ušlo zo spoločného. Tešili sa najmä chlebíku, ktorý bol pre všetkých priam pochúťkou. V domácnostiach sa na stoloch objavoval poriedko, nikdy ho nebol dostatok…“[2]
Bývalí žiaci Jána Nálepku si ho pamätajú ako láskavého, aj keď prísneho učiteľa, tá prísnosť však bola na mieste, lebo chcel, aby sa deti čo najviac naučili, chcel ich dobre pripraviť na život, ktorý ako zrejme tušil, nebude vôbec jednoduchý. Vedel naliehavo dohovárať, ba i vyhrešiť, keď čosi nebolo v poriadku, vedel im vstúpiť do svedomia. Takáto otvorenosť nebola pre deti vôbec príjemná, hanbili sa, klopili detský zrak a úprimne ich mrzelo, keď ich pán učiteľ nebol s niečím spokojný.[3]
Ján Nálepka ešte v prvom štvrťroku svojho pôsobenia v marikovskej škole vo svojej dobrote siahol tak ďaleko, že sa rozhodol hudbou priniesť svojim žiakom spev, ktorým ich ubitý život trocha rozveselí. O tomto úmysle svedčí fakt, že si už začiatkom októbra 1931 podal inzerát v novinách s nasledovným znením: ,,Kúpim zachovalý klavír, alebo pianino, tiež väčší harmonium, aspoň 10 registrové. Tiež kúpil by som lacný a zachovalý písací stroj. Nabídky na adresu: Ján Nálepka, správca školy, Hornia Maríkova-Pagaňov.“[4] Zadovážil si peniaze a v Žiline kúpil klavír na splátky, žiaľ stálo v škole iba rok, lebo jeho učiteľský plat nestačil k tomu, aby ho mohol splácať, a tak sa s ním musel s ťažkým srdcom rozlúčiť[5], (obchodník si ho jednoducho vzal späť a zaplatenú čiastku už Jánovi nevrátil[6]).
Žiakom sa prirodzene jeho spev veľmi zapáčil a preto sa rozhodol, že napriek ťažkým existenčným podmienkam zorganizovať detský súbor ľudových piesní a tancov (niesol meno M. R. Štefánika), ktorý potom vystupoval v Marikovej, v okolitých obciach, ale aj v Púchove, Martine, Turčianskych Tepliciach…[7] Ako spomína učiteľka Zalešáková, vzniklo v škole u Pagaňov hudobno-spevácke trio. ,,Hlas Jánových huslí, Zdenkinho klavíra a môj spev spôsobil radosť nielen deťom v škole, ale aj občanom, ktorí sa zhŕkli pred školou. Po čase bolo nám ľúto, až do plaču, keď sa trio rozpadlo.“[8]
Vystúpenia marikovských detí v Trenčianskych (vtedy Štubnianskych) Tepliciach sa zúčastnil aj študent tamojšieho učiteľského ústavu Ján Okáľ, neskoršie učiteľ a osvetový pracovník v armáde. Po vojne emigroval do USA a pôsobil v Chicagu. V článku Pokus o profil (Pravda 11. 9. 1992) hodnotí súbor takto: ,,Marikovské deti spievali lepšie, ako sme mohli čakať, a zrejme každým číslom v našich očiach rástol aj ich učiteľ, lebo mať taký úspech s deťmi z jednej triedy je mimoriadny výkon. Nielenže spev bol bez akýchkoľvek falošných tónov, ale aj tie najzvyčajnejšie, dalo by sa povedať unavené slovenské piesne v prednese marikovských detí sa stali medzi nami módou a dlho sme si s obľubou spievali: Koterbašske hlopi ženic še nemuša, lebo im dzifčata peňeží nanoša. Niekoľko rokov som sa sám pokúšal naučiť deti vo svojej triede spievať tak ako tie marikovské deti, ale nikdy sa mi to nepodarilo. Skoro sa mi nechcelo veriť, keď som sa o niekoľko rokov dozvedel, že Ján Nálepka bol aktivovaný. Z učiteľa spravili dôstojníka z povolania. Nemal som príležitosť pozorovať ho ako veliteľa, ale nikdy som nepochyboval, že za jeho skromným zovňajškom sa skrýva mimoriadny veliteľský potenciál. V týchto dňoch som čítal knihu zápiskov, ktorú viedol argentínsky revolucionár Che Guevara. Nevravím, že sa podobal Nálepkovi, vravím, že je to skoro identické vydanie Nálepku v španielskej juhoamerickej sociálnej i kultúrnej sfére. Škoda len, že kapitán Ján Nálepka málo myslel na svoju budúcnosť po smrti a neviedol si denník.“[9] Toto hodnotenie je o to cennejšie, že pochádza z pera človeka, ktorý počas druhej svetovej vojny stál na opačnej strane barikády ako Ján Nálepka.
Marikovské deti začali spoznávať okrem hudby aj čarovný svet kníh, ktoré im ,,pán učiteľ Nálepka z vlastných požičiaval“[10] a spolu s ich rodičmi založili školskú knižnicu.[11] Rovnako spolu upravili pred školou na volejbalové ihrisko. Založil tiež futbalovú jedenástku, s ktorou si zahral aj miestny kaplán.[12] Deti sa pri športovaní nikdy nenechali ,,dvakrát núkať“ a boli nadšené, keď im navrhol vytvoriť športový oddiel. Bol prezieravý, vedel, že šport deťom v ich chatrnom zdraví iba prospeje. Rovnako nadšené boli výletmi, ktoré im pán učiteľ organizoval, veď mnohé z týchto detí neprekročili hranice rodného chotára. Učiteľ ich vzal na výlet do Žiliny (do kina), tým, ktoré nemali peniaze na lístok, zakúpil z vlastných peňazí. Mnohé marikovské deti sa viezli vlakom vo svojom živote po prvý krát… Agáta Jurkeníková, bývalá žiačka Jána Nálepku spomína na svojho učiteľa s láskou a úctou: ,,Viem, že nemal veľký plat, napriek tomu niektorým žiakom kupoval učebnice, najchudobnejším deťom často kupoval pečivo…“[13]
Z marikovskej kroniky 1931/1932
,,Tento rok sa začal na škole novým životom… Na školu nastúpil dočasný správca-učiteľ Jano Nálepka. Neznalý tunajších zvláštnych pomerov nebol spokojný hneď od začiatku ako so školou, tak s prospechom žiakov. Disciplína žiakov bola veľmi voľná, bolo treba veľmi opatrne pritiahnuť opraty detskej samovôle. K tomu pristúpili ťažkosti zo strany rodičov. Rodičia, nezvyknutí na poriadok a disciplínu, ktoré sa v škole zavádzali, boli nespokojní a často chodili s rozpálenými hlavami do školy, čím sa postavenie učiteľov samozrejme, len sťažovalo.
Škola, ako minulého roku, zostala dvojtriedna. Triedu I. vzala Z. Polesná s 92. žiakmi (ročník 1, 2, 3). Okrem toho mala v II. triede (4 – 8 ročník), ktorú učil Jano Nálepka, dievčenské ručné práce. Vyučovalo sa striedavým vyučovaním. Prirodzene, učitelia pokračovali podľa osnov. Aké však bolo ich prekvapenie, keď žiaci nemali ani najnutnejšie vedomosti. Správca požiadal školský inšpektorát, aby (učitelia) mohli učiť voľne, nedržať sa osnov. Školský inšpektorát konečne po dlhom vypytovaní sa a odťahovaní povolil ustúpenie od osnov. Keď sa chcel nejaký učebný cieľ dosiahnuť, museli učitelia nadstavovať svoj voľný čas, aby dosiahli to, čo azda vinou nepriaznivých finančných a vôbec hospodárskych pomerov (!) boli zameškané. Keďže však je iba jedna učebňa, museli, ak chceli čosi dosiahnuť, učiť na dvore. Jeden učiteľ v triede, druhý na dvore. Učilo sa tak dovtedy, pokiaľ to počasie dovoľovalo. S príchodom chladnejšieho počasia sa však museli stiahnuť a obmedziť výlučne na triedu, čim sa tempo k dosiahnutiu cieľa zdržalo. Školský inšpektor však nechcel veriť, že na škole bol skutočne taký malý úspech. Mal však príležitosť presvedčiť sa na inšpekcii 3. decembra, keď mu učiteľ Ján Nálepka ukázal všetku spodinu, najhorší detský materiál, nie od prírody nemohúci, ale ľudským egoizmom, lenivosťou zabitý.
Hoci školský inšpektor videl, aké ťažké postavenie majú tunajší učitelia, nechcel to uznať. Mal na to všetko svoje ale. Ján Nálepka vidiac, že ani inšpektor nemá porozumenie pre učiteľov, a chtiac dosiahnuť nejaký učebný cieľ, neprestal rozmýšľať, ako k cieľu dôjsť. Rozhodol sa konečne, že prepustí jednu izbu na triedu. Žiadal po Vianociach povolenie II. doč. post. triedy, keď prv bola obec na ňu vzala vecný náklad. Tá bola skutočne povolená. Vyučovanie v nej sa začalo 1. marca 1932. Za učiteľa bol vymenovaný Vojtech Zsöld, výpomocný učiteľ… Tým bolo dosiahnuté aspoň trochu účelnejšie vyučovanie. Slabší žiaci boli preradení do nižších oddelení, čím sa dosiahlo účelné opakovanie starej látky u slabých žiakov. Žiaci boli prísne držaní po škole, takže sa aspoň technickým spôsobom naučili čomu-tomu, ak nie už po stránke skutočne rozumovej, aspoň po stránke efektívnej.
Dochádzka bola zo začiatku dosť slabá… Nemožno sa ani diviť. Deti boli nahé a bosé, bolo by hriechom ľudí mučiť pokutami za to, že zo životných ťažkostí a z pudu sebazáchovy zdržiavajú deti doma. Po stránke vnútornej sa hľadelo školu čím skôr zušľachtiť. Inventár školy sa doplňoval. Do žiackej knižnice boli zakúpené nové knihy. Cez rok správca školy dal k dispozícii vlastnú skromnú knižnicu, tak aj Z. Polesná. Žiaci boli k čítaniu nabádaní. Azda tohto roku mala žiacka knižnica aký-taký význam. Ľud, ak by bol vedený zo školy k čítaniu, rád by čítal. Konečne sa to ukázalo tohto roku tým, že boli v škole zástupy mládeže po knihy. Styk ľudí so školou bol dosť dobrý. Boli to jednak rodičovské schôdze, jednak súkromné návštevy u správcu školy. V učiteľskom zbore panovala zhoda. Okolie sa snažilo vniesť do učiteľského zboru nešvár, nepodarilo sa im. Na učiteľa J. Nálepku sa veľmi útočilo zo strany p. farára. Vôbec je tu na život pre človeka znajúceho lepší život veľmi ťažko zvykať. Miesto toho, aby držal inteligent s inteligentom, utopil by jeden druhého v lyžičke vody. Nástupcom radím, nech si dajú dobrý pozor na ľudí okolo seba ako z dediny, tak z radov inteligencie. Konečne aj školský inšpektorát by mal viac brániť učiteľov, a nie im sám sťažovať prácu, ako sa to ukázalo na druhej inšpekcii na konci roka. Prejde ešte mnoho rokov, kým budú mať učitelia ľahší a príjemnejší život v Marikovej.
Ako liek pôsobil na deti školský výlet Žiliny. Výlet sa veľmi vydaril. Deti videli hromadu nových vecí. Bola radosť pozerať na ich usmiate tváre. Veľkú radosť im spôsobila návšteva kina, ktorého majiteľ dal ochotne predviesť film iba pre deti marikovské. Učitelia zaplatili deťom lístky, len aby sa ich čím viac mohlo výletu zúčastniť. Nabudúce, nakoľko to len bude možné, dobrý by bol výlet do Turčianskeho Svätého Martina, do múzea a ostatných známych miest. Krok za krokom a Mariková iste nebude tou Marikovou, ako sa o nej hovorí – šiel do Marikovej po rozum – rozumej tomu ironicky. Aby sa toho zbavila, budúci kolegovia, pracujte so zdarom. Učiteľský čakateľ Nálepka, poverený správou školy, učil jeden rok, ale dokonalý reformátor a kritik, v každom ohľade prvotriedny pedagóg! Aký bude za dvadsať rokov!“[14]
(Pokračovanie nabudúce…)
[1] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 26.
[2] Tamže, s. 26 – 27.
[3] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 15.
[4] Malý oznamovateľ. In Slovenská krajina. [7. október 1931, ročník 1931, č. 229, s. 6].
[5] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 15.
[6] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 27.
[7] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 13 – 14.
[8] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 27.
[9] Tamže, s. 27 – 28.
[10] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 15.
[11] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 26.
[12] Tamže.
[13] Tajomný kapitán. In Obranca lidu. [19. november 1983, ročník XLII, č. 46, s. 7].
[14] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 20 – 21.
