kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-968402-2-3
Učiteľské roky – Stupava, 1934 – 1938 (1)
,,Chlieb ste nám s rečou od úst odtŕhali, bili ste mečom rabov otrhaných. I Boh nás opustil, opustil zemský druh… Po vekoch naším ústim začal sa vzpínať – duch!“[1]
Z Bielych Vôd sa Ján Nálepka dostáva na iný koniec Slovenska, tentoraz na západné Slovensko do Stupavy na Záhorí, ktorá z východnej strany susedí s pohorím Malých Karpát a na západe s hraničnou riekou Morava. Bližšie k Bratislave mal opäť nádej, že sa mu podarí v novom a kultúrnejšom prostredí zrealizovať svoj zámer – vyštudovať hudbu. V Stupave na obecnej ľudovej škole nastúpil 1. januára 1934.
V poschodovej budove naproti kostola, s veľkým dvorom, na konci ktorého tečie i potok, sa začalo vyučovať prvýkrát už v septembri 1884, po jej založení obyvatelia Stupavy mnoho rokov platili 23% dane na jej prevádzku a zriadenie. Sedliaci, ktorí mali v dedine vedúce slovo sa natoľko oduševňovali pre obecnú školu, že boli schopní bez ťažkostí okamžite venovať škole hocijakú sumu, ak si to situácia vyžadovala. Prvým správcom Obecnej ľudovej školy v Stupave bol Jozef Grátzer, druhým Bartolomej Gažo. Od roku 1930 bol už jej tretím správcom Jozef Krištoffy, ako učitelia tu pôsobili okrem Jána Nálepku – Móric Poláček, Gitta Ambróz, Vilma Pottmanová st., Vilma Pottmanová ml., František Belázsi, Viktor Hollý, Jolana Malatinská, Irena Hosnedlová, Mária Frončková, Ján Cselényi, Krištof Rudolf, Vladimír Šiler, Karol Menšík, Jozef Benca, Kristoň Rudolf, Hermína Krišštofyová, náboženstvo vyučoval rím.-kat. kaplan Cyril Dudáš, organistom bol František Bubík. Obecná ľudový škola v Stupave bola spočiatku 6-triedna, nakoľko sa však počet detí zvýšil na 456, v rokoch 1934 bola utvorená len 5-triedna škola s desiatimi triedami (učebňami).[2]
V Stupave bola od roku 1910 tiež židovská škola, do tejto doby chodili židovské deti do katolíckej školy, kde na čelnej stene boli vyvesené dva kríže, aby deťom pripomínali vierovyznanie. Viacerí židovskí občania – veľkoobchodníci si školu vydržiavali sami, nakoľko štátna podpora židovskej školy bola iba do času. Na tejto škole vyučoval len jeden učiteľ. Od roku 1920 bola v Stupave vytvorená tiež štátna meštianska škola, ktorá mala tri triedy a do ktorej chodili deti z Borinky, Marianky, Mástu a Záhorskej Bystrice. Nachádzala sa v bývalom Žižkovom dome, dávnejšej kláštornej dievčenskej škola, neskôr niesla meno kpt. Jána Nálepku.[3]
Oproti predchádzajúcim dvom pôsobiskám je to obec väčšia i bohatšia, zastúpená z veľkej časti robotníctvom. V Stupave sa dal s chuťou do práce, chcel, aby deti získali čo najviac vedomostí. Ku každému žiakovi sa snažil pristupovať individuálne, všetkých žiakov poznal do špiku kostí a robil si poznámky o ich charakterových vlastnostiach. Učitelia, ktorí učili v Stupave už nejaký čas, hovorili, že jeho charakteristiky žiakov boli ako ušité, ich dochádzka aj prospech sa zlepšili, nesnažil sa odučiť svoje hodiny, ale naučiť,[4] a kedykoľvek boli deti rozptýlené alebo ich premáhala únava, Ján Nálepka začal spievať, rozveseľoval ich a vracal im chuť do práce. Podporoval ich v súťaživosti, sám zo svojho vreckového im dával odmeny, kupoval im knihy, zošity, školské potreby, deti ho milovali, mal ich okolo seba na každom kroku.[5]
Podľa žiačky Antónie Škovranovej, Ján Nálepka ,,sa zdal zo začiatku prísny, ale neskoršie si získal ich srdcia. Vedeli, že je prísny, ale dobrý, a že ich má rád. Ona patrila k tým chudobným. Jej otec bol sluhom u grófa Kárdyho. Keď ťažko ochorela, poprosila otca, aby mohla napísať list na rozlúčku pánu učiteľovi a spolužiakom. Ešte v ten deň prišiel pán učiteľ Nálepka do nemocnice s troma žiačkami a doniesol jej banány a jablká. Keď odchádzal, všimla si, ako si dal dole okuliare a utieral si ich…“[6]
Učiteľka Anna Matejíčková učila pri Stupave a na učiteľských schôdzach sa zoznámila s mladým učiteľom Jánom Nálepkom: ,,Zostal mi v pamäti jeho zjav dodnes: štíhla postava, vždy veľmi upravený zovňajšok, stále pripravený k úsmevu, pohľad bystrý, smelý, hlas zamatový. Inak obyčajný, dobrý, a predsa čímsi podmaňujúci. Bližšie som ho poznávala v diskusiách, do ktorých sa vždy prihlasoval. Budil medzi mladým i starým učiteľstvom rozruch a obdiv tým, že vedel vždy ku všetkému zaujať stanovisko, a to pevné, kritické a čo bolo hlavné, svoje stanovisko vedel vždy odôvodniť, obhájiť. Pri svojej družnej povahe mal vždy aj veľa priateľov. Vídala som ho nielen v spoločnosti učiteľov, ale aj vysokoškolákov, aj v družnom rozhovore s robotníkmi. Myslím, že určitá skupina priateľov sa sústreďovala okolo neho aj kvôli jeho neobyčajnému nadaniu a vzťahu k hudbe. Neraz sme ho počúvali spievať, hrať. Bol to, slovom, majster – hral na každom hudobnom nástroji, čo mu prišiel pod ruky. Jeho krásny, precítený hlas, ktorým spieval či už ľudové, národné alebo umelé piesne, árie z opier, počujem ešte aj dnes. Takže aj dnes, keď počujem vysloviť meno Jána Nálepku, vybaví sa mi nielen predstava o ňom, ale počujem aj jeho hlas. Ján Nálepka zostal aj v mojej spomienke ako človek nezvyčajný, hlboko ľudský. Spieval, hrával divadlo, cvičil. Bol všade, kde bola mládež, kde boli učitelia, kde boli ľudia.“[7]
Z kroniky obce – Príchod Jána Nálepku do Stupavy
,,Jano Nálepka bol prísnym a dôsledným učiteľom. Napriek tomu deti i rodičia mali ho radi. Stal sa obľúbeným preto, že bol prísny a pritom vždy veselý. Nepoznal rozdiely medzi chudobnými a bohatými a takto si získal sympatie u všetkých občanov. V škole vynakladal a plne venoval výchove detí svoje schopnosti, vedomosti a učiteľské umenie. Preukazoval plnú zodpovednosť za výchovu detí. Deti ho mali radi, lebo si vždy vedel nájsť k nim cestu. I tu je možné poučiť sa z porekadla, že koho majú deti radi, to je dobrý človek. Toto porekadlo sa tu potvrdilo. Často organizoval a uskutočňoval výlety s deťmi do okolitých hôr a na pajštúnsky zámok. Výlety sa poriadali zvyčajne v nedeľu a zúčastňovali sa ich aj niektorí rodičia detí – žiakov.
Jano Nálepka rád spieval slovenské ľudové piesne, jak v škole s deťmi, tak aj na výletoch alebo niekedy aj na veselici, ako napríklad v deň 1. mája.
Po príchode do Stupavy už v prvých dňoch prejavil spoluprácu a pomoc RTJ. Táto pomoc v RTJ nemala dovtedy žiadneho intelektuála. Ako učiteľ plne sa venoval mimoškolskej výchove detí v RTJ, v ktorej bolo v tej dobe vedených v zoznamoch približne jednosto detí a dorastu. RTJ v rokoch jeho pôsobenia v Stupave vykazovala najaktívnejšiu činnosť.“[8]
Stupava bola svojou rozlohou jedným zo stredísk Záhoria, kde miestni činitelia úzko spolupracovali s dedinskými boháčmi a s predstaviteľmi cirkvi. Už v roku 1903 tu založili robotníci a roľníci, pracujúci na grófskych majetkoch, organizáciu sociálnodemokratickej strany, ktorá v priebehu svetovej vojny zanikla, ale od roku 1920 (pod silným vplyvom Ivana Dérera, ktorý pochádzal zo Záhoria) obnovila svoju činnosť.[9] Bola tu aj organizáciu KSČ, ktorú za účinnej pomoci Marka Čulena a Štefana Majora založili členovia strany – priami svedkovia VOSR, ale v čase, keď v Stupave pôsobil Ján Nálepka, organizácia vykazovala pomerne slabú aktivitu.[10]
Iniciatívny mladý učiteľ neunikol pozornosti sociálnych demokratov, ktorí sa ho snažili získať pre svoju činnosť v RTJ (Robotnícka telovýchovná jednota). Ján Nálepka so silným sociálnym cítením a zahrocujúcim sa ľavicovým presvedčením, plný energie začína s RTJ spolupracovať, čoskoro sa stáva jej funkcionárom, organizuje divadelné predstavenia v robotníckych ochotníckych krúžkoch, pracuje v pokrokových učiteľských združeniach, publikuje v periodikách. Vo svojich kritických článkoch v Učiteľských novinách Zděnka Nejedlého vyzýva predovšetkým k zoštátneniu cirkevných škôl a ostrým perom vyzýva svojich kolegov, aby sa nebáli hájiť ,,slobodu školy a učiteľa“ a nestali sa ,,sluhami, ktorí napchávajú fajku pánu farárovi“. Jeho články plné temperamentu odhaľujú aj iné nedostatky verejného života, pohľad má jasný a postoj uvedomelo zahrotený. Stavia sa na stranu chudoby a nebojí sa pomenovať príčiny, ktoré ľudí vháňajú do kolien. Niet sa čomu diviť, že medzi farármi, maďarónmi a statkármi si narobil veľa nepriateľov, o čom svedčia početné žaloby a súdne procesy, ktoré pochopiteľne prehrával. Po nástupe do školy v Stupave Ján Nálepka uskutočnil a previedol v triede niektoré úpravy bez toho, aby o tom informoval nadriadeného. Postupoval samostatne tak, ako bol zvyknutý konať v Marikovej alebo v Bielych Vodách.
V spomienkach Stupavčanov za zachoval obraz Jána Nálepku, ako na dvore stupavskej školy cvičieval s robotníckymi chlapcami v RTJ. Na pažiti (okraj Stupavy) sedávali a rozprávali sa veľakrát o budúcnosti. Ján Nálepka veril v budúcnosť. Pamätala si ho aj stupavská roľnícka mládež. Mladí roľníci spomínali na Nálepku ako na dobrého priateľa a radcu, ktorý za nimi často chodieval, a ak videl, že treba v niečom poradiť, tak poradil: ‒ Kúpili ste liadok? A to na pšenicu? Je príliš vlhký máj. Uvidíte, poľahne vám. Pridajte neskôr trocha drasla… — Spočiatku mu neverili. Mysleli si, čo sa má pán starať do takejto roboty? A učiteľ je predsa pán. Všetko sa to vtedy popanštilo. Ako vravievali, mnohí sa vtedy hanbili sa svoje sedliacke gate. No Ján Nálepka sa nehanbil – učil sa poľnohospodárstvu a jeho najnovším metódam po večeroch pri lampe, aby mohol pomôcť stupavskej chudobe. Písal ľuďom žiadosti, rovnako ako na predchádzajúcich pôsobiskách, vyplňoval tlačivá, staral sa o kuríny, o chlievy, chodil k ľuďom do záhrad a čoraz užšie zrastal s chudobou…[11] Stupavskí žiaci, ktorých učil v roku 1934, tiež spomínali na Jána Nálepku aj dlhé roky po skončení vojny: ,,Bol to veľmi dobrý učiteľ. Ľudia si ho obľúbili. Veľmi na nás zapôsobil, keď vstúpil do miestnej RTJ, ktorú viedli samí robotníci. S Nálepkom RTJ mohutnela. Bol to veselý mládenec a nikdy sa nenahneval. Bol taký obľúbený, že na neho nemôžeme zabudnúť…“[12]
V stupavskej obecnej kronike je záznam o RTJ a Jánovi Nálepkovi nasledovný: ,,V Stupave bola dobre vybudovaná a veľmi aktívna Robotnícka telovýchovná jednota. V tejto RTJ sa zgrupovala najmä robotnícka mládež a aj dospelí robotníci… Veľký vplyv na formovanie charakteru mladých súdruhov v RTJ malo aktívne pôsobenie v tejto organizácii učiteľa Jána Nálepku. Učiteľ Nálepka osobne viedol jednotlivé hodiny cvičenia. V jeho vystupovaní vynikali jeho dobré charakterové vlastnosti, najmä pevná disciplína, ukáznené chovanie, čestný, priamy a rovnaký vzťah ku každému členovi mládežníckej organizácie. I keď jediný v tejto dobe z radov učiteľov chodil medzi robotnícku mládež, predsa vplýval a vychovával túto mládež ku zdravému sebavedomiu a smelosti. Charakterové vlastnosti učiteľa Jána Nálepku nepochybne boli veľkým príkladom najmä medzi robotníkmi, robotníckou mládežou…“[13]
Z kroniky obce – Boj stupavskej cirkvi proti RTJ
V roku 1930 vedúci pokrokoví činitelia Stupavy obnovili činnosť robotníckej telocvičnej jednoty, ktorá mala za úlohu zdržovať všetku mládež a venovať jej pozornosť na poli kultúrno-vzdelávacom. V telocvičnej jednote sa zgrupovali mládež aj cvičitelia prevažne z robotníckych rodín. Vedúci činitelia v RTJ si vždy našli po celodennej práci dostatok času, aby sa vo večerných hodinách venovali telesnej výchove pre dospievajúcu mládež, ako aj pre dospelých. RTJ bola vedená v duchu ľavičiarskom, čo sa ukázalo neskôr, keď mnohí jej členovia vyrástli v aktívnych bojovníkov proti fašizmu. Telocvičná jednota mala všetky oddiely žiactva dorastu členstva vystrojené v telocvičnom úbore, ktorý sa používal na viacerých vystúpeniach – žiaci chlapci mali biele košele a červené trenírky, modrý opasok a cvičky. Samozrejme, chlapci tieto červené trenírky nosievali v letnom období aj do školy.
V roku 1930 bol v škole jedným z povinných predmetov vyučovania aj náboženstvo, a tak chlapci na toto vyučovanie chodili v letnom období oblečení tak, ako prišli do školy – čiže v červených trenírkach. Obecná kronika zaznamenáva: ,,Červená farba však rozčarovala pána farára, keď prišiel do triedy na vyučovanie, a hneď začal zisťovať, ktorí chlapci chodia cvičiť do RTJ. Začal priamo zakazovať, že deti nesmú chodiť do RTJ a keď neposlúchnu, vraj sám urobí poriadok. Prikázal všetkým, aby v budúcnosti na hodinu náboženstva v červených trenírkach nikto do triedy neprišiel. Tento príkaz sa opakoval viackrát, avšak zakazovanie nepomáhalo. Pán farár Kvasnovský na iné metódy neprišiel a začal všetkých chlapcov v červených trenírkach priamo fackať. Tento kresťanský spôsob výchovy sa rýchlo po dedine rozchýril do takej miery, že zodpovedným činiteľom bolo treba urobiť nápravu. Celou touto záležitosťou sa zaoberal aj výbor RTJ, v ktorej dobe bol starostom Uher Šebestian. Bol poverený, aby osobne celú vec prejednal s farárom, avšak žiadna domluva nepomáhala. Starosta RTJ bol poverený, aby podal trestné oznámenie na pána farára. Tak sa aj stalo a začalo sa vyšetrovanie, aké spôsoby on používa pri výchove náboženstva. Keď celá záležitosť bola v štádiu vyšetrovania, jedného večera prišiel za starostom RTJ Uhrom, člen školskej stolice obce Ľudovít Zeman, ktorý bol nahovorený od farára, aby oznámenie bolo zrušené. Menovaný omlúval pána farára, vraj on to nemyslel v zlom, ale opačne, vraj chcel, aby z detí vychoval dobrých poslušných Bohu, deti katolíkov. Starosta RTJ bol však neoblomný a trval na tom, aby pán farár, bol povolaný pred súd. Za niekoľko dní bol starosta RTJ povolaný do Bratislavy ku generálnemu tajomníkovi sociálnodemokratickej strany, a tento taktiež ho žiadal zrušiť trestné oznámenie preto, lebo farár Kvasnovský mu prisľúbil, že keď sa tak stane, potom daruje 5 000 korún na robotnícku tlač.“[14]
A ako sa skončil tento spor s miestnym farárom? Neoblomní Záhoráci sa dočkali nápravy, a pán farár bol súdom uznaným vinným, hoci len peňažnou pokutou, za to, že v triede skutočne fackal deti za nosenie červených trenírok a chodenia do RTJ.
Aktívna činnosť v Roľníckom doraste a RTJ
(Zo spomienok Jozefa Maderu)
,,S Jánom Nálepkom som sa zoznámil začiatkom roka 1934, keď prišiel k nám učiť. Bol štíhly, s hustými kučeravými vlasmi, smelým a veselým pohľadom. Obliekal sa vždy veľmi vkusne, najčastejšie nosil motýlika. Čoskoro sme si dobre rozumeli a Jano začal s nami pracovať najprv v Roľníckom doraste, kde nacvičoval divadlá, ale o krátky čas prešiel do Robotníckej telocvičnej jednoty. Tam cvičil, sám bol aj cvičiteľom, tiež nacvičoval divadlá. RTJ mala vtedy u nás asi 300 členov. Práca v RTJ, ktorá sa uskutočňovala v zime – v lete, bola pre Jána Nálepku priaznivou pôdou pre jeho osvetovú činnosť. V lete sme chodili na výlety, v zime sa viac cvičilo a nacvičovali sme divadlá. To, že Ján Nálepka začal pracovať v RTJ, bolo pre nás všetkých veľkým prekvapením, lebo bol v tom čase jediným intelektuálom, ktorý medzi nás chodil. Mali sme z toho radosť, bol medzi nami robotníkmi, veľmi vítaný. Ján Nálepka rád a krásne spieval, a tak s nami nacvičoval pochodové piesne: spievali sme si po každom cvičení. Ako cvičiteľ bol veľmi prísny. Pri cvičení kládol dôraz na riadne držanie tela, vždy kričal: ‒ Hlavu hore, prsia vypnúť! —
Zúčastňoval sa s nami aj na verejných cvičeniach v okolitých obciach, aj v Bratislave. Vtedy sa išlo na vozoch a na bicykloch. Po cvičení sme išli do stupavskej krčmy, kde sme v speve pokračovali. Nikdy sme nepili tvrdý alkohol, ale iba víno alebo pivo. Raz, keď sa po cvičení začala zábava, došlo medzi mládencami k bitke. Stačilo, aby Jano zakričal a mládenci hybaj na kone, a už ich tam nebolo. RTJ patrila oficiálne pod sociálnodemokratickú stranu, preto sa aj Ján Nálepka zúčastňoval ich členských schôdzí. Pamätám sa, ako v roku 1938 rečnil na takej schôdzi v hostinci u Lackoviča. Miestnosť bola plná a Ján Nálepka tam vyše hodiny hovoril o sociálnych pomeroch v republike a o boji proti fašizmu. Hovoril bez akýchkoľvek poznámok. Mal výborný rečnícky talent. Bolo také ticho, že – ako sa vraví – aj muchu bolo počuť lietať. Bol to veľký vlastenec a veľmi nenávidel fašizmus, o čom sa otvorene vyjadroval.
Trpké boli roky 1938 – 1939 po rozbití republiky. Jána Nálepku ľudáci z našej obce vyštvali. Roku 1940 prišiel k nám do Stupavy na návštevu práve v nedeľu a na ihrisku bola nejaká slávnosť HG. A Ján Nálepka hneď: ‒ Poďme tam! — Keď sme sa priblížili k ihrisku, kde práve žiačky cvičili prostné, odrazu bolo počuť: ‒ Nálepka je tu! — Cvičiace dievčence sa rozbehli rovno k Nálepkovi: ‒ Náš učiteľ prišiel! — A veru aj mnoho dospelých mužov i žien mu bežalo v ústrety. Tak Nálepka rozbil gardistickú slávnosť.
Navždy zostanú v mojej pamäti hodiny debát, ktoré sme viedli s Jánom, prechádzajúc sa alebo sediac na lavičke v našej gaštanovej aleji. Boli to nezabudnuteľné chvíle. Jano stál vždy na strane pravdy, spravodlivosti. Jeho pravda a spravodlivosť dodnes zostali v našich srdciach, živé zostali úcta a láska k nemu v našej obci.“[15]
Členstvo v spolkovej činnosti Matice slovenskej
7. októbra 1933 v Stupave znovu zahájil svoju činnosť miestny odbor Matice slovenskej, v jej zložke sa zgrupovali členovia najmä z radov zámožnejších rodín a inteligencie, činnosť bola zameraná najmä na divadelné predstavenia.[16] Jej aktívnym členom bol aj učiteľ Ján Nálepka.
[1] MEČIAR, S. Chlieb, meč a duch. In Elán. [Január 1934, ročník V, č. 5, s. 4].
[2] Obecná kronika I. Stupava. In Kroniky obce mesta Stupava. [online]. Dostupné z: https://www.stupava.sk/o-meste/kroniky-mesta-stupava/?page=3
[3] Tamže.
[4] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 19.
[5] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 16.
[6] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 34.
[7] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 34 – 35.
[8] Obecná kronika I. Stupava. In Kroniky obce mesta Stupava. [online]. Dostupné z: https://www.stupava.sk/o-meste/kroniky-mesta-stupava/?page=3
[9] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 47 – 48.
[10] Tamže, s. 48.
[11] Ján Nálepka. In Československý voják. [11. júl 1952, ročník I, č. 14, s. 23].
[12] K vzniku partizánskeho oddielu J. Nálepky. In Obrana lidu. [16. máj 1970, ročník XXIX, č. 96, s. 5].
[13] Obecná kronika I. Stupava. In Kroniky obce mesta Stupava. [online]. Dostupné z: https://www.stupava.sk/o-meste/kroniky-mesta-stupava/?page=3
[14] Obecná kronika II. Stupava. In Kroniky obce mesta Stupava. [online]. Dostupné z: https://www.stupava.sk/o-meste/kroniky-mesta-stupava/?page=3
[15] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 33 – 34.
[16] Obecná kronika II. Stupava. In Kroniky obce mesta Stupava. [online]. Dostupné z: https://www.stupava.sk/o-meste/kroniky-mesta-stupava/?page=3
