kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-968402-2-3
Učiteľské roky – Stupava, 1934 – 1938 (2)
Z učiteľa Jána Nálepku sa čoraz viac stáva bojovník než teoretik demokratickej školskej reformy. So svojím radikálne odmietavým postojom k vplyvu cirkvi na školách a nechuťou k farárom ako k cirkevným školným dozorcom strháva na seba viac a viac pozornosti, samozrejme vo svoj neprospech. Nekompromisne sa obracia k svojim mladým pedagogickým kolegom, či rovnako politicky i adresne zahrocuje proti ľudákom: ,,Nech povedia ľudu otvorene, že im nejde o Boha a mravnosť, ale o ich kožu… Štát platí všetky školy a ľudáci by chceli v nich vládnuť? To ďalej nesmie byť, preto sa všetci smelo hláste do tábora tých, ktorí poštátnením škôl chcú pomôcť slovenskému národu.“[1] V týchto sporoch o pokrok s cirkvou a ľudákmi na pedagogickej pôde pravdepodobne korení Nálepkova trvalá averzia ku klérofašizmu.
Rímsko-katolíkom v Spišskej Novej Vsi do pozornosti
(Článok Jána Nálepku publikovaný 9. februára 1934)
,,Na otázku čo činiť, aby som bol spasený, odpovedal Kristus: ‒ Miluj blížneho, ako seba samého! —
Nože, predpokladám, že rímsko-katolíci v Spišskej Novej Vsi, počnúc pp. kňazmi až na posledného chudáka, chcú byť spasení. Predpokladám tiež, že spomenutý zákon dobre poznajú a vedia, že viera bez skutkov je mŕtva. Kde nie je lásky k blížnemu prejavenej skutkom, nie je ani pravej viery. Dúfame tiež, že ani jeden rímsko-katolík zo Spišskej Novej Vsi nechce byť zradcom Krista, nebude katolíkom len ,na okoʻ, ale svoju vieru oživí skutkom a tým dokáže pravosť svojej viery a oprávnenosť spasenia. Mnohý však nevie jak vieru a lásku k blížnemu dokázať skutkom. Nuže, pomôžme mu.
V Spišskej Novej Vsi na osade Biele Vody je 60 školských detí, ktoré nemajú školy, ale učia sa len v obyčajnej chalupe v rozmeroch 5 x 6 m. Nemajú obrazu, tabule, ničoho (len krajšie záchody ako školu), ale to by ešte tak nekričalo. Príroda sa o tie decká postarala aspoň jedným: pri vlastivednom vyučovaní o potokoch a vodopádoch nemusia deti chodiť von pozerať sa na vodopády, lebo ich majú po ruke hneď v škole: steny učebne podobajú sa vodopádom, lebo miestnosť je taká vlhká, že jednostaj sa dolu stenami leje voda. A tak učebňa je aj mapou aj prírodnou zároveň. A v tejto miestnosti sedí celý deň 50 detí. Deti sú všetky rímskokatolíckeho vyznania. Škola je štátna.
Rodičia (ináč všetci rímski katolíci) márne už 8 rokov sa domáhajú postavenia školy mestom. Síce vec už natoľko pokročila, že neviem po ktorý raz prišla komisia našla vhodný pozemok pre stavbu školy. No to ale len preto, aby sa vraj myslelo, že sa dačo robí. (Keď rodičia zas márne čakali na nejaké známky života zrodiť sa majúcej školy, vyslali minulé dni do mesta 4-člennú deputáciu na radnicu, aby táto stavba posúrila. Kategorická odpoveď mestských pánov znela: ‒ Nie! Nemáme peňazí! —
Ono predtým za bývalého režimu bolo toľko peňazí, že sa robili cesty, výlety atď. A tak osada, hoci doteraz dosť dlho čakala – málo čakala, lebo zdá sa, len teraz ešte bude čakať. Boli by sme ochotní uveriť, že v mestskej pokladnici nie je peňazí. Všimnime si však rozpočtu na rok 1934. Pozrime sa na položku rok školy v Spišskej Novej Vsi. Táto škola dostane z mestských peňazí ročne 224 947 Kč! (Iné školy z celého mesta spolu toľko nedostanú!)
Tu sa teda obraciame na všetkých pravých a verných rímskokatolíkov v Spišskej Novej Vsi: pozrite sa na svojich spolublížnych, na osadu Biele Vody, pozrite sa na ich 50 detí, ktoré hynú vo vlhkej búde, pozrite sa: rímskokatolícka škola v meste poberá z mozoľov týchto chudákov veľké peniaze ročne, kým deti tých bedárov, zatiaľ čo z mozoľov ich otcov vydržiava sa rímskokatolícka škola v meste – hynú! Kresťania, nie je vám ľúto tých 50 hynúcich detí? Jestli ste skutočnými kresťanmi katolíkmi, zrieknite sa tohto roku tých 224 947 Kč a nech sa za tie peniaze vystaví škola v Bielych Vodách. Tak diktuje zákon Kristov a jestli sú rímskokatolíci v Spišskej Novej Vsi ozaj rímskokatolíkmi, prepustia spomenutý obnos z lásky k blížnemu. Sme teda právom zvedaví na rozhodnutie tých, ktorých sa to týka!“[2]
(Ďalší dôkaz, prečo Ján Nálepka žiadal prezidenta republiky o zoštátnenie všetkých škôl.) Ján Nálepka, hoci už pôsobil druhý mesiac v Stupave, nesebecky žiadal lepšie podmienky pre deti z predchádzajúceho pôsobiska. Nálepkov nie práve najlepší vzťah k cirkvi je pochopiteľný. Otec ho vychovával tak, aby sa nebál pánov, ktorí nepracujú, ale nikdy nehladujú a pán farár kázal o chudobe a mal najväčšie a najlepšie polia v dedine. Navyše z cirkvi vzišli ľudáci. Podľa slov Jozefa Nálepku, ,,keď vyštudoval učiteľský ústav, jedného dňa prišiel domov a vyhlásil: ‒ Mamička, ja vystúpim z cirkvi. — Matka mu však dohovárala: ‒ Pokiaľ si doma, syn môj, nevystupuj z cirkvi, veď by sme s farárom nevydržali… — až nakoniec rezignoval.“ [3]
Bola to pravda, farár mal v tom čase v dedine najväčšiu moc a jeho kresťanské cítenie sa naplno prejavilo po smrti Jána Nálepku, ktorému odmietol odslúžiť omšu, hoci ho nešťastná Jánova matka po tom, akonáhle sa dozvedela o smrti svojho syna z rádia, prosila.
O tých trhových poplatkoch v Spišskej Novej Vsi
(Článok Jána Nálepku publikovaný 9. februára 1934)
,,Je každému v ústach ,sedliacka pažravosťʻ – vraj sedliak nemá porozumenia a pochopenia pre potreby iného stavu. A bubnuje sa do sveta: treba sedliakom remene na bruchách posťahovať, aby neboli takí pažraví, aby dopriali aj iným. Hej bisťu bohu, bodaj boli len iní tak nenásytní ako sedliaci. Ku príkladu, keby vo Spišskej Novej Vsi boli trochu ľudskejší pri vyberaní trhových poplatkov. Je až príslovečná pažravosť vyberajúcich! Bezočivo každému sedliakovi siahajú do košíka, či do voza! A potom sú vraj sedliaci pažraví! No, o spôsobe vyberania by sme ešte trochu pomlčali – ide o inú vec!
Mestská hospodársko-tržná komisia určila trhové poplatky za gbol čohokoľvek 40 hal. Každú sobotu sú však scény pri vyberaní týchto poplatkov: vyberajúci žiadajú 50 hal za každý gbol, ačkoľvek komisiou bol stanovený 40 hal. Pýtam sa policajných orgánov, či vedia o tomto postupe? Pýtam sa, čo sú ochotní napraviť a obmedziť parazitskú činnosť niektorých nie sedliackych nenásytníkov? Sú ochotní vinníkov potrestať? No, na to by sme sa pozreli! Keď behom niekoľkých dní nebudeme mať správu, jak bola vec vyšetrená a napravená, sami si potom zjednáme nápravu! Mladí sedliaci ukážu, že vedia jak a čo sa patrí a čo sa nepatrí! Teraz iba toľko! Za mladých sedliakov Jano Nka.“[4]
Svojvoľné spôsoby pána výpomocného učiteľa Nálepku v Stupave
(Článok publikovaný v časopise Slovák 16. marca 1934)
K periodiku Slovák uviedli článok pod nadpisom Svojvoľné spôsoby pána výpomocného učiteľa Nálepku v Stupave: ,,Obyvateľstvo Stupavy je v posledných časoch rozrušené nemiestnymi spôsobmi dočasného učiteľa obecnej ľudovej školy Jána Nálepku. Tento mladý učiteľ začal svoje účinkovanie tým, že keď aj v 9 triedach školy sa deti vždy modlili, on vo svojej triede modlenie zakázal. Nestačili upomínania správy školy, aby sa pán učiteľ zriekol svojich extravagantných spôsobov. I samotný školský inšpektorát musel mu to dobromyseľne i priateľsky pripomenúť. Ale pán učiteľ odpovedal, že vraj 90 percent rodičov ním povolaných súhlasilo s tým, aby sa deti v škole nemodlili. Pravda je opačná. Ani to percento rodičov nesúhlasí s pokračovaním učiteľa Nálepku. Učiteľ Nálepka svojimi netaktnými a celej obci sa protiviacimi spôsobmi i v iných veciach núti rodičov, aby sa verejne museli naň sťažovať a tak vyzvali naň pozornosť nadriadených školských úradov. Je na čase, aby tieto úrady urobili koniec jeho extravagantným kúskom a nespôsobom, lebo terajšie ťažké časy nehodia sa k tomu, aby mladý výpomocný učiteľ strpčoval život beztak ustarosteným slovenským rodičom.“[5]
Úradné predvolanie na školský inšpektorát
Ján Nálepka bol úradne predvolaný 3. mája 1934 na Školský inšpektorát II. v Bratislave. Školský inšpektor prečítal prítomnému učiteľovi, obsah článku časopisu Slovák a oznámenie obvodného notariátu v Stupave č. 1358/34, ďalej prípis katolíckych spolkov v Stupave. Vyzval ho, aby sa k sťažnostiam vyjadril. Nálepka potom odpovedal na obvinenie takto:
,,Nie je pravda, že celá obec stavia sa proti môjmu pôsobeniu, sú to iba jednotlivci, ktorí z politických dôvodov začínajú útočiť proti mne… Nie je pravda, že sa proti mne javí všeobecný odpor. Je to odpor vládnucej osoby z dôvodov agitačne-politických. Na obvinenie katolíckych miestnych spolkov v Stupave, že mávam protináboženské prednášky, som nemal čo povedať. Prednášal som iba v miestnej skupine sociálno-demokratickej strany v Stupave na tému ,Socializmus a kresťanstvoʻ. Prednáška mala za cieľ objasniť rozpory medzi obidvoma smermi a nebola útokom proti náboženskému cíteniu stupavského občianstva.
Nie je pravda, že som zakázal v triede modlenie. Nahradil som Otčenáš modlitbou ,Bože za vyučovanieʻ a ,V mene tvojomʻ. Deti sa pritom viac modlili ako pri otčenáši. Keď sme odchádzali zo školy, zaviedol som pozdrav ,Zdar Bohʻ, čo je tiež pozdrav náboženský, a odporúčal ho aj katechizmus pre ľudové školy.
Pódium zo školy som odstránil, pretože vŕzgalo, čo rušilo pri vyučovaní. A napokon – chcel som mať triedu demokratickejšiu, chcel som odstrániť povýšenectvo učiteľa tak, ako nám radili na kurze v Zlíne. Zaviedol som prezúvanie do cvičiek, čo tiež nebolo na škodu deťom, ani školskej budove a nábytku.
Nie je pravda, že som zriadil hudobnú školu, ale pravdou je, že som zriadil detský hudobný krúžok. Účasť žiakov meštianskej školy povolilo riaditeľstvo školy. Vyučovanie je bezplatné. Nie je pravda, že som učil žiakov nemravné piesne. Cvičil som ľahko prístupné melódie zo zbierky Škola mladých houslistú, vydanej Frant. Kovaříkom. Vyučovanie spevu a hudby mi bolo úradne zakázané a zastavené. A ktoré piesne sa pokladali za nemravné? Nuž pekné ľudové piesne – Orala, orala, Slovenské mamičky, Pásol Jano tri voly. Možno sa im nepáčila pieseň Ty falošná falošnica…
Pravda, moje dôvody neuznal školský inšpektor a bolo mi nariadené modliť sa Otčenáš a prerušiť všetky ,novostiʻ v triede zavedené. Súčasne mi pri písaní protokolu p. inšpektor povedal, že všetko to bude mať vplyv na zhoršenie mojej kvalifikácie. Neskôr, keďže mám záľubu v pestovaní hudby a spevu, pokúsil som sa zostaviť žiacky spevácky zbor, ktorý dosiahol pekné úspechy na koncertoch v Púchove, Štubnianskych Tepliciach a Turčianskom Sv. Martine. Správca školy mi oznámil, že vyučujem súkromne hudbu a spev. Pri písaní protokolu na školskom inšpektoráte som sa bránil tým, že za ,súkromnéʻ vyučovanie treba považovať také vyučovanie, ktoré je honorované. A moje vyučovanie bolo bezplatné. Pán školský inšpektor Joska mi na to povedal: ,Ja sa tých rodičov pýtať nepôjdem, či vám platia alebo nie…ʻ Vyučovanie spevu a hudby mi bolo úradne zakázané a zastavené.“[6]
Školský inšpektor poslal o štyri dni po vypočúvaní Jána Nálepku zápisnicu z výsluchu referátu MŠANO do Bratislavy pod číslom 2253/34 zo dňa 7. 5. 1934. V sprievodnom liste sa okrem iného uvádza: ,,Školský inšpektorát predkladá odpis úradných zakročení a menovaný učiteľ obdrží v dôsledku svojho jednania kvalifikáciu menej uspokojivú… Tým, že bude zadržaný mu bude platový postup, bude primerane potrestaný. Školský inšpektorát žiada preto vziať jeho správu na vedomie.“[7]
Hlinkovci takto napokon presadili svoje, ich demagogická, šovinistická politika, profašistické tendencie ho utvrdili v tom, že toto je práve tá strana, od ktorej hrozí veľké nebezpečenstvo slovenskému národu, ale i celistvosti štátu. Takéto zložité podmienky a ohrozenie ďalšieho štúdia, po ktorom túžil, by nejedného človeka odradili od ďalšej verejnej činnosti, bol by sa možno dočasne (ak nie úplne) stiahol, aby si život nekomplikoval, nie však Ján Nálepka. Práve naopak – pokračoval ďalej a pustil sa do ešte ostrejších a vyhrotenejších článkov.
Učitelia v službe výchovy
(Článok Jána Nálepku publikovaný 29. júna 1934)
,,Svojho času začala sa vo verejnosti aj v kruhoch učiteľských pretriasať veľmi naliehavá otázka výchovy mládeže v dobe poškolskej. Ale ako veľmi mnoho dobrých a naliehavých otázok sa začalo pretriasať – tak sa aj pretriasť prestali. Zostalo len pri slovíčkach – nakoniec aj tie ustali. Tak odzvonili aj tejto otázke. Celý ten dôležitý problém výchovy štátoobčianskej a ľudskej bol odbavený púhym pohovorením. Ako obyčajne! Reči a zas reči – skutky nech niekto iný koná, však my sme sa už dosť nahovorili! Ide tu však o vážnu vec.
Deti opúšťajú školu, prichádzajú do prostredia, hoc tratia takmer všetko to, čo im škola dala. Prestanú kráčať po ceste výchovy, na ktorej boli vedené a celá školská výchovná práca príde na zmar. Okrem toho žiaci vychádzajú zo školy, stávajú sa už akýmisi skutočnými občanmi – nepoučenými. Súc dospelejšími, lepšie chápu život, povinnosti občanov voči štátu a naopak. Práve v najpríhodnejšej dobe, keby sa mali z nich vychovávať riadni občania, sú ponechaní prostrediu a okoliu, prijímajú náhľady a názory o štáte a ľudstve od, okolia, A buďme si úprimní, názory tie nie sú často také, ako to myšlienka štátoobčianska a ľudská vyžaduje, Vyrastá teda generácia od 14 – 20 rokov bez vedenia, a často sa zvrhá! Zodpovednosť má – ?
Lepšie je s mládežou živnostníckou. Tá v učňovských školách má predsa výchovu. Mládež roľnícka a robotnícka zostáva však tu úplne štátom nepovšimnutá a štát si na tú generáciu spomenie až vtedy, keď ona má splniť prvú povinnosť voči nemu. Mládež roľnícka, ponechaná svojmu osudu, dokázala však svoju životnosť, postarala sa sama o výchovu svojich kamarátov a vybudovala si mohutnú organizáciu Roľníckeho dorastu – dnes to je akási pokračovacia škola roľníckych chlapcov a dievčat.
Program roľníckeho dorastu obsahuje všetko to, čo výchova štátoobčianska, ľudská a stavovská vyžaduje! Potrebné je sa pozrieť na dediny, ako Roľnícky dorast pracuje. Lepšie rečeno, ako sa stavia dedinská inteligencia voči práci, snahám a programu roľníckeho dorastu. Pomer chladný, nevšímavý, ba veľmi často odmietavý a krajne nepriateľský. Veľmi žalostné je pozorovať pomer kolegov učiteľov proti Roľníckemu dorastu. Vo veľkej väčšine prípadov učiteľ priamo znemožňuje prácu Roľníckeho dorastu, miesto, aby túto prácu podporoval, keď už sa jej sám nezúčastní. Ako som hovoril, Roľnícky dorast uzákoňuje mravné zásady, oboznamuje členov s povinnosťami budúcich občanov a ľudí a vedie členov osvetou k slobode ducha a slobode hospodárskej. Teda cestou osvety.
Povinnosťou učiteľa na dedine je šíriť osvetu, pracovať v osvetových spolkoch. Má pracovať mimo školu. Pravdu si však musíme povedať, že príliš mnoho toho spočíva na bedrách učiteľa. Práve preto snáď, že toľko toho pracovať má, často mnohý nepracuje nič! A jak ľahko by každý dedinský učiteľ dostál svojmu úkolu, pracovať osvete a ľudovýchovne: prácou v Roľníckom doraste. Jeho práca sa tým koncentruje, dosahuje konkrétnejších výsledkov a plní svoju učiteľskú a ľudskú povinnosť voči dedine, ľudu a štátu. Je generačný boj, boj mladých proti starým, čí naopak. Mladí volajú po uplatnení vo verejnom živote. Tu je cesta pre mladých učiteľov!
Chyťte opraty verejného života do svojich rúk zdola už teraz! Nechcite začínať budovať od strechy. Vhĺbme sa do práce v Roľníckom doraste! Vytrhnime opraty z rúk tým, ktorí ich majú, ale o ne nestoja, hoviac len svojim bublinovým nezaslúženým, za nič sa skvejúcim autoritám, Chopme sa, kolegovia, práce a veďme roľnícku mládež k vyšším metám, my mladí! Keď sa dostane roľnícka mládež vyššie bez našej pomoci, je existencia učiteľa po tej stránke otázna, tratíme pôdu pod nohami a verejná mienka bude proti nám. Budeme ignorovaní ešte viac, staneme sa remeselníkmi a nenávideným i platenými (z našich peňazí) figúrkami, súc okolím, a prostredím oprávnene pranierovaní pre bezcennosť na poli verejného života.
Je na nás mladých učiteľoch, ako bude generácia dneška vyzerať a aký pomer sa utvorí medzi nami a ňou. Je na čase, aby každý kolega, apelujem najmä na mladých, chytil sa práce v Roľníckom doraste. Či mladé učiteľstvo má kamenné srdcia voči generácii, ktorá po nich vystiera prosebnú ruku? Budeme hodnými synmi našich byrokratických otcov?“[8]
[1] ŠOLC, J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [Október 1973, ročník XXII, č. 5. s. 865]. Pôvodný zdroj: Podtatranská Slovač, 1937, ročník XI, č. 19, s. 3.
[2] Rímsko-katolíkom v Spišskej Novej Vsi do pozornosti. In Podtatranský kraj. [9. február 1934, ročník I, č. 2, s. 4]. Článok bol publikovaný pod pseudonymom Jano Nka.
[3] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 14.
[4] O tých trhových poplatkov v Spišskej Novej Vsi. In Podtatranský kraj. [9. február 1934, ročník I, č. 2, s. 4]. Článok bol publikovaný pod pseudonymom Jano Nka.
[5] Svojvoľné spôsoby pána výpomocného učiteľa Nálepku v Stupave. In Slovák. [16. marec 1934, ročník XVI, č. 62, s. 5].
[6] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 35 – 37.
[7] ŠALGOVIČ, V. 1962. Ján Nálepka – učiteľ, partizán, hrdina. Bratislava: Osveta, s. 23. (Archív Ústavu dejín KSČ, č. 19 126.)
[8] Učitelia v službe výchovy. In Podtatranský kraj. [29. jún 1934, ročník I, č. 22, s. 3]. Článok je publikovaný pod pseudonymom Jano Nka.
