kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-968402-2-3
Učiteľské roky – Stupava, 1934 – 1938 (4)
V tejto dobe sa už nad Európou začali zaťahovať mraky hroziacej svetovej vojny. V Nemecku sa vyhrážal Hitler a v Československu domáci fašisti. Nálepka sa najčastejšie dostával do sporu s miestnymi ľudákmi, lebo otváral oči mládeži, aby nepodľahli klérofašistickej ideológii. V čase návratu do civilu sa zdvihla nová vlna hospodárskych bojov, v politickej oblasti sa výrazne začali aktivizovať pravicové sily v Nemcami osídlenom českom pohraničí (kde sa už otvorene začali prejavovať fašistické tendencie) a na Slovensku sa prehĺbilo nacionalistické hnutie do takej miery (najmä po zjazde HSĽS v septembri 1936 v Piešťanoch), že návrat späť už nebol možný. V zahraničnej politike sa udalosti valili jedna za druhou – nemeckí fašisti obsadili v roku 1935 Sársko, talianski fašisti anektovali Abesíniu, v Španielsku sa aktivizoval Franco a jeho falangy proti Španielskemu ľudovému frontu, aktívne sa prejavila i rakúska pravica…
Dva roky dozrievania otvorilo Jánovi Nálepkovi oči, udalosti, ktoré sledoval, vnímal s obavou. Veľmi rýchlo mohlo dôjsť k politickému zvratu aj v Československu, lebo hlinkovci dosiahli svoju politickú prevahu a moc, ktorú im zaručovali svetové udalosti. V tomto čase sa v Žiline (11. – 12. júl 1936) zišlo slovenské vedenie KSČ, ktoré zhodnotilo zložitú vnútropolitickú i zahraničnopolitickú situáciu a dospelo k záveru, že do boja proti hroziacemu fašizmu a vojne treba zjednotiť všetkých, ktorí nestoja na strane ľudákov.[1]
Apel na slovenské učiteľstvo
(Článok Jána Nálepku publikovaný 1. februára 1937)
,,V jednom z predošlých čísel konštatuje pán kolega Mikolaj, že nám priťahujú. Tedy áno, priťahujú, resp. priťahujú im. Lebo veď týka sa to kolegov na cirkevných školách. Trúfajú si páni síce zaloviť sem tam aj mimo ich revíru. Doteraz však ešte len pytliačia. (Dokedy?) Čakali by sme, že sa cirkevní kolegovia ozvú, postavia sa na obranu svojich práv a budú hájiť svoju slobodu. Lebo vidieť krivdu, ba čo viac, cítiť ju a neozvať sa proti nej, nielenže hraničí so zbabelosťou, ale zbabelosťou už je! A čo si máme teda myslieť, jesliže sme dosiaľ nepočuli žiadneho protestu proti tým krivdám? Alebo že by sa im snáď krivdy nediali? Ó, áno. Lebo poznáme trúfalosť pánov a skromnosť učiteľov. Posúďte však podľa faktov: Istá školská stolica dostala tento prípis od miestneho farára dekana a jemu verných matiek a žien: ,Stalo sa v…, že učiteľ X triedy dietky naše trestal preto, poneváč ony na procesii 25. 4. na deň sv. Marka, účasť brali. Táto udalosť naše materinské a náboženské cítenie natoľko pobúrila, že mlčať nemôžeme a obraciame sa na vás, na našich manželov a otcov, aby ste toto bezbožné a zlostné zachádzanie s našimi dietkami prekazili. Žiadame od vás ako od predstavených našich škôl, aby ste učiteľom a učiteľkám rozkázali: 1) Aby oni pri každej procesii so školskou mládežou účasť brali. 2) Aby sa s našimi dietkami každodenne pred a po vyučovaní prežehnávali a s nimi katolícke modlitby modlili. 3) Svätý kríž na to máme v škole, aby dietky pri modlení na Spasiteľa hľadeli, aby ten svätý kríž na svoje predošlé miesto pred oči dietkam postavený bol. My sme porodili dietky na obraz boží stvorené, my si ich od nejakého bezbožného učiteľa spotvoriť nedovolíme, a preto žiadame náboženské vyučovanie dietok nielen od kňazov, ale aj od učiteľov, lebo náboženstvo je nielen pre kňazov, ale pre každého, na obraz boží stvoreného človeka. Kto náboženstvo nepotrebuje, nech si hľadá bezbožný kraj, ale naše katolícke a slovenské dietky nech nekazí. Preto aj to žiadame od vás, aby ste v našich školách nijakého odpadlíka, inoverca alebo bezbožného katolíka učiteľa alebo učiteľku netrpeli, Postavte sa na päty, aby sa vám jednúc dietky naše za vašu nedbalosť, neodplácali. Toto žiadajú od vás matky, manželky a ženy. XX dekan farár.ʻ
Tak teda! Ešte hádam zabudli pripísať: ,Aby učitelia zvonili, hrob kopali a vo voľných chvíľach s obecným pastierom pri pasení dobytka účasť brali.ʻ Bolo by to hádam už aj úplné.
Toto bolo zaslané školskej stolici obecnej ľudovej školy. Podľa toho si vieme predstaviť, ako vládne pán farár na cirkevnej škole. A vy na toto všetko, kolegovia, mlčíte?! Kde ste…? Kde ste vy, ktorí ste vedeli posudzovať činnosť a chovanie sa starších cirkevných kolegov? Kde ste vy, z nás mladých, v ktorých je ešte čerstvý ideál našej školy, vy, ktorí ste si predstavovali svoju činnosť a školu slobodnú, keď ste snili uplatniť svoju snahu a individualitu? Kde sú vaše sny o vštepovaní demokracie a ľudskosti, ktoré vám samým bolo vštiepené za vašich štúdií? Či ste skutočne tak zbabelí, že sa bojíte vystúpiť na obranu duchovných hodnôt človeka učiteľa?…. Prečo nám nepodáte ruku k spoločnej práci za slobodu školy a učiteľa? Čakáme, poďte a pomôžte nám i sebe!“[2]
Úmrtie prvého čs. prezidenta T. G. Masaryka
Dňa 14. septembra 1937 o 3.29 hod. zomrel prezident prvej Československej republiky – T. G. Masaryk. Okresný osvetový zbor v Stupave usporiadal na počesť úmrtia prezidenta širokú pietnu spomienkovú slávnosť, za účasti veľkého počtu obyvateľov obce.[3] Na tejto piete sa zúčastnil aj Ján Nálepka so svojimi žiakmi.
Rok 1938 – prudký vzostup slovenského fašizmu
V apríli 1938 zakázali hlinkovci konať všetky prejavy, schôdze a všetky akcie politických strán a organizácií. Tento zákaz bol jasne namierený hlavne proti komunistickej strane a ľudovému hnutiu, aby podlomili ich silu a rozhodnosť. Robotníci organizovaní v sociálnodemokratickej strane a členovia komunistickej strany si vynútili povolenie konať oslavy 1. mája, ktoré mali byť zakázané. V sprievode 1. mája 1938 sa tak preukázala a rozhodnosť pracujúceho stupavského robotníctva za boj proti fašizmu, ktoré čoskoro narukuje v dňoch čiastočnej mobilizácie, 21. mája 1938. Stupavská obecná kronika zaznamenáva slová tých, ktorí sa nezdráhali pred mobilizáciou na obranu hraníc k rieke Morava, nasledovné: ,,Trebárs žitie robotníka je povážlivé, ale keď nás volajú na hranice, vieme kam patríme a vieme čo máme robiť a vieme čo urobiť s tými tam, za hranicou, ktorí chcú rozbiť republiku.“[4] (Za hranicou mysleli hitlerovské vojská.)
Prvomájová manifestácia – jediný intelektuál v stupavskom robotníckom sprievode
Ján Nálepka sa veľmi rýchlo vracia k svojim povinnostiam v škole, usiluje sa o zjednotenie robotníckej mládeže v telovýchovnom hnutí (hoci v sociálnodemokratickom), publikuje články za práva robotníckeho ľudu, kritizuje nespravodlivosť, vystupuje za školskú reformu v zmysle poštátnenia škôl, aby sa školstvo vymanilo nielen spod vplyvu cirkvi, ale už aj HSĽS. Práve v tomto boji si uvedomuje jeden dôležitý fakt – na čelo sociálneho boja a hnutia proti fašizmu sa postavili do prvých línií komunisti, hoci boli v tomto čase najviac perzekvovaní. Jeho vnútorné rozhodovanie sa vyhrotilo natoľko, že v roku 1938 ako jediný z radov miestnej inteligencie s červeným karafiátom na kabáte (hoci nie medzi komunistami), ale so stupavskými robotníkmi sa zúčastňuje prvomájového sprievodu. Ján Nálepka nebol iba pozorovateľom, ale priamym účastníkom týchto udalostí. Ako sa píše v stupavskej kronike: ,,Treba podčiarknuť i to, že aj keď nie pod zástavou komunistov, ale predsa v radoch robotníkov v deň 1. mája 1938 pochodoval v stupavskom sprievode jediný intelektuál – učiteľ Ján Nálepka.“[5]
Prítomnosť učiteľa na robotníckom sprievode ľavicového spektra pochopila ľudácka reakcia ako otvorenú výzvu a čakala už iba na odvetu. V tomto čase totiž išlo o samotnú existenciu Československej republiky ako štátu, a KSČ na čele s robotníckou triedou priamo ukazovala na HSĽS ako poskokov Hitlera a zradcov oboch bratských slovanských národov. V tejto súvislosti spomína Nálepkov súčasník dr. Vojtech Mader, že ,,pri príležitosti prvomájovej manifestácie roku 1938 nacvičoval Nálepka s robotníkmi a mládežou z RTJ Pieseň práce a komsomolské pochody nie v miestnosti, ako bolo zvykom, ale verejne na námestí, čo vyvolalo odpor miestnych ľudákov“.[6] Vojtech Mader zároveň dodáva, že Ján Nálepka ,,vyvinul mimoriadnu aktivitu v čase, keď španielsky ľud hrdinsky bojoval proti fašistickej agresii, organizoval manifestačné schôdze a finančnú zbierku na pomoc španielskym antifašistickým bojovníkom.“[7] Na jednej z týchto schôdzí (v hostinci u Lackoviča) svojim rečníckym talentom vyše hodiny nebojácne hovoril o sociálnych pomeroch v republike a o boji proti fašizmu, a to bez akýchkoľvek poznámok.[8]
V čom spočíva sloboda výchovy?
(Článok Jána Nálepku publikovaný v roku 1938)
,,Senátor Hancko tvrdí, že štátny monopol nezabezpečuje slobodu výchovy. V čom spočíva sloboda výchovy? Sloboda výchovy spočíva v slobode učiteľa. Zo života vidíme, že slobodný učiteľ je len a len na škole štátnej, kým na všetkých iných a menovite na cirkevných je dokonca zotročený. Nemá ani toľko slobody ako slúžka. Lebo aj slúžky sa môžu organizovať, kde chcú, kým cirkevnému učiteľstvu to nie je dovolené. Ten má slobodu len vtedy, ak bezpodmienečne vyplňuje vôľu pána farára. Otrok slobodne vychovávať nemôže.
Áno, chceme aj my zabezpečenie slobodnej výchovy, a to sa nám dostane len na školách štátnych a nikdy nie na cirkevných. Súhlasíme so senátorom Hanckom a chceme aj my, aby v našich školách bola pestovaná vernosť k štátu, náboženská a národnostná tolerancia, atď. atď. Naprosto však neveríme, že by cirkevné školy pod vedením a za dozoru často zmaďarizovaných farárov, stúpencov tukizmu, vychovávali v duchu vlasteneckom, aký potrebuje naša republika. Máme ešte v dobrej pamäti prípady, ako sa niektorí farári chovali a chovajú voči slovenskej škole a slovenskému občianstvu. Vlasteneckú výchovu tiež chceme a tú nám zabezpečí len škola štátna. S náboženskou a občianskou znášanlivosťou je to ešte smutnejšie. Chodil som niekoľko rokov do rím.-kat. ľudovej školy a teda viem, ako sa v nej vychováva k náboženskej znášanlivosti. Ináč som v škole nepočul hovoriť o evanjelikoch iba ako o kacíroch, luteránoch, odpadlíkoch, a ako sa hovorilo o Židoch, ktorí zabili Krista, to veru už ani nejdem písať. Dosť na tom, že som bol tak vychovaný v rím -kat. ľudovej škole, že som myslel, že tí luteráni sú vyvrheli ľudskej spoločnosti. Až pozdejšie život ma poučil, že to nebola pravda, lebo tak ako som našiel medzi evanjelikmi mnohých dobrých priateľov, tak som poznal aj medzi katolíkmi mnohých nepoctivých a zlých ľudí. Akým spôsobom vychovávajú školy evanjelické a židovské svoje žiactvo, to neviem, ale mám zato, že ani tam sa tým najkrajším spôsobom o inovercoch nehovorí. Čo z toho nasleduje? To, že cirkevné školy svoje žiactvo nikdy k náboženskej znášanlivosti nevychovávajú, ale naopak, v cirkevných školách pestujú úmyselne a vedome náboženskú neznášanlivosť. Kto pestuje náboženskú neznášanlivosť, ten pestuje aj občiansku neznášanlivosť, poneváč, kto nenávidí človeka luterána, ten ho nenávidí aj ako občana. Áno, voláme s pánom senátorom Hanckom aj my všetci zväzisti a radíme našim zákonodarcom, aby čo najskôr unifikovali slovenské národné školstvo v tom zmysle, aby vo všetkých školách bola prísne pestovaná vernosť štátu, občianska znášanlivosť, náboženská tolerancia, atď. Takáto výchova môže byť na Slovensku zabezpečená výhradne v školách štátnych a nikdy nie cirkevných.“[9]
(Zo spomienok kolegyne Vilmy Potmanovej-Boleschovej)
Učiteľka Vilma Potmanová-Boleschová spomína na Jána Nálepku (s ktorým sa zoznámila v roku 1938) ako na dobrého pedagóga, ktorý ,,mal rád deti a ony ľúbili jeho. Jeho žiaci boli z celej školy najdisciplinovanejší. Vedeli krásne spievať a cvičiť. No pritom všetkom, že mal rád žiakov, bol k nim aj prísny a veľa vyžadoval. Hovorilo sa o ňom, že bol dobrý učiteľ. Veselý. Iba nemal nikdy peniaze. Medzi chudobou bol obľúbený… Jano Nálepka bol zhovorčivý, kolegiálny, veselý človek. Rád spieval. Nacvičoval ľudové piesne a často vystupoval so žiakmi na slávnostiach. V učiteľskom zbore bol obľúbený, zábavný. Jeho vystupovanie v škole aj mimo školy bolo priateľské. V dochádzke do školy bol presný a dochvíľny. Videla som ho už, ako vystupuje prísne, po vojensky. Okrem spevu mal Ján Nálepka rád telesnú výchovu, hry, cvičenia so žiakmi. Stal sa tiež cvičiteľom v miestnej RTJ v Stupave. Mládež sa okolo neho zgrupovala, deti ho mali rady. So žiakmi chodil cvičiť do blízkeho lesíka Borník. Vracajúc sa, žiaci pochodovali a spievali pochodové piesne: Na stupavskom moste, Slovenské mamičky. Tá druhá pieseň bola jeho obľúbená“[10]
(Článok Jána Nálepku publikovaný v júni 1938)
,,S pohnutím beriem pero do ruky, aby som sa prihovoril vám, kamaráti pod Tatrami, s ktorými som kedysi spolupracoval a ktorých vás stále v srdci nosím. Obraciam sa na vás s pohnutím po dvoch bratislavských manifestáciách. Bol som 5. júna svedkom sprievodu tých Slovákov, ktorí sa dosiaľ nevedeli prihlásiť k plodnej práci, ktorí po celých dvadsať tokov trvania republiky len zďaleka okukávali a hanobili prácu iných. Bol som svedkom toho, že títo ľudia i naďalej mienia zostať vo svojej hriešnej nečinnosti. Ba idú ďalej! Idú búrať a rúcať to, za čo vykrvácali tisíce Slovákov a Čechov, idú búrať a podkopávať základy štátu, ktorý je náš, Búrajú to, čo máme, a ženú nás v neistú budúcnosť, ktorú nám chcú zaistiť pod vládou toho nemeckého ,krížaʻ a v koncentračnom tábore! Bol som svedkom sprievodu a zhromaždenia tých ľudí, ktorým nie je nič sväté, ani pamiatka mŕtvych, ani práca živých, ktorí nemajú srdca, oči a rozum, ktorí nevidia iných, len seba! Bol som svedkom toho, že títo mladí ľudia odhodili alebo zneužili slovenskosť a opičia sa podľa tých, ktorí nám prikladajú nôž na hrdlo. Bol som svedkom zhromaždenia ľudí, o ktorých si dnes dovolíme vážne pochybovať, že im zostalo v ich hlavách trocha zdravého rozumu. 5. jún – manifestácia autonomistov – vryl mi do pamäte poznanie, že je na slovenskom národnom tele vred, ktorý musíme rozrezať a zahojiť! Dojatý tou vážnou chvíľou slovenských dejín, obraciam sa na vás, kamaráti pod Tatrami, a volám k vám: Spojte sa na našich dedinách s každým, kto má snahu a zmysel pre poriadok, disciplínu a pokoj i mier. Spojenými silami duste plameň nenávisti a štvavosti tej vrstvy občianstva, ktorá ani v dnešných ťažkých časoch nevedela zabudnúť na svoju sebeckosť a nenašla pochopenie pre potrebu obcí a štátu. Spojte sa s každým úprimným demokratom, pestujte úctu a pochopenie pre politické presvedčenie iného, lámte hroty nenávisti a demagógie, buďte rozvážni, mierni, ale svoje politické presvedčenie, úctu k štátu pestujte a neustupujte!“[11]
Nálepkova výzva k vlastencom a rodákom prichádza v pravý čas. Západní spojenci zradili Československo a v septembri 1938 podpísali mníchovský diktát. Fašizmus už nebol iba hrozbou na dosah ruky, ale neodvrátiteľnou a nezadržateľnou katastrofou…
[1] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 22.
[2] ŠALGOVIČ, V. 1962. Ján Nálepka – učiteľ, partizán, hrdina. Bratislava: Osveta, s. 41 – 43. (Národná škola slovenská, ročník XV, číslo 1, z dňa 1. 2. 1937).
[3] Obecná kronika II. Stupava. In Kroniky obce mesta Stupava. [online]. Dostupné z: https://www.stupava.sk/o-meste/kroniky-mesta-stupava/?page=3
[4] Tamže.
[5] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 55. (Podkladové materiály k regionálnym dejinám O vzniku a založení ÚV KSČ v Stupave, s. 15.)
[6] Tamže, s. 67 – 68.
[7] Tamže, s. 68.
[8] NÁLEPKA, J. 1995. Druhá maturita a nové poznatky o kpt. Jánovi Nálepkovi. Bratislava: NVK International, s. 156.
[9] ŠALGOVIČ, V. 1962. Ján Nálepka – učiteľ, partizán, hrdina. Bratislava: Osveta, s. 43 – 44. (Archív ústavu dejín KSS, 19127)
[10] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 33 – 34.
[11] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 23 – 24. (Podtatranský kraj, 1938, č. 25). Článok je publikovaný pod pseudonymom Jano Nka.
