kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-968402-2-3
Učiteľské roky – Stupava, 1934 – 1938 (5)
Dobrovoľník v čase všeobecnej mobilizácie, september 1938
Keď československá vláda 23. septembra 1938 pod tlakom verejnosti vyhlásila mobilizáciu, Ján Nálepka sa dobrovoľne prihlásil medzi prvými ako záložný dôstojník, splniť si povinnosť pri obrane vlasti. Jeho žiadosť, aby bol vyslaný chrániť severné opevnenia v českom pohraničí bola zamietnutá (bolo to neohrozenejšie miesto v republike, kde vyčíňali henleinovci) a bol mobilizovaný na južné Slovensko.[1] Dúfal však, ako tisícky druhých, že hoci s nasadením životov, republiku pred fašistickou čižmou ochránia. Veril márne. Československá vláda nevyužila ani ponúknutú pomoc zo strany Sovietskeho zväzu, ani vlastenecké cítenie ľudu a jeho ochotu bojovať. Demobilizácia v decembri 1938 bola všeobecným sklamaním. Vracia sa do Stupavy, ktorá už bola obsadená ľudákmi a miestni hlinkovci sa nevedeli dočkať jeho návratu…
Vyhlásenie autonómie
Dňa 6. októbra 1938 po zasadaní predstavenstva HSĽS v Žiline, čs. vláda dala možnosť vyhlásiť na Slovensku autonómiu. Zo stupavskej kroniky vieme, že ,,ešte v tento deň sa v Stupave prejavili autonomistické tendencie s rôznymi výkrikmi a činitelia HSĽS vyvesovali už autonomistické zástavy na svojich domoch. I zástavy boli pomerne veľké, modrej farby a na tejto bol biely kruh a v kruhu dvojitý červený kríž. Ako prvý vyvesil autonomistickú zástavu František Mercl, Ján Vaco, a nemeškal ani správca Obecnej ľudovej školy Jozef Krištoffy. Zástavu na škole spozoroval vtedajší starosta obce Antoním Móza a dal ihneď príkaz zástavu dať dolu. Správca školy sa všemožne snažil zástavu stiahnuť, lebo bol od srdca precítený hlinkovským duchom, avšak predsa zástavu sňal dolu. Aby sa nepovedalo, že nemá sympatie k hlinkovskej autonómii, vyvesil slovenskú štátnu zástavu.
Z veľkej nadšenosti, že bola republika rozbitá a vyhlásená autonómia Slovákov, v našej obci v októbrových dňoch zakladajú stupavskí prisluhovači organizáciu Hlinkovej gardy (HG). Za veliteľa HG zvolili si zvolili Jozefa Kišoňa – učiteľa napriek tomu, že menovaný nebol doma, ale bol tiež povolaný v mobilizácii k vojsku. Menovaný sa vrátil z vojenčiny až 5. januára 1939, avšak aktívne vykonával funkciu veliteľa HG Ján Vaco, osvedčený príslušník Hlinkovej strany. Ustanovujúca schôdza utvorenej Hlinkovej gardy bola dňa 9. októbra 1938. Ako popredný organizátor bol Ján Vaco, František Mercl, ktorý bol vymenovaný ako komisár obce, ďalší zakladateľ bol Jozef Letko – úradník, a ďalší, ktorých zvečnili na fotografii.
V týchto októbrových dňoch bol František Mercl vymenovaný ako komisár obce. Jeho prvá úloha po vymenovaní, nariadil v noci raziu na židovských občanov, ktorí tu nebývali, ale boli tu na návšteve u príbuzných. Ale aj na tých, ktorí sa v poslednej dobe do Stupavy dosťahovali. Razia bola prevedená četníctvom, vojakmi za doprovodu už členov HG. Všetkých týchto židovských občanov sústredili a dopravili s vyhrážkou tam, odkiaľ prišli.“[2]
Z kroniky obce – Ján Nálepka vyhnaný zo Stupavy
,,Po prevedenej demobilizácii vrátil sa do Stupavy aj učiteľ Nálepka, dňa 13. decembra 1938. Nakoľko učiteľ Jano Nálepka bol pokrokový učiteľ a už vtedy ho nazývali, že je učiteľom marxistickej ideológie, čo často opakoval aj správca školy. Nestretol sa s porozumením medzi učiteľmi a zvlášť so správcom školy, vymysleli si falošné obvinenie, že je udavačom. Že vraj udal Jozefa Kišoňa – učiteľa, ktorý vo veselej nálade nadával na Masaryka, vtedajšieho prezidenta, ešte pred vyhlásením autonómie. Toto obvinenie bolo umelo vyvolané zo strany správcu školy, lebo tento bol proti všetkému pokrokovému a proti každému, kto mal socialistické cítenie, a zvlášť proti tým, ktorí verejne preukázali nenávisť voči buržoázii a hlinkovským kazateľom. Sgitácia medzi rozširujúcim sa členstvom HG sa stupňovala proti Nálepkovi už aj preto, že ani autonómia nezlomila socialistické cítenie Jána Nálepku a nedal sa zlákať do ich radov. Nálepka vždy, aj v tejto dobe často vymieňal si názory so správcom školy a priviedol ho do pomykova. Toto sa pánu správcovi nepáčilo a preto značne zanevrel a očkovala j ostatných učiteľov a celú HG proti Jánovi Nálepkovi. Toto bola príčina, že Nálepka bol zo školy aj zo Stupavy priamo a bez ľudského cítenia vyhnaný. Poštvaní gardisti pod vedením veliteľa Jána Vacu dostavili sa dňa 13. 12. 1938 do školy, aby Nálepkovi zamedzili vstup do školy. Práve v tejto dobe školská stolica zasadala za účasti Františka Merca – komisára a veliteľa HG Jána Vacu. Predsedom školskej stolice bol vtedy Ján Slezák. Títo zástupcovia prejednali záležitosť Jána Nálepku s uzáverom, že tento sa choval nepriateľsky proti všetkej slovenskej rýdzosti a vraj sa usiloval priviesť osvedčených Slovákov do záhuby. Toto bol záver hlinkovskej a gardistickej nadutosti a zakázali úplne vstúpiť Nálepkovi do školy.
Nálepka mal v triede svoje pomôcky, ktoré potreboval k vyučovaniu detí. Všetky veci, ktoré boli majetkom Nálepku, správca školy Jozef Krištoffy pozbieral a vyhádzal Nálepkovi na ulicu pred bránou školy. Samozrejme pred školou bolo viac ľudí, ktorí sa prizerali na barbarstvo stupavských gardistov.
Všetko pokrokové bolo gardistom a hlinkovcom tŕňom v oku a túto myšlienku vštepovali všetkým, ktorých sa im podarilo získať do svojich radov. Dokázali to príslušníci gardy aj v predvečer dňa 13. decembra 1938.Nálepka bol ubytovaný u Júliusa Riglera, ktorý býva aj teraz za kostolom. Gardisti sa zhromaždili a surovým spôsobom chceli Nálepku vyhnať zo Stupavy a aj z bytu, kde bol Nálepka ubytovaný. Rigler Július však videl, že celá táto akcia nemá ľudskosti a preto uzamkol bránu, aby sa gardisti nemohli dostať do bytu. Júliusovi Riglerovi pri ochrane Jána Nálepku bol nápomocný aj Ignác Daráš… Keď sa gardisti nemohli dostať do bytu, začali hádzať kamene do okien a burcovali, aby niekto otvoril. Vykrikovali nemiestne poznámky a vyhrážali sa aj tým, ktorí kryli Nálepku.
Na druhý deň, teda 13. decembra 1938, keď Nálepku nepustili do školy a vyhnali ho zo Stupavy, bol Jano zo Stupavy odísť. Tak aj odišiel autobusom o 11.30 hod., keď sa s nimi rozlúčil. Správca školy – v tej dobe Jozef Krištoffy hovoril, že ,zo Stupavy odišiel jeden, ktorý ani sám nevedel čím je, alebo čím chce byť. Isté je, že v srdci nebol dobrým Slovákom a slovenským národovcom a bol sfanatizovaný bludnými heslami vtedajšieho vládneho aparátu. Ale musel podľahnúť pravde, ktorá bola a je na našej strane.ʻ Toto boli slová správcu školy, ktorý vychovával deti v duchu hlinkovskom.
Teda 13. decembra 1938 Jano Nálepka už v škole nevyučoval. Avšak v priebehu jednania s Nálepkom, ktoré trvalo po celý deň so školskou stolicou, zatiaľ učitelia na príkaz správcu školy, naučili deti jednotlivým heslám. Deti chodili pred školou, po ulici, i keď išli domov a zborovo kričali: ‒ Nálepku ven a Kišona sem! — Takáto bola ideológia tých, čo učili milovať blížneho a pritom ich učili, aby nenávideli učiteľa s duchom pokroku, ktorý mal deti rád.“[3]
Ako sa tieto veci vyvíjali, opisuje nasledovný dokument – Nálepkovo hlásenie školskému inšpektorovi v Bratislave: ,,V pondelok 12. decembra som demobilizoval a dostavil sa do služby. Hneď v pondelok večer pritiahol zástup demonštrantov a vykrikoval heslá: Nálepku pribijeme na stenu… Nálepku povesíme na gaštan… a pod. Ráno 13. decembra som šiel riadne do školy. Pred bránou a na školskom dvore sa zhlukovali gardisti, ale nechali ma začať vyučovať. O 8. 15 hod. prišiel po mňa konšel, aby som sa ihneď dostavil k p. vládnemu komisárovi obce… P. vládny komisár mi potom povedal takto: ‒ Pretože ste sa nechovali ako Slovák… rozhodli sme sa, že vás viacej do našej školy nepripustíme. — Potom ma veliteľ HG odprevadil ku škole, kde stáli naprieč brány v dvojstupe HG, a vyzval ma, aby som si vzal svoje veci zo školy. Jeden HG povedal, že ma tam nepustia, načo mi p. správca vyniesol veci zo školy von…“[4]
O tejto udalosti sa zmieňuje stupavská kronika nasledovne: ,,Prišla aj očakávaná demobilizácia. Dostavil sa do školy aj Nálepka Ján, učiteľ obecnej ľudovej školy. Nálada v Stupave proti nemu sa vystupňovala, zhoršila, a preto Hlinkova garda pod vedením svojho veliteľa Jána Vacu dostavila sa do školy, aby menovanému zamedzila vstup do školy, poťažme do triedy. K tomuto radikálnemu kroku ale nedošlo, pretože vládny komisár v prítomnosti správcu školy, predsedu školskej stolice a veliteľa gardy z dôvodu, že v minulosti sa nepriateľsky zachoval proti všetkému, v čom sa javila rýdzosť slovenskosti… vypovedal ho zo školskej služby v Stupave a zakázal mu vstup do školy. Ján Nálepka každé obvinenie odmietol(podčiarkol autor), a preto garda ešte počas pojednávania tohto na obecnom úrade obsadila vchod do školskej budovy… Jeho veci, nachádzajúce sa ešte v triede, vyniesol mu správca školy a pred budovou na ulici pri veľkom počte dívajúcich sa ľudí odovzdal. Ním odišiel zo Stupavy jeden, ktorý ani sám nevedel, čím je, lebo čím chce byť. Isté je, že v srdci nebol dobrým slovenským národovcom a bol sfanatizovaný obludnými heslami vtedajšieho štátneho aparátu a musel podľahnúť pravde, ktorá bola a je na našej strane.“[5]
Vládny komisár odoslal svoje stanovisko aj školskému inšpektorátu do Bratislavy, a to písomne, už 14. decembra 1938: ,,Vládny komisár obce Stupava v spoločnej schôdzi s poradnou komisiou dňa 26. novembra 1938 sa uzniesol, aby učiteľ Ján Nálepka na tunajšej obecnej škole v Stupave, po jeho návrate z vojenskej služby, nebol viac do školy pripustený a nebolo mu dovolené deti vyučovať. Prosím, aby školský inšpektorát urobil potrebné opatrenia, a aby učiteľa Jána Nálepku preložil na iné pôsobište. Ako dôvody uvádzam, že učiteľ Ján Nálepka počas svojho pôsobenia na tunajšej obecnej ľudovej škole vychovával deti v protináboženskom duchu, nedovolil im v jeho prítomnosti sa modliť. Taktiež veľmi sa exponoval za sociálnodemokratickú stranu v Stupave a bol veľmi horlivým protivníkom Slovenskej Hlinkovej ľudovej strany, takže teraz za zmenených pomerov je jeho účinkovanie v Stupave nemožné. Prosím preto, aby školský inšpektorát uznal tieto dôvody a spomenutého učiteľa preložil.“[6]
Ján Nálepka na obvinenie HG zareagoval nasledovne:
,,Podávam odpor proti kvalifikácii za školské roky 1933/34 a 1937/38.
Dôvody: Na začiatku mojej učiteľskej praxe som pôsobil ako správca 3. triedy štátnej ľudovej školy. Mal som teda istú voľnosť vo vedení školských vecí a samostatnosť rozhodovania. R. 1933 som pôsobil zas na expozitúre Štátnej ľudovej školy v Bielych Vodách, tiež s voľným rozhodovaním. Potom som 1. 1. 1934 nastúpil na Obecnú ľudovú školu v Stupave ako pridelený učiteľ. Teda na miesto s obmedzeným rozhodovaním. Prechod bol náhly, a preto ak bolo moje rozhodovanie v triede samostatnejšie, než bolo zvykom na tamojšej škole, nevyplývalo z odporu k zvyklostiam a nedisciplinovanosti, ale z nedostatku oboznámenia sa so zvyklosťami na tejto škole.
Aké bolo moje konanie a rozhodovanie v Stupave r. 1934 vo veciach čisto triednych. Zaviedol som prezúvanie do cvičiek, zaviedol som modlitbu – Bože za vyučovanie. Zaviedol som pri odchode zo školy – Zdar Boh! Zaviedol som pozdrav povstaním pri vstupe úradnej a cudzej osoby do triedy. Nariadil som, aby mňa zdravili deti na ulici – Dobrý deň. Odstránil som z triedy staré vŕzgajúce pódium.
Aká bola reakcia? Asi tri týždne bolo všetko dobre. Istá politická strana šuškala ,je nášʻ, preto sa nikto oproti novostiam neozval. Po spomínaných troch týždňoch ma požiadala deputácia Československej sociálnodemokratickej strany robotníckej, či by som im neurobil prednášku na tému ,Socializmus a kresťanstvoʻ. Privolil som a prednášku som usporiadal. Po tomto kroku nastalo v ,istejʻ politickej strane veľké sklamanie a nastalo štvanie proti mojej osobe. Všetky novosti, ktoré som zaviedol v triede, boli kritizované a vyhlasované za vnášanie neznabožstva do školy, Hlinkova slovenská ľudová strana, Živnostenská strana stredostavovská, jednotlivci a p. Vyhnálek ako vládny komisár obce podali na mňa sťažnosť na školský inšpektorát. Sťažovali sa na uvedené ,novostiʻ a súčasne ma oznámili, že používam telesné tresty…
Štvanie bolo úplne bezdôvodné, pretože pozdrav Zdar Boh nebol ani ,čechúnskyʻ ani ,nenáboženskýʻ, ale odporúčal ho Katechizmus pre ľudové školy užívaný aj v našej škole. Modlitba Bože za vyučovanie a V mene tvojom nie je tiež rázu ,nenáboženskéhoʻ či ,čechúnskehoʻ, ale nahradil som Otčenáš nimi preto, lebo pri tejto modlitbe sa deti venovali viac modlitbe než pri Otčenáši.
Nie je pravda, že som zakazoval deťom zdraviť ľudí na ulici, ale pozdrav pre svoju osobu som si určil, čo dúfam, nie je v rozpore s osobnou slobodou jednotlivca v demokratickej republike.
Pódium som z triedy odstránil preto, lebo jednak veľmi vŕzgalo, takže rušilo pri vyučovaní, a potom som chcel mať triedu demokratickejšiu, odstrániť povýšenectvo učiteľa polohou stola – ako nám radili na kurze v pokusných školách v Zlíne.
Pozdrav povstaním v triede som zaviedol preto, lebo žiaci pri práci nesústredili pozornosť na pozdrav pri vstupe cudzej osoby do triedy a potom bol pozdrav nejednotný. Iné pohnútky v tom neboli.
A konečne chcem veriť, že užívanie cvičiek (prezúvanie) tiež nebolo na škodu deťom, ani školskej budove a nábytku.
Pravda, moje dôvody neuznal školský inšpektor a bolo mi nariadené modliť sa Otčenáš a prerušiť všetky ,novostiʻ v triede zavedené. Súčasne mi pri písaní protokolu p. inšpektor povedal, že všetko to bude mať vplyv na zhoršenie mojej kvalifikácie. Neskôr, keďže má záľubu v pestovaní hudby a spevu, pokúsil sa ma zastaviť žiacky spevácky zbor a žiacky orchester. Za pôsobenia v Marikovej som mal podobný detský zbor, ktorý dosiahol pekné výsledky na koncertoch v Púchove, Štubnianskych Tepliciach a Turčianskom Sv, Martine. Správca školy ma zoznámil, že vyučujem súkromne hudbu a spev. Pri písaní protokolu na školskom inšpektoráte som sa bránil tým, že ,za súkromnéʻ vyučovanie treba považovať také vyučovanie, ktoré je honorované. A moje vyučovanie bolo bezplatné. Pán školský inšpektor Joska mi na to povedal: ,Ja sa tých rodičov pýtať nepôjdem, či vám platia alebo nie.ʻ Vyučovanie spevu a hudby mi bolo úradne zakázané a zastavené.
Po tých sťažnostiach politických strán a správy školy očakávali dotyčné politické strany, že budem zo Stupavy ,odstránenýʻ, ako to vo svojich sťažnostiach žiadali. Keď sa tak nestalo a ja som na škole pôsobil ďalej, začali sa jednotlivci (p. Vaco a iní) vyhrážať, že ma sekerou vyženú zo školy a v noci bol na mňa dvakrát podniknutý útok. Bol som preto nútený chodiť do školy so zbraňou, na ktorú som mal riadny povoľovací lístok. Správa školy ma potom oznámila, že chodím do školy ozbrojený. Aj skrz to som bol písať na školskom inšpektoráte protokol.
Nenávisť správcu školy a niektorých def. učiteľov sa vystupňovala, keď som mal 7. 3. 1934 prednášku pri príležitosti narodenia T. G. Masaryka. Tam som použil heslo: Nie násilím… atď. a vykladal som, čo znamená demokracia podľa Masaryka. Bola to vraj reč poburujúca a správa školy mi z vlasteneckých dôvodov zakázala rečniť na štátnych oslavách, podnikli podpisovú akciu za moje odstránenie, ale strana agrárna, sociálnodemokratická a komunistická odopreli podpisy, ba poslali mi písomné vyjadrenie spokojnosti s mojim pôsobením v škole i mimo školy. Sám som však nechcel hnať vec do politických koľají, preto som na prípisy nereagoval. Na to som bol napadnutý článkom v novinách ,Slovákʻ, na ktorý som tiež musel prísť spísať protokol na školský inšpektorát…
Kvalifikácia za ten školský rok bola 4. stupňa a mal som rok zarazený postup. Preto som odišiel do prezenčnej vojenskej služby. Odvolanie som poslal v septembri 1934 a vrátené mi bolo 7. 2. 1937, preto ho znova opakujem a prosím o prerokovanie tejto kvalifikácie…“[7]
Školský inšpektorát sa svojho učiteľa nezastal…
Z listu Jána Nálepku kolegyni Marte Ruttkayovej
O svojich dojmoch zo Stupavy, bezprostredne po demobilizácii a ľudáckom terore, ktorý Ján Nálepka zakúsil na vlastnej koži, napísal dlhý list kolegyni Marte Ruttkayovej, v ktorom popisuje svoj návrat do školy, ale už zo Smižian:
,,Smižany 26. 12. 1938.
…Boli to dni mieru, pokoja, skutočne pekné časy, keď som ešte mal čas myslieť na seba, na svoje city a vôbec patriť sebe samému, svojmu najintímnejšiemu ,jaʻ. …Potom prišli tie najkrajšie povinnosti pre mňa – mobilizácia (1938). Vtedy som cítil, že si mi hodne a hodne blízka vtedy, keď človek mal často možnosť zmiznúť z tohto sveta špiny a hnusu… Po opustení lučenského frontu… som zablúdil až sem, zas zakotvil na fronte medzevskom, ktorý bol rušnejší na ,zábavuʻ, ,časté zrážkyʻ…
Po návrate do Stupavy to bolo tak: 12. decembra som demobilizoval a vrátil som sa na miesto. Hneď v pondelok večer mi usporiadali cirkus. Ohromnú demonštráciu pod oknami s výkrikmi: ‒ Zradcu von, zradcu zabijeme, Nálepku pribijeme na stenu, Nálepku pribijeme na gaštan — atď. V utorok ráno ma potom gardisti vysťahovali jednoducho zo školy, vraj som sa nesprával ako Slovák. Nuž tak to bolo. Potom som im síce povedal: ‒ Moje vlastenectvo (slovenské) bolo, je a bude iného rázu ako vaše. Boli páni, ktorí kričali a nerobili – ja som robil. Povedzte, robil Nálepka, či nerobil? — No, vraj, to vám odoprieť nemôžeme.
Nuž reku takým vlastencom budem aj naďalej! Od toho času som neučil a mám sľúbenú Ilavu – koncentračný tábor!…O stupavskom pobyte po vojne – túto kapitolu by som radšej nechal bokom… Stačí, keď spomeniem, že necítim nijakú nenávisť ani zlosť voči tým, ktorí sa takto ku mne zachovali. Mám svoj názor na to, ale neprestávam byť optimistom, a ostatne, nebojím sa budúcnosti…“[8]
[1] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 16.
[2] Obecná kronika II. Stupava. In Kroniky obce mesta Stupava. [online]. Dostupné z: https://www.stupava.sk/o-meste/kroniky-mesta-stupava/?page=3
[3] Obecná kronika II. Stupava. In Kroniky obce mesta Stupava. [online]. Dostupné z: https://www.stupava.sk/o-meste/kroniky-mesta-stupava/?page=3
[4] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 24 – 25.
[5] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 75. (Kronika obce Stupava).
[6] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 25.
[7] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 35 – 37.
[8] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 37 – 38.
