kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-968402-2-3
Zoceľovanie Nálepkovho charakteru pod vlajkami rovnoramenného dvojkríža, rok 1939
(kultúrno-historický kontext)
Hoci spočiatku bolo zahranično-politické postavenie Slovenska po 14. marci 1939 labilné, svoje postavenie v nemeckej sfére si upevnilo v súvislosti s aktívnou účasťou na vojne proti Poľsku, keďže slovenská vláda dala k dispozícii nacistickej agresii to najcennejšie – slovenských vojakov a slovenské územie, ktoré hitlerovci mohli využívať ako nástupný priestor pre svoju armádu. S prípravou teritória na území zóny pre nástup nemeckých vojsk do vojny proti Poľsku Nemci začali už koncom júna 1939 (o čom oficiálne informovalo Oberkommando der Wehrmacht – Zahraničný úrad)[1], a hoci o tomto zámere minister obrany veľmi dobre vedel[2], na verejnosti všemožne popieral svojím ,,čestným slovom“ presuny nemeckých oddielov či akýkoľvek vojnový šum.[3] Vo svojej servilnosti k Tretej ríši sa nakoniec slovenská vláda zaviazala prerušiť akékoľvek vzťahy s Poľskom, ktoré by odporovali nemeckému záujmu, zostriť ochranu hraníc v snahe o zamedzenie prechodu vojakov do čs. jednotky formujúcej sa v Poľsku a maximálne eliminovať poľskú špionáž.[4]
Tesne pred septembrovým napadnutím Poľska sa minister obrany aktívne zúčastňoval viacerých manifestácií, ktoré boli v posledných augustových dňoch zorganizované v snahe deklarovať pred verejnosťou a tiež pred zahraničím, že Slovensko je krajinou pokoja a politickej jednoty, a to aj napriek rastúcej vojnovej psychóze v okolitom svete. Rovnako tesne pred vypuknutím vojny F. Čatloš slávnostne odhalil pamätnú tabuľu M. R. Štefánika, ktorého politický odkaz ľudácka propaganda od začiatku krivo zneužívala na proslovenské záujmy, hoci išlo o stúpenca československej jednoty a vzájomnosti, a verejne vyhlásil, že ,,keby Štefánik dnes žil, iste by volil túto cestu (priateľstva s Treťou ríšou), lebo takto prikazuje záujem národa.“[5]
27. augusta 1939 nasledovala cesta F. Čatloša po boku J. Tisa do Šaštína, kde na posvätnom mieste medzi množstvom veriacich pútnikov (pútnicke miesta, kostoly, odpusty a pod. boli vždy zneužívané na politické agitácie HSĽS) boli deklarované Tisom nasledujúce slová: ,,Svoju armádu má Slovenský štát nie preto, aby na niekoho útočila a chcela niekomu niečo brať, ale Slovenský štát potrebuje svoju armádu na to, aby si vrátil svoje a nedal si brať, čo je jeho. Ak bude treba urobiť nejaké opatrenia na obranu štátu, teda ich urobíme. Sme si istí svojím právom a presvedčení, že naše právo zvíťazí. Ak by na nás chcel niekto útočiť, nech si je istý, že slovenskú armádu nájde tam, kde bude chcieť útočiť… My v tomto ohľade ideme ruka v ruke s Veľkonemeckou ríšou, budeme sa doplňovať a už dnes Veľkonemecká ríša drží nad nami ochranu. Keď ale vláda usúdi, že prišiel okamih, aby Slováci nastúpili na svoju obranu, som presvedčený, že žiaden Slovák nebude sa zdráhať, ale pôjde s radosťou a oduševnenosťou na ochranu našich hraníc…“[6]
Cesta k napadnutiu Poľska a vypuknutiu druhej svetovej vojny sa otvorila, hoci postoje vládnych politikov k otázke prípadnej účasti Slovenska v ťažení na Poľsko boli rôzne. K predsedovi vlády J. Tisovi sa za účasť vo vojne prikláňal okrem F. Čatloša aj hlavný veliteľ HG A. Mach, za neutralitu sa prikláňala skupina okolo ministra zahraničných vecí F. Ďurčanského[7], a proti vojne sa otvorene postavil (už toho času) slovenský vyslanec vo Vatikáne polonofil K. Sidor, ktorý s niektorými slovenskými politikmi a vojakmi zvažoval spoločnú vojenskú akciu Slovákov s Poliakmi proti Nemecku, dokonca bol pripravený plán vystúpenia slovenskej armády po boku poľskej v prípade jej vojnového konfliktu s Nemeckom, na čele s plk. A. Malárom.[8]
Revízia severnej hranice bola veľkým lákadlom nielen pre slovenskú vládu, preto ju tak úspešne na verejnosti prezentovala ako prvý krok o odčineniu krivdy spáchanej na slovenskom národe. F. Čatloš po vojne pred Národným súdom otvorene priznal manipulovanie s verejnou mienkou zo strany vlády pred útokom na Poľsko: ,,Celá slovenská vláda na rozkaz ríše začala sledovať dôslednú protipoľskú orientáciu. Verejné mienenie bolo spracovávané v tom zmysle, že slovenský štát môže očakávať akciu zo strany Poľska… V auguste 1939 začala politická kampaň proti Poľsku usmernená na spôsob nemeckej protipoľskej kampane, ktorú viedol hlavne Mach.“[9]
Štvanie proti Poľsku bolo prenechané radikálom z HG, ktorým medzivojnové Poľsko prilialo vodu na mlyn, keď v rokoch 1920, 1924 a 1938 anektovalo pohraničné územia s prevalenciou obyvateľstva slovenskej národnosti, na ktorom boli hrubo porušované základné ľudské práva národnostných menšín. Bola to veľmi citlivá téma a preto v mnohom ,,ospravedlňovala“ nemeckú agresiu, ktorú ľudáci naplno využili, ako dokumentuje dobová tlač citujúc F. Čatloša v deň napadnutia Poľska: ,,Dôstojníci, rotmajstri, vojaci! Znovu nastala dejinná skúška slovenského národa, slovenského vojska. Naše záujmy spojili nás s nemeckou armádou a postavili do nepriateľského pomeru s Poľskom. Nepriateľstvo sa započalo už dnes! Podľa toho, ako sa naše vojsko v boji zachová, budú nás posudzovať teraz i v budúcnosti. Na našej odhodlanosti, disciplíne a rozvahe spočíva teda aj životná otázka nášho jestvovania ako štátu a národa…. Odhodlané Nemecko potrebuje odhodlaného spojenca. Spoločnú túžbu oslobodiť ujarmených bratov v Poľsku, splníme spoločným úsilím. Vyplňme svoje dejinné poslanie s vernosťou, svedomitosťou i bezpodmienečnou poslušnosťou, privteľme odtrhnuté kraje k nášmu Slovensku. Je to šťastný údel terajšej našej generácie. Svojimi obeťami zaslúžime si vďaku našich potomkov. Národ musí byť pyšný a hrdý na svoje slovenské vojsko, po ktorom veky túžil. Alebo zvíťazíme, alebo padneme…!“[10]
Napriek apelovaniu ministra obrany na poslušnosť každého vojaka[11], glorifikáciou nemecko-slovenského spojenectva, ktoré malo byť zárukou budúcnosti slovenského národa[12], či osloboditeľskej misii slovenského vojska[13], keď sa slovenskí vojaci dostali na územie, ktoré so Slovenskom historicky ani etnicky nemalo nič spoločné, prehovorila slovanská krv – v mnohých posádkach prišlo k vzburám a demonštráciám, zvlášť záložníci odmietli zúčastniť sa vojny proti Poľsku. Dôstojníci a vojaci, ktorí odmietali bojovať na strane nacistickej agresie v rámci poľného ťaženia slovenských vojsk, začali prebiehať k poľskej armáde a vstupovali do légií tvorených Čechmi a Slovákmi (Legion Czechów i Słowaków), organizovaných na poľskom území (Krakow) už od jari 1939.[14] V tomto formujúcom sa útvare na území Poľska bolo množstvo Slovákov, ktorí prešli zo Slovenska a bojovali po boku Poliakov, bombardujúc pozície nemeckého vojska, čo je pravým obrazom zmýšľania širokých vrstiev nášho národa, ktoré sa so zradou Tisovej vlády nikdy nestotožňovali, ale zostali verné Československej republike, rovnako ako k ideám demokratických slobôd.
V roku 1939 tak na území Tisovou vládou nenávideného Poľska išlo o prvý zahraničný odboj Čechov a Slovákov proti hitlerizmu a to nasledovne: ,,Pod dohľadom čs. konzulátu v Krakove boli v dobe od 15. 8. do 30. 8 1939 zriadené dve čs. odvodné komisie, a to jedna priamo na konzuláte v Krakove, druhá v tábore Malé Bronovice u Krakova, ktoré vykonávali odvody pre Prvý čs. legion v Poľsku, ktorého veliteľom bol pplk.pech. Ludvik Svoboda. Tento čs. legion pozostával z 870 vojakov a dôstojníkov, z ktorého počtu bolo 430 Slovákov a to 30 letcov, ktorí prileteli zo slovenskej armády a 400 vojenských prebehlých osôb od ostatných druhov zbraní.
Legion dňa 8. septembra 1939 v Lešnej v tábore pechoty u Baranoviča dostal od poľskej armády: 12 ľahkých, 24 ťažkých guľometov a 60 pušiek. Od 13. septembra 1939 bol legion zasadený v priestore Tarnapol, v dedine Hluboček-Vielky, kde bola z neho tiež zriadená protiletecká obrana z miestnej železničnej stanice. Z časti legionu bol vytvorený oddiel KOPL na ochranu Tarnapolu, ktorého veliteľom bol por. Pavel Styk – Slovák. Pri odchode do Tarnapolu lúčil sa s týmto oddielom pplk.pech. Svoboda týmito slovami: ‒ Závidím Vám, pretože budete prví skutočne bojovať za Republiku. — Keď veliteľ 1. poľského legionu videl, že v krátkej dobe bude celé Poľsko obsadené Nemcami, rozhodol sa so súhlasom vyslanca J. Skávika a po prejedaní so sovietskymi zastupiteľskými úradmi pre prechod do Sovietskeho zväzu.“[15]
Keďže v týchto légiách bolo aj množstvo prebehnutých Slovákov, možno povedať, že práve tu – udalosťami roku 1939 je začiatok rozkladných tendencií v armáde Slovenského štátu, ktoré vyvrcholia v roku 1943 masívnym prebiehaním slovenských vojakov na stranu Sovietskeho zväzu. Slovenská armáda, ktorá odmietala nacistickú ideológiu Novej Európy bola totiž zložená z veľkého množstva vlastenecky cítiacich vojakov československej orientácie, ktorí predtým boli vycvičení v československej armáde, ktorí prežili tragické dni kapitulácie roku 1938 v pohraničných opevneniach, a ktorí zažívali pravdu o fašizme a zrade dennodenne na vlastnej koži…
[1] BAKA, I. 2006. Slovenská republika a nacistická agresia proti Poľsku. Bratislava: VHÚ, s. 29. Pôvodný zdroj: BA-MA Freiburg, bs.RW/5, as. 440, č.s. 257, OKW/Ausland na AA 28. 6. 1939.
[2] BAKA, I; CSÉFALVAY, F; KRALČÁK, P. a kol. 2011. Ferdinand Čatloš – vojak a politik (1895 – 1972). Bratislava: Pro Militaria Historia, s. 61. Pôvodný zdroj: Slovenský národný archív (SNA), f. Národný súd (NS), A 946, Tnľud 12/47, F. Čatloš, zápisnica z výpovede F. Čatloša z 11. a 12. januára 1947.
[3] Falošné správy o presunoch nemeckého vojska. In Slovák. [25. júl 1939, ročník XXI, č. 168, s. 2].
[4] BAKA, I; CSÉFALVAY, F; KRALČÁK, P. a kol. 2011. Ferdinand Čatloš – vojak a politik (1895 – 1972). Bratislava: Pro Militaria Historia, s. 63.
[5] Nie zo zrady, ale z veľkej lásky k národu vznikol Slovenský štát. In Slovák. [29. august 1939, ročník XXI, č. 197, s. 2].
[6] Nerozhoduje, či je národ veľký, alebo malý. In Slovák. [29. august 1939, ročník XXI, č. 197, s. 1 – 2].
[7] BAKA, I; CSÉFALVAY, F; KRALČÁK, P. a kol. 2011. Ferdinand Čatloš – vojak a politik (1895 – 1972). Bratislava: Pro Militaria Historia, s. 61. Pôvodný zdroj: Národný archív (NA) Praha, f. Zahraničný úřad Berlín 1932 – 45, 136 – 79 – 5, list H. Bernarda adresovaný AA; Vojenský historický archív (VHA) Bratislava, Archívna zbierka 11, škatuľa 9, film č. 16, 443 018-23, správa vyslanectva pre AA z 19. 9. 1939.
[8] Tamže, s. 62. Pôvodný zdroj: Pozri memorandum Zbigniewa Jakubského z 23. 11. 1939 uverejnené v SEGEŠ, D. – BYSTRICKÝ, J.V.: Reflexia medzivojnového politického vývoja na Slovensku očami Varšavy. In Historický časopis, 2007. ročník LV, č. 2, s. 347.
[9] BAKA, I; CSÉFALVAY, F; KRALČÁK, P. a kol. 2011. Ferdinand Čatloš – vojak a politik (1895 – 1972). Bratislava: Pro Militaria Historia, s. 65.
[10] Rozkaz ministra národnej obrany gen. Ćatloša zo dňa 1. septembra 1939 vojsku. In Slovák. [3. september 1939, ročník XXI, č. 202, s. 6].
[11] Tamže.
[12] Nastúpeným vojakom a gardistom dňa 1. septembra 1939. In Slovák. [2. september 1939, ročník XXI, č. 201, s. 4].
[13] Oznamujeme svoj nárok na slovenské kraje. In Slovák. [3. september 1939, ročník XXI, č. 202, s. 1].
[14] Ako bojovali Slováci proti Poliakom. In Národná jednota. [14. október 1939, ročník XX, č. 41, s. 1].
[15] Slováci a československý odboj. In Za svobodné Československo. [27. január 1946, ročník III, č. 23, s. 2].
