kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-9684

Poleská oblasť Bieloruska – živý svedok ilegálnej protifašistickej skupiny 101. pešieho pluku 11. roty Mor Ho!
,,Svet denne skrýva svoju pravú tvár pod prilbou hesiel v mori odvekom, kým pravý vinník splatí honorár, len skrúti pod grimasou tvár: byť lebo nebyť človekom?!!“[1]
Činnosť Nálepkovej ilegálnej skupiny v období roku 1942 výstižne charakterizuje bývalý tajomník KS(b) Bieloruska v Poleskej oblasti Ivan Dmitrijevič Vetrov: ,,Na území Poleskej oblasti začal kpt. Nálepka už v roku 1942 búrlivú, mnohostrannú politickú a organizátorskú činnosť. Ján Nálepka so svojimi spolupracovníkmi rozvíjal aktívnu protifašistickú činnosť v nepriateľských posádkach dislokovaných na území južných okresov Poleskej oblasti (Kopatkeviči, Kopceviči, Mozyr, Žitkoviči, Petrikov). Slovenskí vlastenci, i keď riskovali vlastný život, nadväzovali spojenia s partizánmi. Práve tu v poleských lesoch vstúpil Ján Nálepka do histórie Veľkej vlasteneckej vojny ako odvážny vlastenec, ako verný syn svojho ľudu, humánny človek veľkej duševnej krásy. Bieloruskí partizáni a obyvatelia Polesia ho poznali pod konšpiratívnou prezývkou – kapitán Repkin.“[2]
Ideologická náplň protifašistickej skupiny Jána Nálepku bola spočiatku zameraná na to, aby slovenské jednotky aktívne nebojovali proti sovietskym partizánom a aby pomáhali rôznymi spôsobmi utláčanému miestnemu obyvateľstvu.
V Nálepkovej ilegálnej skupine slovanského presvedčenia sa obzvlášť odrazila vlna slovanskej vzájomnosti, a to zásluhou samotného Jána Nálepku, ktorý už od mladosti silne inklinoval k prejavom slovanského povedomia. Sila slovanských myšlienok inšpirovala k aktívnemu odporu aj jeho spolubojovníkov, napr. Michal Masaryk spomína, že ,,od samého začiatku vojny som sa nevedel zmieriť s myšlienkou, že budem musieť bojovať proti vlastným bratom – Rusom! Tak zmýšľala väčšina slovenských záložníkov, ktorí sa dostali do Sovietskeho zväzu ešte v roku 1941…“[3]
Rovnako presvedčivo sa vyznáva zo svojej slovanskej orientácie aj Michal Petro Katin, ktorý bol jeden z Nálepkových najbližších spolubojovníkov: ,,Viem, že vyjadrujem pocity vás, drahí bratia vo vlasti, keď tlmočím našu vďaku a lásku k veľkému ruskému národu a jeho hrdinskej armáde. Všetci Slovania, a zvlášť my, synovia malého – nemeckým a maďarským nepriateľom ujarmeného, vyciciavaného a bitého národa, ďakujeme Červenej armáde za svoju zajtrajšiu slobodu. Sen našich otcov a dedov, túžba celých slovanských generácií, stáva sa skutkom. Pod vedením ruského národa zjednocujú sa v boji všetky slovanské národy, nadchnuté šľachetnými ideálmi slobody, pravdy a spravodlivosti. Často sa u nás vraví: Čo Slovák, to Slovan!, ale dnes platí: Čo Slovan, to bojovník! Slovanská vzájomnosť, to dnes znamená boj na život a na smrť, boj so zbraňou v ruke proti Hitlerovi a jeho prisluhovačom.“[4]
V protifašistickej skupine pôsobil aj npor. Ladislav Staško, ktorý ako veliteľ roty 101. pešieho pluku pomáhal pri zadovažovaní rôznych správ, zbraní a streliva. Z jeho roty prešlo na stranu partizánov mnoho vojakov v oblasti Minska. V jednotkách bieloruských partizánov, kam prešiel koncom roka 1943 sa zúčastnil mnohých bojov.[5]
Ďalšími členmi protifašistickej skupiny boli des. Anton Krídl a slob. Karol Jurík, ktorých so skupinou spájalo nielen slovanské povedomie, ale aj otrasné zážitky na okupovanom území, kde sa zblížili s miestnym obyvateľstvom a všemožne mu pomáhali. Anton Krídl ako spojka nosil na partizánsky štáb (náčelníkovi štábu Vasilievičovi, Kalikovovi a Kupracievičovi) písomné správy od Nálepkovej skupiny, ktoré obsahovali všetky informácie o pripravovaných akciách slovenskej armády v spolupráci s Nemcami a ich pomáhačmi z radov miestnych policajtov na okupovanom území. Po nevydarenom prechode časti 101. pešieho pluku k sovietskym partizánom Antona Krídla zaistili žandári a vo februári 1943 eskortovali na Slovensko. Karol Jurík ako pomocník účtovníka dohliadal na zásobovanie obyvateľstva a partizánov, a to mydlom, chlebom, soľou, cukrom a inými vecami, ktoré získaval zo zásob pluku, neskôr obstarával zbrane a strelivo, ako aj dôležité súčiastky do mín.[6]
Veľkú úlohu v zabezpečovaní zbraní a streliva a iných dôležitých vecí zveril Ján Nálepka svojmu príbuznému, bratrancovi por. Františkovi Ondrovi, ktorého sa mu podarilo preložiť k sebe na štáb 101. pešieho pluku. František Ondra udržiaval písomný i osobný styk s Michalom Krajňákom, vedúcim činiteľom ilegálnej KSS v Kežmarku a zakladateľom ilegálnych protifašistických buniek, často cestoval ako intendačný dôstojník na Slovensko a prinášal správy o tom, aká je situácia doma.[7] Do ilegálnej skupiny ešte patrili o. i. R. Čilík,, L. Kudzbek, V. Kútik, J. Majer, J. Kollár, A. Krulikovský, J. Tuš, P. Benkovič, J. Ašver, Š. Chovanec, J. Revaj, F. Soják, J. Galanský, M. Masaryk, V. Šalgovič…[8]
Z kruhu blízkych spolupracovníkov Nálepkovej ilegálnej skupiny sa sami vyradili zradcovia typu M. Čunderlíka a J. Čambalíka. J. Čambalík pre svoje karieristické ciele udržiaval styky so sovietskymi partizánmi a v istom období úzko spolupracoval s Nálepkovou skupinou. Bol dobrodruhom, čo vyplýva aj z archívnych materiálov. Svedčí o tom aj skutočnosť, že po roku 1948 sa dal do služieb západnej emigrácie; o jeho činnosti v službách západných rozviedok pod krycím menom Čambala sa dočítame v knihe 17 let československým agentem na Západě (Praha 1970).[9]
Lenže ani zradcovská kolaborácia s fašizmom a zrada vo vnútri pluku nepodlomila cieľavedomú aktivitu najvernejších členov skupiny v boji proti fašizmu na okupovanom sovietskom území a čestne vošli do dejín partizánskej vojny na Ukrajine a v Bielorusku, ako aj do dejín národnooslobodzovacieho hnutia v Československu. Predstavy Jána Nálepku o slovanskej vzájomnosti pramenili z diel Janka Kollára, Pavla Jozefa Šafárika a štúrovcov. Tu na východnom fronte dostali konkrétnu podobu v podmienkach nanútenej bratovražednej vojny, do ktorej Slovákov nahnal ľudácky režim a fašizmus. V záujme historickej pravdy a pre dokonalejšie pochopenie charakteru ilegálnej činnosti Nálepkovej protifašistickej skupiny si povieme trocha viac o jej hlavných aktéroch, ktorí partizánskemu štábu denne dodávali cenné informácie o rozmiestnení nepriateľských posádok, o pripravovaných nemeckých akciách proti partizánom a civilnému obyvateľstvu, pretože Nemci nielenže vypaľovali dediny a rabovali príbytky, ale aj surovo zabíjali starých ľudí a deti…
Spravodajský dôstojník 101. pešieho pluku ZD a veliteľ kanónovej čaty Imrich Lysák-Jacko vyrastal v maloroľníckej rodine, v ťažkých sociálnych pomeroch a biednom postavení svojich najbližších, čo navždy poznamenalo nielen jeho zmýšľanie, ale i konanie. Pochádzal z Brezovice nad Torysou, okres Sabinov. Narodil sa 3. júna 1912. Po skončení Šafárikovho čs. štátneho gymnázia pôsobil krátky čas ako učiteľ ľudovej školy najskôr v Davidove a neskôr v Nižnom Slavkove. Svoje slovanské cítenie neustále upevňoval.[10]
V čase mobilizácie (1939) nastúpil do armády a počas prvých rokov vojny získal hodnosť nadporučíka ZD slovenskej armády v Bielorusku. Od jari roku 1942 bol spravodajským dôstojníkom 101. pešieho pluku. V prvých augustových dňoch roku 1942 ho odvelili ako veliteľa posádky v Ptič a neskôr v Kopatkeviči. Svojou predvídavosťou a veliteľským prístupom zachránil život mnohým spolubojovníkom. Do ilegálnej protifašistickej práci sa zapracovával postupne, z jeho iniciatívy sa do odbojovej činnosti skupiny vnášali konšpiratívne prvky, na jeho návrh začal Ján Nálepka používať krycie meno Repkin a Michal Petro – Katin. V ilegalite sa usiloval o ostražitosť, napriek protifašistickým náladám v mužstve často upozorňoval na nespoľahlivosť niektorých dôstojníkov. Spočiatku vyvíjal agitačnú činnosť medzi vojakmi.[11] Ján Nálepka mu dával mimoriadne zložité úlohy, o ich charaktere svedčia nasledovné hlásenia: ,,Privedú mi dvoch ľudí, muža a ženu: tomu dcéra a tejto zasa syn ušli k partizánom. Podívam sa na nich a bez rozmýšľania, ani neviem ako, povedal som len toľko: A či oni môžu za to, že aj sami nie sú partizánmi? A pustil som ich domov.“[12] Lysák v závere tohto hlásenia oznamuje, že oboch ľudí mu priviedol veliteľ milície v Kopatkeviči, ktorého veľmi zarazila skutočnosť, že oboch len tak prepustil na slobodu.
V nasledujúcej správe Lysák píše, že mu kopatkevičská polícia previedla dvadsaťsedemročného mladého muža, ktorý bol údajným iniciátorom rozširovania protifašistických letákov, a ako dôkaz mu priniesli jeden exemplár. Pri vypočúvaní Lysák zistil, že mladý muž leták iba čítal, ale nerozširoval, preto obvineného prepustil na slobodu, opäť k zdeseniu miestnej polície.
Podľa svedectva Michala Masaryka, bývalého príslušníka jeho roty a neskôr partizána Čs. partizánskeho oddielu, sa o Lysákovej činnosti dozvedáme: ,,Slúžil som v slovenskej armáde v ZD v Bielorusku, a to v rajóne Ptič a pozdejšie v rajóne Jeľsk. Mojim veliteľom roty bol určitý čas npor. Lysák… Vedel som, že má spojenie s partizánmi a bol som svedkom v obci Kartiniči, keď mu doniesli listy od partizánov. Donášal ich starší dedko, sovietsky občan, priamo do jeho kancelárie. V tejto obci sme sa o partizánoch dozvedeli veľa od miestnych obyvateľov. Npor. Lysák všetky nariadené bojové akcie uskutočňoval tak, aby nedošlo k žiadnemu boju medzi našou jednotkou a partizánmi. Ďalej zásoboval okolité partizánske oddiely hlavne soľou a inými potravinami. Sám som sa osobne zúčastnil jednej takejto akcie. Pod zámienkou boja proti partizánom išli sme raz vo väčšej skupine z obce Kopatkeviči do partizánskych obcí. Pritom rotmajster, ktorý neskôr tiež prešiel k partizánom (*ide o J. Majera – pozn. autorky), naložil na vozy hlavne soľ, petrolej, lieky a iný materiál. Tesne za obcou pri moste bola veľká skupina partizánov. Zastavili sme sa a keďže v našej rote boli i príslušníci maďarskej národnosti, Lysák vydal rozkaz, aby sme nestrieľali. Tak sa stalo, že sme sa iba pozerali na partizánov, oni na nás a po chvíli začali partizáni odchádzať do lesa. My sme postupovali ďalej, teda bez boja asi 12 – 15 km do partizánskej obce. Npor. Lysák spolu s rotmajstrom navštívili starostu, kde sa zdržali niekoľko hodín. Naložené zásoby sme ponechali v tejto obci a potom sme sa vrátili do Kopatkeviči. Takých prípadov, ktorých som bol svedkom, bolo viacej…“[13]
V inej obšírnej správe sú Lysákom pomery v Kopatkeviči opísané takto: ,,Asi na tretí deň mi hlási veliteľ miestnej polície, že zase kohosi zavrel. Bol to jeden policajt, ktorý chodil po domoch, bral, čo sa dalo, a k tomu ešte bil starých, bezbranných ľudí. Nariadil som zobrať všetky nakradnuté veci a odovzdať ich majiteľom. Policajta som nechal zavretého asi dva dni, potom som si dal nastúpiť milíciu a pohrozil som mu, že ak ešte raz niečo podobného urobí, odoberiem mu pušku i všetko, čo mu tu dali ako milicionárovi, a vyženiem ho z dediny. Poznamenávam, že vari ani jeden milicionár nie je kopatkevičský občan. Ostatným som prísne zakázal podobné veci robiť. A tu sa ti mi začali ukazovať tunajšie pomery v pravom svetle. Čo všetko narobili milicionári: kôň, krava, voz, bicykel, gramofón, rôzny odev, zrno a čokoľvek iné, čo sa milým policajtom u niektorého zapáčilo, brali pre seba, bez akéhokoľvek ohľadu. Ani sami milicionári sa nešetrili navzájom. Pravda, musel som zakročiť skoro vždy v neprospech polície, čo sa im nepáči, ani nie tak veliteľovi, totiž bývalému, lebo som ho pre samovoľné konanie, neposlušnosť a drzé chovanie zbavil funkcie, zavrel. Sedí už asi tretí deň a ani neje. Dokonca som sa dozvedel, že sa mi vyhrážal zastrelením. Vec si lepšie vyšetrím, no a možno, že vám ho pošlem aj s dokumentami. Slovom, robím tuná veliteľa, sudcu, hospodára a vôbec všetko možné. Čítam, už som prečítal Annu Kareninu v ruskom jazyku. Zaujímavá vec, iste si to už čítal. Inakšie je to tuná dosť zaujímavé.“[14]
Imrich Jacko-Lysák sa zúčastnil na príprave prechodu slovenských vojakov k partizánskej jednotke generála Saburova v noci zo 14. na 15. mája 1943 v blízkosti bieloruskej obce Remezy, a napokon aj na samotnom prechode po boku kpt. Jána Nálepku, por. Michala Petra a pobočníka Jána Benkoviča. Momenty prechodu sú zachované na krátkom autentickom filme známeho vojnového kameramana Vladimíra Frolenka. Zastával funkciu náčelníka štábu a koncom augusta 1943 ho spolu s Michalom Petrom poslali do Prvého čs. armádneho zboru v ZSSR. Zúčastnil sa v bojoch o Kyjev a Bielu Cerkev, kde padol 30. decembra 1943 pri oslobodzovaní obce Ruda obsadenú Nemcami, keď vydal rozkaz rozvinúť prápor za svitania do bojovej zostavy, zaútočiť na Rudu a zničiť nemeckú posádku. V jednotke bol veľmi obľúbený ako v bojoch skúsený a odvážny veliteľ.[15] Bol zastrelený nemeckým ostreľovačom, jeho telo bolo nájdené pod tuhými závejmi snehu, kedy vojaci Červenej armády spolu s vojakmi 1. čs. brigády o 11.00 hod. po krutých bojoch oslobodili obec Ruda. Počas hromadného frontového pohrebu o päť dní neskôr boli telesné pozostatky padlého dôstojníka prevezené do spoločného hrobu, kde je pochovaných vyše 100 osôb známych aj neznámych sovietskych a československých vojakov.[16]
Po hrdinskej smrti boli Lysákovi udelené nasledovné hodnosti: štábny kapitán in memoriam (7. decembra 1946), kapitán in memoriam (29. augusta 2012), brigádny generál in memoriam (29. augusta 2019). V niektorých zdrojoch sa uvádza priezvisko Lysák-Jacko, v databáze VHÚ Praha ako Imrich Lysák, kmeňové číslo 0.172/D, odvedený 18.11.1943, Novochopersk. Správny tvar priezviska je podľa zachovanej korešpondencie s p. Mojmírom Lysákom Jacko-Lysák.[17]
Záslužnou prácou v ilegálnom hnutí sa vyznamenal aj pomocník a verný priateľ Jána Nálepku – poručík pechoty 101. pluku Michal Petro-Katin, ktorý sa narodil 25. septembra 1916 v obci Šumiac v okrese Brezno. Štúdiá na Lekárskej fakulte v Prahe nedokončil, nakoľko bol v roku 1939 mobilizovaný a od roku 1942 odvelený k ZD do Sovietskeho zväzu. Znalosť ruského jazyka ho predurčila pre udržiavanie písomného styku so sovietskou ilegalitou, jeho úlohou bolo zaobstarávať zbrane a muníciu pre partizánov. Bol slovanského zmýšľania a nenávidel fašizmus. Zúčastnil sa prvých stretnutí s partizánmi, prešiel k nim spolu s Jánom Nálepkom a pomáhal pri organizovaní Československého partizánskeho oddielu.[18]
V československej vojenskej jednotke zastával funkciu pobočníka generála Ludvika Svobodu. Vo februári 1944 mal prejav na Všeslovanskom zhromaždení v Moskve, kde už po smrti Jána Nálepku (necelé tri mesiace) vravel aj jeho ústami: ,,Tu na tomto zhromaždení sú medzi nami aj bývalí príslušníci slovenskej ZD, ktorí miesto boja proti ukrajinským partizánom prešli na stranu týchto hrdinských bojovníkov a zorganizovali si svoj Československý partizánsky oddiel, v ktorého radoch som bojoval aj ja… Dnes je tu doba, aby Slováci čestne splnili svoje poslanie v tomto spoločnom brannom vystúpení slovanských národov, o ktorú pred storočím usiloval Ľudovít Štúr. Nože sa chopte zbraní a bite nepriateľov a zotročovateľov nášho rodu, nemilosrdne trestajte zradcov a zapredancov! Nech vzplanie posvätný partizánsky boj na našej pôde! Nech tento plameň zachváti celé územie našej vlasti od Karpát po Šumavu.“[19]
Michal Petro-Katin odišiel s generálom Viestom na povstalecké územie, kde ho spolu s Jánom Golianom a Rudolfom Viestom 22. decembra 1944 zajali a popravili na neznámom mieste. Po smrti mu bola udelená hodnosť brigádny generál in memoriam (29. augusta 2016).[20]
Dedinka Kopceviči, ktorá bola sídlom ilegálnej skupiny 11. roty i veliteľstva 101. pluku od augusta do decembra 1942, bola svedkom mnohých legendárnych činov slovenských vojakov. Do spojenia s partizánmi sa iniciatívne zapájal aj dôstojnícky zástupca Ondrej Hovanec, ktorý pochádzal z maloroľníckej rodiny v obci Odorín, okres Spišská Nová Ves. Pôvodne bol učiteľom. Hovanca určil Ján Nálepka za veliteľa vysunutej stráže, ktorá bola vzdialená niekoľko kilometrov od Kopceviči, kde sa zoznámil so sovietskymi ilegálnymi pracovníkmi a za krátky čas aj s miestnymi partizánmi. O tomto stretnutí informoval Hovanec Jána Nálepku. Neskôr, pri príprave prechodu pluku k sovietskym partizánom ho Nálepka poveril dôležitými úlohami, pri ich plnení ho však zaistilo poľné četníctvo a vo februári 1943, za spoluprácu s partizánmi, eskortovalo na Slovensko spolu s Michalom Kušnierom, Jánom Tupým a Antonom Krídlom. Ich zatknutie a eskortovanie bolo veľkou stratou pre ilegálnu protifašistickú skupinu, lebo popri Nálepkovi, Petrovi a Kútikovi patril Hovanec medzi jej najaktívnejších členov. Bol veľmi obľúbený ako aj medzi miestnym obyvateľstvom, tak aj medzi vojakmi.[21]
A takto Hovanec spomínal na pomenovanie zakonšpirovanej tajnej skupiny vo vnútri pluku: ,,Po príchode (do Kopceviči) sme si hneď pokrstili svoju rotu: pri vchode do nášho rajónu, od trati, aby každému bilo do očí, kto prejde okolo, vyvesili sme tabuľu, z ktorej v nápadnej úprave skvel sa tento citát od Sama Chalupku – Mor ho, detstvo môjho rodu! Od toho dňa, vždy po prečítaní denných rozkazov, nedávali sme našej kompánii rozchod inak ako týmto pozdravom: Jedenásta rota! Mor ho! A z mocných hrdiel, ba až skadesi od pľúc, trikrát odznel nadšený výkrik všetkých: Mor ho! Mor ho! Mor ho! A dušou-telom každého jedného preletela ani keby elektrická iskra. To už neboli žoldnieri, toto už boli opäť prebudení národní vojaci! Raz, keď sa na tamojšej stanici pristavil transport Nemcov, akýsi nemecký oficier sa pýtal veliteľa: ‒ Čo znamená tento nápis na vašej tabuli? — Jeho odpoveď znela: ‒ Tieto slová sa do nemčiny nedajú preložiť, prosím! — Podľa Hovanca túžba po spolupráci so SSSR, nenávisť voči Nemcom a nesúhlas s politikou Slovenského štátu skrýval sa v masách tých drobných ľudí – vojakov a toto hnutie vytvorilo si samo od seba celý rad svojich vlastných hrdinov. Medzi nich patrí predovšetkým nebohý kpt. Ján Nálepka – Repkin.“[22]
Ondrej Hovanec boľ obľúbený nielen medzi miestnym obyvateľstvom, ale aj medzi vojakmi, o čom svedčí báseň, ktorú mu vojaci poslali poľnou poštou do slovenského väzenia, podpísaný bol pod ňou Karol Jurík: Prichádzam ku vám v prázdnom šere s bojovou piesňou za svitu, na čelo ukladám vám bozky vrelé a stískam chrabrú pravicu…“[23] Zomrel krátko po vojne na následky podlomeného zdravia ohľadom mučenia Gestapom.
MUDr. Július Kollár liečil okrem vojakov v slovenskom pluku aj miestnych obyvateľov a poskytoval im rôzne lieky. Pochádzal z piatich detí, otec bol zriadencom mesta Nitra. V škole sa veľmi dobre učil, rovnako aj na gymnáziu, takže mu profesori odporučili študovať medicínu. Podľa jeho slov, rád by študoval, ale za prvej republiky (maturoval v roku 1934) bolo štúdium medicíny pre chudobného chlapca veľmi drahé. Matka mu zomrela pri pôrode, a za peniaze, ktoré po nej zdedil (kúsok poľa) začal nakoniec študovať. Štúdium medicíny ukončil v roku 1941, hneď na to nastúpil na základnú vojenskú službu a počas nej bol vyslaný do Sovietskeho zväzu k ZD, kde pracoval ako hlavný lekár 101. pluku. Po skončení vojny pracoval ako vojak z povolania v hodnosti plukovníka (neskôr) v zálohe.[24] Ako spomína: ,,Naša skupina plnila vysoko humánne ciele. Pomáhala a zachraňovala životy partizánom a miestnemu obyvateľstvu a čo je najdôležitejšie, spojenie s partizánmi pomáhalo chrániť životy mladých slovenských chlapcov. Kpt. Nálepka vtedy sústredil okolo seba protifašisticky zmýšľajúcich dôstojníkov a vojakov a z nich vytvoril riadne organizovanú ilegálnu skupinu, kde vládol duch spolupráce, ale aj pevná disciplína.[25]
V roku 1942 som prišiel do Ovruče. Nálepka sedel pod košatým stromom. Predstavil som sa ako nový lekár pluku. Pamätám sa, že Janko mi hneď položil otázku: ‒ Máš rád Nemcov? — Hovorím: ‒ To teda nie! — A on na to: ‒ Tak si môj. —
Také bolo moje prvé stretnutie s Nálepkom. Mal riedku briadku, fúzy a bol veľmi chudý. Bol veľmi dobrý vojak a mal úžasný vzťah k vojakom. Vedel si ich získať, ale vedel im aj vynadať. Ale tiež sa ich vedel zastať. Vojaci ho mali veľmi radi a plne ho rešpektovali. Myslím, že hlavný dôvod, prečo ho rešpektovali, bol, že bol skutočne dobrým vojakom. S Janom sme sa mali veľmi radi. Bol to obdivuhodný človek. Na Ukrajine boli tridsaťstupňové mrazy a on behal po dvore len v košeli. Bol chudý ako trieska, ale úžasne odolný… 101. pluk sa potom presunul do Kopceviči, dedinky, ktorá ležala na trati Pinsk – Kalinkoviči. Strážili sme tam túto dôležitú železničnú trať na úseku dlhom viac ako 100 kilometrov, strážili sme mosty a vôbec celú trať, aby ju sovietski partizáni nemohli podmínovať a vyhadzovať nemecké transporty do vzduchu. Ale slovo strážili by bolo treba dať do úvodzoviek, pretože naši vojaci so sovietskymi partizánmi spolupracovali. Spriatelili sa s nimi zvlášť na odľahlých a osamotených stanoviskách a často podnikali tieto spoločne, chodili podmínovať trať spolu s nimi. Veliteľ pluku mal strach, keď sme z diaľky počuli streľbu, že tam prebieha boj a že partizáni vraždia našich. Ale my sme vedeli, čo sa deje, že tam strieľajú spoločne do vzduchu. To sa stalo mnohokrát.[26]
Vzťah slovenských vojakov a civilného obyvateľstva bol tiež veľmi srdečný a priateľský – naši vojaci často navštevovali rodiny miestnych obyvateľov a tiež im zo všetkých síl pomáhali. Stýkali sme sa s miestnym obyvateľstvom a videli sme, v akej biede žije. Pomáhali sme im potravinami a liekmi. Nemali nijaké lieky a dokonca ani aspirín. Nemci s nimi zaobchádzali ako s dobytkom. Medzi slovenskými vojakmi sa preto nemusela robiť antinemecká propaganda. Sami Nemci si ju robili. Na vlastné oči som videl, ako ľuďom brali poslednú kravičku alebo kozu, ktoré živili celú rodinu. Celá rodina tú svoju kravičku či kozu objímala, plakala, deti pritom kričali a my sme od zlosti zatínali zuby. Často sa potom stávalo, že keď Nemci sústredili ukradnutý dobytok do ohrady, naši vojaci predstierali paľbu na partizánov, rozohnali všetok dobytok a ten sa vrátil k svojim majiteľom.[27]
Raz ma pri ošetrovaní navštívil jeden sovietsky občan a požiadal ma, aby som s ním šiel do dedinky Kopceviči. My sme boli na železničnej trati Kopceviči a dedina bola asi tri kilometre ďalej od trate. Prosil ma, aby som sa šiel pozrieť na chorého chlapca – to som nebol v Kopcevičiach ešte ani týždeň, že ma tam zavedie. Najprv som mal strach a pamätám sa, ako som rozmýšľal, kam ma to vlastne vedie. Som predsa nepriateľský vojak. Cítil som, ako mi behá mráz po chrbte. Prišli sme do dediny a tam som vyšetril toho chlapca. Mal asi osem rokov. Bol iba kosť a koža – mal úplavicu a bol už úplne vysilený. Vrátil som sa späť do ošetrovne a vzal som si roztok glukózy, prišiel som naspäť, zatĺkol klinec a zavesil som infúznu nádobku. Chlapca som zachránil. Jeho rodina – a nielen tá, ale aj polovica dediny – mi potom, keď už bol chlapec zdravý, usporiadala takú hostinu, ako keby to bola svadba.
Po tejto príhode mi ľudia začali dôverovať a dochádzali ku mne do ošetrovne, a ja som si prichodil ako obvodný lekár. Mal som viac civilných pacientov, než vojakov. Ako by aj nie – vojaci boli zdraví chlapci. Civilní obyvatelia, samozrejme, nemali žiadneho lekára, nemali žiadne lieky. Pravdaže, veliteľ divízie mi často dával výčitky za značnú spotrebu liekov a obväzového materiálu. Mal som totiž v dedine partizánsku spojku, bol to nejaký Alexej Rimša. Po tejto spojke som posielal lieky i obväzový materiál partizánskym skupinám. Takže som mal veľkú spotrebu liekov a zdravotníckeho materiálu. Keďže to ináč nešlo, musel som fingovať záznamy v zdravotnej knihe, kde som zapisoval i zdravých vojakov, ktorí na ošetrovni nikdy neboli. Inak by som nemohol spotrebu liekov zdôvodniť.
Kapitán Nálepka vtedy sústredil okolo seba protifašisticky zmýšľajúcich dôstojníkov a z nich sa neskôr vytvorila riadne organizovaná ilegálna skupina, ktorá nadviazala oficiálny styk s partizánskymi skupinami. Nálepka s por. Petrom mali tento kontakt s partizánmi už od začiatku svojho pobytu v ZSSR. Ale keď sa vytvorila skupina, táto spolupráca sa podstatne rozšírila. Ja som sa s partizánmi prvýkrát stretol pred Vianocami roku 1942, keď chcel Nálepka zorganizovať prechod celého pluku k partizánom. Malo to byť na Štedrý večer. Bolo dohovorené, že partizáni nás akože prepadnú, aby bol prechod maskovaný. V dedine bola totiž i jedna nemecká jednotka a tú by sme boli spoločne prepadli a celý pluk by bol potom prešiel k partizánom. Ale jeden ašpirant, ktorý bol poverený v horskej kanónovej batérii zaistiť svojho veliteľa a prevziať v kritickej situácii velenie, pretože tomu dôstojníkovi sme nedôverovali, zradil. Ešte pred Vianocami odišiel do Žitomíra – myslím, že divízia bola ešte v Žitomíre – a tam všetko prezradil plk. Pilfouskovi. To bol veliteľ divízie – Nemec. Nato prišiel do obce Kopceviči pancierový vlak a náš pluk presunuli do Jeľska.
Protifašistická, protinemecká nálada bola v celom pluku, preto o nutnosti nejakej protinemeckej akcie hovoril každý, i posledný vojak. Ani nebolo treba robiť protinemeckú propagandu. Ja som napríklad videl toto: cez obec Kopceviči prechádzal transport ruských zajatcov. Boli naložení v dobytčiakoch, bolo horúce leto. Na vagóne sa otvorili zasúvacie dvere a ľudia prosili – vodu, vodu! Príde nemecký vojak, udrie zajatca pažbou pušky do hlavy a ten spadne späť do vagóna. Rozumiete? Keď naši vojaci toto videli, tak akúkoľvek protinemeckú propagandu nebolo treba robiť. My sme partizánom odosielali správy o pohybe transportov a o ich náklade, rozkazy nemeckého velenia na akcie proti partizánom sme prekladali do ruštiny, to sa robilo u nás na ošetrovni, pretože to bolo najdiskrétnejšie miesto, najmenej nápadné. Rozkazy prekladala Ruska – dievčina menom Aľa. Rozkazy sme potom po spojke posielali partizánom.
Po návrate z frontu som pracoval vo vojenskej nemocnici v Bratislave a v Ružomberku. V Kežmarku ma potom zastihlo SNP a tam som zastával funkciu náčelníka zdravotnej služby až do konca povstania.[28]
Prechodom na sovietsku stranu ukončila svoju činnosť ilegálna skupina 101. pluku ZD. Ilegálna skupina poskytla partizánskemu veleniu veľa cenných spravodajských informácií, ktoré mali veľký význam nielen pre partizánov, ale aj pre velenie sovietskej armády. Nadviazaním spolupráce s partizánmi sa vyhli slovenskí vojaci mnohým priamym bojom s partizánmi a takto si mnoho slovenských vojakov zachránilo životy. Ilegálna skupina kategoricky odmietla spoluúčasť s Nemcami pri plienení, pálení obcí na okupovanom území a prenasledovaní miestneho obyvateľstva. Slovenskí vojaci odsudzovali vraždenie miestneho obyvateľstva, starcov a detí. Naopak – ilegálna skupina robila všetko pre to, aby čo najviac ľuďom pomohla a to liekmi, potravinami a pod., chránila ho pred prepadmi a mladých chlapcov a dievčatá upozorňovala a mnohých aj zachránila pred odvlečením na nútené práce do Nemecka. To všetko prispelo k popularite slovenských vojakov medzi Ukrajincami a Bielorusmi, ktorí ich nepovažovali za nepriateľov a spojencov Nemcov, ale za svojich priateľov.“[29]
[1] PROCHÁZKA, M. Hamlet. In Elán. [September 1942, ročník XIII, č. 1, s. 5].
[2] ŠALGOVIČ, V. 1978. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Osveta, s. 158.
[3] KRAVČENKO, I. S. 1961. Ohne partizánskej družby. Bratislava: Osveta, s. 68.
[4] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 122 – 123. Pôvodný zdroj: Súbor prejavov na zhromaždení slovanských vojakov 23. – 24. II. 1944 v Moskve. Moskva 1944, str. 2.
[5] ŠALGOVIČ, V. 1962. Ján Nálepka – Učiteľ, partizán, hrdina. Bratislava: Osveta, s. 72.
[6] Tamže, s. 72 – 73.
[7] ŠALGOVIČ, V. 1962. Ján Nálepka – Učiteľ, partizán, hrdina. Bratislava: Osveta, s. 73.
[8] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 100.
[9] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 171.
[10] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 165.
[11] Tamže.
[12] Tamže. Pôvodný zdroj: AÚML ÚV KSS 19181/64.
[13] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 167 – 168. Pôvodný zdroj: Školské múzeum (bývalej) ZDŠ Jána Nálepku v Žiline.
[14] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 188 – 189. Pôvodný zdroj: AÚML ÚV KSS 19 181/64.
[15] Tamže, s. 168.
[16] KRAJKOVIČ, J. ČOBRA, J. ŠVORC, P. 2019. V boji za slobodu. Bratislava: Universum, s. 86.
[17] Jacko-Lysák, Imrich. In Válka. [online]. Dostupné z: https://www.valka.cz/Jacko-Lysak-Imrich-t224880
[18] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 168.
[19] Tamže, s. 169. Pôvodný zdroj: Československé listy, č. 4/1944.
[20] Petro, Michal. In Válka. [online]. Dostupné z: https://www.valka.cz/topic/view/194459
[21] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 169 – 170.
[22] Jedenásta rota 101. pluku vo SSSR. In Pravda. [10. máj 1948, ročník V, č. 113. s. 7].
[23] ŠALGOVIČ, V. 1962. Ján Nálepka – Učiteľ, partizán, hrdina. Bratislava: Osveta, s. 72.
[24] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 106.
[25] Tamže, s. 107.
[26] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 106 – 107.
[27] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 91 – 92.
[28] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 106 – 108.
[29] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 100 – 101.

