kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-968402-2-3
Ilegálna činnosť Jána Nálepku na území Slovenského štátu v rokoch 1939 – 1941
,,Tak posadajte. Páni na prestol. Ba, hrdý dub. Len nepresoľ si jedlo, nepresoľ, hej Belzebub! Necítiš slanosť z kostí zomletých? Na slávu dejín! Ber z tej omlety!“[1]
Por. Ján Nálepka bol 1. októbra 1939 prijatý do skupiny dôstojníkov pechoty z povolania. Po skončení ťaženia proti Poľsku pokračoval v službe v Michalovciach vo funkcii veliteľa 4. roty pešieho pluku 8. (1. 10. 1940 premenovaný na 5. peší pluk). Tu bol 22. decembra 1939 vyznamenaný Pamätnou medailou so štítkom Javorina a 31. januára 1940 medailou Za hrdinstvo 2. stupňa.[2]
Z armádneho rozkazu z 10. októbra 1939 J. Tisom (slovenským prezidentom od 26. októbra 1939) sa dozvedáme, že poľské ťaženie ,,vzbudilo uznanie veľkého vodcu nemeckého národa Adolfa Hitlera, upevnilo a zvrúcnilo spojenecké zväzky medzi Veľkonemeckou ríšou a našou republikou v nerozborné priateľstvo krvou posvätené…“[3]
Toto ,,nerozborné priateľstvo krvou posvätené“ mala slovenská armáda čoskoro hlbšie spečatiť na východnom fronte proti vtedajšiemu Sovietskemu zväzu…
Úsilie o zjednotenie všetkých antifašistov
Počas krátkeho doliečovania zo zranenia (poľské ťaženie) mal Ján Nálepka dosť času na to, aby zhodnotil celú situáciu. Hľadal a nachádzal množstvo kontaktov s antifašistami. V tomto období mal na Nálepku veľký vplyv učiteľ Ján Kotoč, ktorý pôsobil v Poprade: ,,Jána som dobre poznal. Vedel som o ňom, že je vlastenec, že nenávidí ľudákov a fašistov. Zmýšľali sme rovnako. Rozdiel bol iba v tom, že – hoci som ešte nebol komunistom, presnejšie členom KSČ, mal som styky s komunistami, oni mi ,rozšírili obzorʻ marxistickou literatúrou a častými besedami, čo ma veľmi skoro priviedlo k marxistickej ideológii a politickej orientácii a podľa toho som hodnotil udalosti, podľa toho som konal. Jánov temperament a odhodlanie bojovať proti fašizmu, za slobodu našich národov a obnovenie Československa, boli strhujúce. Bolo treba urobiť len jedno: tak ako pred časom mne, dal som vtedy Jánovi ja komunistickú tlač a literatúru. Taký rozumný človek po preštudovaní základných diel marxizmu-leninizmu nemohol zmýšľať a konať inak, ako to robil Nálepka. Pri každej príležitosti, keď sme mali možnosť stretnúť sa, zaujímal sa Ján o protifašistické hnutie na Slovensku a zákonite ho už hodnotil iným pohľadom. Pohľadom človeka, ktorý pochopil, že boj proti fašizmu nemôže viesť osamotene skupinka ľudí, že je treba zjednotiť všetkých antifašistov a že práve o to sa usiluje komunistická strana. Pamätám sa, ako vzrušene hovoril o tom, že na Slovensku sa budujú vojenské objekty a komunikácie, ako z toho dedukoval zámer fašistov – udrieť na Sovietsky zväz. Rozhorčovalo ho to a poburovalo. Bolo jasné, až k tomu dôjde, zo všetkých síl sa bude snažiť zapojiť sa do boja proti nim, čo neskôr, vo veľmi ťažkých, zložitých a nebezpečných podmienkach uskutočnil…“[4]
Záujem o ilegálnu tlač komunistického odboja
V čase, keď sa dostali Nálepkovi do rúk komunistické letáky a správy, v ktorých strana zdôrazňovala nevyhnutnosť boja proti hitlerovskému fašizmu, za demokratickú Československú republiku, pochopil, že na Slovensku je ilegálna tlač nielen dôkazom trpezlivého ideologického zápasu, ale aj reálnym odporom a hrdinstvom tých, ktorí ju rozširujú, aj keď sa za to väzní, mučí a popravuje. O túto tlač, ako to uvádza Ján Kotoč, začal sa Ján Nálepka intenzívnejšie zaujímať po prepade Poľska, usilovne ju zbieral a jej obsah rozširoval najmä v radoch mladších dôstojníkov a mužstva.
K radovým vojakom mal Nálepka vždy mimoriadne ľudský pomer a nikdy pred nimi netajil svoje protifašistické zmýšľanie. Takticky, ale pritom čo najzrozumiteľnejšie im vysvetľoval, že Hitler chystá vojnu proti Sovietskemu zväzu, a naznačoval, aké bude poslanie slovenských vojakov v tejto vojne. Slovami Viliama Šalgoviča, ,,ako som sa neskôr osobne presvedčil, Nálepka sústavne počúval vysielanie moskovského rozhlasu a jeho výzvami sa riadil aj v ilegálnej protifašistickej práci, ktorej začiatky vidno hneď po prepade Poľska a ktoré nadobudli veľmi konkrétne formy v Zaisťovacej divízii.“[5]
Fašistický moloch si tvrdo privlastňoval svoj podiel zrady a prekrýval ho kutňou štátnej samostatnosti. Ľudácka vláda otvorene vstúpila do služieb Hitlera a záujmy Slovenska obetovala na oltár fašizmu. Mohla donekonečna rozprávať o sociálnej spravodlivosti, rovnosti a absolútnej slobode, keď na druhej strane uplatňovala rasový a opozičný teror (viac v kultúrno-historickom kontexte). Klamala a podvádzala slovenský ľud, ktorý mal podľa svojej historickej tradície opäť zohnúť chrbát, no národ, ktorý za posledných 20. rokov žil v demokratickej republike vedel rozoznať, že fašizmus nie je sloboda, ale ten najkrutejší útlak a bezprávie.
Ján Nálepka si veľmi dobre uvedomoval (rovnako ako veľká časť záložníkov), že tzv. samostatnosť Slovenského štátu pod 25-ročným dobrovoľným patronátom Hitlera je iba taktickým manévrom na oklamanie a dezorientovanie svetovej verejnosti. Niet divu, že pred norimberským tribunálom Hermann Göring naduto a posmešne vyhlásil, že Nemci nikdy nepokladali Slovensko za suverénny štát, a v prípade napadnutia Poľska by územie okliešteného Slovenska využili ako odrazové letisko aj kedy Tisova vláda nesúhlasila.[6] Tisova vláda však súhlasila, Slovákom nanucovala propagandisticky na dennej báze nemecké priateľstvo, (ktoré tu vraj nepretržite existovalo od čias Veľkomoravskej ríše, lebo ,,Pribina a Rastislav môžu len Nemcom ďakovať, že sa stali vodcami nad Slovákmi“ a ktorých priateľstvo ocenil aj Hlinka, keďže si ,,sympatie k Nemcov nevedel dostatočne prechváliť“[7]), nechala vyrabovať sklady s vojenským materiálom a urýchlene zriadila operačné základne proti Poľsku (a zároveň proti ZSSR). Úpravy komunikačných spojov, ktoré sa vykonali v rokoch 1939 – 1941, uskutočnili sa pre potreby útočných armád na Poľsko a ZSSR, na príkaz nemeckého vedenia sa zrealizovala rýchla úprava ciest, budovanie výhybiek, zosilňovanie mostov, a to všetko na sever alebo k severovýchodným hraniciam Slovenska.[8]
Kontakty s komunistickou ilegalitou
K ilegalite Jána Nálepku na území Slovenského štátu dopĺňame ešte pár slov od pplk. J. Kamenického: ,,O niekoľko dní sa naše poslanie v Poľsku skončilo a vrátili sme sa naspäť do mierovej posádky v Michalovciach. Tu sme opäť nadviazali spojenie s ilegálnymi organizáciami a pokračovali v započatom úmyslu. Najmä po tom, keď po poľských udalostiach sa ruské hranice priblížili k našim. Počas pobytu na poľských hraniciach sme sa zoznámili v Olšinkove s istým starým komunistom Kudzejom. V roku 1940 sme sa dozvedeli, že sa stýka s ruskou pohraničnou strážou, ku ktorej z času na čas dochádzal. Navštevovali sme ho a požiadali o sprostredkovanie prechodu cez hranice. Dohodli sme sa, aby to v kladnom prípade dohodol na Turičné sviatky. Na tieto sviatky sme ho znova navštívili a oznámil nám, že prechod cez hranice dohodol, ale aby sme si to dobre rozmysleli, lebo podľa sovietskych zákonov by to nebolo bez následkov a odporučil nám zapojiť sa do domáceho odboja. Pred vypuknutím nemecko-ruskej vojny navštívili sme menovaného ešte raz, ale sme sa už s ním nestretli, lebo odišiel do Sovietskeho zväzu, odkiaľ sa už nevrátil. Takto nám ostal zatiaľ len domáci odboj.“[9]
Reorganizácia slovenskej armády podľa nemeckého vzoru
Na základe rozkazu MNO z 15. septembra 1940 a s účinnosťou od 1. októbra 1940 sa uskutočnila základná reorganizácia slovenskej armády podľa nemeckého vzoru, modifikovaného snahou gen. Čatloša, inšpirovaného hlbokými dojmami z vyspelosti nemeckej armády a jej neporaziteľnosti, ktoré nadobudol počas 15-dňovej študijnej cesty 70-tich slovenských dôstojníkov (august/september 1940) Nemecka, na pozvanie nemeckého veliteľstva, s cieľom prezrieť si najvýznamnejšie výcvikové strediská nemeckej brannej moci, historické mestá i západné bojište v oblasti t. č. už dobytej ,,neporaziteľnej“ Maginotovej línie (systému opevnení na francúzsko-nemeckej hranici proti útokom Nemcov, pozostávajúcej z betónových opevnení, prekážok, guľometných hniezd a pod.)[10] Gen. Čatloša na tejto ceste sprevádzali o. i. mladí dôstojníci, absolventi bratislavskej vysokej vojenskej školy a vojenskej akadémie, ktorí mali na vlastné oči vidieť to, ,,čo budú budúce generácie môcť čítať len v knihách, vrátia sa do svojich posádok a ponesú v sebe nezmazateľný obraz nemeckej sily a šťastia, že sa môžu pokladať za kamarátov tejto brannej moci.“[11]
Podľa gen. Čatloša bol rozvoj vojenskej výchovy a vzdelávania predpokladom ďalšej výstavby a zvyšovania kvality dôstojníckeho zboru, kde maximálnym úsilím sa malo dosiahnuť, aby ,,slovenský dôstojník svojou prácou, svojím vzdelaním, spoločenským taktom, ale i tvrdou neústupnosťou priblížil sa k typu nemeckého dôstojníka“, ktorý si vzápätí sám vychová svojich podriadených, rotmajstrov, poddôstojníkov a mužstvo v duchu, ktorý slovenskú reputáciu udrží a povznesie.[12]
V tomto systéme na najvyššom stupni stála Vysoká vojenská škola v Bratislave s trojročnou výučbou o dvoch študijných smeroch – generálneho štábu a intendantstva. Vyššou strednou školou bola dvojročná Vojenská akadémia (VAK) v Bratislave, kde sa vychovával dorast dôstojníkov pechoty, delostrelectva, letectva, jazdectva, protilietadlového delostrelectva, ženijného a spojovacieho vojska. Typickou strednou školou bola Vojenská reálka v Martine, ktorá sa končila maturitou poslucháčov, resp. uchádzačov pre VAK a Vojenský vysokoškolský internát. Ďalšími vojenskými strednými školami boli školy na prípravu nižších dôstojníkov zbraní a správy v zálohe. Do štruktúry armádneho školstva v rokoch 1939 – 1940 patrili aj nižšie vojenské školy. Vo vojskových jednotkách sa pravidelne zriaďovali aj osobitné školy pre hodnosti (slobodník, desiatnik) v prvom polroku prezenčnej služby, keď už výcvik pokročil trval cca 5 mesiacov. Celý systém výcviku a výchovy na vojenských školách bol doplnený o rozličné vojenské kurzy (veliteľské kurzy pre vyšších veliteľov, kurzy pre veliteľov vojskových jednotiek, kurzy pre veliteľov oddielov a stotín, rôzne odborné kurzy pre dôstojníkov zbraní a správy z povolania a v zálohe, kurzy pre rotmajstrov, kurzy pre poddôstojníkov z povolania pre mužstvo), pričom mnohí z nich boli vysielaní do Nemecka (dôstojníci, rotmajstri a poddôstojníci z povolania), kde sa v rôznych kurzoch oboznamovali s nemeckým výcvikom.[13]
Doškoľovací kurz pre dôstojníkov, Pezinok, jún/júl 1940
V roku 1940 bol Ján Nálepka preložený z Michaloviec na veliteľstvo divízie do Prešova, odkiaľ absolvoval aplikačný kurz pre aktivovaných dôstojníkov pechoty v Pezinku (od 15. júna do 6. júla 1940).[14] Na tieto chvíle za zachovalo niekoľko spomienok u frekventantov, ktorí spoločne prechádzali kurzom.
Ondrej Štefík, učiteľ z Bytče spomína: ,,Roku 1940 som bol zaradený do doškoľovacieho kurzu pre poddôstojníkov – záložníkov, ktorí mali predpoklady stať sa dôstojníkmi. V tom čase som bol čatár-ašpirant. Ján Nálepka prišiel do Pezinka ako poručík, bol o ročník starší. Zoznámili sme sa srdečne, lebo sa ukázalo, že sme obidvaja Špišaci. Janko bol stále veselý, optimisticky naladený, neznášal okolo seba zamračených, smutných ľudí a vojenský dril. Usiloval sa vniesť do svojho okolia dobrú náladu či už vtipom, priliehavou poznámkou, ale najčastejšie spevom. Počas každej prestávky na cvičisku vedel združiť všetkých účastníkov (bolo to okolo 200 chlapcov). Hneď sa spievalo, pravda, za Jankovho dirigovania. Zvlášť mal rád výhodňarské a tie naučil všetkých frekventantov. Rád spieval Uzka dražka pri valale… V Pezinku bolo po rozkaze každý deň voľno. Išlo sa teda do mesta. Chodievali sme pod viechu… Pretriasali sa rozličné témy. Jankovou obľúbenou bol Východ. Pre neho toto slovo znamenalo strašne veľa – všetko. My sme to vycítili ihneď. Raz v takej položartovnej-polovážnej slovnej potýčke na tému ,východniari-západniariʻ sa rozohnil a vykričal pred všetkými: ‒ A čo vy západniari? Čo vy máte? Nič! No my, východniari, máme všetko: veď z východu prichádza slnce, z východu prišli naši praotcovia, z východu prišli naši vierozvestovia Cyril a Metod, z východu prídu… — Zháčil sa, nedokončil. Ale potom pokračoval: ‒ …takže vy západniari, nemáte, čím by ste sa mohli pochváliť, — a na to vybuchol hurónsky smiech východniarov aj západniarov a všetci sme mu dobre rozumeli. Všetci sme ho mali radi pre jeho úprimný vzťah k človeku. Vedel si získať srdcia všetkých, hoci medzi nami boli aj oveľa starší chlapi.“[15]
O tom, ako Ján Nálepka pôsobil na mladých vojakov, ktorí namiesto vojnových útrap mali prežívať ničím nerušenú mladosť, ako im dodával odvahy a aký ľudský prístup k nim prechovával, svedčia aj listy ašpirantov Jozefa Šimčiska (z 2. novembra 1940) či Jána Nemčíka (z 15. decembra 1940), v ktorých sa odráža silné ovzdušie dôvery.
Jozef Šimčisko: ,,…Pri odchode z Pezinka som nemal možnosť sa s Vami rozlúčiť a poďakovať sa Vám ako svojmu učiteľovi a prosím Vás, aby ste prijali touto cestou vďaku za všetku prácu a námahu, ktorú ste nám všetkým venovali – môžem povedať, že Vašou zásluhou dostalo sa nám a mne zvlášť, okrem iných vedomostí tiež najlepších skúseností a najlepšieho zažitia látky. Vedeli ste podať látku najpochopiteľnejšie a najúčelnejšie. Pre Vaše osobné vlastnosti a vedomosti sme si Vás vážili, ale tiež sme mali voľajaký bližší vzťah k Vám. Odchádzal som z kurzu s najlepšími pocitmi… Tešilo by ma, keby ste si len v dobrom spomínali na mňa a vlastne na nás všetkých, veď sme boli kolektívom, kde jednotlivec nie je nič… Rád spomínam a budem spomínať na tých šesť týždňov, ktoré som pod Vašim vedením v Pezinku prežil, bolo to aj pri tej veľkej telesnej námahe krásne…“[16]
Ján Nemčík: ,,…Ani si neviete predstaviť, ako sme sa cítili opustení, keď sme prišli do Mikuláša na dvor kasární. Cítili sme, že naša milá rota je už preč a náš veliteľ, ktorého každý miloval ako otca, už nie je tu. Každý sa díval do diaľok a myslel na Vás. Súdim to podľa toho, že kde sa rozviazal voľajaký rozhovor, to stále a stále len tá veta: Kde je náš pán poručík Nálepka?“[17]
Ako vidno z týchto ukážok osobnej korešpondencie, Ján Nálepka je už koncom roka 1940 známou osobnosťou medzi vojakmi, ktorí si ho vážia, a bez neho sa cítia opustení. Je otázkou, koľkým ľuďom Ján Nálepka v rokoch vojny pomáhal. Žiadali od neho odbornú literatúru, pomoc na úradoch, poskytoval finančnú výpomoc mladším súrodencom… Pomáhal ako mohol, hoci on sám vnútorne veľmi strádal. Vnútorné rozpoloženie, ktoré prežíval za posledné mesiace, zachytil v listoch priateľke z detstva Oľgy Ďurdiakovej (bývalej platonickej lásky zo študentských čias) počas svojho letného doškoľovacieho pobytu v Pezinku.
Lebo nechcem zradiť sám seba… (Z korešpondencie priateľke z detstva Oľge Ďurdiakovej)
,,…Veľmi rád by som bol v tých horách. Obdivovať sa každému kvietku, potôčku, poskákať, vybehať sa. Tak si to kreslím… Boli sme síce deti, ale bolo to najkrajšie obdobie môjho života, kedy som žil citu a pre cit. Že sa od tej doby čosi zmenilo, je len logické. Údery, nezdary, pády ideové a pod. dušu vyrvali z rozcitlivenosti… Chceš, aby som bol veselý – to už asi sotva kedy budem – veď sa mi zrútil celý predpokladaný život, všetko, v čo som veril, pre čo som pracoval a žil. Dnes žijem len ako robot bez duše, myseľ je vždy inde. Nehnevaj sa preto – ale posledné politické otrasy zasadili mojej duši smrteľnú ranu, z ktorej sa hádam nespamätám, lebo nechcem zradiť sám seba…
…Ver, že niekedy sú chvíle, že človek nemyslí a snáď ani nesmie myslieť na budúcnosť, lebo by sa potom nemohol v prítomnosti ani pohnúť. Zmena pomerov bola pre mňa smrteľným úderom. Vieš dobre, že by som sa bol za svoje zásady bil a vytrpel všetko. Preorientovanie je proste nemožné. Že pracujem a žijem tu i dnes, je len príkazom rozumu a živočíšnym pudom, ktorý káže žiť…“[18]
Vojenská hodnosť: nadporučík, august 1940
Ján Nálepka skončil doškoľovací kurz v Pezinku s výborným hodnotením a 1. augusta 1940 bol povýšený na nadporučíka pechoty.[19]
Veliteľ čaty kanónovej roty, Spišská Nová Ves, november 1940
Krátky čas, od 18. do 29. novembra 1940, slúžil v Spišskej Novej Vsi vo funkcii veliteľa čaty kanónovej roty. Hodnotenie v kvalifikačných listinách za obdobie od 14. marca 1939 do 30. novembra 1939 a od 1. decembra 1939 do 30. septembra 1940: ,,Svedomitý, spoľahlivý, má zmysel pre zodpovednosť. Úprimný, kamarátsky, pracovitý, vytrvalý, mimo službu veľmi dobré chovanie. Vážny, pokojný, bez zvláštnych sklonov a návykov. Nadaný, veľmi dobrá pamäť, rýchly postreh, logicky uvažuje. Všeobecné vzdelanie: veľmi dobré. Vojenské teoretické vedomosti: veľmi dobré… Schopnosť k výchove a výcviku podriadených: veľmi dobrý vplyv na podriadených po stránke mravnej a výcvikovej. Schopnosť k vedeniu podriadenej jednotky: k vedeniu roty veľmi dobre spôsobilý.“[20] Aj vďaka týmto vynikajúcim osobným hodnoteniam bol npor. Ján Nálepka preložený do Prešova na veliteľstvo 2. divízie ako telovýchovný a osvetový dôstojník.[21]
Telovýchovný a osvetový dôstojník, 2. pešia divízia, Prešov, 1940/1941
Bývalý učiteľ pokrokového zmýšľania v dusnej atmosfére tzv. samostatného štátu v uniforme dôstojníka mal so svojimi podriadenými ,,voľajaký užší vzťah“ (charakterizovaný Jozefom Šimčiskom), lebo vedel žartovať, vedel byť vážny, nikdy neustupoval zo svojich zásad a nikdy tieto zásady neprestával verejne hájiť. Čím ďalej tým viac vystupovala do popredia jeho smelosť, neohrozenosť a pohŕdanie fašistickými prisluhovačmi. On, ktorý celý život bil sa zo spiatočníctvom, s maďarónskymi farármi, ľudákmi a inými predstaviteľmi klerikálnej reakcie, ťažko sa mohol zmieriť so životom v klérofašistickom režime. Búril sa proti takému životu a vysmieval sa mu. Takto ho vidíme na jednej zo zachovaných fotografií z tej doby, ako v uniforme slovenského dôstojníka stojí v skrúšenom postoji na podstavci sochy pri kostole a napodobňuje svätého; alebo v historke s cvičením hádzania nožíkov v jednej z bratislavských kaviarní – a to priamo do Hitlerovej podobizne.[22]
Nálepkov ostrý intelekt sa odzrkadlil napr. vo ,,vyšetrovaní“ čmárania hákových krížov po toaletách… Tu Ján Nálepka, keďže vinníka nie a nie odhaliť, dal nastúpiť celú rotu, v skratke charakterizoval fašizmus a nacizmus, potom sa zamyslel a po krátkej pauze typicky nálepkovsky dodal: ,,Ak si dotyčný pán, ktorý denne maľuje hákové kríže na záchode, myslí, že výsostný znak Nemecka patrí na záchod, tak nech ho tam maľuje naďalej.“[23] Samozrejme, že viac sa hákové kríže na toaletách neobjavili…
Bezmocný – aké to hrozné slovo, skutočnosť… (Z korešpondencie blízkej priateľke Márii Korchňákovej)
Prešov, streda 9. apríla 1941: ,,…píšem Ti v nálade, ktorá sa ani najmenej nehodí na to, aby som písal – tým menej, aby som písal Tebe. Práve, keď som sa priberal k písaniu, hlásilo rádio, že padol Solún – srbský južný front je prelomený, veľké straty atď. Ťažko mi je ovládať sa – všetko sa mi hnusí, reval by som, vraždil by som – ale sedím tu bezmocne ako lev v klietke. Bezmocný – aké to hrozné slovo a skutočnosť. Horím túžbou po činoch, po pomste, spaľujem sa nádejou, túžbou, maľujem si obrazy budúcnosti. Dušenka, cháp ma a nehnevaj sa, že som tvrdý, že jemnosť a všetky ostatné city v tomto momente ustupujú nenávisti a túžbe po pomste. Nemyslím na seba, na svoje city, na svojich – na nikoho – myslím len stále na našu vec, na našu budúcnosť… Pochop, že život človeka, to nie je dnes, zajtra, to nie je len moje ,jaʻ – to je viac, to sú veky a milióny nás. Nediv sa preto, že neviem v tej chvíli nájsť čo len jemné slovo. Všetko je vo mne udusené – vidím v duchu rúcať sa posledné nádeje a posledné piliere, ktoré doteraz ešte podopierali ľuďom nádeje po doteraz získaných úderoch a znásilnení duše. Cítim sa ako na pohrebe všetkého, čo doteraz ešte živilo moju pravú dušu, dušu muža a príslušníka miliónov. A keď predsa aj v tej chvíli Ti píšem, vraciam sa len k tomu, kto mi ešte jediný snáď porozumie, komu dôverujem, kto mi snáď vie nahradiť všetko stratené a vie aspoň trocha utíšiť rozbúrenú a doráňanú dušu. Trpím hrozne a niet nádeje, že kedysi v živote bude sa moja duša vedieť z toho spamätať. Živorím duševne už dva roky a teraz už aj to živorenie má prestať, chápeš to, keď človek pochováva tú podstatnejšiu polovicu svojho ja? Chápeš tú vraždu? Zavraždili polovicu Tvojho ja, aby sa tá druhá polovica musela celý život pozerať na tú mrcinu Tvojho pravého ja! Preklínam a zúrim!“[24]
Vojenská akadémia v Bratislave, máj 1941
Počas pôsobenia na veliteľstve 2. divízie bol Ján Nálepka od 2. do 27. mája 1941 odvelený do Vojenskej akadémie v Bratislave na aplikačný kurz aktivovaných dôstojníkov, ktorý absolvoval s veľmi dobrým hodnotením ako najlepší zo 41 účastníkov kurzu. Vo svedectve o prospechu vydanom J. Nálepkovi vo Vojenskej akadémii po absolvovaní kurzu pre aktivovaných dôstojníkov 27. mája 1941 sa uvádzal aj „popis vojenskej hodnoty“ absolventa: „Veľmi svedomitý, spoľahlivý, veľmi dôsledný, veľmi energický, disciplinovaný, veľmi pilný.“[25]
Na Vojenskej akadémii v Bratislave získal nové odborné poznatky z vojenskej oblasti a v hlavnom meste, centre politického diania, aj nový pohľad na situáciu. Videl, ako sebavedome a drzo sa správajú hlinkovci, zvlášť gardisti, a utvrdzoval sa v názore, že musí nájsť čo najrýchlejší spôsob ako oslobodiť celý svoj národ spod jarma hitlerovského panstva. Dokazuje to aj vyššie uvedený list priateľke, ktorý odzrkadľuje Nálepkovo zmýšľanie a odhodlanie kráčať ľudskými biedami a prejsť cez tieto plamene ako víťaz…
Hodiny pred inváziou na Sovietsky zväz
Po rýchlom víťazstve hitlerovských vojsk na Balkáne sa s napätím očakával ďalší vývoj a vo vzduchu visel otáznik, kde a proti komu sa obrátia nemecké transporty, zapĺňajúce slovenské železnice. V čase, keď už bolo zreteľnejšie vidieť prípravy vlády na nový nástup slovenskej armády po boku fašistov proti ďalším slovanským bratom (nové stavby komunikačných sietí a iných dôležitých strategických objektov), minister vnútra a hlavný veliteľ HG A. Mach si po dlhšej prestávke, v deň sviatku všetkých pracujúcich, opäť zadrapol do ,,židoboľševického“ suseda a urážal jeho vládu, ktorú nazval ,,červenou anarchiou.“[26] Od tohto dňa sa začala na dennej báze protiboľševickým výpadom venovať všetka provládna tlač. Ústredňa štátnej bezpečnosti (ÚŠB) 2. mája 1941 nariadila okresným náčelníkom, aby najneskoršie do troch dní, predložili zoznamy osôb, ktoré ,,v prípade potreby treba konfinovať“ (t. j. zaistiť) a 4. mája 1941 Prezídium Ministerstva vnútra rozoslalo smernice pre prípad mimoriadnych udalostí pod heslom Váh.[27]
Na Machovo vystúpenie v Nitre a predikcii, že sa nevyhnutne blíži deň, ktorý história pozná pod názvom Barbarossa (po slovenských železniciach už z jari 1941 premávali nemecké vojenské transporty smerom na východ) zareagovala aj protifašistická ilegalita, predovšetkým komunisti, ktorí priamo vyzývali v predvečer prepadu Sovietskeho zväzu slovenský národ na nebezpečenstvo, ak bude Slovensko zatiahnuté do vojnového dobrodružstva proti ZSSR. Ilegalita rozposlala do kasární medzi vojakov množstvo letákov s výzvami nebojovať proti Sovietskemu zväzu, špeciálne boli vyhotovené aj pre tých, ktorí mali odísť bojovať na východný front![28]
Veliteľstvo pozemného vojska v raných hodinách 20. júna 1941 rádiodepešami uviedlo do pohotovosti poplachové oddiely pre boj proti parašutistom. Mnohým, medzi nimi i Jánovi Nálepkovi, sa prepadnutie bratského slovanského štátu hitlerovským Nemeckom zdalo síce neodvratným, napriek tomu však vedeli, že slovenský ľud z väčšej časti nesúhlasí so zločineckou politikou ľudáckej vlády a preto tento nespravodlivý boj podporovať nebudú. Ján Nálepka za svoj krátky život vždy stál na strane ľudu. Bol rozhodnutý urobiť tak aj v tomto historickom zápase…
[1] LUKÁČ, E. B. Európsky hodokvas. In Elán. [November 1939, ročník X, č. 3, s. 7].
[2] BYSTRICKÝ, J. Ján Nálepka – dôstojník slovenskej armády v rokoch 1939 – 1943. In Vojenská história. [8. júl 2013, ročník XVII, č. 3, s. 138]. Pôvodný zdroj: VHA Bratislava, f. HVV, sp. dôv. 1939, šk. 72, č. 210070/ 1. osob., 1939.
[3] Tamže, s. 298.
[4] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 28 – 29.
[5] ŠALGOVIČ, V. 1962. Ján Nálepka – učiteľ, partizán, hrdina. Bratislava: Osveta, s. 58.
[6] POLTORAK, A. I. 1979. Norimberský epilóg. Bratislava: Smena, s.182.
[7] Stáročné priateľstvo medzi Slovákmi a Nemcami. In Slovák. [26. august 1939, ročník XXI, č. 195, s. 2].
[8] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 55.
[9] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 48.
[10] Minister generál Čatloš so 70 slovenskými dôstojníkmi do Nemecka. In Slovák [21. august 1940, ročník XXII, č. 198, s. 1].
[11] Kamaráti nemeckej armády. In Slovák [30. august 1940, ročník XXII, č. 206, s. 3].
[12] BAKA, I; CSÉFALVAY, F; KRALČÁK, P. a kol. 2011. Ferdinand Čatloš – vojak a politik (1895 – 1972). Bratislava: Pro Militaria Historia, s. 83 – 84.
[13] Tamže, s. 84 – 85.
[14] BYSTRICKÝ, J. Ján Nálepka – dôstojník slovenskej armády v rokoch 1939 – 1943. In Vojenská história. [8. júl 2013, ročník XVII, č. 3, s. 138].
[15] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 48 – 49.
[16] Tamže, s. 49.
[17] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 49.
[18] Dokud dýcham, doufám. In Obrana lidu. [30. novembra 1968, ročník XXVII, č. 47/48, s. 5].
[19] BYSTRICKÝ, J. Ján Nálepka – dôstojník slovenskej armády v rokoch 1939 – 1943. In Vojenská história. [8. júl 2013, ročník XVII, č. 3, s. 138]. Pôvodný zdroj: Vojenský ústřední archív – Vojenský historický archív (VÚA – VHA) Praha, Sb. KvL, výkaz o prospechu.
[20] Tamže. Pôvodný zdroj: VÚA – VHA Praha, Sb. KvL, KvL Jána Nálepku.
[21] Tamže.
[22] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 18.
[23] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 52 – 53.
[24] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 54 – 55. Pôvodný zdroj: Archív J. Mikolaja.
[25] BYSTRICKÝ, J. Ján Nálepka – dôstojník slovenskej armády v rokoch 1939 – 1943. In Vojenská história. [8. júl 2013, ročník XVII, č. 3, s. 138]. Pôvodný zdroj: VÚA – VHA Praha, Sb. KvL, KvL Jána Nálepku.
[26] Prejav ministra Macha v Nitre. In Gardista. [3. máj 1941, ročník III, č. 100, s. 3 – 4].
[27] ŠALGOVIČ, V. 1962. Ján Nálepka – učiteľ, partizán, hrdina. Bratislava: Osveta, s. 57. Pôvodný zdroj: ŠA Bojnice, Ž a III/401 I. 5/ŠB/41; OA Bánovce nad Bebravou, č. 443 prez./41.
[28] PLEVZA, V. a kol. 1984. Dejiny SNP. Zväzok III. Bratislava: Pravda, s. 94 – 95. Pôvodný zdroj: Odpis ilegálneho letáka KSS s výzvou do boja za slobodu národov, za vládu ľudu. AÚML ÚV KSS, f. ÚV/1, a. j. 100, strojopis, originál.
