kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-968402-2-3
V plnej solidarite s Veľkonemeckou ríšou
,,Zas na vás podívam sa, nebesá. Zas na vás hviezdy, večná noblesa. Tu zo zeme, kde na divý gong bijú zmätení žreci vlčiu melódiu. Tu v prachu detských stôp a pod oblohou rosnou, pod lipou zmrzačenou, predsa medonosnou, dosiahnuc múdrosť, dosiahnuc bláznovstvá, hovorím zsinalý: Buď Pane, vůle Tvá…“[1]
Predvečer bratovražednej vojny: Masové zatýkanie odporcov režimu
Veliteľstvo pozemného vojska slovenskej armády 20. júna 1941 v skorých ranných rodinách uviedlo rádiodepešami do pohotovosti poplachové oddiely pre boj proti parašutistom.[2] V tento deň vydalo MNO výnos 460/taj. I. – 1941, ktorý obsahoval smernice pre organizovanie pozorovateľskej a strážnej služby proti parašutistom v rámci HG a FS. Tieto smernice konkretizoval po prepadnutí ZSSR náčelník štábu hlavného veliteľstva HG Otomar Kubala (23. júna) a rozšíril o pozorovanie protifašistických skupín, ale najmä komunistov, ako aj ich stíhanie.[3]
Tým, že v tomto dusnom ovzduší vyvíjali odpor proti režimu hlavne komunisti a jednotlivci protifašistického zmýšľania, ktorí sa pokúšali aktívne spravodajsky pomôcť Sovietskemu zväzu cez rôzne spojenia, vyšiel pokyn, aby v deň vyhlásenia vojny proti ZSSR boli zaistení najaktívnejší nepriatelia štátu (okolo 400 známejších komunistov).[4] Známy je prípad poddôstojníka z povolania Petra Horvátha, ktorý 19. júna sadol na letisku v Spišskej Novej Vsi do lietadla s úmyslom preletieť do ZSSR a podať informácie o prípravách na útok. Jeho zámer sa však nepodaril, lebo stratil orientáciu a pristál v Užhorode v domnienke, že už je v Sovietskom zväze. Tu ho zatkli Maďari a vydali slovenským orgánom, vojenský súd ho odsúdil na trest smrti povrazom ,,za zločin vojenskej zrady“, neskôr trest zmenili na doživotné väzenie.[5]
Po masovom zatýkaní komunistov a odporcov režimu, na druhý deň 22. júna nacistické Nemecko prepadlo Sovietsky zväz, a hoci to nebolo neočakávané, samotný fakt tohto prepadu mnohých obyvateľov Slovenska ohromil…
Direktíva č. 21 – plán Barbarossa
Direktíva č. 21 z 18. decembra 1940 podpísaná Hitlerom ako Plán Barbarossa s konečným cieľom obsadiť ruské územie po líniu Archangeľsk – Astrachaň maximálne do troch až štyroch mesiacov, začala napĺňať svoj obsah zrána 22. júna 1941, keď ako prví prešli sovietsku hranicu diverzné skupiny tzv. výcvikového pluku 800 Branderburg, tajnej vojenskej jednotky Wehrmachtu. Nemeckí diverzanti prezlečení do uniforiem Červenej armády obsadili mosty cez rieku Bug. Nemecké lietadlá už boli vo vzduchu, prichystané bombardovať najväčšie sovietske mestá a ich letiská. Nacistické letectvo Luftwaffe sa potichu vznášalo nad sovietskou zemou spolu s vychádzajúcim slnkom, čakajúc na rozkaz zaútočiť ruka v ruke s podzemným vojskom. Bola nedeľa. V toto ráno vyšlo slnko nad Moskvou o 3.45 hod. Za 15 minút na prebúdzajúce sa mestá začali padať ako dážď prvé bomby. O 4.15 hod. sovietsku hranicu prekročili prvé nemecké tanky a pozemské vojská. Na území veľkého Sovietskeho zväzu sa začala Veľká vlastenecká vojna…
Aktivovanie generálneho plánu Ost
V nedeľu 22. júna 1941 v skorých ranných hodinách bez vyhlásenia vojny prepadli vojská nacistického Nemecka Sovietsky zväz. Útoku sa zúčastnilo 153 nemeckých a 37 spojeneckých divízií (spolu 190 divízií s 5, 5 mil. vojakmi) a ťažkou vojnovou technikou o počte 4 300 tankov, 4 980 lietadiel a 4 200 diel a mínometov. Útok bol vedený troma skupinami armád – armádou Sever (Leningrad), armádou Stred (Moskva) a armádou Juh (Kyjev a Donbas).
V neľudských nacistických plánoch zaujímal vážne postavenie generálny plán Ost – vyhladenie slovanských národov ohňom a mečom a tým vytvorenie životného priestoru pre 80 – 100 miliónov Nemcov. Súčasťou tohto plánu bolo totálne zničenie veľkých ruských miest, Moskva mala byť zrovnaná so zemou a navždy pochovaná v obrovskom jazere. Nie všetci zmobilizovaní Nemci súhlasili so ,,spásou civilizácie“ prevrátením v ruiny súčasný Sovietsky zväz. Prvým z nich bol nemecký vojak menom Alfréd Liskow, antifašista a vojenský zbeh, ktorý v predvečer operácie Barbarossa prebehol rieku západný Bug a informoval sovietske velenie, že za úsvitu 22. júna 1941 nemecká armáda zaútočí po celej sovietsko-nemeckej hranici. A hoci v prvých hodinách nacistické vojsko zľahka prešlo sovietske hranice, predikátom k porážke fašizmu sa stali dve (toho času zanedbateľné) udalosti. Prvou bol samotný výber názvu Barbarossa (pomenovanie podľa Germánmi idealizovaného rímsko-nemeckého cisára Friedricha Barbarossu, ktorý bol v roku 1176 hanebne porazený lombardskou ligou u Lugana, kedy ani vlastní nevedeli, kde sa tri dni schováva) a druhou pevnosť Brest v západnej časti Bieloruska, najhoršej zo všetkých možností očakávajúcej sa obrany, kde sa jednotliví sovietski vojaci dokázali brániť o hlade a bez vody (ktorá bola otrávená Nemcami) až do 30. júna 1941. Tento vzdor urobil dojem aj na samotného Hitlera, ktorý si bol pevnosť 24. augusta 1941 spolu s Mussolinim osobne pozrieť.
V deň napadnutia Sovietskeho zväzu J. Tiso zaslal Hitlerovi telegram: ,,Keď v okamihu, v ktorom sa pripája Slovensko so zbraňou v ruke k osudovému boju európskej civilizácie, dovoľujem si Vašu Excelenciu znovu ubezpečiť o vernosti a spojenectve slovenského národa a jeho vlády, ako aj o neotrasiteľnej dôvere vo víťazstvo. Nech Boh žehná nášmu rozhodnutiu.“[6]
24. júna 1941 klérofašistická vláda v plnej kooperácii s nacistami informuje rozhlasom slovenský národ: ,,V plnej solidarite s Veľkonemeckou ríšou nastupuje slovenský národ v obrane európskej kultúry svoje miesto; čiastky našej armády prekročili hranice Slovenskej republiky, aby sa pripojili k bojujúcej armáde nemeckej. (Podpísaný J. Tiso, V. Tuka, F. Čatloš, 24. júna 1941).“[7]
O účasti slovenskej armády vo vojne proti Sovietom však bolo rozhodnuté ešte pred ich napadnutím, a to na prelome apríla a mája 1941, keď minister národnej obrany F. Čatloš požiadal nemeckého vojenského atašé na Slovensku H. Beckera, aby na patričných miestach oznámil, že v prípade spoluúčasti Maďarska sa na vojne proti ZSSR chce zúčastniť aj slovenská branná moc, hoci v tom čase najvyššie nemecké velenie nepočítalo s účasťou slovenskej armády pri realizácii plánu Barbarossa. Postoj Nemecka sa zmenil až tesne pred začiatkom útoku na Sovietsky zväz, keď deň predtým nemecký vyslanec H. E. Ludin predniesol formálnu žiadosť prezidentovi Slovenskej republiky J. Tisovi a predsedovi vlády V. Tukovi, aby sa Slovensko zúčastnilo na ťažení proti ZSSR, čo sa stretlo s okamžitým súhlasom.[8] Vo vládnych kruhoch totiž panovalo optimistické presvedčenie, že celá vojna bude len akási prechádzka, že pri nemeckom tempe postupu Moskva čoskoro padne, Hitler sa stane pánom celej Európy a z pozície absolútneho víťaza bude odmeňovať a trestať jednotlivé národy podľa ich zásluh a previnení, a preto sa Slovenský štát nesmel dať predbehnúť horthyovským Maďarskom. Táto otázka bola predmetom veľkých polemík aj pred národným súdom v procesoch proti J. Tisovi, H. E. Ludinovi a F. Čatlošovi, kde sa Ludin tvrdošijne bránil, že on nijaký nátlak na slovenskú vládu nerobil, Tiso sa zasa vyhováral na Tuku, že ten urobil prvé rozhodnutie na vlastnú päsť a pod.[9]
Podľa obhajoby samotného Čatloša sa dozvedáme, že ,,keď 21. júna 1941 prišiel k Tukovi, sedel uňho Ludin, keď mu Tuka mu pred ním povedal, že Nemecko nám úradne oznamuje vojnový stav so ZSSR a vyslanec nás vyzýva, aby sme podľa zmluvy viedli zahraničné a vojenské veci v súlade s nemeckými, to znamená: podobne ako v protipoľskom ťažení pridať sa aj teraz k Nemcom. Na to som podotkol, že slovenské vojsko môže byť sovietskym letectvom rozbombardované ešte počas nástupu do poľa, čo nám znemožňuje vykonať našu spojeneckú povinnosť. Do reči mi skočil Ludin a poznamenal, že on síce nie je generálom, ale toľko vie, že vojensko-technické veci sa musia vždy podriadiť politickým potrebám. Tuka reč ukončil tým, že beztak o tom rozhodne prezident republiky, ku ktorému ihneď zájdeme…“[10]
Splniť Hitlerovo želanie sa iniciatívne podujal hlavne V. Tuka, ktorý bez toho, aby počkal, kým nemecká strana konkretizuje svoje predstavy o účasti Slovenska vo vojne, sa domáhal slovenského vstupu do vojny po boku Wehrmachtu už počas balkánskeho ťaženia a v apríli 1941 dokonca navrhol dať k dispozícii Nemcov jednu slovenskú divíziu, čo gen, Čatloš údajne zavrhol.[11] Zrejme však vyššie uvedené Čatlošove námietky neboli žiadnou vážnou prekážkou, lebo ešte v ten istý deň MNO vydalo telegrafický rozkaz č. 80215/15/41 o vojnovom stave a mobilizácii záloh na vojnový stav, a tak otázku vstupu Slovenska do vojny proti ZSSR osvetlia až relevantné historické dokumenty…
22. júna bol v slovenskej armáde vyhlásený vojnový stav. MNO nariadilo povolať záložníkov, doplniť útvary na plné počty a Čatlošom nariadené zorganizovanie Rýchlej skupiny pod velením veliteľa 2 divízie plk.gšt. R. Pilfouska, ktorá mala vyraziť ihneď za nemeckou divíziou na smere Prešov – Humenné – Medzilaborce – Sanok, kde o dva dni neskôr, krátko po obede 24. júna v priestore Duklianskeho priesmyku prekročili hranice a vošli do podriadenosti velenia nemeckej 17. armády. V tom čase bolo v jej jednotkách 1 910 vojakov. Na Slovensku medzitým prebehla skrytá mobilizácia, v rámci ktorej bolo povolaných do armády 68 018 záložníkov. (Do 4. júla z nich reálne nastúpilo 56 858 osôb). Takto aktivovaný stav slovenskej armády bol odoslaný na nemecko-sovietsky front, kde sa sformovala armádna skupina – dve pešie divízie, dva delostrelecké pluky, armádne jednotky, jednotky vzdušných síl – pod velením ministra národnej obrany a veliteľa armády gen. Čatloša,[12] podľa ktorého Rýchla skupina mala symbolizovať ochotnejšie plnenie spojeneckých povinností voči Nemecku, ako to robilo Maďarsko a išlo už iba o to, kto dokáže tieto povinnosti splniť rýchlejšie, aby Slovensko získalo výhodu pri očakávanom riešení otázky odtrhnutých slovenských území. A preto Slovensko prekročilo hranice doslova ihneď…[13]
V tomto čase slovenská vláda namierila svoj úder aj proti vnútorným a odbojovým silám, a to telegramom č. 18960, ktorého rozkaz sa začal aktivovať už v noci 22. júna, čiže v prvý deň napadnutia Sovietskeho zväzu. V túto noc bolo ÚŠB nariadené zaistiť a dopraviť do koncentračného tábora v Ilave všetky osoby podľa vopred vypracovaných zoznamov. Zvlášť dôrazne upozornila, aby sa zaistili ,,najmä osoby schopné vyvolať stávku, nepokoje, zásobovacie poruchy, hatenie premávky, osoby činné v ilegálnom komunistickom hnutí….“[14] Horlivosť v splnení rozkazu sa prejavila hlavne u gardistov, ktorí za pomoci okresných náčelníkov a prednostov policajných úradov pozvážali z celého Slovenska do Ilavy známych i menej známych komunistov a vlastencov. Zaisťovací tábor však nebol pripravený kapacitou na taký nápor, väzni nemali kde spať, ani čo jesť. Bolo to jedno z najhorších období neslávnej histórie ilavského tábora, zašlo to tak ďaleko, že samotná ÚŠB bola neskôr nútená zakázať, aby sa ďalší zaistenci posielali do Ilavy bez jej predbežného súhlasu…[15]
Žandárstvo a HG – strážcovia nového poriadku
Dôverným obežníkom č. 10 108 z 25. júna 1941 vyhlásil generálny sekretariát HSĽS komunistov za najväčších vnútorných nepriateľov štátu, ktorí od vzniku Slovenského štátu neprestávali ,,organizovať rozkladnú a sabotážnu činnosť“. Tento nátlak bol cítiť cez provládnu tlač, rozhlas, kostoly[16], agresivitou bolo nasiaknuté celé propagandistické spektrum, a po vyhlásení A. Macha pri ukončení kurzu žandárskych veliteľov, kedy ,,nie je možné si predstaviť hlinkovské a rázusovské Slovensko bez boja proti boľševizmu, bez boja proti židomarxizmu[17]“, začal doslovný hon na čarodejnice, keď sa žandári spolu s gardistami na Machov príkaz stali ,,novými strážcami poriadku v najťažších časoch Európy“, lebo ,,na ich plecia boli uložené ťažké úlohy…“[18]
Na druhý deň vydalo MNV pokyny na cenzúru časopisov, podľa ktorých bolo prípustné komentovať vojnu proti ZSSR jedine ako ,,zápas o zabezpečenie národnej slobody, náboženského života a súkromného majetku.“[19] Činitelia HSĽS a HG dostali 27. júna pokyn na organizovanie spoločného počúvania provládneho rozhlasu na uliciach, školách a kultúrnych domoch. Na celom Slovensku to vypadalo tak, že ampliónmi vyhrávali vojenské marše, ktoré boli denne prerušované hláseniami o nových víťazstvách nemeckej armády. Zároveň prezídium MNV nariadilo odňať alebo zaplombovať rádioprijímače nespoľahlivým osobám, komunistom, Židom bez výnimky, aby to, čo sa skutočne deje na fronte, nepreniklo medzi pospolitý ľud.[20] To vysvetľuje smutný fakt, že napr. o slovanskej, židovskej a rómskej genocíde v koncentračných táboroch sa ľudia bližšie dozvedeli až po oslobodení Červenou armádou.
Tlačou a rozhlasom bola manipulovaná verejnosť nacistickými dokumentami, heslami, naratívmi o ,,oslobodzovacom boji“ v takom devastačnom rozsahu, že tieto propagačné ľudácke naratívy polarizujú spoločnosť ešte aj v 21. storočí a v zrkadle minulosti vidíme rovnaké agresívne tendencie v manipulácii verejnou mienkou. Jedným z týchto naratívov bol Hitlerov rozkaz obhajovať nacistický vpád do ZSSR vyhlásením, že sovietska vláda zosilňovala rozkladnú činnosť proti Nemecku a Európe[21], čím bola priamo ohrozená jej kultúra a hodnoty. V denníku Gardista z 25. júna 1941 sa tak dočítame, že Slovensko ihneď prerušilo diplomatické styky so ZSSR[22], lebo o.i. ,,bolo výpadnou bránou a základňou boľševického útoku proti ostatnej Európe“ a ,,ani po 14. marci neprestávalo toto nebezpečenstvo existovať“, a preto ,,to, čo sa dnes deje, je také prirodzené, že si prirodzenejšieho postoja Slovenského štátu a slovenského národa nemožno predstaviť. Dali sme sa do boja proti najväčšiemu poníženiu ducha a človeka, rozhodli sme sa pre boj proti boľševizmu.“[23] Rovnako sa začalo hrať na city, aby aj tí, ktorí len tak ľahko nepodľahnú agresívnej propagande o červenom terore, upokojili svoje vášne, a to napr. tzv. prehlásením svedectva sovietskych robotníkov o krutom živote v socialistickom raji proletárov[24], o ohromných lánoch zeme ležiacich ľadom či sedliakoch, ktorí nemali roky na stole chlieb…[25],
Obyvateľstvo sa prirodzene zaujímalo otázkou, prečo má Slovensko bojovať proti ZSSR – svojim slovanským bratom. Mimoriadne aktívne boli ženy tých robotníkov a synov, ktorých im brali na front, s hlasitými pripomienkami adresovanými J. Tisovi (správa farára Šimonoviča): ,,Neoplatí sa modliť Nezabiješ, keď kňaz – prezident Tiso podpísal súhlas k vojne!“[26]
Hitler-mierotvorca ako ochranca ľudských práv (Slovák, 23. jún 1941)
,,Priam radostné bolo pozorovať náladu, panujúcu nielen v Bratislave, ale aj na celom Slovensku medzi širokými vrstvami občianstva“, píše provládny Slovák v prvý deň napadnutia Sovietskeho zväzu nacistickými vojskami, reprodukujúc slová najvyšších vládnych predstaviteľov z rozhlasového vysielania. ,,Pri rozhlasových aparátoch milióny slovenského ľudu počúvajú príčiny, ktoré prinútili Veľkonemeckú ríšu, aby sa postavila na ochranu ľudských, sociálnych a prirodzených práv európskych národov proti šíriacemu sa moru boľševickej Kominterny. Slovenský národ s plným pochopením vypočul hlásenie najmä veľkého Vodcu Nemeckej ríše Adolfa Hitlera, ktorý vo svojom prejave podal rukolapné doklady nesmiernej trpezlivosti a jemného taktu, s akým postupoval pri svojich jednaniach s predstaviteľmi ZSSR len preto, aby zachránil národy, žijúce v ZSSR od krviprelievania, a aby na druhej strane vzal zodpovednosť pred svedomím svojím i svojho národa za svoje zákroky, ktoré doteraz urobil len a len v záujme čím skoršieho ukončenia vojny a obnovenia pokoja Európy a na celom kontinente. V tomto zmysle slovenská pracujúca pospolitosť prijíma prvé historické vyhlásenie o vojnovom stave medzi Nemeckom a ZSSR. Rozvaha slovenského ľudu nebola narušená ničím…“[27]
Propaganda o existenčnom ohrození Európy boľševickým Ruskom
Führerov ohlas na otázku, prečo došlo k vojnovému stavu medzi Nemeckom a ZSSR je slovenskými propagandistickými médiami prezentovaný predikciou o komplote Židov a demokratov, boľševikov a reakcionárov prekaziť utvoreniu nového nemeckého ľudového štátu a uvrhnúť Ríšu znova do bezmocnosti a biedy, odvolávajúc sa na neznesiteľné roky po prvej svetovej vojne. Doterajšie bombardovanie krajín sa udialo kvôli ochrane hraníc nemeckých záujmov, nakoľko lživá propaganda združila tieto štáty do nového blokovacieho frontu proti Nemecku. Sovietsky zväz však zašiel najďalej – a to plánom Moskvy podpáliť celú Európu. Nemecký národ podľa Hitlera ,,nikdy nezmýšľal nepriateľsky o národoch Sovietskeho zväzu“, ale boľševickému moru cielene zanášanému do Európy je nutné zabrániť…“[28] Podľa predloženej nóty ríšskym zahraničným ministrom Ribbentropom sa o.i. uvádza, že k osvetleniu budú verejnosti predložené rukolapné dôkazy o pripravovanom sovietskom nástupe proti Nemecku a jeho cieľoch rozložiť nemecký národný socializmus. Len a len z týchto dôvodov Nemecko zaútočilo na Sovietsky zväz, a to v spravodlivej obrane proti ,,hroziacemu sovietskemu útoku“.[29] A tak A. Hitler ako najvyšší veliteľ brannej moci vydáva denný rozkaz vojakom východného frontu o začatí tvrdého a zodpovedného plného boja, lebo len v ich rukách leží nielen budúcnosť Nemeckej ríše či existencia nemeckého národa, ale aj samotný osud Ruskom existenčne ohrozenej Európy.[30]
Odkedy ľudáci v Piešťanoch (20. september 1936) po prečítaní Hlinkovho Piešťanského manifestu s výzvou Zapojujeme sa do protikomunistického frontu po boku kresťanských národov! pomaľovali ulice heslom Hitler – Hlinka jedna linka!, odvtedy fanaticky viedli tvrdošijný boj proti svojmu najúhlavnejšiemu nepriateľovi – komunistom. Germanizované Slovensko vtelilo 22. júnom 1941 tieto Hlinkove slová do skutkov, ako podľa ich presvedčenia ,,káže zákon kultúry sveta a človeka“[31], lebo ,,ani jeden politický smer nebol taký odporný v očiach slovanského človeka ako komunizmus. Vidíme to na našom Slovensku, vidíme to v štátoch juhovýchodnej Európy. Internacionalizmus je najväčší nepriateľ zdravého a prirodzeného vývoja…“[32]
Do boja proti boľševizmu sa podľa dobovej propagandy zapájala celá Európa, hlásili sa dobrovoľníci nielen zo Slovenska a Maďarska, ale aj zo Španielska, Portugalska. Chorvátska, Dánska, Nórska, Holandska, Švédska, Fínska, čím Európa prejavila svoje pocity a vyslovila presvedčenie, ,,že sa treba spojiť v spoločnom bojovom fronte proti židoboľševizmu. Tento boj, na ktorom sa zúčastňujú aj malé a najmenšie národy, ukazuje, že všetci sa chcú zúčastniť na výstavbe novej Európy“[33], a preto sme si ,,aj my vydýchli, keď 22. júna na rozkaz veľkého organizátora novej Európy, Adolfa Hitlera, pohla sa nemecká armáda a s ňou armády spojenecké, aby odstránili smrteľné nebezpečenstvo, skrývajúce sa za našim chrbtom…“[34]
Presun slovenského vojska za nemeckou armádou
1. júla sa vojská armádnej skupiny začali presúvať za nemeckou armádou na obsadené ruské územie a 6. júla sa sústredili v priestore Dobromil – Chyrov – Starý Sambor. Tu sa podarilo spojiť Rýchlu skupinu s hlavnými silami armádnej skupiny, čo gen. Čatloš využil na jej doplnenie, reorganizáciu a premenovanie na Rýchlu brigádu. Zasadenie armádnej skupiny ako celku na front sa však ukázalo ako nereálne, namiesto toho došlo k podriadeniu Rýchlej brigády veliteľovi nemeckej 17. armády a armáda zostala v tyle nemeckých vojsk s úlohou udržiavať poriadok na obsadenom území. Po bitke pri Lipovci (22. júl) Rýchla brigáda utrpela značné škody, v dôsledku čoho už ,,nebola ďalšej bojovej činnosti schopná.“[35]
Za ľudské straty v Rýchlej brigáde pri Lipovci bol zodpovedný jej veliteľ R. Pilfousek, keď brigáda stratila jednu štvrtinu výzbroje a výstroja a mala mŕtvych, ranených a zajatých, z toho 7 mŕtvych dôstojníkov. F. Čatloš ohodnotil neskôr veliteľské schopnosti Pilfouska takto: ,,V Lipovci zapríčinil Slovákom citeľné straty, keď nerozvážne ich hnal do boja proti presile a dobre pripravenému postaveniu sovietskej obrany. Umienil som si, že ho už nepoužijem na zodpovednú funkciu, kde sa vyžaduje operačná schopnosť a rozvážnosť i zodpovednosť. On nesvedomite si myslel, že z cudzieho krv netečie a nechápal slovenskú mentalitu…“[36]
Poznanie, že ťažkopádnosť slovenských peších divízií pri presunoch vylučuje možnosť zasadenia armádnej skupiny do bojov na fronte, spochybňovalo zmysel jej ďalšej existencie, preto velitelia divízií (plk. A. Malár a plk. Turanec) už 16. júla navrhli gen. Čatlošovi, aby v poli ponechal len Rýchlu brigádu, vyčlenil 2 – 3 prápory pre strážne úlohy v tyle nemeckých vojsk a zvyšok vojsk vrátil na Slovensko. Čatloš tento návrh odmietol, ale po súhlasnom rozhodnutí A. Hitlera (25. júla) vydal rozkaz na reorganizáciu armádnej skupiny. Tak sa vytvorila motorizovaná Rýchla divízia (ďalej len RD) pre boj na fronte a Zaisťovacia divízia (ďalej len ZD) pre plnenie úloh na okupovanom území.[37] Veliteľom RD bol od 1. augusta J. Turanec, veliteľom ZD sa stal plk. Malár.[38], známy svojim československým zmýšľaním. A. Malár si vzal so sebou aj npor. Jána Nálepku.
[1] LUKÁČ, E. B. Vzdych. In Elán. [September 1941, ročník XII, č. 1, s. 2].
[2] ŠOLC, J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [December 1973, ročník XXII, č. 6, s. 1078]. Pôvodný zdroj: VHA Slovenská armáda, nezaradený materiál.
[3] Tamže. Pôvodný zdroj: ŚSÚA, NS-13/46, kr. 64.
[4] Tamže, s. 1079. Pôvodný zdroj: ŚSÚA, NS-6/46, kr. 44.
[5] Tamže, s. 1078 – 1079. Pôvodný zdroj: VHÚ Slovenská armáda, MNO 20-5/44-6 dôv. 1941.
[6] Prejav vernosti Veľkonemeckej ríši. In Gardista. [25. jún 1941, ročník III, č. 142, s. 1].
[7] Slovenskému národu!. In Gardista. [25. jún 1941, ročník III, č. 142, s. 1].
[8] SEGEŠ, V. a kol. 2015. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. Praha: Ottovo vydavateľstvo, s. 299 – 300. (Autorský článok: Jozef Bystrický – Vojská slovenskej armády na frontoch 2. svetovej vojny. Kapitola 12. Armáda Slovenskej republiky 1939 – 1945).
[9] RAŠLA, A. 1967. Civilista v armáde. Spomienky na roky 1938 – 1945. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 88 – 89.
[10] ŠTEFANSKÝ, V. 1998. Generál Ferdinand Čatloš. Bratislava: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, s. 43. Pôvodný zdroj: VHA Trnava, Zbierka OVDS – VHA, kar. 15 – 301, Priateľstvo v nepriateľstve.
[11] BAKA, I; CSÉFALVAY, F; KRALČÁK, P. a kol. 2011. Ferdinand Čatloš – vojak a politik (1895 – 1972). Bratislava: Pro Militaria Historia, s. 129 – 130. Pôvodný zdroj: Bundesarchiv (BArch) Berlín, Bs. R 70 Slowakei, As. 136, hlásenie agenta SD z 28.4.1941.
[12] SEGEŠ, V. a kol. 2015. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. Praha: Ottovo vydavateľstvo, s. 300. (Autorský článok: Jozef Bystrický – Vojská slovenskej armády na frontoch 2. svetovej vojny. Kapitola 12. Armáda Slovenskej republiky 1939 – 1945).
[13] ŠTEFANSKÝ, V. 1998. Generál Ferdinand Čatloš. Bratislava: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, s. 44.
[14] ŠOLC, J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [December 1973, ročník XXII, č. 6, s. 1080]. Pôvodný zdroj: ŠA Radvaň, ŽU 1777/41 prez.
[15] Tamže. Pôvodný zdroj: OA Banská Bystrica, č. 1336/41 prez.
[16] ŠOLC, J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [December 1973, ročník XXII, č. 6, s. 1080]. Pôvodný zdroj: ŠA Bojnice, ZN III, 591, I-I/41 ŠB.
[17] Strážcovia poriadku v najťažších časoch. In Gardista. [25. jún 1941, ročník III, č. 142, s. 5].
[18] Tamže.
[19] ŠOLC, J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [December 1973, ročník XXII, č. 6, s 1080 – 1081]. Pôvodný zdroj: ŚA Bratislava, ŹU, č. 241/41 prez.
[20] Tamže. Pôvodný zdroj: OA Považská Bystrica, OU, D I/27/44 prez.
[21] Odrezaný sovietsky pokus o útok na Východné Prusko. In Gardista. [22. jún 1941, ročník III, č. 140b, s. 2].
[22] Slovensko prerušilo diplomatické vzťahy s SSSR. In Gardista. [22. jún 1941, ročník III, č. 140b, s. 2].
[23] Do boja proti komunistickej pliage! In Gardista. [25. jún 1941, ročník III, č. 142, s. 1].
[24] Slovák-robotník zo SSSR odhaľuje pravú tvár SSSR. In Gardista. [25. jún 1941, ročník III, č. 142, s. 4].
[25] Pracujúci ľud v SSSR hynie biedou. In Gardista. [27. jún 1941, ročník III, č. 144, s. 3].
[26] ŠOLC, J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [December 1973, ročník XXII, č. 6, s. 1080]. Pôvodný zdroj: ŠSÚA, NS-6/46, kr. 54.
[27] Vojnový stav medzi Nemeckom a SSSR. In Slovák-Pondelník. [23. jún 1941, ročník III, č. 22, s. 1].
[28] Prečo došlo k vojnovému stavu medzi Nemeckom a SSSR. In Slovák-Pondelník. [23. jún 1941, ročník III, č. 22, s. 1 – 2].
[29] Vyhlásenie von Ribbentropa. Ako došlo k vyhláseniu vojnového stavu medzi Nemeckom a SSSR. In Slovák-Pondelník. [23. jún 1941, ročník III, č. 22, s. 3].
[30] Führerov denný rozkaz vojakom východného frontu. In Slovák-Pondelník. [23. jún 1941, ročník III, č. 22, s. 2].
[31] Slovenský národ – prvý bojovník proti židoboľševickej anarchii. In Gardista. [29. jún 1941, ročník III, č. 148, s. 4].
[32] Zrada. In Gardista. [29. jún 1941, ročník III, č. 148, s. 2].
[33] Celá Európa proti boľševizmu. In Gardista. [29. jún 1941, ročník III, č. 148, s. 2].
[34] V znamení víťazstva. In Gardista. [23. júl 1941, ročník III, č. 165, s. 1].
[35] SEGEŠ, V. a kol. 2015. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. Praha: Ottovo vydavateľstvo, s. 300 – 302. (Autorský článok: Jozef Bystrický – Vojská slovenskej armády na frontoch 2. svetovej vojny. Kapitola 12. Armáda Slovenskej republiky 1939 – 1945).
[36] ŠTEFANSKÝ, V. 1998. Generál Ferdinand Čatloš. Bratislava: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, s. 44. Pôvodný zdroj: VHA Trnava, Zbierka OVDS – VHA, kar. 15 – 301, Dejinná retrospektíva – výklad o mojej činnosti za 2. svetovej vojny.
[37] SEGEŠ, V. a kol. 2015. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. Praha: Ottovo vydavateľstvo, s. 300 – 302. (Autorský článok: Jozef Bystrický – Vojská slovenskej armády na frontoch 2. svetovej vojny. Kapitola 12. Armáda Slovenskej republiky 1939 – 1945).
[38] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 60.
