kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-968402-2-3
Viem, kde je moje miesto
Prepadnutie Sovietskeho zväzu zastihlo Jána Nálepku ako nadporučíka v 2. divízii v Prešove, kde slúžil od roku 1940. Podľa slov Jozefa Nálepku, s bratom si v priebehu mája a júna 1941 vymenili niekoľko listov, ktoré sú svedectvom toho, že Ján Nálepka vojnu očakával a mal už vopred všetko premyslené. Neskoršie sám poznamenal, že na front sa prihlásil dobrovoľne, bez nátlaku, aby mohol prebehnúť na druhú stranu. Pred odchodom na východný front napísal list celej svojej rodine, hoci bol adresovaný na mladšieho brata Jozefa. Hneď v úvode píše, že posiela rodine 1300 Ks a určuje, komu koľko, nezabúda ani na svojich synovcov (bratových synov), na matku a otcovi na cigarety, a čo zostalo, to nech sa odloží, ak sa raz vráti, aby ,,mal som nejaký peniaz na počiatok… U kamarátov a nikde dlhy nemám. S každým som vyrovnaný. Domom prísť nemôžem ani keby som ako rád. Aspoň touto cestou sa s vami všetkými lúčim. Myslieť budem stále na vás! Rodičov osobitne srdečne pozdravujem!!… Michala a švagrinú pozdravujem! Pracujte všetci spoločne, pomáhajte si a žite v mieri, nech nebude medzi vami žiadnych nedorozumení. Časy sú veľmi vážne! Ja sa mám dobre. Som úžasne prepracovaný, od piatku minulého týždňa som ešte nebol ani vyzlečený ani vyzutý, oka som nezažmúril. Náladu mám dobrú a teším sa, že sa mi všetko podarí. Ešte raz sa s vami všetkými lúčim vás objímam. Váš Jano. P. S. Keby ste 2 mesiace nedostali odo mňa správy, potom je všetko v poriadku. (Prešov 27. júna 1941)“[1] Bezprostredne pred odchodom slovenských jednotiek sa Ján úplnou náhodou stretol s Jozefom, kde mu povedal: ,,Viem, prečo idem na front, a viem, kde je moje miesto.“[2]
O svojom pláne prejsť na druhú stranu rozpovedal Ján Nálepka aj v rozhovore s ukrajinským spisovateľom Anatolijom Šijanom v lete 1943: ,,Po vypuknutí vojny som išiel dobrovoľne na front s tým, že pri prvej príležitosti prejdem na stranu Rusov a budem bojovať v radoch Červenej armády proti nenávideným Nemcom.“[3]
Po vstupe Slovenskej republiky do vojny proti Sovietskemu zväzu npor. pechoty Ján Nálepka odišiel do poľa s veliteľstvom 2. divízie 27. júna 1941. Po reorganizácii slovenskej armádnej skupiny a vytvorení ZD, ktorá mala byť nasadená na okupovanom území ZSSR, bol zaradený ako pridelený dôstojník na 3. oddelenie jej veliteľstva (do 11. apríla 1942). [4] Štáb divízie sídlil v Źitomíre na Malej Korostenskej ulici, ale jednotky divízie boli roztiahnuté na širokom priestore a ubytované v ukrajinských mestách a dedinách, kde často žili dosť autonómne.[5]
Po príchode slovenských jednotiek na sovietske územie si slovenskí vojaci veľmi rýchlo urobili obrázok o nemeckom ,,oslobodzovacom“ ťažení proti boľševikom, keď videli na vlastné oči spôsoby, akými bojovali nacisti proti civilnému obyvateľstvu a ako zaobchádzali so sovietskymi zajatcami. Toto všetko otváralo oči aj takým, ktorí aspoň trocha prikladali pravdivosti nacistickej propagandy nejaký význam. Skutočnosť, deformovaná následkami vojny a okupačným režimom, už cestou do priestorov dislokácie v Sambore, Dobromile a na iných miestach, kde nacisti ukazovali stovky povraždených ľudí ako príklady ,,boľševického teroru“, bola v príkrom rozpore toho, čo sami videli, keď komandá SS čistili sovietsky priestor tým najbrutálnejšom spôsobom. Takýmto spôsobom sa pripisovali (a vo väčšine prípadov dodnes pripisujú) nacistické zverstvá Stalinovi a aziatským barbarským črtám ruského človeka, keď propaganda účelovo klamala celý svet…[6]
Propaganda, ktorá bežala v mediálnom priestore, sa vyhraňovala svojimi naratívmi o boľševickom Sovietskom zväze ako nepriateľovi ľudstva, s cieľom odobriť genocídu páchanú nacistickými vojskami. Na tento účel boli zneužité aj slovanské národy, ktoré v bratovražednej vojne mali dopomôcť Hitlerovi k víťazstvu.
Aj germanizované Slovensko malo ísť príkladom sovietskej Ukrajine, mediálne zámerne separovanej od svojej domoviny, t. j. zväzu socialistických republík: ,,Slovenský národ je hrdý na svojich synov, ktorí ničia najväčšieho nepriateľa kultúry a kresťanstva. Budúce slovenské pokolenia budú čítať v našich dejinách, že aj mladá slovenská armáda v najgigantickejšom zápase 20. stor. má čestný podiel pri vyhubení boľševickej príšery ľudstva a pričinila sa o vybudovanie novej Európy. Na obsadenom území Ukrajiny, kde za teroru sovietskych boľševikov bola rozsievaná nenávisť proti štátom nacionalistickým, slovenskí vojaci presviedčajú tamojší, internacionalizmom otrávený ľud o pomeroch v našej vlasti. Liečia ho. Slovenský vojak stáva sa súčasne priekopníkom nacionalistickej ideológie. Poučuje oslobodených, že národ je spoločnosť, ktorá má svoju vlastnú reč, dejiny a má svoj životný priestor, ktorý patrí len jemu a nikomu inému. Tu národ sám rozhoduje o svojom osude. Takto to káže aj zákon boží. Oslobodení Ukrajinci s najväčšou dôverou prijímajú tieto myšlienky. Vidieť to z toho, že sa už začínajú organizovať na základe nacionálnom. Tvoria sa už jednotky národnej milície a prihlasujú sa do boja proti boľševickej pliage…“[7]
Sofistikovane sa začala prepisovať história Kyjevskej Rusi, Ukrajincom sa vtláčalo do hláv, že nemajú s Rusmi nič spoločné, ich jazyk sa odlišuje od ruského už na počutie, lebo pravda je taká, že ,,pokiaľ sa chce (napr.) ukrajinský sedliak rozprávať s ruským, nerozumejú si navzájom“, ale keď po oslobodení dostane ukrajinský sedliak naspäť svoju zem a slobodu, ,,stane sa z Ukrajiny opäť zásobáreň západnej Európy…“[8]
Takto písali na dennej báze všetky provládne denníky ohľadom Hitlerovho dieťaťa – veľkej slobodnej Ukrajiny, ktorá mala byť prestupným mostíkom (popri boľševizmom znásilnených pobaltských krajín[9]) k dobytiu Sovietskeho zväzu a zmocnenia sa jeho životného priestoru, vrátane obrovských zásob obilia a nerastných surovín. Sme však v roku 1941 a ukrajinský (rovnako ako pobaltský) nacionalizmus je zatiaľ v plienkach svojej dlhodobej existencie…
Na zmýšľanie slovenských vojakov v ukrajinských a bieloruských dedinkách však mali veľký vplyv obyčajní sovietski ľudia, prostredníctvom ktorých sa dostávali do styku s partizánmi. Rozhodujúcou myšlienkou, ktorá viedla k uzatváraniu takýchto spočiatku jednotlivých spojenectiev so sovietskym ľudom v boji proti fašizmu bola aj myšlienka slovanskej vzájomnosti. Tieto styky partizánov s príslušníkmi ZD mali za následok, že sa stále viac množili úteky vojakov do partizánskych oddielov. Veliteľ ZD plk. Malár toleroval styky slovenských vojakov s miestnym obyvateľstvom, prehliadal diverzné akcie vlastného mužstva namierené proti nacistom, čím si získal sympatie a popularitu u vojakov. Jeho nástupca plk. P. Kuna, ktorý sa funkcie veliteľstva pluku ujal v novembri 1941 sa správal rovnako, na stave vecí nič nemenil, situáciu nevyostroval.[10] To sa však nepáčilo nemeckým a maďarským veliteľom, ktorí mali veľké straty vo vlastných radoch, zatiaľ čo Slováci mali straty na životoch minimálne. Preto veliteľ zaisťovacích útvarov na Ukrajine gen. Kitzinger so sídlom v Rovne vymyslel taktiku kombinovaných nemecko-slovenských protipartizánskych akcií, o ktorých si povieme neskôr…
Ján Nálepka bol odhodlaný prejsť na stranu sovietskej armády ihneď pri prvej príležitosti, jeho odhodlanie ešte viac utvrdila cesta do Žitomíra a dala mu nové smerovanie. Vojenský transport, v ktorom cestoval, prechádzal cez vypálené obce a mestá, stretával vlaky prepchaté civilným ukrajinským obyvateľstvom, ktoré nacisti vyvážali na otrocké práce do ríše. Na tejto ceste bol Nálepka neustále svedkom barbarského správania sa nemeckých fašistov voči civilistom a zajatcom.[11] Od samého začiatku bol priamym svedkom udalostí, o ktorých história v 21. storočí nielenže polemizuje, ale ich neraz priamo vyvracia. Ale Ján Nálepka videl na vlastné oči, za svojho pobytu na okupovanom území, bezhraničnú nenávisť ukrajinského a bieloruského ľudu proti okupantom, a tiež aj to, ako začal sovietsky ľud za nesmierne ťažkých okolností rozvíjať partizánsky boj proti hitlerovcom…
Bratia Rusi, nestrieľajte, sme svoji! Bitka pri Lipovci (kultúrno-historický kontext)
Odpor proti vojne so Sovietskym zväzom sa prejavoval od začiatku nasadenia slovenskej armády na východný front, najmä medzi záložníkmi v Rýchlej brigáde. Boli to väčšinou muži robotníckeho a roľníckeho postavenia, ktorí mali za sebou rad nespočetných demonštrácií a štrajkov proti zhoršujúcej sa životnej úrovni a sociálnemu útlaku. Títo muži, prinútení obliecť si vojenskú uniformu, odmietali bojovať proti Červenej armáde, čo dokazuje aj prvá zrážka slovenských jednotiek s Červenou armádou 22. júla 1941 pri Lipovci. Veliteľ Rýchlej brigádyplk. R. Pilfousek vydal v prílišnej horlivosti a v honbe za vojenskou slávou rozkaz na útok o dvanásť hodín skôr, než to určilo nacistické velenie[12] a slovenská jednotka, inak dobre vyzbrojená, sa dostala do zničujúcej delostreleckej paľby Červenej armády, čo prakticky už vopred rozhodlo o neúspechu bojovej akcie zo strany Slovákov. Rýchla brigáda utrpela značné straty v bojovej technike a na ľuďoch. Slovenské velenie sa práve v boji pri Lipovci presvedčilo o absolútnej neochote záložníkov bojovať po boku nacistov proti slovanskému národu a o slovenských náladách v mužstve. Zo spomienok účastníka bojov pri Lipovci Antona Hirnera, už pri prvom boji malá skupina vojakov – volajúc: ,,Bratia Rusi, nestrieľajte, sme svoji!“ – využila paniku a prešla k Červenej armáde.[13]
Inak to vnímala ľudácka propagandistická tlač, ktorá cynicky na adresu ruských vojakov presviedčala slovenský národ, že ,,sovietski vojaci nevedia za čo bojujú. Vedia len to, že Stalin chce dnes vojnu…“, a naopak ,,slovenský vojak vie prečo bojuje. Vie, že chráni vlasť pred boľševickým jarmom. Vie, že pomáha oslobodiť Európu od červeného teroru, s obeťami ktorého sa stretáva na každom kroku. Náš vojak je vedený týmito ideami a na ceste v ich dosiahnutí nepozná prekážok. Niet rozdielu medzi aktívnym mužstvom a záložníkmi, niet rozdielu medzi vojakom a dôstojníkom, všetci majú na mysli podať vrcholný výkon jednotnou disciplínou v nerozborný celok zomknutou za Boha a národ bojujúcou armádou.“[14]
Bitka pri Lipovci mala viacero trhlín, najpodstatnejšou trhlinou však bolo absolútne precenenie bojaschopnosti domobrany, čo dokazuje aj hlásenie plk. Pilfouska, ktorý v domnienke, že boj o Lipovec je už rozhodnutý, nahlásil veliteľovi nemeckého II. zboru, že slovenské jednotky Lipovec dobyli. Skutočnosť však bola iná, odpor sovietskych jednotiek narastal… Počas boja pri Lipovci mali Slováci podľa oficiálnych správ 75 padlých, 167 ranených, 2 zajatých a 17 nezvestných. Boli to najväčšie straty na padlých počas jedného dňa za celé obdobie bojov slovenských vojsk na východnom fronte[15] a v dôsledku strát a opotrebovanosti tankovej techniky boli tankové roty odoslané na Slovensko a brigáda, podľa hodnotenia ministerstva národnej obrany, po boji pri Lipovci, pre veľké straty nebola ďalej ďalšej bojovej činnosti schopná.[16] Rýchle napredovanie nemeckých vojsk, navyše vylúčilo bojový zásah slovenských peších divízií pre ťažkopádnosť pri presunoch a rýchly spád vojnových udalostí[17], čo viedlo gen. Čatloša k tomu, že 23. júla 1941 rozhodol (ako sme vyššie spomenuli) o reorganizácii slovenskej armádnej skupiny, ktorá podľa jeho slov mala umožniť, aby slovenská armáda mohla ,,čo najväčšou silou aktívneho mužstva zasiahnuť do boja proti sovietskej armáde“.[18]
[1] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 60 – 61.
[2] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 19.
[3] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 61.
[4] BYSTRICKÝ, J. Ján Nálepka – dôstojník slovenskej armády v rokoch 1939 – 1943. In Vojenská história. [8. júl 2013, ročník XVII, č. 3, s. 138 – 139].
[5] ŠOLC, J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [December 1973, ročník XXII, č. 6, s. 1085].
[6] Boľševické ukrutnosti na civilnom ukrajinskom obyvateľstve. In Gardista. [8. júl 1941, ročník III, č. 152, s. 3].
[7] Osloboditeľská a budovateľská práca slovenského vojaka. In Gardista. [25. júl 1941, ročník III, č. 167, s. 3].
[8] Ukrajina. In Gardista. [2. august 1941, ročník III, č. 174, s. 4].
[9] Znásilňovanie pobaltských krajín boľševizmom. In Gardista. [3. júl 1941, ročník III, č. 149, s. 5].
[10] ŠOLC, J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [December 1973, ročník XXII, č. 6, s. 1086].
[11] ŠALGOVIČ, V. 1962. Ján Nálepka – Učiteľ, partizán, hrdina. Bratislava: Osveta, s. 61.
[12] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 103. Pôvodný zdroj: Historie a vojenství, č. 2/1953.
[13] Tamže, s. 103 – 104.
[14] V čom spočívajú úspechy slovenskej armády. In Gardista. [22. júl 1941, ročník III, č. 164. s. 3].
[15] BYSTRICKÝ, J. Ťaženie slovenskej armády na východnom fronte v roku 1941. In Vojenská história. [Júl 1998, č. 2, s. 44 – 45]. Pôvodný zdroj: Ťaženie slovenskej rýchlej skupiny (brigády) v SSSR od 23. júna do 30. júla 1941. Bratislava, MNO, Čas 1941, príloha č. 13a.
[16] Tamže, s. 45. Pôvodný zdroj: Ťaženie slovenskej rýchlej skupiny (brigády) v SSSR od 23. júna do 30. júla 1941. Bratislava, MNO, Čas 1941, príloha č. 15.
[17] Tamže, s. 44 – 45. Pôvodný zdroj: VHA Trnava, f. MNO. č. 13/Taj., 1941.
[18] Tamže, s. 45. Pôvodný zdroj: VHA Trnava, f. MNO, 13/23/6.
