kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-968402-2-3
Dôstojník Zaisťovacej divízie
Na veliteľstve ZD zastával npor. Ján Nálepka niekoľko kľúčových funkcií. Nemci pod zámienkou tzv. ochrany ZD obmedzovali styk sovietskeho obyvateľstva so slovenskými vojakmi a na štábe ZD postup hitlerovských vojsk povzbudil fašizmu naklonených dôstojníkov k aktivite, čo vyvolalo napätie, vzájomnú nedôveru a podozrievanie. Za týchto podmienok Ján Nálepka stratil perspektívu, že sa mu v štábe divízie podarí zrealizovať antifašistický odboj a vybudovať pevnejšie spojenie so sovietskym podzemím. Z tohto dôvodu usiloval o svoje preloženie k 101. pluku, ktoré sa uskutočnilo vo februári 1942.Tu na štábe pluku vykonával funkciu 1. pobočníka veliteľa, čím mal umožnený bezprostredný styk s podriadenými veliteľmi a mužstvom, ako aj s miestnym obyvateľstvom. Rovnako vykonával funkciu spravodajského dôstojníka, nakoľko táto funkcia v pluku nebola zatiaľ obsadená. Pluk sa nachádzal v Ovruči, odkiaľ ho v júli premiestnili za rieku Pripjať do močaristého terénu, úlohou pluku bola ochrana železničného úseku na trati Pinsk – Gomeľ. Veliteľstvo pluku bolo v mestečku Kopceviči a jednotlivé roty boli potom rozmiestnené od Ptiča ďalej na východ smerom ku Kalinkoviči po celej dĺžke trate. Veliteľom pluku bol pplk. Palkovič a po jeho odchode prevzal velenie pluku začiatkom decembra 1942 pplk. Čáni v operujúcom priestore Jeľsk – Bujnoviči – Kozinky.[1]
Zo spomienok na prvé spoločné ťaženie, Drahobyč, leto 1941
Na prvé spoločné ťaženie v júnových dňoch 1941 (Haličská oblasť) spomína gen. Anton Rašla, vtedy kapitán justície, takto: ,,Naša divízia sídlila v Drohobyči, kde bolo veľa Poliakov a Židov. Tam som sa stretol s npor. Jánom Nálepkom a hneď som si preveroval, či je to on, čo vystúpil ako pokrokový študent s prejavom na II. Kongrese slovanských stredoškolákov v roku 1931 v Bratislave. Zachovalo sa mi v pamäti renomované vystúpenie kučeravého študenta ani nie tak obsahom – na ten si už veľmi nespomínam – ako zaujímavým spôsobom prednesu a silou argumentácie. Jano čochvíľa rečnil v Drohobyči ku skupine Poliakov a podnecoval ich na odpor… Vtedy som ho upozornil na nebezpečenstvo, ktoré mu hrozí, ale on sa len usmial. Pomáhal tam hladujúcim s potravinami a liekmi.“[2]
Haličská oblasť patrila pred prvou svetovou vojnou Rakúsko-Uhorsku a jej obyvateľstvo bolo zložené z Ukrajincov, Poliakov a Židov, medzi ktorými boli tradičné trenice, ale k slovenským vojakom sa správali priateľsky a mnohých si pozývali do svojich rodín (Ján Nálepka býval v poľskej rodine). Práve v tejto oblasti si mnohí slovenskí vojaci začali prvýkrát všímať, ako Nemci surovo zaobchádzajú so zajatcami a civilným obyvateľstvom.[3] Budúci partizán Gejza Tejbus podáva svedectvo o tom, že už po ceste na front v jednej dedine si Židia kopali hroby a guľomety ich skosili, Nemci ich posypali vápnom a nastúpili ďalší. Vtedy ich tam pochovali tisíce. A potom spomína na cestu z Ovruče na Korosten, kde ležala dedinka Duby – tu podpaľovali esesáci jeden dom za druhým aj s obyvateľstvom. Spomína, ako videl matku utekať s dieťaťom okolo horiacich domov, priskočil hitlerovec, vytrhol jej dieťa z ruky a hodil ho do plameňov. Bol to strašný pohľad… (*Podľa slov Jána Pintera, slovenského vojaka zo skupiny Jána Nálepku, práve na východnom fronte mnoho slovenských vojakov stratilo vieru v Boha a stali sa komunistami…) Niektorí neverili ani jednej ani druhej strane a čakali, čo a ako bude na fronte, tí odvážnejší v tom mali jasno a vedeli, čo spravia. Medzi nich patril aj desiatnik Martin Korbeľa, ktorý sa už doma skalopevne rozhodol prejsť na druhú stranu, čo aj urobil – pri narukovaní mu pridelili tank, a on s tankom neprešiel k armáde, ale rovno k partizánom. Bol to asi jediný takýto prípad v druhej svetovej vojne.[4]
O prejavovaných náladách odporu medzi vojakmi-záložníkmi svedčí aj rozsudok nad Cyrilom Murínom, ktorý pred viacerými vojakmi ,,poburoval“ vyhlásením, že ,,proti Rusovi-Slovanovi bojovať nebude.“[5] K takýmto neorganizovaným prejavom porušovania rozkazov, odmietania poslušnosti a účasti na boji proti Rusku, ktoré v ďalšej fáze vojny boli svojim rozsahom veľmi výrazné, radí sa po prvý raz aj prejav slovenského povedomia. Niektorí slovenskí vojaci vo voľnom čase zašli do dedín za známymi alebo za dievčatami. Niekedy sa tam objavili partizáni a nebolo treba veľa námahy dať sa s nimi do reči. Horšie to bolo s dôstojníkmi, ktorým partizáni neverili a považovali ich za verných prisluhovačov nacistov. Tu už boli potrebné konkrétne skutky a dôkazy…[6]
Po odvolaní záložníkov a po reorganizovaní mala RD asi 8000 mužov.[7] Divízia postupovala Ukrajinou južným úsekom frontu (Charkov, Kaukaz, Krym) v prvom a druhom slede, väčšinou v obranných bojoch. Slovenskí vojaci sa na ,,bojovej ceste“ denne presviedčali o zverstvách hitlerovskej armády, páchaných na miestnom obyvateľstve. Neľudské správanie nemeckých fašistov so sovietskym ľudom, ich poburovalo, ozýval sa v nich cit spravodlivosti a súcit s trpiacimi, začali sa búriť. Rástol odpor voči vojne, rástol odpor voči nemeckého fašizmu…
Začiatky aktívneho pôsobenia slovenských partizánov na okupovanom území
Na samom začiatku partizánskej vojny na okupovanom území Ukrajiny a Bieloruska nie je zaznamenaná spolupráca medzi príslušníkmi slovenskej armády a sovietskych partizánov, ani prechody Slovákov. Začiatky aktívneho pôsobenia antifašistického hnutia v jednotkách ZD charakterizujú až bližšie kontakty s miestnym obyvateľstvom, ktorých cieľom bolo nadviazať spojenie so sovietskymi ilegálnymi organizáciami, a to na prelome rokov 1941/1942 prostredníctvom miestneho obyvateľstva a vojakov ZD – J. Nálepkom, M. Petrom, J. Hazuchom, I. Lysákom, K. Tomaščikom, J. Puchkým a ďalšími.
Hitlerovské velenie sa snažilo využívať slovenské jednotky nielen k ochrane objektov na okupovanom území, ale aj na boj proti partizánom. Fašisti sa zrejme domnievali, že ak postavia Slovana proti Slovanovi a pod prísnym kárnym opatrením ich donútia vyhubiť sa navzájom, zabránia zároveň zrodu možného zblíženia Slovákov s Bielorusmi. Fašistické velenie si bolo veľmi dobre vedomé, že slovanský pôvod Čechov, Slovákov a Bielorusov, blízkosť ich jazykov, kultúry a tisícročný spoločný boj proti pangermánskej rozpínavosti môžu byť vážnou prekážkou pri vynucovaní si poslušnosti, preto teatrálne využívalo goebbelovskej propagandy, dezinformácií a krutých trestov proti tým, kto iba naznačil neochotu vykonávať rozkazy a nariadenia. Na určitý čas toto vynucovanie skutočne bránilo zblíženiu Čechov a Slovákov s miestnym obyvateľstvom. Ale malo to iba krátke trvanie.
Vojaci a dôstojníci, vidiac beštiálnosť nacistov na vlastné oči, bez ohľadu na ostré fašistické rozkazy a kruté tresty začali nadväzovať priateľstvá s miestnym obyvateľstvom a partizánmi.[8] Z týchto kontaktov sa zachovalo svedectvo v denníkoch sovietskych partizánov, ako napr. v denníku Hrdinu ZSSR Emelijana Ignatieviča Barykina (t. č. z partizánskeho oddielu Boľševik): ,,Jeden človek, ktorý k nám prišiel z Braginu, rozprával o zaujímavých vzájomných vzťahoch so slovenským dôstojníkom, ktorý u nich býva. Jeho nálada je výrazom celkovej nálady slovenských vojakov a dôstojníkov. Podstatou je nenávisť k Nemcom, sympatie k ruskému ľudu a želanie nebojovať proti partizánom.“[9]
V armáde sa začal prejavovať odpor k vojne hlavne po vstupe na východný front, kedy sa časť vojakov svorne zhodla v tom, ako otrasne na nich zapôsobilo najmä surové zaobchádzanie nemeckých fašistov s ukrajinskými občanmi, ktoré spoznali bezprostredným príchodom na sovietske územie. Karol Tomaščik opisuje jednu z takýchto príhod nasledovne: ,,Dvaja nemeckí vojaci stoja pred výkladom, smejú sa, pričom sa od smiechu krčia až po zem. Nebyť tohto smiechu, človek by si myslel, že sa klaňajú tej hrôze, ktorú teraz vidím. Za sklom visia tri obesené figúry, znázorňujúce dvoch chlapcov a jedno dievča. Pretlačil som sa bližšie. Hrôzou som zastal, ani prikovaný k zemi. Vo výkladnej skrini visia tri skutočné ľudské telá, zavesené na telefónnom drôte, ktorý sa im zarezáva hlboko do tela. Sú tu vraj tretí deň. Jazyky im trčia z úst, vlasy majú spadnuté do tváre, ruky zviazané dozadu, tváre zosinalé. Nie viac ako šestnásťročnému dievčaťu visia na prsiach dva hrubé pletené vrkoče. Dievča je uprostred, chlapci z oboch strán. Každý má na prsiach drevenú tabuľku, na ktorej je napísaná výstraha. Svetlovlasému chlapcovi vidno na tvári stopy vyšetrovania, opuchnuté čierne pery sa dotýkajú nosa, skrvavené líca mu miestami zakrývajú dlhé, rozstrapatené vlasy. Na nohách mu visia napolo stiahnuté ponožky. Jeho tabuľka je trochu obrátená do stredu, len ťažko sa dá prečítať: Bol som komsomolcom. Schoval som si legitimáciu. Na moje prehováranie šlo desať komsomolcov k partizánom….“[10]
Štefan Kačšák, príslušník ZD a neskôr bieloruský partizán opisuje, ako bol svedkom násilného odchytávania mladých ľudí na práce do Nemecka, keď odchyteným ,,dávali Nemci na hrdlá čísla ako psom a nahnali ich do nákladných vagónov. Podľa týchto čísel si potom veľkostatkári a fabrikanti v Nemecku vyberali bezplatnú silu – chlapcov a dievčatá. V Novograd-Volyňsku sme zachránili mnoho mladých Ukrajincov jednak tým, že sme im pomáhali uniknúť spod nacistických rúk. V Novograd-Volynsku sme videli, ako sovietski vojaci ťahali káru namiesto koní. Keď sa chcel niekto z nich napiť vody z mláky, hneď ho hitlerovci zastrelili… To v nás vyvolalo veľký odpor proti nemeckým okupantom.“[11]
Pavel Bobaľ, príslušník ZD a neskôr bieloruský partizán podáva svedectvo o tom, že hoci väčšina vyšších a určitá časť nižších dôstojníkov horlivo plnili fašistické zámery, prevažná časť radových vojakov mala iný názor a ,,preto sme si od Nemcov čoskoro vyslúžili pomenovanie partizáni číslo dva“. Pred Vianocami roku 1941 prešiel na sovietsku stranu, vďaka spojeniu so zástupcami Komsomolu, por. Ján Druga s osemnástimi vojakmi. Ján Druga vo svojich spomienkach potvrdzuje, že len čo dal vojakom pokyn, aby ústup svojej jednotky využili na prechod, ani jeden túto možnosť neodmietol. ZD sa otriasala v základoch, a čoskoro, po kontaktoch so sovietskou ilegalitou a prenikaní myšlienok II. všeslovanského zjazdu v Moskve započal jej nevyhnutný rozklad…[12] Antifašistické hnutie v jednotkách ZD oslabovalo pevnosť ľudáckeho režimu a prispelo k upevneniu frontu národnooslobodzovacieho hnutia na Slovensku.
Podľa slov gen.mjr. V. A. Andrejeva (organizátor partizánskeho hnutia v Bielorusku a na Ukrajine, partizánsky veliteľ pri 4. ukrajinskom fronte), sovietskym partizánom sa podarilo najprv stretnúť so slovenskými vojakmi, ktorých vláda poslala vzájomne prelievať slovanskú krv. Tisova vláda poštvala Slovákov proti sovietskym ľudom, ktorých do nohy nazývala židoboľševikmi, a keď sa v nepriateľskom tyle utvorila sovietska domobrana, do tohto tyla poslala slovenských chlapcov, ktorí mali partizánov likvidovať a chrániť chrbát okupačným vojskám. Stalo sa tak v Brjianských lesoch na Ukrajine a v Bielorusku. Sovietski ľudia neverili, že Slovania môžu byť ich nepriatelia, a ich nádeje neboli sklamaním. Partizáni vyzvali slovenských vojakov a dôstojníkov, aby obrátili zbraň proti Nemcom, najskôr prišlo k písomnému styku, neskôr aj k ústnemu. Všetkým Slovákom, ktorí prešli k sovietskym partizánom, bola poskytnutá pomoc, pokiaľ išlo o výzbroj, oblečenie atď. Partizáni učili svojich slovenských bratov partizánskemu spôsobu života, učili ich rôzne manévrovacie techniky v tyle nepriateľa a priúčali bojovému umeniu na základe tvrdej sebadisciplíny…[13]
V Bielorusku a na Ukrajine pôsobili v partizánskych jednotkách stovky Slovákov ako napr. Ján Čunka, ktorý bol veliteľom partizánskej jednotky zloženej z Rusov, Bielorusov a Slovákov, či Jozef Paništa – veliteľ partizánskej čaty, zloženej zo Slovákov, ktorého čata spolu so sovietskymi partizánmi ničila rovnako ako Nálepkov oddiel, železničné spoje a chránila sovietske obyvateľstvo pred nacistickým terorom. Bolo všeobecne známe, že Nemci sa partizánov báli a neradi opúšťali bezpečie hlavných vojenských ciest. Pod partizánskou ochranou mohli obyvatelia žiť slobodným životom, deti navštevovali školy, sedliaci mali vlastné spravovacie orgány, tzv. soviety, ktoré sa starali hlavne o prežitie žien a detí frontových vojakov, a keď Nemci poslali do takýchto obcí trestné komando, partizáni ohrozené obce včas evakuovali na bezpečné miesta v lesoch a uprostred močarísk. Ak sa slovenskí partizáni dostali do rúk Nemcom, Nemci ich zvykli kruto umučiť pre výstrahu, ako napr. Ivana Karola, ktorý bol ranený v boji, stratil vedomie a dostal sa do nemeckého zajatia. Keď pri mučení neprezradil svojich druhov, bol ubitý pažbami, vyzlečený donaha a zavesený na strom priamo na námestí, aby bol na očiach všetkým druhotriednym občanom slovanského pôvodu. Partizáni nechceli nechať Karolovu mŕtvolu zhanobiť, vtrhli na námestie a telo partizána odviezli do svojho tábora, kde ho s vojenskými poctami a salvami pochovali. Slovenskí partizáni sa však na východnom fronte nevzdávali, práve naopak, zanechali svedectvá spečatené krvou v odkaze pre budúcnosť, na ktorý nesmieme zabúdať: ,,Inak nemohlo byť. Som Slovan a vždy som bol pre jednotu Slovanov. Ako by som teraz mohol ísť proti nim? Som presvedčený, že po tejto vojne družba Slovanov ešte zmohutnie a že v tejto jednote sa staneme veľkými a silnými. Nikto nás nebude môcť prepadnúť, tak ako nás prepadli Nemci – dokážeme sa brániť!“[14]
Antifašistické zaisťovacie divízie
Antifašistické zaisťovacie divízie mali tesné spojenia s chojnickou, mozyrskou, kalinkovičskou, rečičskou, žuravičskou ilegálnou organizáciou a bezprostredne s veliteľmi partizánskych oddielov a brigád, pod ich velením sa podieľali na množstve rozličných sabotáží. Ilegálni pracovníci písali, rozmnožovali a roznášali letáky, predávali partizánom plány nepriateľských objektov a posádok, varovali pred pripravovanými trestnými výpravami, odovzdávali partizánom jedlo, tabak, náboje a muníciu, robili širokú propagandistickú a agitačnú prácu medzi vojakmi a dôstojníkmi slovenskej divízie, pomáhali im prebiehať k partizánom a zároveň pripravovali k prechodu celé útvary a jednotky.[15]
Ján Nálepka patril k tým, ktorí poznali záťaž svastiky a rozhodol sa pre jedinú správnu a možnú cestu – otvorený a rozhodný boj proti hitlerovcom. Boris Michajlovič Beljavskij, bývalý partizán zväzku gen. A. N. Saburova, sa zoznámil s Jánom Nálepkom krátko po jeho prechode k partizánom a do polovice novembra 1943 bol s ním v neustálom styku. Ján Nálepka sa zapísal ako človek s veľkým vojenským talentom. Tí, ktorí s ním prišli do styku, spomínajú naňho ako na vzácneho človeka. B. M. Beljavskij videl Nálepku v boji i po ňom, neraz s ním besedoval a v živej pamäti si uchoval jeho obraz. Podľa jeho slov: ,,Ako učiteľ s učiteľom sme našli spoločný jazyk. Prekrásne hovoril po rusky. Poznal klasikov ruskej literatúry, veľmi miloval diela Puškina, Nekrasova a Tolstého. Niektoré verše recitoval naspamäť. Ján Nálepka bol veľmi dobrý spolubesedník, veľmi vzdelaný, gramotný, kultúrny a erudovaný človek. Vedel vždy do rozhovoru vložiť vhodný žart. Besedovať s ním bolo veľkým pôžitkom…“[16]
Krátka história partizánskeho hnutia na Ukrajine a v Bielorusku (kultúrno-historický kontext)
Partizánske hnutie ako jedna z foriem boja sovietskeho ľudu proti nemeckým fašistickým okupantom sa zrodilo z iniciatívy komunistickej strany a bolo organizované a riadené jej orgánmi a organizátormi. 18. júla 1941 bol prijatý dokument O organizácii vojnových akcií v tyle nemeckých vojsk, kde sa straníckym, komsomolským a štátnym orgánom odporúčalo, ako majú postupovať pri výbere bojovníkov na území okupovanom hitlerovskými vojskami, vrátane ich spojencov.[17] Partizánske hnutie, vedené komunistickou stranou a podporované celým ruským národom (okrem profašisticky orientovaných skupín) sa stalo celonárodným, v partizánskych oddieloch bojovali bok po boku príslušníci všetkých spoločenských vrstiev.
Partizánske oddiely a diverzné skupiny sa začali formovať už od prvých dňoch napadnutia Sovietskeho zväzu, v auguste bolo sformovaných 651 práporov, ktoré mali okolo 120 000 partizánov. Ich hlavnou úlohou bolo zadržiavať postupujúce nepriateľské jednotky a záškodníckymi akciami im spôsobovať čo najväčšie straty. Partizánske oddiely (otriady) sa budovali v každom okrese, do ktorých vstupovali aj príslušníci vojenských jednotiek, ktoré sa ocitli v obkľúčení, čo značne zvyšovalo bojaschopnosť oddielov. Vojaci prinášali medzi partizánmi disciplínu a organizovanosť, učili ich zaobchádzať so zbraňami a pomáhali im osvojovať si taktiku a spôsoby boja v tyle nepriateľa.[18]
V prvej etape partizánskej vojny, teda od leta 1941 do jari 1942, prevažovali v sovietskej ilegalite a partizánskom hnutí úlohy organizačné, v rámci týchto úloh sa vytvorila aj partizánska jednotka, ktorej velil A. N. Saburov, a v ktorej zväzku bol neskôr organizovaný aj Nálepkov partizánsky oddiel. O vytvorení tejto jednotky sa rozhodlo 15. novembra 1941 v Brjanskách lesoch (v ktorých ostalo a hľadalo ochranu niekoľko sto príslušníkov jednotiek ustupujúcej Červenej armády) pri dedinke Liachovo, kde sa zišli komunisti J. L. Borodovka, N. Paskevič, P. L. Reva, A. N. Saburov a Z. A. Bogatyr a prerokovali spôsob a formu založenia partizánskej jednotky. Dňa 23. februára 1942, v deň 24. výročia vzniku Červenej armády, pri zhromaždení partizánov, pomenovali jednotku na Partizánsky oddiel 24. výročia vzniku Červenej armády. Jednotka však už pred týmto dátumom vyvíjala úspešnú bojovú činnosť.[19]
Pre toto obdobie boli charakteristické prvé diverzné akcie a boje jednotlivých skupín, ktoré ešte neboli koordinované, jednotky nemali stále spojenie so sovietskym zázemím, a preto sa nemohli opierať o jeho pomoc vo forme dodávok zbraní, munície a pod. Proti nim stála pomerne silná nepriateľská bariéra vojenského aparátu a policajných útvarov, organizovaných okupantmi z radov ukrajinských nacionalistov – banderovcov a iných zradcovských elementov. Prvou úlohou ukrajinských partizánov bolo preto sústrediť bojové akcie proti fašistickému administratívnemu aparátu, ochromiť komunikácie a likvidovať zradcov. Z iniciatívy vyššie spomenutého partizánskeho oddielu sa 15. decembra 1941 v Brjanských lesoch uskutočnila prvá porada veliteľov a politických komisárov jednotlivých partizánskych skupín, cieľom ktorej bolo pripraviť podmienky pre koordinované riadenie spoločných bojových akcií a rozviedky.[20]
Po zimnej ofenzíve Červenej armády na prelome rokov 1941/1942 sa zaktivizovala bojová činnosť ukrajinských partizánov a zdokonaľovala sa hlavne ich organizačná štruktúra, v polovici marca 1942 bolo uznesené spojiť partizánske oddiely v severných častiach Sumskej oblasti a v južnej časti Brjanských lesoch do jedného zväzku pod velením A. N. Saburova, čo sa zrealizovalo do konca mája 1942 pod spoločným názvom Skupina spojených partizánskych oddielov Ukrajiny. Zároveň sa utvorili aj ďalšie partizánske zväzky, napr. zväzok legendárneho partizánskeho veliteľa, dvojnásobného hrdinu ZSSR S. A. Kovpaka. V júni 1942 sa zorganizovali vedúce centrá partizánskeho hnutia, medzi nimi aj Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia, ktorých vybudovanie si vyžiadala operatívna situácia, potreba prehĺbiť koordináciu činnosti oddielov a najmä zamerať sa na plnenie strategických plánov Červenej armády. [21]
Po víťazstve Červenej armády pri Moskve začali partizáni organizovať utajené zálohy, tzv. skupiny samoobrany. Tieto skupiny sa v mestách, obciach a na dedinách zväčša organizovali z miestnych obyvateľov, prevažne zo žien, starcov a mládeže. Vyzbrojovali sa sami alebo za pomoci partizánov a ich úlohou bolo strážiť vo dne v noci obec, zadržať všetky podozrivé osoby, vypočuť ich a prípadne odovzdať partizánom. Malým skupinám okupantov alebo žoldnierskym policajtom kládli aj ozbrojený odpor. V prípade nepredvídateľnej presily nepriateľa ustúpila skupina a s ňou aj obyvateľstvo do bezpečia okolitých lesov a močiarov. [22]
V partizánskych oddieloch na okupovanom sovietskom území sa nachádzali Poliaci, Srbi, Chorváti, Bulhari, Maďari, Rumuni, Francúzi, Nemci, Belgičania a predstavitelia iných národov. Najmasívnejšie sa však do partizánskych bojov zapojili československí vojaci, v radách sovietskych partizánov pôsobilo viac než tisíc Čechov a Slovákov, z nich polovica bojovala proti fašistom na území Bieloruska.[23] Partizáni slovenskej a českej národnosti chápali, že ničením hitlerovcov na sovietskom území pomáhajú oslobodzovať od fašistickej tyranie aj svoju vlasť.
Pre antifašistické hnutie slovenských vojakov na východnom fronte mali skupiny samoobrany veľký význam, predovšetkým ako spojky medzi vojakmi a partizánmi, boli spoľahlivými sprievodcami vojakov na ceste k partizánom, prostredníctvom rozviedok podávali správy o náladách a pohyboch slovenských jednotiek veliteľom partizánskych oddielov, ktorí takto získavali presné informácie o situácii v slovenskom vojsku. Podobne nadväzovali spojenie s ilegálnym hnutím v ZD a pomáhali aktivizovať protifašistický odboj. Na základe získaných skúseností informovali partizánov, že nemajú bojovať proti jednotkám slovenských vojsk, len v krajných prípadoch.[24]
Obdobie od roku 1942 až po historické víťazstvo sovietskych vojsk pri Stalingrade, do ktorého patrí aj masový organizovaný presun veľkých partizánskych zväzkov zo severných lesnatých oblastí Ukrajiny na pravý breh Dnepra a ďalej na juhozápad do oblastí s najdôležitejšími komunikáciami hitlerovskej armády, od ktorých záviselo zásobovanie fašistického frontu, označujú historici za novú etapu partizánskeho hnutia na okupovanom území Ukrajiny. Prípravu partizánskych zväzkov na pochod smerom k Pravobrežnej Ukrajine organizoval Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia pod bezprostredným vedením ÚV KS(b) Ukrajiny, ktorý okrem zväzkov S. A. Kovpaka, A. N. Saburova a A. F. Fjodorova pripravoval na pochod do nových oblastí aj ďalšie partizánske oddiely a zväzky.[25]
V septembri 1942 bol zriadený Hlavný štáb partizánskeho hnutia Bieloruska, ktorý založil školu na prípravu partizánskych veliteľov, komisárov a špecialistov, organizoval spojenie a vysielal skupiny organizátorov na okupované územia. Štáb ÚV KS(b) Bieloruska organizoval aj letecké spojenia s partizánskymi oddielmi a rozpracoval úlohy ďalšieho rozvoja partizánskeho hnutia a koordináciu činností brigád a oddielov.[26]
Víťazstvá Červenej armády v Stalingrade, pri Kursku a Oriole v roku 1943 boli nielenže predzvesťou obratu v druhej svetovej vojne, ale aj začiatkom ofenzívy Sovietskej armády a zároveň signálom na zintenzívnenie a rozšírenie partizánskej vojny, kedy sa začína aj intenzívna príprava partizánskych organizátorov a veliteľov pre bratské národy Československa, Poľska a iné krajiny, ktorej príprava prebiehala v špeciálnych výcvikových kurzoch a školách. Z radov Nálepkovho Československého partizánskeho oddielu vyslali najprv na školenie A. Turského, J. Murína, P. Benkoviča, J. Šuhajdu, M. Masaryka a V. Stanka, ktorých potom zaradili do rôznych partizánskych jednotiek ako posilu na povstalecké územia Slovenska. V partizánskych oddieloch Ukrajiny a Bieloruska bojovalo okolo 1200 Slovákov, bývalých vojakov ZD a RD slovenskej armády.
[1] ŠOLC, J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [December 1973, ročník XXII, č. 6, s. 1086 – 1087]. *Štefan Čáni bol aktívnym účastníkom SNP, viedol práce na stavbe troch improvizovaných pancierových vlakoch Štefánik-Hurban-Masaryk v železničných dielňach vo Zvolene, v priestore Magurky sa dostal 11. novembra 1944 do nemeckého zajatia a so skupinou ďalších dôstojníkov odtransportovaný Kaisersteinbruch (Stalag-XVII-A) v Rakúsku, neskôr v 1945 odtransportovaný do zajateckého tábora Altenburg-Thüringia (Stalag IV-F) v Nemecku, v ktorom zotrval až do oslobodenia tábora americkými vojakmi v polovici apríla 1945.
[2] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 64.
[3] RAŠLA, A. 1967. Civilista v armáde. Spomienky na roky 1938 – 1945. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 90 – 91.
[4] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 64 – 65.
[5] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 104. Pôvodný zdroj: VÚA – ZD p.pl. 102 – Kan.rota, denný rozkaz č. 13, 18. 8. 1941.
[6] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 65.
[7] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 104. Pôvodný zdroj: AVAÚ ZSSR – čs. voj. misia.
[8] AFANASJEV, N. Z historie spoločných bojů sovětských a československých partyzánů v Bélorusku (1942 – 1944). In Historie a vojenství. [Jún 1975, ročník XXIV, č. 2, s. 53].
[9] БАРЫКИН, Е. И. 1961. Страничкa из дневника (1942 – 1943). Сборник воспоминаний. Из истории партизанского движения в Белоруссии. Минск: Госиздат, c. 53.
[10] TOMAŠČIK, K. 1974. Na dobrej ceste. Bratislava: Slovenský spisovateľ, s. 27 – 28.
[11] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 137.
[12] Tamže, s. 138 – 139.
[13] První českoslovenští partyzáni v SSSR. In Partyzán. [31. máj 1946, ročník I, č. 20, s. 5 – 6].
[14] První českoslovenští partyzáni v SSSR. In Partyzán. [31. máj 1946, ročník I, č. 20, s. 11].
[15] AFANASJEV, N. Z historie společných bojů sovětských a československých partizánů v Bélorusku (1942-44). In Historie a vojenství. [Jún 1975, ročník XXIV, č. 2, s. 56].
[16] AFANASJEV, N. Z historie společných bojů sovětských a československých partizánů v Bélorusku (1942-44). In Historie a vojenství. [Jún 1975, ročník XXIV, č. 2, s. 59].
[17] ЗОЛОТАРЕВ В.А; СОКОЛОВ А.М. 2015. История Великой Отечественной войны СССР 1941 – 1945 гг. Том 2. Москва: ИНЭС, РУБИН. c. 121.
[18] GREČKO, A. A. a kol. 1978. Dějiny druhé světové války 1939 – 1945. Svazek IV. Fašistická agresie proti SSSR. Krach strategie ,,bleskové války“. Praha: Naše vojsko, s. 120 – 121.
[19] БОГАТЫР, З. А. 1963. В тылу врага. Москва: Соцэкгиз, с. 22.
[20] KLOKOV, V. I.; KULYK, I; SLIŇKO, I. 1959. Boj ukrajinského ľudu za Veľkej vlasteneckej vojny. Bratislava: Osveta, s. 68.
[21] Tamže, s. 85.
[22] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 132.
[23] AFANASJEV, N. Z historie spoločných bojů sovětských a československých partyzánů v Bélorusku (1942 – 1944). In Historie a vojenství. [Jún 1975, ročník XXIV, č. 2, s. 51].
[24] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 132 – 133.
[25] KLOKOV, V. I.; KULYK, I; SLIŇKO, I. 1959. Boj ukrajinského ľudu za Veľkej vlasteneckej vojny. Bratislava: Osveta, s. 95 – 96.
[26] ВЕРХОТУРОВ, В. А. 1963. Непокоренная Белоруссия. Москва: Воениздат, с. 321.
