kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-968402-2-3
Žitomír, severozápadná Ukrajina, leto 1941 – jar 1942
Krátka história starobylého mesta Žitomír
Starobylémesto Žitomír (podľa legendy založené v roku 884 družinou kniežat Askolda a Dira – Žitomyra) leží na rieke Teteriv, zhruba 120 km západne od Kyjeva. Po vypuknutí Veľkej vlasteneckej vojny bolo mesto veliteľstvom Juhozápadného frontu (operačno-strategická formácia Robotníckej a roľníckej Červenej armády – RKKA – ozbrojených síl ZSSR), od 9. júla 1941 obsadené postupujúcimi nemeckými jednotkami. Už začiatkom septembra 1941 informoval Slovák domácu verejnosť, že ku koncu augusta je Žitomír ako jeden zo siedmych provincií, pomenovaných po ich hlavných mestách (Dnepropetrovsk, Kamenec-Podolský, Nikolajev, Odessa, Černigov a Vinnica) úplne v nemeckých rukách a rukách s Nemeckom spojených oddielov, o ploche 264 000 km2 s počtom obyvateľov (podľa sovietskych štatistík) cca 16 724 000.[1] Počas okupácie pôsobil v meste podzemný regionálny výbor Komunistickej strany (boľševikov) Ukrajiny, 12. novembra 1943 (počas operácie v Kyjeve) mesto oslobodili sovietske jednotky 1. ukrajinského frontu. 31. decembra 1943 (počas operácie Žitomír – Berdyč) bol Žitomír opäť oslobodený jednotkami 1. ukrajinského frontu pod velením generála I. D. Černjakovského, dvojnásobného hrdinu ZSSR.
Pobočník veliteľa Zaisťovacej divízie
Veliteľom ZD sa stal plk. Augustín Malár a vzal si so sebou (ako sme už spomenuli vyššie) aj npor. Jána Nálepku, ktorého poznal ako schopného a pracovitého dôstojníka už z čias ťaženia v Poľsku. Úlohou ZD bolo v tyle nacistických vojsk chrániť pred sabotážou partizánmi najmä cestné a železničné komunikácie. Štáb divízie sídlil v Žitomíre na Malej Korostenskej ulici, ale jednotky divízie boli roztiahnuté na širokom priestore a ubytované v ukrajinských mestách a dedinách, kde žili dosť autonómne. Takáto situácia umožňovala slovenským vojakom nekontrolovaný styk s obyvateľstvom, mohli konfrontovať protiboľševickú propagandu s realitou a vidieť na vlastné oči komandá SS pri práci. Bezbrehý nacistický teror na sovietskom obyvateľstve zohral pri ďalšom protifašistickom uvedomovaní slovenských vojakov významnú úlohu.
Jednotky ZD boli dislokované ďaleko od jednotiek Červenej armády, svoje úlohy však plnili na dosah partizánskeho územia. Na divízii zastával Ján Nálepka zo začiatku pobočníka veliteľa divízie, neskoršie vedúceho personálneho oddelenia, veliteľa štábnej roty a pracoval aj na operačnom oddelení, kde mal možnosť bezprostredne sa oboznámiť s plánmi a zámermi velenia divízie. Toto zadelenie mohlo v určitom zmysle vytvoriť priaznivé podmienky na jeho zamýšľanú ilegálnu činnosť, lebo možnosť získať spravodajské informácie vojenského charakteru, možnosť sledovať pohyb a činnosť jednotiek, podriadenosť útvarov a ich veliteľov a ďalšie viac alebo menej významné momenty tejto eventualite nasvedčovali.
Veliteľ ZD plk. A. Malár, ktorý bol medzi vojakmi obľúbený, toleroval styky vojakov a dôstojníkov s miestnym obyvateľstvom, a pasívne pristupoval k akciám proti skutočným či domnelým záškodníkom a banditom, ako nacisti označovali sovietskych vlastencov. Malárov nástupca plk. Pavol Kuna (od novembra 1941) bol tiež človek uvážlivý a na stave vecí nič nemenil. To však provokovalo nemeckých a maďarských veliteľov zaisťovacích útvarov, ktoré na rozdiel od slovenských posádok údery sovietskych partizánov pociťovali zostra. Preto veliteľ zaisťovacích útvarov na Ukrajine, gen. Kitzinger so sídlom v Rovne vymyslel taktiku kombinovaných nemecko-slovenských protipartizánskych akcií.[2]
Tak ako bolo Nálepkovi jasné, že zmýšľanie väčšiny vojakov je slovanské a protifašistické, vedel, že medzi dôstojníkmi sú aj takí, ktorí sa dobrovoľne zapájali do protipartizánskych akcií a snažili sa v ničom nezaostať od svojich nemeckých priateľov vo vzťahu k civilistom, partizánom, podozrivým. Medzi nimi vynikal Rudolf Pilfousek, ktorý sa dokonca hlásil k nemeckej národnosti, čo sťažilo situáciu aj Nálepkovi (hlavne, keď sa Pilfousek stal v roku 1942 veliteľom ZD), preto si bolo treba dávať ešte väčší pozor. Ďalšími dôstojníkmi, ktorí ochotne napodobňovali nacistické zverstvá boli Pulkrábek, Pichl, Černín, Turanec, či obávaný plk. Lokšík. To prirodzene zmenilo situáciu a partizáni začali prepadávať aj slovenské jednotky. Boli ranení a mŕtvi. Priostrili sa aj vzťahy s miestnym obyvateľstvom, nakoľko Nemci pod zámienkou tzv. ochrany ZD robili všemožný nátlak na slovenské veliteľstvo, aby obyvateľstvo z Malej Korostenskej ulice bolo vysťahované, čím by sa ako-tak zamedzilo styku slovenských vojakov s miestnymi ľuďmi. To všetko vyvolávalo napätie, vzájomnú nedôveru a podozrievanie…[3] Keďže v slovenskom štábe divízie boli niektorí dôstojníci až príliš naklonení klérofašistickému režimu a hocijaká spolupráca s nimi v ilegálnej činnosti by bola nemožná, začal Ján Nálepka skúmať iné možnosti, iné cesty, ktoré by poskytovali optimálne podmienky na uplatnenie svojich plánov…
Svedok masových popráv na Babom Jare, september 1941
Ján Nálepka veľmi dobre poznal zmýšľanie väčšiny slovenských vojakov, poddôstojníkov a niektorých dôstojníkov, ktorí pochádzali prevažne z robotníckych a roľníckych pomerov, zmýšľali rovnako ako on, cítili sa byť Slovanmi a odmietali bojovať proti Rusom, Ukrajincom, Bielorusom, lebo sa to priečilo ich svedomiu. Práve na tejto slovanskej vzájomnosti staval Ján Nálepka svoj budúci plán – bezpečne previesť čo najviac slovenských vojakov k partizánom.Neznesiteľný odpor slovenských vojakov voči vojne sa prejavoval hlavne vtedy, keď sa vracali domov na krátku dovolenku. Po skúsenostiach, ktoré prežívali, oveľa silnejšie vnímali silnejúce domáce protifašistické hnutie. Ján Nálepka tieto pocity zdieľal rovnako a zo svojej pozície si veľmi dobre uvedomoval, že ak nájde správny spôsob nájsť si k chlapcom cestu, byť s nimi v kontakte, dokáže ich zorganizovať v boji za slobodu… Na druhej strane, myslenie slovenských vojakov ZD spútavala klérofašistická propaganda, mnohí sa spočiatku báli Sovietskeho zväzu, ktorý bol vykresľovaný v tých najhorších farbách, ale osobné skúsenosti z východného frontu im otvárali oči. Spoznávali fakty, videli zverstvá fašistov, a keď sa raz vrátili po všetkom domov, mnohí o nich nechceli svojim potomkom nikdy podrobnejšie rozprávať.
O týchto hrozných zážitkoch a skúsenostiach hovoril Ján Nálepka svojim najbližším doma, počas svojej prvej dovolenky koncom roka 1941. Jánovi súrodenci zanechali svedectvo týchto opisov, ktoré im vykresľoval neraz do rána o situácii na fronte, o krutostiach, ktorých sa fašisti dopúšťajú na civilnom obyvateľstve, o masovom vraždení nevinných ľudí, starcov, žien a detí. S netajeným žiaľom rozprával o hrôzach, ktoré musel vidieť v jeseni 1941 v Kyjeve, keď fašisti povraždili desaťtisíce ľudí. Tam, na Babom Jare, zomierali donaha vyzlečení. Na okraji úšustu ich strieľali. Padali dolu , mnohí ešte živí. Tam ich potom ešte zversky dorážali pažbami, lopatami, kopancami. Predtým ich obrali o cennosti a neštítili sa im vylamovať pažbami zlaté zuby. Tragédia na Babom Jare bola príliš otrasná (behom pár hodín bola vyhladená takmer celá židovská populácia Kyjeva tým najbrutálnejším spôsobom), najhoršie podľa Nálepkových slov bolo – bezmocne sa prizerať. Nemienil však byť ďalej pasívnym. Svojej rodine vtedy doma na Vianoce prisahal, že ďalej sa už nikdy nebude nečinne prizerať na zločiny fašistov, a urobí všetko preto, aby tieto zločiny pomstil.[4] O tragédii na Babom Jare si povieme trochu bližšie…
Koncom septembra 1941 nemecké jednotky SS a policajné oddiely, ako aj pomocné jednotky uskutočnili jednu z najmasívnejších vyhladzovacích operácií celej druhej svetovej vojny. Stalo sa tak v rokline Babyj Jar na okraji Kyjeva. Pred nemeckou inváziou žilo v Kyjeve asi 160 000 Židov. To je asi 20 % z celkového počtu obyvateľov hlavného mesta. Po začiatku operácie Barbarossa v júni 1941 asi 100 000 Židov utieklo z Kyjeva alebo slúžilo v sovietskej armáde. V čase okupácie Kyjeva Nemcami zostalo v meste asi 60 000 Židov. Väčšina z tých, ktorí zostali, nebola schopná alebo ochotná utiecť. Boli to najmä ženy, deti, starší ľudia a chorí ľudia. V dňoch 29. – 30. septembra 1941 nemecké jednotky SS, policajné oddiely a pomocné jednotky pod vedením členov Einsatzgruppen (jednotky realizujúce holokaust) vyhladili značný počet Židov, ktorí zostali v Kyjeve. Streľba sa uskutočnila v rokline Babyj Jar v blízkosti Kyjeva. Obete boli privezené na miesto činu, prinútené vyzliecť sa donaha a vstúpiť do rokliny. V malých skupinách ich strieľali členovia Sonderkommando (nebojové oddiely Waffen SS a príslušníkov SD H. Himmlera), špeciálnej jednotky Einsatzgruppen pod velením SS- Standartenführera Paula Blobela.[5]
Podľa správ zaslaných na veliteľstvo Einsatzgruppen v Berlíne bolo za dva dni vyhladených 33 771 Židov. Masaker v Babom Jare je jednou z mnohých masových popráv organizovaných nacistami od roku 1941. Je to tiež jeden z najväčších činov masovej vraždy spáchanej na jednom mieste za celú druhú svetovú vojnu. Po masakri v septembri 1941 slúžila roklina Babyj Jar dva roky ako miesto holokaustu. Na tomto mieste Nemci v Kyjeve popravili desaťtisíce ľudí, okrem Židov boli zabití pacienti miestnej psychiatrickej liečebne, Rómovia, sovietski vojnoví zajatci a civilisti. Popravy tu pokračovali až do jesene 1943 a boli zastavené len niekoľko dní pred návratom Kyjeva pod kontrolu Červenej armády 6. novembra. Odhaduje sa, že v rokline bolo zabitých asi 100 000 ľudí.[6]
Dnes sa viacerí ukrajinskí historici snažia zvaliť všetku vinu za tragédiu v Babom Jare na nacistov, pričom hanebne umlčujú najaktívnejšiu úlohu ukrajinských banderovcov, ktorí robili tú najšpinavšiu prácu. Tragédia Babyj Jar nie je len našou spoločnou bolesťou, ale aj spoločným varovaním pre celé svetové spoločenstvo: od nacionalizmu k nacizmu je len jeden krok. A volá sa Babyj Jar.
Inšpekčná cesta Jozefa Tisu na východnom fronte, november 1941
Na veliteľstve ZD v Žitomíre sa robili prípravy na príchod prezidenta na východný front. Inšpekčná cesta J. Tisu sa uskutočnila v novembri 1941, jej cieľom bolo zvýšiť bojovú morálku slovenských vojakov.
,,Príchodu prezidenta chceli využiť aj niektorí nemeckí dôstojníci. Prenikla informácia, že úzky kruh nemeckých dôstojníkov vypracoval prísne tajný plán na likvidáciu prezidenta počas jeho plánovanej návštevy v Kyjevsko-Pečerskej lavre v Kyjeve. Podľa ich predstáv tento akt mal vyburcovať hnev slovenských vojakov zato, že im partizáni zabili prezidenta a takto zvýšiť ich bojaschopnosť proti partizánom. Nebolo tajomstvom, že ochota slovenských vojakov bojovať proti partizánom ochabovala. Hitler ale tento plán zamietol. Prezident J. Tiso skutočne navštívil Kyjevsko-Pečerskú lavru v Kyjeve so svojim sprievodom a poklonil sa tam ostatkom svätých. Partizáni neskôr priznali, že nejaký čas tam pobývali a v niektorých skriniach zanechali kosti ako zvyšky jedla, o čom prezident nevedel.“[7]
Na spoločnom večierku za prítomnosti J. Tisu (ako spomína vojenský prokurátor Retti) robil konferenciera Ján Nálepka. Zo začiatku parafrázoval V. Tuku (nazýval ho maďarsky Béla), jeho prejavy a maďarský rozhlas. Všetci sa dobre bavili, vrátane prezidenta, ktorý sa zhovievavo usmieval v domnienke, že slovenskí vojaci stoja na jeho strane, a nie na Tukovej. S prezidentom bol na návšteve ZD v Žitomíri aj minister obrany F. Čatloš. Po skončení oficiálnej časti programu sedel minister v dôstojníckej jedálni a tu sa mu Ján Nálepka prihovoril a sám sa mu vyznal (podľa svedectva F. Čatloša) zo svojho politického zmýšľania. Nápadne sa hlásil ku generálovi Štefánikovi a dával sa do vďačnej príbuznosti s ním. Podľa Nálepku, Štefánikova sestra Oľga bola totiž vydatá v Spišských Vlachoch za Eugena Hajtala, a s ním boli Nálepkovci v rodine. Preto si Ján Nálepka vážil gen. Štefánika už od ranej mladosti. V družnom rozhovore s Čatlošom Ján Nálepka vydržal celú noc a zdalo sa, že si dobre rozumeli.[8]
O inšpekčnej ceste prezidenta informovali ľudácke noviny nasledovne:
,,Prezident republiky a najvyšší veliteľ slovenskej brannej moci Dr. Jozef Tiso použil sviatok Dušičiek, aby osobne ponavštevoval tie pamätné miesta v SSSR, kde odpočívajú slovenskí hrdinovia, padlí v bojoch proti boľševizmu. Prezidenta Republiky na tejto ceste sprevádzali minister národnej obrany generál Čatloš, šéf ÚP Tido Gašpar, šéf nemeckej misie generál Otto, vojenský atašé z nemeckého vyslanectva plk. Becker, prednosta vojenskej kancelárie prezidenta Republiky pplk. Bartoň, plk.gšt. Malár a ďalší vojenskí hodnostári. Po týždennej ceste, počas ktorej prezident Republiky so svojim sprievodom navštívil obec Zálužie, potom pamätné miesta slovenských bojov na rieke San, ďalej Ľvov, Przemyšl, Rodno, Žitomír, Lipovec a Kyjev, prekročil dnes o 15. hodine pri Medzilaborciach slovenské hranice a vrátil sa na Slovensko…“[9]
Tvorí sa tradícia slovenskej armády (Slovák, 13. november 1941, krátené)
,,Vďaka železnej vôli a organizačnej obratnosti jej tvorcu, gen. Čatloša, je dnes slovenská armáda jednou z najlepších. Dokazujú to boje slovenskej rýchlej divízie na východnom fronte ďaleko na východe Ukrajiny… Teraz na východe, v SSSR, bojuje rýchla divízia v čele a zaisťovacia divízia v bezprostrednom zázemí svätý boj za duchovnú slobodu národov, i nášho národa, za znesiteľný ľudský život oproti červenému teroru a neľudskosti, za novú spravodlivú Európu a v nej za spravodlivý údel slovenského národa. Za toto bojujú naši vojaci v SSSR, lebo veríme, že nová Európa usporiadaná v duchu zásad hlásaných Adolfom Hitlerom, bude spravodlivá i pre nás Slovákov, ktorí pomáhame ju tvoriť a vylievame za ňu krv a obetujeme životy na ďalekej Ukrajine.“[10]
Duch nášho vojska je neochvejný (Slovák, 18. december 1941, krátené)
Minister národnej obrany F. Čatloš navštívil v prvej polovici decembra 1941 slovenské jednotky v poli a pri tejto príležitosti vydal nasledovné rozkazy – armádny rozkaz pre Rýchlu divíziu a osobitný rozkaz pre Zaisťovaciu divíziu. V osobitnom rozkaze, vidiac proslovanské cítenie slovenských vojakov ZD na východnom fronte F. Čatloš apeluje:
,,Pred vianočnými sviatkami a po návšteve slovenskej rýchlej divízie prehliadol som i oblasť zaisťovacej divízie, ktorá je rozlohovo väčšia ako naša republika a leží na polceste medzi RD a Slovenskom. Pri ceste obrovskými priestranstvami a nekonečnými diaľavami, ktoré v tomto ročnom období vzhľadom na dané dopravné možnosti a na neschodnosť ciest svojimi rozmermi sa ešte stupňujú, uvedomujeme si, že národ má svoje vojsko osihotené a v troch celkom decentralizované. Dlhší pobyt v odľahlom kraji každému celku vráža pečať miestnych odlišných pomerov a preto už aj vy, vojaci ZD, nesiete osobitný svojráz v tomto usporiadaní slovenských vojenských vecí. Vy máte tu strážiť verejné blaho, poriadok a ručiť za bezpečnosť etapy. Proti partizánom vystupujete rázne a vzorne, s pokojným obyvateľstvom zaobchádzate korektne, v strážnej službe konáte svoje povinnosti svedomite a presne a vo svojom vnútornom spoločenskom živote pestujete ušľachtilé a národné i kresťanské a tradičné zvyky, obyčaje i zábavy. To som zistil a toto rád s pocitom spokojnosti a zadosťučinenia uznávam i verejne, prízvukujúc, že len disciplinované, mravne bezúhonné, hrdé, ale i ľudsky dôstojné vystupovanie vynúti si rešpekt u priateľa i nepriateľa a národ i štát náš, je vami za hranicami tohto chválitebne reprezentovaný. Čím ukážete väčšiu oddanosť a porozumenie naproti svojmu poslaniu, čím robíte lepší dojem pri pouličnom správaní sa, čím rezkejšie a vojenskejšie zdravíte všetkých vyšších armád cudzích štátov, ktoré v protiboľševickom ťažení berú účasť, tým väčšmi i príjemnejšie upozorňujete svet na slovenský poriadok, ktorý je podkladom a zárukou našej šťastnej a slobodnej budúcnosti. To majte neustále na mysli a tým sa spravujte, lebo márne by boli sebaväčšie životné obete synov Slovenska na fronte, márne by boli materiálne obete v tejto vojne národa tam doma a márne by boli i vaše útrapy i námahy v prospech nového európskeho poriadku, keby hoci i len vonkajší a formálny dojem z vášho iného, ako príkladného chovania sa, mal skaziť i zatieniť veľké a osudovo dôležité usilovanie sa všetkých Slovákov o svoj dobrý zajtrajšok. Som však presvedčený, že tieto varovné slová sa nevzťahujú na nikoho, kto slúži statočne v zaisťovacej divízii, ale predsa musíte ich vždy mať na pamäti ako zákony a pravidlá pred pokúšaním tam, kde sú jednotlivci odkázaní na seba a kde sú odtrhnutí od svojského i takého prostredia, čo ich kontroluje a sleduje…“[11]
Vianoce našich vojakov (Slovák, 25. december 1941, krátené)
,,Zaisťovacia divízia našej armády na východe musí aj v čase sviatočnej oslavy Narodenia Pána zaisťovať a ochraňovať priestor väčší ako je územie našej republiky. Preto Štedrý večer sa tu odbavuje vlastne dva razy: v Štedrý večer svätia Vianoce tí, ktorí sú doma, zatiaľ čo ostatní so zbraňou v ruke plnia strážnu službu. A po vystriedaní, nasledujúceho dňa, t. j. 25. t. m. oslavujú Vianoce tí, ktorí včera boli v službe… Ježiško prichádza aj do ruskej obce, v ktorej má svoj stan husárska jednotka zaisťovacej divízie. Keby táto jednotka nemala už svoje krycie meno, mohli by sme jej dať meno Brada. Lebo títo vojaci ani pri svojej zodpovednej službe nestratili svoj humor. Figliari sú to, a veľkí, pričom chcú byť aj originálni. A preto aj vyhútali niečo, čo naozaj páchne originalitou. Sú v kraji mužíkov s bradami. Nuž, povedali si, že sa prispôsobia tejto bradatej móde. I rozhodli sa nechať si narásť brady…
Vianoce 1941 sú prvým našim vojnovým sviatkom Narodenia Pána. Slovenskí vojaci, vidiac, že prevyšujú boľševikov duševne, fyzicky, odvahou, bystrosťou, húževnatosťou a pod., nadobudli toľkej sebadôvery, že sa neobávajú útokov nepriateľa, naopak: vítajú ho. Ba ak sami môžu ísť, hlásia sa dobrovoľne, uvedomujúc si jasne, že na nich leží celá váha osudu celého slovenského národa. Je potom len prirodzené, že nemecké vojenské kruhy sa len s pochvalou zmieňujú o našich vojakoch. Pritom však našich vojakov si nemôžu dosť vynachváliť ani ruskí obyvatelia, ktorým je skoro do plaču, keď naši junáci majú odniekiaľ odísť…“[12]
[1] Väčšia čiastka Ukrajiny je v nemeckých rukách. In Slovák-Pondelník.[1. september 1941, ročník III, č. 32, s. 3].
[2] ŠOLC. J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [December 1973, ročník XXII, č. 6, s. 1085].
[3] Tamže.
[4] Vánoční přísaha Jána Nálepku. In Obrana lidu. [24. december 1974, ročník XXXIII, č. 254, s. 1].
[5] Бабий Яр: 29 сентября 1941. In Центр и фонд холокост, память и предупреждение. [online]. Dostupné z: Бабий Яр: 29 сентября 1941 – Центр и Фонд „Холокост“ (archive.org)
[6] Tamže.
[7] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 68.
[8] Tamže.
[9] Prezident Republiky pri hroboch slovenských vojakov. In Gardista. [6. november 1941, ročník III, č. 254, s. 3].
[10] Tvorí sa tradícia slovenskej armády. In Slovák. [13. november 1941, ročník XXIII, č. 262, s. 1].
[11] Duch nášho vojska je neochvejný. In Slovák. [18. december 1941, ročník XXIII, č. 290, s. 3].
[12] Ježiško u slovenských vojakov na východnom fronte. In Slovák. [25. december 1941, ročník XXIII, č. 295, s. 27].
