kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-968402-2-3
Prvá frontová dovolenka, december 1941
Ján Nálepka bol za svojho pôsobenia na fronte v pravidelnom písomnom styku s rodinou. Pri prvej frontovej dovolenke priniesol okrem nižšie uvedených sovietskych zbraní aj komsomolskú zástavu zrolovanú v rezervných kanadách[1], ktorú Nemci kdesi ukradli. Doma povedal: ,,Nemohol som predsa dopustiť, aby táto zástava zostala vo fašistických rukách. Dobre mi ju skryte a chráňte ju ako oko v hlave. Po vojne ju vrátim, kam patrí.“[2] Svoj sľub však splniť nemohol a preto zástava zostala v Smižanoch a je jednou zo vzácnych pamiatok na život hrdinu.
Jozef Nálepka na prvú frontovú dovolenku svojho staršieho brata spomína: ,,Ten deň jednako len prišiel. Porážka Nemcov pod Moskvou roku 1941 vliala ľuďom vieru vo víťazstvo. Zhrbené postavy sa vyrovnali, v očiach sa objavil záblesk radosti a nádeje. Bitka pri Moskve bola najvážnejšou udalosťou od začiatku druhej svetovej vojny. Nemci utrpeli porážku a plán blitzkriegu, teda bleskovej vojny, mal veľké trhliny. Útok na Moskvu známy ako operácia Tajfún sa začal 30. septembra 1941. Plán Barbarossa predpokladal, že do začiatku zimy 1941 nemecké vojská víťazne ukončia ťaženie na línii Archangeľsk – Astrachaň. Bol január a nemecké vojská cúvli od Moskvy až na 250 – 300 km. Obrovská mapa umiestnená vo výklade lekárne na korze hlavnej ulice v Spišskej Novej Vsi, kde sa zaznamenávali dobyté mestá a kraje Sovietskeho zväzu, náhle zmizla. Preto sme aj my v škole zadovážili vlastnú mapu a zaznamenávali do nej ústup nemeckých vojsk.
V posledný deň pred vianočnými prázdninami sme sa ponáhľali domov. Ani som netušil, aké prekvapenie ma čaká doma. Otvoril som dvere a nechcel som veriť vlastným očiam. Za stolom pokojne sedel brat Jano vo vyžehlenej uniforme, čistom bielom golieri a vyleštených čižmách. Vstal, ako vždy mi silne stisol ruku a opýtal sa, ako sa mám. Naši boli všetci pohromade a otázky sa len tak sypali. Jano pokojne odpovedal. Opýtal som sa hneď, čo je nové a aká je situácia na fronte. ‒ Celkom dobrá, práve sme opustili Rostov a o vyrovnávaní frontovej línie pod Moskvou ste počuli, nie? — Bola to pre nás dobrá správa. Pozrel som sa znova na uniformu a položartom sa pýtam: ‒ Žiadne vyznamenanie za účasť na fronte? — Janov pohľad akoby sa zastavil na mojom čele a videl som, ako mu mizne úsmev z jeho tváre. Začal celkom vážne: ‒ Pozri sa Jožo, na východný front som nešiel preto, aby som bojoval proti Rusom a za to dostal ešte vyznamenanie. Pamätaj si, že z východného frontu, z vojny proti Rusom si nedonesiem žiadne vyznamenanie, aj keby som tam bol niekoľko rokov. To si dobre zapamätaj. Žiadne! Išiel som na front a viem, kde je moje miesto. —Videl som, že som prestrelil.“[3]
Na druhý deň v nedeľu sa do malej izbičky domu Nálepkovcov nahrnuli susedia, príbuzní, známi, priatelia, ktorých spájalo to, že boli pokrokovo zmýšľajúci. Jozef Nálepka spomína, ako ,,v kachľovej peci praskal oheň, izba bola dobre vykúrená. Ak niekto otvoril dvere, zimný vzduch vnikal do izby a všetci pocítili, že vonku je zima a nehodno vyhnať ani psa. Matka priniesla horúci čaj a chlapcom vôbec neprekážalo, že nie je ničím posilnený. Hniezdili sa na stoličkách a spočiatku sa nič nevypytovali. Až keď sa osmelil prvý, potom sa už otázky sypali ako zemiaky z vreca.
‒ Tak nám povedz Jano, prečo Rusi ustupujú? —
‒ Už neustupujú. Sovieti oslobodili Rostov. Zahnali Nemcov od Moskvy 200 km na západ. Nemci prvý raz utekajú. To sa im nestalo ani vo Francúzsku, ani v Belgicku. Ale to ešte nie je koniec vojny. —
‒ A je pravda, že Rusi zabíjajú tých, čo nechceli odísť pri ústupe? —
‒ Takých som nevidel. Ale videl som nešťastné a uplakané ženy a deti, ktoré zostali v dedinách a mestách, čo ich obsadili Nemci. Videl som, ako Nemci strieľali ľudí a mŕtvoly padali do hlbokých jám. I matky s deťmi v náručí. —
‒ Je to pravda, že sovietski vojaci z kanónov odstreľujú kostoly? —
‒ Áno. To môže byť. Lenže v kostoloch majú Nemci sklady zbraní, obilia a vojnového materiálu. Na kostolných vežiach často umiestňujú pozorovateľne a Červená armáda sa snaží ich zlikvidovať. —
‒ V novinách písali, že sovietski vojaci nechcú bojovať. Vydávajú sa sami do zajatia a tých, čo utekajú, zastrelia komisári. Je to tak? —
‒ Viete, že začiatok vojny bol ťažký. Sovieti stále mysleli, že sa im podarí oddialiť vojnu a že k nej nedôjde tak rýchlo. Nemci zaútočili veľkou silou. Podarilo sa im obkľúčiť veľké vojenské jednotky. Niektorí sovietski vojaci si ani nevystrelili a padli do zajatia. Pre vojaka je najhoršie, keď má zbraň a nemôže bojovať. Sami sme to okúsili pri Mníchove. Nemyslite si, že vojak, nech je akýkoľvek, ide rád do zajateckého tábora. Vie, čo ho tam čaká. Nájde sa taký, čo utečie z bitky? Nájde. A veliteľ musí rýchlo zasiahnuť, aby dezertér nestrhol so sebou iných. V najkrajnejšom prípade môže veliteľ zradcu i zastreliť. Iste ste v rozhlase počuli, ako sa udatne bránili Sovieti pred Minskom, v Breste, a teraz pod Moskvou. Človek má veľkú radosť zo správ prichádzajúcich spod Moskvy. Nemci budú odtiaľ ešte rýchlejšie utekať. —
‒ A čo kolchozy? Sme roľníci a to nás zaujíma najviac. Vraj roľníkom vzali pôdu a dali ju do kolchozov. Budú aj u nás po vojne kolchozy? —
‒ Keď budete chcieť, tak budú. —
‒ Tak teda aj nám vezmú pôdu? —
‒ Nikto vám ju nevezme, sami si ju dáte dohromady. Uľahčíte si prácu a viacej zarobíte. Vidíte, aj Nemci, keď tiahli do Ruska, sľubovali, že vrátia roľníkom pôdu. Nevrátili, lebo ju kolchozníci nechceli, a Nemci nakoniec zistili, že kolchozy, to nie je taká zlá vec, ako o nej sami tvrdili. Ba naopak, celkom sa im tento systém zapáčil. Aj vy sa presvedčíte, že je to správna vec, založíte si družstvo. Ak chcete, po vojne prídem do vášho kolchozu za predsedu — dodal položartom.“[4]
Ešte po pätnástich rokoch sa medzi obyvateľmi Smižian tento dialóg živo spomínal, hlavne pri zakladaní smižianskeho družstva. Podľa Jozefa, matka verila svojmu synovi a ako prvá podpísala prihlášku do družstva, a to bez vedomia otca. Prihláška s jej podpisom bola celá ochytaná, každý ju chcel vidieť na vlastné oči. Mária Nálepková sa však založenia družstva nedožila. Michal Nálepka sa družstvu prirodzene bránil, často spomínal na svoje detstvo a mladosť, keď musel drieť v pensylvánskych baniach, aby si nejaké to políčko mohol zaobstarať. Oveľa neskôr, keď starého pána pristihol syn Jozef na družstevnom poli, ako si obzerá zlatisté klasy a spýtal sa ho: ,,Tak čo tomu poviete tato?“ Michal Nálepka odpovedal so slzami v očiach: ,,Neveril som temu, synu, ale te poľa sú bars šumné.“[5]
Jozef Nálepka ďalej spomína: ,,Na tretí deň dovolenky sa Jano zmienil, že potrebuje odcestovať do Prešova. Mal tam nejaký balíky s hračkami a potreboval pomocníka. Matka mu hneď vpadla do reči: ‒ To som vedela, že doma dlho nezostaneš. Už ako učiteľ prišiel si na prázdniny, ale o dva-tri dni už ťa doma nebolo. Stále musíš niekam chodiť, cestovať a neposedíš na jednom mieste. — Jano sa len pousmial, ukázal na zem. ‒ Veď sa tam dosť naodpočívame. —
V kruhu rodiny sa rozhodlo, že do Prešova pôjdem s ním ja. Bol som najmladší, neplnoletý a balíky sa mi podarí bez nehody priniesť domov.
V Prešove sme sa ubytovali v hoteli na hlavnej ulici. Aby som sa večer nenudil, kúpil mi lístok do kina. Pokladníčka sa veľmi potešila, keď zbadala Jana. Asi tam chodil často. Zostal som v kine a on mal svoj program. Do hotela prišiel nad ránom a ja som sa ho hneď opýtal, kde bol tak dlho. Rozosmial sa a vravel: ‒ Práve naopak, prišiel som veľmi zavčasu. — Po vojne som sa dozvedel od jedného Prešovčana, že sa Jano zabával spolu s ďalšími dôstojníkmi v kaviarni. Nad ránom v dobrej nálade hádzali nožíky a triafali, kto presnejšie zasiahne Hitlerov obraz visiaci na stene.
Ráno sme zamierili do kasární. Vojaci Jana disciplinovane zdravili. V kasárňach sme vošli do miestnosti, kde boli kadejaké vojenské materiály. Jano mi podal objemnejší, pekne zabalený balík s tým, aby som dával pozor, lebo je tam rádio. Balík som vzal do ruky ako poklad z čarovnej ríše a predstavoval som si, ako celá rodina počúva v teplej izbe frontové správy. Jano ma vyrušil a podal mi do ruky ďalší balík a zasa s poznámkou ‒ pozor na oheň a na náraz, môže to vybuchnúť. — Priložil prst na ústa a pošepol: ‒ Granáty. — Rukou čiahol do kúta, kde stál podlhovastý balík. ‒ Toto si zaves na rameno. — Obsah nebolo vidieť, veci boli pekne zabalené a previazané špagátmi; boli tam knihy. Odprevadil ma na stanicu a pomohol nastúpiť do vlaku. Niesol som domov veľkú cennosť a ešte som nevedel, aké budú z toho nepríjemnosti. Domov som dorazil okolo obeda. Ľudia sa za mnou pozerali, každý bol zvedavý, čo to nesiem. Odpovedal som, že granáty. Bola to pravda, ale nikto tomu neveril. Doma sme rozbalili rádio. Asi po pol hodine sa rozozvučali melódie rušené akýmisi hlasmi. Moskva mlčala. Až večer zasadla za rádio matka. O chvíľu vbehla do kuchyne a volala. ‒ Poďte počúvať, chytila som Moskvu. — Hlásili dobré správy o bitke pod Moskvou. Vrylo sa mi do pamäti mesto Klin, kam až sovietske vojská zahnali Nemcov. Matka potom každý, každučký večer počúvala zahraničné správy. Ani len netušila, akú strašnú správu sa raz dozvie práve z tohto rádia.
Večer sa Jano odkiaľsi vrátil a nám po izbe zneli rázne pochodové piesne. Usmieval sa a povedal: ‒ Tak čo, vyhrávate, ste s ním spokojní? — Takmer zborovo sme odvetili: ‒ Výborne, a bolo drahé? — Jano mal hneď pripravenú odpoveď: ‒ No, ako sa to vezme, drahé. — Potom sa rozhovoril o tom, ako prišli za ním ilegálni pracovníci, s ktorými spolupracoval, a požiadali ho o pomoc. Niekoľko členov by potrebovalo zmiznúť z mesta a dosť ďaleko na západ. Mal to byť Ľvov. Vyhovieť ich žiadosti a poslať vojenské nákladné autá niekoľko sto kilometrov na západ, to nebola jednoduchá záležitosť. Ale podarilo sa to. Pred odchodom sa prišiel jeden z nich rozlúčiť a poďakovať. Pod pazuchou mal balík – rádio. Nechcel odísť, kým si ho nevezmem, so slovami: Bude vám robiť dobré služby a oznamovať už len dobré správy, vezmite si ho. — Jano napriek tomu zaplatil na fronte príslušný poplatok.
‒ Jožo, nechceš sa prejsť do Spišskej, mám tam nejakú prácu, — opýtal sa ma Jano. Na spiatočnej ceste sme sa zastavili v miestnej krčme. Keď sme odchádzali, jeden z chlapov zavolal: ‒ Jano, už sa nemusíš ani vracať na front. Rusi útočia a Nemci utekajú od Moskvy. Kým prídeš na front, bude po vojne. — Cestou domov som sa Jana pýtal, kedy sa vráti z frontu. Mladí dôstojníci, ktorí tiahli do Sovietskeho zväzu, sa po vyhlásení vojny už vrátili. Jano neodpovedal. Asi premýšľal, ako mi to má povedať. ‒ Nebude to tak skoro. Nemci tam majú zhromaždené veľké sily. Svoj cieľ, teda poraziť Sovietov, sa budú usilovať dosiahnuť za akýchkoľvek obetí. Potečie ešte veľa krvi. A ja, ja sa nevrátim, kým sa to všetko neskončí. Prídem, až padne na fronte posledný výstrel. —
Keď som niesol z Prešova rádio a zbrane, nemal som ani potuchy, aké to bude mať následky. Nové typy pušiek, jedna z nich automatická desaťranová, Jano ju veľmi chválil a druhá tiež nová, a ukázal ich dôstojníkom v Prešove, a susedom, ktorí večer zaplnili našu kuchyňu na besede s Janom.“[6]
Gen. Čatloš: Slováci vedia čestne plniť svoje povinnosti voči novej Europe (Slovák, 24. január 1942)
Gen. F. Čatloš poskytol pre Völkischer Beobachter rozhovor o doterajšej účasti slovenských vojakov v krížovej výprave proti boľševizmu: ,,Dlhý sen najlepších synov slovenského národa sa uskutočnil rozhodnou a účinnou podporou nemeckého národa a jeho Vodcu. Táto skutočnosť je základom nášho priateľského pomeru k Nemeckej ríši, ktorá zaručuje našu samostatnosť, náš život a náš vývoj. Sme si vedomí toho, že náš osud je spojený s budúcnosťou nemeckého národa nerozlučne na život a na smrť. Vernosť a vďačnosť určily nám miesto po boku Ríše. Bojujeme proti Sovietom, pretože vieme, že ich víťazstvo by značilo našu záhubu.
23. júna prekročily prvé slovenské motorizované oddiely slovenskú hranicu, aby sa spojily s napredujúcou nemeckou armádou. Súčasne sa shromaždila na východnom Slovensku celá slovenská armáda, ktorá o niekoľko dní neskôr vtrhla na sovietske územie. Slovenská rýchla jednotka zasiahla 27. júna po prvý raz do boja. Po prudkom útoku dobyla silnú líniu bunkerov nad Sanom a umožnila tak jednému nemeckému armádnemu sboru prechod cez rieku a tým ďalšie napredovanie. Ostatné jednotky slovenskej armády očisťovaly krajinu od rozprášených nepriateľských oddielov. Po dobytí rozličných bunkerových pozícií dostali sa konečne do okolia Samboru. Motorizované jednotky armády zoskupené do jednej rýchlej brigády prenikly spoločne s nemeckými prednými oddielmi, kým ostatné slovenské divízie naďalej zaisťovaly a vyčisťovaly obsadené územie.
22. júla zasiahla slovenská rýchla brigáda do boja pri Lipovci, kde narazila na silné sovietske oddiely. V neobyčajne prudkých a trvalých bojoch zmerali si slovenskí vojaci svoje sily s nepriateľom. Po tejto bitke došlo k reorganizácii slovenského vojska. Rýchla brigáda bola rozšírená na rýchlu divíziu a z ostatku armády bola vytvorená zaisťovacia divízia. Po rozličných bojoch prekročila rýchla divízia za stáleho napredovania Dneper. Zaisťovacia divízia obsadila medzitým priestor okolo Žitomíra.
Rýchla divízia prekročila po bojoch pri Dnepri v rámci nemeckého pancierového zväzu rieku a pokračovala plným tempom vpred. Zúčastnila sa na zničujúcich bitkách, prispela k rozbitiu obkoleseného nepriateľa. Odtiaľ tiahla, obkľučujúc znova boľševické jednotky až k Azovskému moru. Na jednom veľmi exponovanom úseku južného frontu zúčastnila sa potom v rámci nemeckej zabezpečovacej akcie bojov na obrannej pozícii a krvavo odrazila všetky sovietske sériové útoky. Od novembra udržuje úspešne svoj úsek proti boľševickej prevahe a spôsobuje nepriateľovi krvavé straty. Predovšetkým počas vianočných sviatkov prestála trvalé ťažké boje, v ktorých slovenskí vojaci vykázali jedinečné úspechy. V rámci slovenskej armády malo účasť na bojoch proti boľševikom aj slovenské letectvo. Výzvedné oddiely a protilietadlové batérie chránia slovenský letecký priestor, zatiaľ čo letci podporovali napredujúcu slovenskú armádu. Statočné výkony slovenských letcov boly viac raz spomenuté v slovenských frontových zprávach, ako aj v zprávach nemeckej brannej moci. Slovenskí vojaci všetkých zbraní a hodností, ako aj slovenskí Nemci, včlenení do slovenskej armády, sa v doterajších bojoch vždy osvedčili. Nepriatelia aj priatelia presvedčili sa takto pádne, že Slováci vedia čestne plniť svoje povinnosti voči novej Europe…“[7]
[1] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 32.
[2] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 21.
[3] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 72 – 74.
[4] NÁLEPKA, J. 1997. Prvá maturita a Vysoké Tatry. Košice: Oriens, s. 53 – 55.
[5] Tamže, s. 55.
[6] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 72 – 74.
[7] Slováci vedia čestne splniť svoje povinnosti voči novej Europe. In Slovák. [24. január 1942, ročník XXIV, č. 19, s. 5].
