kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-968402-2-3
Operačné oddelenie Zaisťovacej divízie, jar 1942
Zo spomienok A. Rašlu sa dozvedáme o činnosti Jána Nálepku na operačnom oddelení, kde vykonával funkciu v hodnosti nadporučíka, veliteľom ZD bol plk. Pavol Kuna: ,,Ján Nálepka bol spoluautorom taktiky veľmi korektného, ba až priateľského správania sa k tamojšiemu obyvateľstvu, aby sa zbytočne nedráždilo, aby nebolo nepriateľstvo k slovenským vojakom, lebo by bolo škoda každého slovenského života, keby bolo došlo zo strany obyvateľstva k nejakým útokom. Týmto spôsobom sme sa aj my na poľnom súde dohodli vykonávať službu, a síce prísne potrestať každého vojaka, ktorý by sa dopustil hoci krádeže alebo nejakého zlého zaobchádzania s miestnym obyvateľstvom. Táto taktika koexistencie s miestnym obyvateľstvom prechádzala rôznymi fázami a vôbec nebola vhod Nemcom. Celá činnosť divízie spočívala v ochrane rôznych objektov, dôležitých pre Nemcov. Boli to najmä dopravné tepny, tunely, železnice, muničné sklady… Niekedy vo februári – marci Nemci vyvesili po Žitomíri oznámenia v nemeckom aj ukrajinskom jazyku, že sa bude konať verejná poprava dvoch banditov – boľševických agentov, ktorí vraj zastrelili dvoch slovenských dôstojníkov. Na vojenskej poľnej prokuratúre, ani na divízii sme nemali o tom žiadne hlásenie, teda sme vedeli, že ide o provokáciu. Veliteľ divízie Kuna urobil na orstkomandatúre zákrok v spolupráci so šéfom vojenskej nemeckej misie pri divízii. Šéfom vojenskej misie bol hauptman von Lorenzmayer. Bol to šľachtic a bol pevne presvedčený, že Hitler určite vyhrá. Keď prišiel k nemu veliteľ Kuna, ktorého sme vopred pripravili, čo mu má povedať, bola táto verejná poprava zrušená.
Druhá podobná vec sa stala, keď raz prišiel Jano Nálepka so správou, že nemecká orstkomandatúra a nemecké vyššie miesta obviňujú slovenských vojakov už nielen z nečinnosti, ale zo spolupráce, lebo vyhorel jeden dôležitý kolchoz, asi 150 km severne od Žitomíra a tamojší Volksdeutsch hovoria, že to bol partizánsky prepad a že aj slovenskí vojaci boli pri tom. Takisto sme presvedčili veliteľa Kunu, aby išiel spolu so mnou tento prípad vyšetriť na miesto činu. Išli sme celé dopoludnie za hroznej zimy. Ťažko sa dala vyšetriť príčina tohto požiaru. Zrejme to bol naozaj partizánsky prepad, ale do správy sme napísali, že tamojšia strážna čata slovenských vojakov mala v noci nariadené cvičenie, že strieľali svetelnými nábojmi a že len omylom bol zasiahnutý aj stoh slamy, a pretože táto strela je aj zápalná (dali sme si urobiť aj odbornú analýzu), chytil sa aj stoh slamy. V Žitomíri boli styky s miestnym obyvateľstvom veľmi úzke – zostali tam už len starci, ženy a deti, ale dá sa povedať, že každá druhá dievčina bola partizánskou spojkou.
Koncom marca som prišiel za Nálepkom do jeho miestnosti na operačné oddelenie. Jano, podobne aj my, sme vedeli, že od jari 1942 sa aktivizovalo partizánske hnutie na sovietskej strane a on zrazu vytiahol operačnú mapu, kde mal celé rozmiestnenie jednotiek slovenskej divízie a nemeckých jednotiek. Pod ňou mal takú istú mapu s rozmiestnením partizánskych jednotiek. On si tam zakresľoval postupy, akcie partizánskych jednotiek. Predpokladám, že spojenie s partizánskymi jednotkami mal už od konca marca 1942.“[1]
Ján Nálepka pracoval v ZD veľmi disciplinovane, mal prístup k dôležitým informáciám, ktoré zo spravodajského hľadiska vedel veľmi dobre zužitkovať na tej správnej strane. Ako dôstojník slovenskej armády vystupoval voči Nemcom sebavedome, nebál sa ich nadradenosti a nikdy pred nimi neustupoval. O tejto povahovej črte svedčí aj jeho sebavedomý krok, keď ho Nemci chceli násilne vysťahovať z bytu v čase jeho krátkej neprítomnosti. Ján Nálepka zareagoval okamžite hlásením posádkovému veliteľstvu: ,,Hlásim, že dňa 12. februára 1942 prišiel pán nezisteného mena a úradu k mojim domácim (na Boulevard č. 8, p. Serfejčuk) a nariadim im, že sa majú do 14. februára ráno z bytu vysťahovať. Na upozornenie domácich, že u nich býva slovenský dôstojník, najprv vyzvedal, akej som hodnosti a potom povedal, že pre mňa už nejaký byt nájdu, teda počas mojej neprítomnosti nariadil moje vysťahovanie z bytu. Prosím, aby takéto spôsoby jednania so slovenským dôstojníkom bolo kategoricky raz navždy znemožnené a nemecké civilné úrady upozornené, že so slovenským dôstojníkom nemôžu disponovať podľa svojej vôle bez ohľadu na mienku a právo dotyčného dôstojníka. Prosím, aby príslušné nemecké úrady boli upozornené, že sa z bytu nevysťahujem. Npor. Nálepka.“[2] Na liste je poznámka adresovaná mjr. Schmidtovi v nemeckom jazyku: ,,Nevysťahovať.“ (nečitateľný podpis).[3] Ján Nálepka sa z bytu nevysťahoval…
Stretnutie marikovského žiaka s učiteľom
Vojak Filip Kiščík z Marikovej spomína, ako sa stretol so svojim učiteľom Jánom Nálepkom v Žitomíri na jar 1942, kde bol odvelený na východný front, keď im oznámili: ,,Dostanete nového veliteľa, nadporučíka Nálepku.“ Filip Kiščík bol žiakom Jána Nálepku počas jeho prvého učiteľského pôsobiska v Marikovej. Ako žiak bol veľmi nezbedný, dokonca na svojho učiteľa na dlhé roky zanevrel, lebo ho pán učiteľ patrične vyplatil za bezočivosť a odvrávanie, keď dral svoje topánky na šmykľavke. Udobrili sa až po rokoch na Ukrajine.
,,Keď som vošiel do miestnosti, kde sedel veliteľ, nestihol som sa ani podľa predpisu zahlásiť, lebo nadporučík Nálepka ma chytil za uši: ‒ Tak to si ty, štricák z Marikovej? — Bál som sa, že ma chce potrestať, ale on sa len usmial a prikázal mi, aby som si sadol. Potom vytiahol zo skrine fľašu koňaku, štrngli sme si a dlho diškurovali. Zaujímala ho naša obec, spolužiaci a aj to, aká je v mužstve nálada, a pýtal sa aj na ten výprask, či sa zato naňho nehnevám. Bol nielen dobrým učiteľom, ale i spravodlivým veliteľom. Čestný, uznanlivý. Zaujímal ho osud každého vojaka. Ako nový veliteľ porozprával sa osobne s každým vojakom. Bolo ich vtedy v jeho rote 320. Neraz s nimi prenocoval na slame v objekte, kde boli ubytovaní. Besedoval s nimi i v prestávkach medzi cvičeniami, niektorých pozval k sebe do kancelárie. Pýtal sa na všetko: na rodinu, na deti, na hospodárenie doma, na finančné a iné pomery. A výsledok? Po krátkom čase od svojho príchodu presadil, že štrnásť vojakov odišlo do civilu. Dôvod? Sú živiteľmi veľkých rodín a doma ich nemá kto nahradiť… Kde sú tie časy, keď učiteľ Nálepka naliehavo žiadal okresný úrad, aby v jeho škole u Pagaňov mohli deti dostávať denne teplú polievku a krajec chleba. Veď trpia podvýživou, sú bledé, málo oblečené, bosé… Aj preto si vedel veľmi rýchlo získať dôveru ľudí. Zadlženým roľníkom písal odvolania a protestné listy na úrad v sídle okresu. Ľudia ho mali radi a neraz mu povedali: Pán učiteľ, ste dobrý človek, učíte naše deti a pomáhate i nám. Ste náš…“[4]
[1] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 54 – 55.
[2] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 67.
[3] Tamže.
[4] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 70.
