kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-968402-2-3
Kopceviči, juhovýchodné Bielorusko, leto/zima 1942
,,Nad nami krúži čierny vták rozbitých snov a puklých váz a na fialky prší mráz… Čas slaný kvapká na rany a všetky oči poraní. Drž silne básnik opraty, Ty päsťou svojou rozbúš tíš, Ty vylieč zlý svet z narkotík, Ty v presýpacích hodinách ukáž čos videl v dlhých snách….“[1]
,,Nie!“ bratovražednému krviprelievaniu
V auguste 1942, keď bol 101. peší pluk prezieravo preložený z Ovruče do Kopceviči (Kopcjeviči) v Bielorusku, Ján Nálepka nezaháľal a svojským osvedčeným spôsobom z Ukrajiny nadviazal spojenie s bieloruskými partizánmi. Sprísnenie vyššie uvedených opatrení zo strany pronacistického velenia divízie viedlo slovenských vojakov k ešte intenzívnejšej spolupráci s obyvateľstvom, s partizánmi, ale aj prechodom k nim. Protivojnová nálada veľkej väčšiny mužstva pluku začali nadobúdať svojských rozmerov od druhej polovice roku 1942, keď sa činnosť ilegálnych sovietskych organizácií a partizánskych oddielov zaktivizovala po výzve hlavného velenia sovietskej armády k obyvateľstvu Nemcami okupovaného územia, aby sa v lone tohto územia premenilo protifašistické hnutie na partizánske hnutie a celonárodnú vojnu.
Slovenské klérofašistické velenie na čele s F. Čatlošom v prvom roku vojny držalo svoju armádu v ilúzii skorého návratu do domoviny. Táto ilúzia bola silnou zbraňou proti dezercii jednotlivcov, či hromadným prechodom slovenských vojakov na stranu sovietskych partizánov či armády. Minister Čatloš vo februári 1942 vydal rozkaz, podľa ktorého do skončenia zimy bolo treba všetkých vojakov vymeniť a na základe tohto rozkazu mali byť aj vojaci ZD vymenení už v zimných mesiacoch. Je pochopiteľné, že vojak, ktorý žil v ilúzii skorého návratu do rodnej zeme, ťažko sa rozhodoval pre prechod na sovietsku stranu. Podľa svedectiev bolo mnoho prípadov, keď skupiny, zorganizované na prechod k partizánom, sa rozpadli po správe, že ich čoskoro vymenia a že sa vrátia živí na Slovensko.[2] Tento rozkaz a iné Čatlošove sľuby rozširovala cielene fašistická propaganda aj medzi mužstvom ZD, pochopiteľne, že vždy nasledovalo vytriezvenie. Avšak ilúzia o návrate domov bola rôznymi spôsobmi neustále živená i naďalej, čo spôsobovalo protifašistickému odboju nemalé škody.
Množili sa prípady sebapoškodzovania. Keď sa mužstvo nemohlo dočkať splnenia sľubov, niektorí vojaci sa snažili vyhnúť bojovému stretnutiu ústupom alebo sebazranením, lebo zranení vojaci mali nádej dostať sa do zázemia a potom na Slovensko. Tento spôsob odmietania účasti na boji vyvrcholil koncom roku 1942, kedy veliteľstvo ZD dňa 2. novembra 1942 podalo nasledovné hlásenie : ,,Denne sa opakujú prípady, keď príslušník pluku je ranený za veľmi podozrivých okolností, priamo dokazujúcich, že ide o úmyselné zranenie…“[3]
Prekročenie rubikonu v jednotkách Zaisťovacej divízie
Proces politickej diferenciácie a následného rozhodovania sa v extrémnych podmienkach nacistickej okupácie Sovietskeho zväzu nebol pre slovenských vojakov vždy priamočiary, ale naopak – mimoriadne kľukatý a zložitý. Hoci sa s barbarským vyčíňaním Nemcov Slováci oboznámili už cestou na východný front a vyslovene odmietali mať účasť na vyvražďovaní detí, žien a starcov, dôstojníci v ZD prevažne nemeckého pôvodu nútili slovenských vojakov podieľať sa aj na trestných výpravách. Jeden z takýchto barbarských činov sa odohral 2. augusta 1942 v obci Maloduš, kedy na trestnej výprave s nemeckými jednotkami veliteľ roty 102. pešieho pluku kpt. Kleinert prepadol obec za súčinnosti nemeckých lietadiel, ktoré ostreľovali obec zápalnými strelivami. Mala to byť odveta za prepad a zabitie ôsmych slovenských vojakov, čo sa však stalo inde, 10 km západne od Riečice. V obci boli ranení, horeli obytné domy, a aby toho nebolo málo, Kleinert dal povraždiť asi 15 domácich – prevažne žien a detí.[4]
Svedkami týchto popráv boli príslušníci cyklistickej eskadróny, ktorú vyslal na pomoc obci aj s požiarnou jednotkou veliteľ zmiešaného prieskumného oddielu pplk. Jaroslav Kmickievič. Absurdnosť situácie vystihuje skutočnosť, že príslušníci jednej armády – v tom istom čase, na tom istom mieste a voči tomu istému objektu – postupujú a konajú úplne protikladne. Dôstojníci od cyklistickej eskadróny napísali o udalosti v Maloduši podrobné hlásenie, v ktorom priamočiaro vraždu nazvali vraždou a sadizmus sadizmom. Otrasený bol aj sám pplk. Kmickievič, ktorý poslal hlásenie s ostrým prípisom na veliteľstvo ZD: ,,Prosím, aby hlásenie mojich dôstojníkov od cykl. eskadróny bolo predložené MNO, aby sa vysvetlilo raz a navždy poslanie ZD, že je strážnym oddielom a nie trestnou inkvizíciou so stredovekými spôsobmi, lebo keby sa mali tieto prípady opakovať, nemôžem veliť útvaru u ZD, ktorá takéto činy mlčky trpí, lebo som vojakom a nie katom.“[5]
Protivojnové nálady v Rýchlej divízii
Neochota bojovať, sebapoškodzovanie, individuálne i skupinové prechody na stranu Červenej armády boli jasným dôkazom rozširujúceho sa protifašistického hnutia medzi slovenskými vojakmi. Na tejto skutočnosti mala leví podiel aj agitačná práca politického vedenia Červenej armády, v ktorej za československú stranu pracoval Marek Čulen a ďalší. Mimoriadny úspech mala agitácia Mareka Čulena práve v jednotkách na východnom fronte po jeho výzve Slovenskí vojaci, nespojujte svoj osud s Hitlerom!, z ktorej uvádzame fragment, adresovaný slovenskej armáde na Ukrajine a v Bielorusku:
,,Slovenskí chlapci! Slovenskí vojaci! Nedajte sa mobilizovať! Dezertujte z armády so zbraňou v ruke! Staňte si do prvých radov národného boja! Prepadávajte nemecké vojenské vlaky a oddiely! Bite Nemcov na každom kroku! So zbraňou v ruke prechádzajte k Rusom, kde budete prijatí ako bratia! Slovenská inteligencia! Pamätaj, že si vyšla z ľudu a jemu máš slúžiť. Sabotuj všetky rozkazy Nemcov! Nemá Nemec čo rozkazovať na Slovensku! Na Slovensku Slovák nech je pánom! Slovania! Hor sa všetci do svätého boja! Blíži sa hodina účtovania, blíži sa hodina oslobodenia!“[6]
Prejavy nespokojnosti sa čoskoro odrazili v organizovaných prechodoch väčších skupín slovenských vojakov. Už koncom roku 1942 npor. Gustáv Donoval vyjednával s Červenou armádou plán prechodu Rýchlej divízie, tieto predbežné zmluvy boli potvrdené aj písomne: ,,My splnomocnení velitelia Červenej armády ZSSR plk. Dolganov, plk. Jemeľjanov, kpt. 2. stupňa Cvetkov z jednej strany a splnomocnení velitelia Prvej slovenskej motorizovanej divízie gen. Jurech a npor. Gustáv Donoval z druhej strany, naplnení pocitom a prianím príslušníkov Prvej motorizovanej divízie zastaviť bratovražednú vojnu, nanútenú hitlerovským Nemeckom proti veľkému ruskému národu, dohodli sme sa na nižšie uvedenej zmluve…“[7] Na prechod boli určené dva termíny: 23. január 1943 po trase Saratovskaja – Krasnodar, ktorú mali obsadiť sovietske jednotky, alebo večer 24. januára. RD sa mala presunúť na stranu ZSSR v plnom stave a so všetkými pomocnými útvarmi! Plán sa však neuskutočnil, lebo gen. Jurech dostal náhly príkaz stiahnuť sa s celou divíziou z kaukazského frontu. Na stranu Červenej armády prešli iba niektoré jednotky RD, čo však nijak nezmenšuje význam tejto akcie.[8]
Podobne sa antifašistické hnutie rozvíjalo aj v jednotkách ZD, kde pôsobil Ján Nálepka. Priestor pôsobenia jednotiek ZD bol na okupovanom území Bieloruska, kde mali chrániť komunikačné spoje a iné dôležité objekty. ZD bola počtom takmer rovnako veľká ako RD, ktorej úlohou bolo plniť voči civilnému obyvateľstvu úlohu žandára a prioritne kryť chrbát nemeckým okupantom, čo už samo osebe vylučovalo priamy styk s Červenou armádou a prechod na jej stranu, ale v tyle frontu existovala druhá dôležitá ozbrojená sila Sovietskeho zväzu – rozsiahle partizánske hnutie na Ukrajine a v Bielorusku. Antifašistické hnutie v jednotkách divízie upriamilo svoju činnosť najmä na rozsiahlu spoluprácu s partizánskymi jednotkami a na organizovanie prechodov slovenských vojakov na ich stranu.
Bite Nemcov vo dne v noci, nebudeme vám brániť!
Bieloruskí partizáni a obyvatelia Polesia poznali Jána Nálepku pod konšpiratívnou prezývkou kpt. Repkin (resp. Ivan Rjepkin). Prvý list od Repkina prišiel 13. augusta 1942: ,,Súdruhovia partizáni! Veľmi dobre vyhadzujete nemecké vlaky a transporty. Ničte ich vo dne v noci. Nebudeme vám brániť! Nezabíjajte našich vojakov, prejdeme na Vašu stranu a s Vami budeme biť Nemcov!“[9] Toho istého dňa poslali partizáni prostredníctvom partizánskej spojky odpoveď. Požiadali Slovákov, aby im pomáhali pri vyhadzovaní nemeckých transportov a železničných mostov, aby ich informovali o pohybe nemeckých vojsk, o ich výzbroji, vyzývali ich, aby odstraňovali nemeckých dôstojníkov a aby nemali obavu prechádzať na ich stranu. 20. augusta priniesla partizánska spojka list od Repkina, v ktorom žiadal o nadviazanie osobného styku. A tak sa 26. augusta 1942 uskutočnilo tak dlho očakávané stretnutie. Presne o 10. hodine ráno sa objavili štyria jazdci… Dôstojník Repkin nemohol prísť, pretože ho nemecké velenie predvolalo do Petrikova. Podľa zúčastnených všetci Slováci hovorili pekne po rusky.[10]
Spoluprácu s partizánmi nezávisle od Jána Nálepku, nadviazali aj iné slovenské posádky a stráže. Priamy styk slovenských jednotiek s partizánmi umožňoval hladkú realizáciu diverzných akcií na železničných a cestných spojoch, a pokiaľ sa sabotáží z akýchkoľvek dôvodov slovenskí vojaci nemohli zúčastniť, vždy dali včas echo partizánom.[11] Samuel Falťan spomína napr. že ,,úsek strážený slovenskými jednotkami stál na cintorínoch hitlerovských a maďarských vojenských transportov. Bola to prvá aktívna spolupráca slovenských vojakov s partizánmi, ktorá potom často končila prechodom k partizánom.“[12]
Jednou z hlavných úloh ilegálnej skupiny bola agitačná práca v pluku, ktorej organizačné podmienky boli dobré vzhľadom na protivojnovú náladu slovenských jednotiek. Gestapo a jeho dôverníci, hlavne na veliteľstve divízie, veľmi pozorne sledovali situáciu a pomery v slovenských jednotkách, napriek tomu sa prechody na sovietsku stranu neustále množili. Pri nadväzovaní kontaktu s partizánmi volil Ján Nálepka, ako môžeme vidieť, rôzne formy, ktoré zo svojej hodnosti a funkcie mohol použiť. Ako dôstojník štábu pluku mal možnosť chrániť podozrivé osoby, o ktorých sa dozvedel od Nemcov a miestnych policajtov, rovnako chrániť aj slovenských vojakov, ktorých spravodajské orgány a zradcovia udali za priateľské styky s miestnym obyvateľstvom. Vo svojom úsilí byť partizánom čo najviac nablízku, vymohol si vypočúvanie zajatých sovietskych vlastencov, a keď videl, že ich osud je v jeho rukách, postaral sa o ich prepustenie.
[1] ŠTÍTNICKÝ T. D. Presýpacie hodiny. In Elán. [September 1942, ročník XIII, č. 1, s. 5].
[2] ŠALGOVIČ, V. 1962. Ján Nálepka – Učiteľ, partizán, hrdina. Bratislava: Osveta, s. 67 – 68.
[3] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 105. Pôvodný zdroj: VÚA – RD, I. odd. zv. č. 2
[4] ŠOLC, J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [December 1973, ročník XXII, č. 6, s. 1088 – 1089].
[5] Tamže, s. 1089].
[6] PLEVZA, V. 1984. Dejiny SNP. Zväzok III. Bratislava: Pravda, s. 114 – 115. Pôvodný zdroj: Leták s prejavom M. Čulena na II. všeslovanskom kongrese, vyzývajúci do boja proti klérofašistickému režimu na Slovensku z dňa 4 – 5. apríla 1942. AÚML ÚV KSS, f. ÚV/1, a. j. 153, č. 10 151, tlač.
[7] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 106.
[8] Tamže.
[9] KRAVČENKO, I. S. 1961. Ohne partizánskej družby. Bratislava: Osveta, s. 19.
[10] KRAVČENKO, I. S. 1961. Ohne partizánskej družby. Bratislava: Osveta, s. 19 – 21.
[11] ŠALGOVIČ, V. 1962. Ján Nálepka – Učiteľ, partizán, hrdina. Bratislava: Osveta, s. 75.
[12] FALŤAN, S. 1957. Slováci v partizánskych bojoch v Sovietskom zväze. Bratislava: Osveta, s. 88.
