kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-968402-2-3
Nadviazanie spojenia s bieloruskými partizánmi, august 1942
O nadviazaní spojenia s bieloruskými partizánmi zanechal vzácne svedectvo Imrich Lysák-Jacko: ,,Naši chlapci sa čoskoro zoznámili s partizánmi, ktorí prichádzali klásť míny na trať. Po čase sa vyvinuli medzi nimi kamarátske styky… Partizánom sme dodávali potrebné informácie pri bojových operáciách. Koncom roku 1942 sme pripravili prechod väčšej jednotky, ktorý sa pre zradu neuskutočnil. Od prvej chvíle činnosti ZD uvedomelá časť dôstojníkov videla, že má robiť policajné služby rozličným nemeckým gebietskomisárom a chrániť ich pred spravodlivým hnevom Bielorusov a Ukrajincov. A práve táto uvedomelá časť slovenských dôstojníkov nadviazala spojenie s partizánmi už v auguste 1942.“[1]
Stretnutie, na ktoré spomína I. Lysák-Jacko, sa zrealizovalo koncom augusta 1942 neďaleko obce Kopceviči, kde sa schôdzky zúčastnili okrem neho aj M. Petro-Katin, O. Hovanec, M. Kušnier a K. Fraňo. Zo strany sovietskych partizánov boli prítomní niektorí velitelia oddielov, stranícki a komsomolskí funkcionári, medzi nimi aj A. A. Žigar, veliteľ partizánskeho oddielu v Kopatkeviči, I. Sambuk, pomocník komisára pre Komsomol a iní. Prítomní stretnutie charakterizovali takto: ,,Žiaľ, nebol medzi nimi (*Slovákmi – pozn. autorky) Repkin, ktorý bol najhorlivejším iniciátorom tohto veľmi potrebného a skutočne opodstatneného stretnutia… Slováci ospravedlnili Repkina, ktorý nemohol prísť osobne, lebo ho v ten deň predvolali do Petrikova na Gestapo. Rozprúdila sa beseda. Prvé chvíle sme sa správali navzájom zdržanlivo. Aj my, Slováci, sme sa navzájom skúmali, hľadali sme kľúč, ktorý by nám pomohol zblížiť sa a pochopiť navzájom. Ale čoskoro mal náš rozhovor dobrý, ľudský, priateľský tón, hovorilo sa otvorene a srdečne… Slováci nám v to ráno povedali mnoho významných údajov o Nemcoch, o ich plánoch. Vysoko ocenili naše diverzie na železnici a prisľúbili, že budú partizánom všemožne pomáhať. Navrhli sme Slovákom, aby prešli medzi ľudových pomstiteľov. Slováci ten návrh prijali a sľúbili zabezpečiť medzi vojakmi prechod. Dohovorili sme sa, že Slováci vypracujú plán na prechod celého pluku a že im partizáni poskytnú ozbrojenú pomoc na zničenie Nemcov, ktorí boli so Slovákmi v jednej posádke…“[2]
Úlohy, ktoré teraz plním, vyžadujú celého človeka
Veľkou zásluhou k zrealizovaniu bezprostredného kontaktu Slovákov s ruskými partizánmi prispeli aj K. T. Mazurov a M. V. Zimjanin, ktorí stáli na čele ilegálnej bieloruskej organizácie. Prítomnosť predstaviteľov ilegálnej organizácie Komsomolu na tomto stretnutí dokazuje, akú mimoriadnu pozornosť venovalo vedenie Komsomolu politickej práci medzi Slovákmi. Zástupcovia 101. pešieho pluku sa zaviazali, že budú pravidelne získavať a odovzdávať partizánskemu štábu správy o sile nepriateľských vojsk, o presunoch železničných transportoch a autokolónach, ako aj o možnostiach ich zničenia. Prijala sa zásada, že slovenské jednotky nebudú bojovať proti partizánom a naopak – partizáni proti nim. Zároveň bol vyslovený prísľub budúceho organizovaného prechodu slovenských vojakov k partizánom.[3]
Na základe tejto dohody bola poskytovaná pravidelná potravinová a lieková pomoc miestnemu obyvateľstvu. Zásluhou ilegálnej Nálepkovej skupiny bolo najmä v októbri 1942 podmínovaných a zničených niekoľko vlakov na úseku trate, ktoré mali chrániť jednotky 101. pešieho pluku. Zo zničených ešalónov si partizáni a miestni obyvatelia rozoberali vzácne potraviny ako cukor, soľ, múku a iné…[4] Toto obdobie Nálepkovej činnosti charakterizuje vyššie uvedený list na rozlúčku priateľke Márii Korchňákovej z 22. augusta 1942, tesne pred odsunom z Ovruče do Kopceviči: ,, Úlohy, ktoré plníme teraz vyžadujú celého človeka, všetky jeho nervy a pozornosť. Bol som vždy dôsledný v plnení povinností a som aj teraz. Prestal som už dávno myslieť na to, že aj mne patrí nejaké to šťastie v živote vtedy, keď ide o viac než o šťastie moje – jedinca..“[5]
Ján Nálepka v Poleskej a Minskej oblasti pomáhal partizánom čerstvými správami, aktuálnymi informáciami o presunoch a sile fašistických jednotiek, možných útokoch a podobne, bez toho, aby bol v kontakte s oficiálnymi predstaviteľmi ilegálnej komunistickej strany alebo partizánskeho hnutia. Práve takáto spolupráca bola nesmierne náročná, lebo musel byť vynachádzavý a maximálne opatrný, musel hľadať spôsoby, aby sa ním posunuté správy dostali na určené miesto, a pritom nemal spojku, ani inú, vopred dohovorenú možnosť spojenia. Na Ukrajine a v Bielorusku pracovali okrem tisícov partizánov tisícky ilegálnych členov komunistickej strany mimo partizánskych oddielov, ďalej zvláštne organizácie tzv. sebaobrany (domobrany) zložené z miestnych obyvateľov. Tí okrem iného výdatne pomáhali partizánom správami, získavali kontakty s vojakmi slovenskej armády, robili im spojky, ale i sprievodcov pri úteku k partizánom.[6] Správy, ktoré vychádzali z ilegálnej skupiny Jána Nálepku, sovietske stranícke a partizánske orgány neraz vysoko oceňovali, najmä v čase nástupu fašistických armád na Stalingrad, nemenej dôležité boli aj správy týkajúce sa prechodu nepriateľských jednotiek a presunu munície po tratiach a cestách, ktoré v týchto oblastiach strážili slovenské jednotky, lebo tie neboli aktívne pri ich ochrane, a tak sa viac darilo diverzným akciám partizánov.[7]
Fingované zrážky s ,,nepriateľom“ a prázdne výstrely do vzduchu
Slovenská ZD, ktorá mala chrániť na Ukrajine a v Bielorusku nemecký tyl pred partizánmi, bola rozmiestnená v priestore, kde slovenskí vojaci a nižší velitelia sa vždy rýchlo spriatelili s miestnym obyvateľstvom, hoci to nacisti prísne zakazovali. Vplyv ruského obyvateľstva na slovenských vojakov sa prejavil v plnej miere, a napriek zákazom bolo nadväzovanie stykov s partizánmi a prebehnutia na dennom poriadku. Koordinácia bola výborná. Ján Nálepka organizoval odvážne akcie, ktoré nacistom nesmierne škodili, napr. na vopred určené miesta dodával partizánom zo skladov slovenskej armády (ako sme už spomenuli) lieky, potraviny, zbrane, upozorňoval partizánov na akcie, ktoré sa proti nimi chystajú, uvedomoval ich o postaveniach a presunoch nemeckých jednotiek, dokonca priamo napádal rôzne časti nemeckej armády.
Zo sabotáží, ktorých Ján Nálepka realizoval nespočetné množstvo, bol tzv. útok na partizánov, vždy v určitom priestore, kde podľa dohody s partizánmi dochádzalo pravidelne k fingovaným zrážkam, pri ktorých sa nešetrilo hrmotom, treskotom, strieľaním do vzduchu z pušiek i guľometov. Slovenské jednotky sa potom vyčerpane vracali naspäť a Ján Nálepka podával hlásenie o úspešnej akcii proti partizánom, kde boli straty len na strane partizánov, a občas pár nezvestných na strane slovenských vojakov… Na základe takýchto hlásení pokladalo veliteľstvo ZD Jána Nálepku za jedného z najúspešnejších dôstojníkov.
Ján Nálepka mal príležitosť pomáhať partizánom aj priamo, a to ako zástupca veliteľa pluku, keď si vymohol, že bude všetkých pochytaných partizánov, ktorí sa dostali do rúk slovenským jednotkám na tomto mieste, osobne vypočúvať. Dôkazy hovoria, že naozaj všetci partizáni, pochytaní na tomto mieste, boli odovzdaní na vypočutie Jánovi Nálepkovi a po ich vypočúvaní tajne prepúšťaní na slobodu s dodatkom o ich poprave.[8]
Repkin: Nechceme bojovať proti Rusom!
Zo spomienok náčelníka štábu a bieloruského partizána Alexandra Pavloviča Kornejčika sa dozvedáme: ,,Narodil som sa v roku 1915 v obci Bobrin v Petrikovskom okrese v Gomeľskej oblasti. Moji rodičia boli roľníci. Náš oddiel, ktorý začínal s 57 mužmi, začal svoju činnosť 15. júla 1941. Kládli sme míny, pripravovali pasce, ničili nepriateľské skladiská potravín a zbraní. K dispozícii sme mali jediný staručký rádioprijímač, na ktorom sme počúvali Moskvu. To bol náš jediný kontakt s Veľkou zemou. V priebehu prvej vojnovej zimy začal nepriateľ s opravami železničnej magistrály, ktorá je významnou dopravnou tepnou v smere západ-východ. Robili sme, prirodzene, všetko, čo bolo v našich silách, aby sme im túto prácu sťažili.
V lete r. 1942 bola ochrana železnice zverená jednotke, s ktorou do našich končín prišiel i kapitán Nálepka. My sme však naďalej podmínovavali koľaje a vyhadzovali vlaky do vzduchu. Obyčajne na nás niekto strieľal, ale veľmi nás neprekvapovalo, keď bola tá streľba nepresná, nemali sme vôbec žiadne straty – tí vojaci pálili do vzduchu. Keď sme zistili, že sú to Slováci, začal sa náš prieskum pokúšať o kontakt s ich velením. Ako náčelník štábu nášho oddielu som rozviedku riadil. A potom, jedného krásneho dňa, zadržali chlapci neznámeho muža (*Sagadinského – pozn. autorky), ktorý hľadal partizánsky oddiel, že vraj potrebuje hovoriť s niekým zo štábu. Keď som mu povedal, že ja som náčelník štábu, sňal si čiapku, odtrhol podšívku, vytiahol z úkrytu obálku a podal mi ju. Na obálke bolo napísané: Veliteľovi partizánskeho oddielu. List obsahoval pomerne stručný odkaz: Som slovenský dôstojník, ktorý nechce bojovať proti Rusom, rád by som sa s vami stretol a dohovoril na ďalšom. Kapitán Repkin.
Nás v oddiele čakalo neľahké rozhodovanie – čo teraz? Zašiel som na štáb minského partizánskeho zväzku, ktorého veliteľom bol vtedy R. N. Mačuľskij. Ten mi poradil, aby sme s Repkinom ďalej udržiavali styk prostredníctvom spojok a pokúsili sa pripraviť osobnú schôdzku. Upozornil ma, aby sme boli opatrní, i keď súdil, že Slováci proti nám nič zlého nechystajú. Krátko na to sme si vymenili ešte niekoľko listov a dohovorili sme si schôdzku na koniec septembra (dátum si už nepamätám), na jedenástu hodinu dopoludnia. Miesto schôdzky sme určili na jednej lesnej ceste, asi dva či tri kilometre od obce Kopceviči. Tam bolo vtedy sídlo slovenskej posádky.
Musím povedať, že sme tam boli skôr, pretože sme sa báli, aby náhodou predsa len nešlo o provokáciu. Keď sa blížila jedenásta hodina, pribehla na naše veliteľské stanovisko spojka so správou, že od obce Kopceviči sa blíži skupina asi dvadsiatich jazdcov v uniformách. Rovnošaty nie sú nemecké. Šestnásť mužov zo spomínanej desiatky zastavilo opodiaľ, pred lesom, ďalej išli iba štyria. Tí, ako bolo dopredu dohovorené, zostúpili z koní, jeden vojak zastal pri nich a ostatní zamierili k našim spojkám. Boli to kapitán Nálepka a dvaja nižší dôstojníci. Predstavili sme sa. Z našej strany sa tejto schôdzky zúčastnili veliteľ oddielu Alexander Afanasjevič Žigar, Fjodor Demjanovič Kudravec, ja ako náčelník štábu a zástupca zväzu Ivan Vasilijevič Skaloban.
Potom sme už s Nálepkom prebrali to, čo nás zaujímalo najviac: 1/ Aké vojenské objekty sa budujú na okupovanom území, o ktorom má prehľad; 2/ Aké druhy vojsk a aká technika sa presunuje na východ a či neuvažujú Nemci o nasadení bojových otravných látok; 3/Aké sú vyhliadky eventuálnej akcie, ktorej cieľom by bolo zničenie veľkého železničného mosta cez rieku Ptič; 4/ Čo súdi Nálepka o možnostiach prebehnutia svojej jednotky na našu stranu.
Výsledky tejto schôdzky boli viac než uspokojivé. Nálepka nám všetko potrebné vysvetlil, zmienil sa i o tom, ako to vyzerá u nich doma, na Slovensku. Nakoniec sľúbil, že budú partizánom pomáhať zo všetkých síl a za nejaký čas rozhodne k nim prebehnú. Neskoršie došlo ešte k jednému takému stretnutiu, znovu na obojstrannú spokojnosť. Dostávali sme pravidelné správy o pohybe nepriateľa. Dňa 2. novembra 1942 sa podarilo zničiť most cez Ptič, takže akákoľvek prevádzka na tejto dôležitej trati bola na celých 27 dní prerušená.
V priebehu jesene do nášho oddielu postupne prebehlo okolo 100 Nálepkových vojakov. Medzi nimi bol i jeden dôstojník (meno mi už vypadlo z hlavy) a toho sme na pokyn našich nadriadených orgánov poslali prvým vhodným lietadlom do Moskvy. Nálepka sa do nášho oddielu, bohužiaľ, nedostal, pretože jeho jednotka bola medzitým presunutá na stráženie trate Kalinkoviči – Ovruč. Ako sme sa neskôr dozvedeli, Nálepka prešiel k partizánom a tam hrdinsky zahynul. V našom oddiele teda bojovalo okolo 100 slovenských chlapcov, ktorí dobrovoľne prešli na našu stranu. Boli to dobrí, veselí mládenci a statoční vojaci. Jedno meno, ktoré patrilo výbornému guľometníkovi, som si predsa len zapamätal – Emil August. Veľa ich zahynulo pri oslobodzovaní Československa. Mal som ich rád pre ich kultúrnosť, poctivosť i za to, že ani v ťažkých podmienkach partizánskeho boja nestrácali humor, za to, že sa k našim chlapcom v oddiele správali, ako keby sme boli jeden národ. To isté platí i o ich vzťahu k vojnou ťažko skúšanému bieloruskému ľudu.“[9]
Dohody Slovákov s partizánmi v partizánskych lesoch
O stretnutí s Jánom Nálepkom a dohodách, ktoré prebehli v partizánskych lesoch, nám gen. Mačuľskij podrobnejšie vykresľuje vo svojej kapitole: ,,Slováci boli potešení a prekvapení, keď sa dozvedeli, že pred nimi stál zástupca podzemného krajského straníckeho výboru, veliteľ a komisár partizánskeho oddielu. Dôstojníci ako prví hovorili o svojej túžbe zúčastniť sa na spoločnom boji národov proti hitlerovskému fašizmu. Ale nevedia, ako to urobiť vo svojej pozícii.
‒ Ak prejdeme na stranu sovietskych partizánov, tak hitlerovci vystrieľajú naše rodiny, neušetria ani starých ľudí, ani deti. Prísne nás pred tým varovali, už keď sa divízia pripravovala na vyslanie do Ruska, — povedal Nálepka, na čo Skaloban vysvetlil: ‒ Každý Slovák, ktorý k nám príde a bude bojovať proti fašizmu po boku sovietskeho ľudu, bude naším bratom. Ale bojovať proti nepriateľovi možno aj iným spôsobom. Vytvorte vlasteneckú organizáciu, vychovajte svojich vojakov a dôstojníkov k nenávisti k hitlerizmu a zabezpečte, aby vaše jednotky neviedli aktívne operácie proti partizánom. Nebráňte nám vyhodiť do vzduchu nepriateľské ešalóny. Keď vojaci prejdú na našu stranu, informujte hitlerovcov, že ich partizáni zabili alebo zajali. — Dôstojníci súhlasne prikývli hlavami. ‒ Máme skupinu podobne zmýšľajúcich vlastencov, aj keď je stále malá. Sú to ľudia, ktorí nechcú bojovať proti bratskému národu. — Skaloban ich pochválil: ‒ Vidíte, už ste urobili sami prvé kroky. Nahlásim to nášmu ilegálnemu straníckemu výboru. A teraz by nebolo zlé dohodnúť si s vami nové stretnutia. —
Tajomníci krajského výboru strany sa stretli s Jánom Nálepkom viackrát. Počas jedného z týchto stretnutí sme ho pozvali, aby prešiel k nám. Ján Nálepka s ľútosťou odpovedal: ‒ To je zatiaľ nemožné. Fašistické velenie nás varovalo, že za dobrovoľné vydanie toho či onoho dôstojníka boľševikom bude na Slovensku okamžite popravená celá jeho rodina. Adresy našich rodín a príbuzných sú uložené v trezoroch nacistov. —
Argumenty boli presvedčivé a my sme s nimi súhlasili. Nálepka ubezpečil, že posilní pomoc partizánom, bude konať aktívnejšie. A naozaj, zatajil fakty o tom, že slovenskí vojaci prešli na našu stranu, fašistickému veleniu poskytol fašistickému veleniu nepravdivé informácie, že vojakov údajne zajali Rusi pri prieskume, pri hliadkovaní na železnici.
Koncom roka 1942 sa Nemci dozvedeli o prípadoch masového prebiehania Slovákov k partizánom. Veliteľstvo 101. pluku dostalo rozkaz okamžite naložiť jednotky do ešalónov a presunúť sa na nové miesto. Povedal nám o tom Ján Nálepka. Povedal tiež, že jeho vojaci sú pripravení pripojiť sa k partizánskym oddielom. Ako však tento prechod urobiť? Ján navrhol, aby sme zaútočili na kopcevičskú posádku, aby Slováci mohli v priebehu bitky prejsť k partizánom. Ale túto možnosť sme neprijali. Operácia si vyžadovala veľa príprav, koncentráciu partizánskych oddielov, z ktorých mnohé v tom čase plnili svoje úlohy. Bitka o veľkú posádku, posilnenú čerstvými jednotkami, by sa navyše nezaobišla bez ťažkých strát na strane partizánov aj Slovákov. Zvažovali sme aj iné riešenie. Ďaleko od Kopceviči sa podarilo vyhodiť do vzduchu železničné koľaje, zastaviť slovenské ešalóny a dať tak práporu možnosť prejsť do lesov. Ale aj od tejto myšlienky sa muselo upustiť. S miernym oneskorením výbuchu by slovenský ešalón mohol skočiť na mínu, čo by viedlo k obetiam medzi našimi priateľmi. Po dôkladnom prediskutovaní týchto možností sme dali Jánovi Nálepkovi radu: ísť s jednotkami do oblasti Jeľska – Ovruče, nadviazať tam kontakt s bieloruskými a ukrajinskými partizánmi a spolu s nimi pokračovať v boji proti fašistickým útočníkom. To je presne to, čo Ján Nálepka urobil. Keď na nové miesto dorazil 101. pluk slovenskej divízie, Ján Nálepka a jeho spoločníci okamžite kontaktovali partizánov pôsobiacich v Jeľskom a Lelčickom okrese…“[10]
[1] ŠALGOVIČ, V. 1962. Ján Nálepka – Učiteľ, partizán, hrdina. Bratislava: Osveta, s. 67. Pôvodný zdroj: Československé listy II, č. 2.
[2] KRAVČENKO, I. S. 1961. Ohne partizánskej družby. Bratislava: Osveta, s. 46 – 47.
[3] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 146 – 147.
[4] Tamže, s. 147.
[5] Zo súkromnej korešpondencie Jána Nálepku Márii Korchňákovej. Depozit Múzea Spiša v Spišskej Novej Vsi, por. č. 2620-2630, signatúra 29/83/772.
[6] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 34 – 35.
[7] Tamže, s. 35.
[8] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 18 – 20.
[9] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 67 – 69.
[10] МАЧУЛЬСКИЙ, Р. Н. 1978. Вечный огонь. Партизанские записки. Минск: Беларусь, с. 176 – 182. Preklad z bieloruského originálu: autorka.
