kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-9684
Partizánske zápisky gen. Romana M. Mačuľského
Generál Roman N. Mačuľskij, hrdina Sovietskeho zväzu, veliteľ Minského partizánskeho oddielu, venoval v svojich spomienkach Večný oheň kapitolu ilegálnej skupine Jána Nálepku, kde píše o snahe nadviazať kontakty so slovenskými dôstojníkmi, a to prostredníctvom partizánskej spojky, učiteľky Lidije Janovičovej a za pomoci Ivana Skalobana a Alexandra Žigara. Generál Mačuľskij pracoval ako člen minského ilegálneho výboru v nemeckom tyle, od roku 1942 pôsobil priamo v partizánskom hnutí, najprv ako zástupca veliteľa a neskôr, od septembra 1942 do konca vojny ako veliteľ partizánskeho zväzku.[1] Podľa Mačuľského ,,na jar 1942 nám naša rozviedka hlásila, že k nám prisunuli akúsi novú slovenskú jednotku. Naša rozviedka dostala za úlohu získať presnejšie informácie a ukázalo sa, že ide o slovenskú divíziu. Vtedy sme im vraveli Čechoslováci…“[2]
Mačuľského spomienky v uvedenej kapitole citujeme v skrátenom znení: ,,V jeden z jarných dní roku 1942 takmer rovnako prišli správy od našich styčných dôstojníkov zo staníc Staruški, Kopceviči, Ptič, že z ešalónov sa vykladajú vojaci, ktorí neboli oblečení ako hitlerovci a nehovorili po nemecky. ‒ Kto by to mohol byť? — pomysleli sme si. ‒ Možno fašisti opäť chystajú nejakú odpornú provokáciu. — Vedeli sme o prípadoch, keď sa hitlerovci obliekli do uniforiem Červenej armády a pokúšali sa prekvapivo zaútočiť na partizánske oddiely. K železnici boli vyslaní prieskumníci. Zistili, že nemecké velenie prijíma opatrenia na posilnenie svojich posádok strážiacich magistrály Brest – Gomeľ a Mozyr – Ovruč – Korosteň. Na tento účel bola vytvorená slovenská divízia. V posádkach umiestnených v sektore Zitkeviči – Mozyr boli umiestnené jednotky 101. pluku tejto divízie.
‒ Takže tak — prebleslo nám hlavou, ‒ hitlerovci obsadili Československo, roztrhali jeho zem na kusy, zbavili slobodný ľud svojprávnosti, obsiali krajinu väznicami a koncentračnými tábormi, a slovenskí vojaci a dôstojníci prišli do Bieloruska, aby spolu s nemeckými fašistickými okupantmi bojovali proti svojim vlastným pokrvným bratom, Slovanom! Zabudli, že v zradnom roku 1938 bol Sovietsky zväz jedinou krajinou, ktorá bola pripravená podať Československu pomocnú ruku a postaviť sa proti fašistickému Nemecku, ktoré nasmerovalo svoje hordy proti československému ľudu, ak by bývalí vládcovia Poľska a Francúzska nezradili spoločnú vec, nezriekli sa svojich zmluvných záväzkov a neumožnili našim vojskám prejsť cez poľské územie? Nepamätajú si veľký prínos ruského ľudu k porážke Rakúsko-Uhorska, v dôsledku čoho Československo získalo dlho očakávanú nezávislosť? —
Prešlo niekoľko dní od príchodu Slovákov a začali sme dostávať správy od spojok, jednu prekvapujúcejšiu ako druhú. Slováci neobťažujú miestnych obyvateľov, ochotne sa s nimi stretávajú, pýtajú sa ich na ich bývalý život, hostia ich tabakom a cigaretami. A čoskoro k nám dorazili na veliteľstvo veliteľ oddielu Michajlovskij, komisár Žigar a náčelník štábu Kornejčik. Hlásili, že Slováci hľadajú možnosť, ako sa skontaktovať s partizánmi. ‒ Medzi príslušníkmi slovenskej divízie je bezpochyby veľa vojakov a dôstojníkov, ktorí nechcú slúžiť nacistickému Nemecku — vyhlásili sme svorne po vypočutí správy veliteľa oddielu.
O príchode Slovákov do priestoru pôsobenia našej jednotky sme informovali Ústredný výbor Komunistickej strany (boľševikov) Bieloruska, Informovali sme o ich správaní sa k miestnemu obyvateľstvu a pokusoch o nadviazanie kontaktu s partizánmi. O niekoľko dní neskôr prišiel rádiogram od P. K. Ponomarenka. Poradil vybrať spoľahlivých ľudí a prostredníctvom nich nadviazať kontakt so Slovákmi, snažiac sa ich prilákať na našu stranu. Krajský výbor na jednom zo svojich zasadnutí diskutoval o otázke, ako nadviazať kontakt s vojakmi a dôstojníkmi slovenského pluku a zapojiť ich do boja proti hitlerovcom. Na nadviazanie kontaktu so Slovákmi bol pridelený Ivan Vasiljevič Skaloban – príslušník krajského straníckeho výboru, skúsený a sebavedomý súdruh.
Ivan Vasiljevič spolu s komisárom oddielu A. Žigarom vybrali spomedzi mladých partizánov niekoľko vyzvedačov. Tí sa prezliekli do sedliackych šiat, zbrane nechali na základni a odišli do obcí v blízkosti slovenských posádok. Čoskoro sa v dedinách začali konať večierky, kam prichádzali aj slovenskí vojaci. Mladí ľudia, ako je známe, radi spievajú a tancujú. Skaloban a jeho spoločníci sa tiež zúčastňovali jednoduchých dedinských zábav. Ale tanec bol tanec a partizáni nezabúdali na svoju misiu. Nadviazali rozhovory so Slovákmi o každodennom živote, o útrapách vojny. V priebehu týchto rozhovorov akoby mimochodom hovorili o situácii na frontoch a preberali najčerstvejšie správy Sovietskeho informačného úradu. Rozhovory boli čoraz úprimnejšie. Slovenskí vojaci začali hovoriť, že život v Československu sa výrazne zhoršil a Slováci sú nútení slúžiť hitlerovcom. Na jednom z večierkov Slováci obkľúčili I. V. Skalobana, ktorého nazvali vševedom pre jeho schopnosť inteligentne odpovedať na akúkoľvek otázku. Ivan Vasiljevič rozprával o krutých bojoch na sovietsko-nemeckom fronte a pri pohľade na vojakov, ktorí pozorne počúvali, povedal: ‒ Fašisti sú naším spoločným nepriateľom. Chcú vyhladiť slovanské národy, urobiť z nich svojich otrokov. Chcete, aby vás hitlerovci neustále poháňali? — Slovenskí vojaci jednomyseľne odpovedali: ‒ Samozrejme, že nie. Povedzte partizánom, že môžu bezpečne prísť na železnicu počas našej služby a podmínovať ju. Nebudeme zasahovať. —
Začiatkom augusta 1942 míner Viktor Sančukovskij zoznámil Skalobana s mladou učiteľkou Lidijou Janovičovou, ktorá žila v dedine Ogoliči. Lidija podrobne opísala všetko, čo vedela o nepriateľskej posádke, o nálade vojakov a dôstojníkov. A na záver dodala: ‒ Raz som sa zúčastnila na jednom z večierkov v Kopceviči. V chatrči bol tanec a hluk. Zrazu sa objavil dôstojník. Slovenskí vojaci vyskočili do pozoru zo svojich sedadiel. Pomyslela som si: pohroma. Niektoré dievčatá potichu šuchli do dvier. Usmial sa, sadol si a povedal: ,Pokračujte.ʻ Nabrala som odvahu a porozprávala som sa s dôstojníkom. Pýtal sa na všetko o tunajšom živote, nahlas premýšľal, či jeho podriadení neobťažujú obyvateľov. Zdá sa, že je to dobrý človek. — Ivan Vasiljevič sa okamžite chopil tejto príležitosti. Navrhol, aby sa Lidija opäť stretla s dôstojníkom a spýtala sa, či by nechcel nadviazať kontakt s partizánmi. Učiteľka súhlasila, hoci pochopila, že najmenšia neopatrnosť sa rovná smrti. Naša spojka dlho pozorovala Jána Nálepku a ďalších dôstojníkov, hľadajúc príležitosť nadviazať s nimi rozhovor. Nakoniec sa takáto príležitosť naskytla. Ján Nálepka prišiel do Ogoliči skontrolovať svojich vojakov. Bol s ním ešte jeden dôstojník. Zastavili sa pri jej dome a o niečom živo diskutovali. Lidija nenápadne načúvala, ale mnohým veciam nerozumela. Zachytila len meno nemeckého veliteľa a veľmi nelichotivú poznámku na jeho osobu. Na to vyšla z dvora a oslovila ich: ‒ Páni dôstojníci, poďte prosím za mnou do domu. —
Nálepka spoznal učiteľku, pozdravil ju, vošiel do domu a pozval aj svojho priateľa, pričom stále živo diskutovali. Lýdii bolo jasné, že obaja sú nespokojní s niektorými rozkazmi nemeckého veliteľa. Potom pristúpila k stolu a povedala: ‒ Môžem vám predstaviť ľudí, ktorí vám poradia, čo máte robiť. — Slováci sa na seba pozreli: ‒ S kým? — Odpovedala som im: ‒ Ešte nepoviem. Ale ak ste skutoční vlastenci Československa, milujete svojich ľudí a chcete pre nich len to najlepšie, potom sa vám budú páčiť. — Ján Nálepka sa spýtal: ‒ Ste partizánka? — Dievčina sa pousmiala: ‒ V každom sovietskom človeku vidíte partizána. Myslite si, čo chcete, ale vedzte, že vám nechcem nič zlé. — Dôstojníci sa rozlúčili a odišli.
Učiteľka nevedela, čo má robiť. Prenasledovali ma úzkostlivé myšlienky. Komu dôverovala? Sú to súdruhovia alebo nepriatelia? Má utiecť do lesa skôr, ako bude neskoro? Ale prekonala svoj strach a zostala doma. O niekoľko dní neskôr za ňou prišli známi dôstojníci, povedali, že sú pripravení stretnúť sa s Rusmi a odovzdali Lýdii list pre partizánov. Spojka okamžite odišla do dediny Bobrik, aby doručila list Skalobanovi, cestou ju však zadržali partizáni a odviedli ku komisárovi oddielu A. Žigarovi, ktorému dievča odovzdalo list od Slovákov. Žigar oboznámil listom Skalobana a spolu odišli do nášho krajského straníckeho výboru. Vypočuli sme si ich a poradili sme Ivanovi Vasiljevičovi, aby využil všetky príležitosti na nadviazanie kontaktov s dôstojníkmi.
Raz míneri z Bolotnikovovho oddielu zamínovali železnicu pri trakte Verbolki na úseku Kopceviči – Staruški. Mali v úmysle vykoľajiť nepriateľský ešalón s palivom, ktorý stál na stanici a čakal, kedy ho odpravia na front. Ale z nejakého dôvodu bola pred ešalónom spustená drezina so slovenskými vojakmi. Hitlerovci to zrejme urobili zámerne – na ich spojencoch im za mak nezáležalo. Alebo možno sami Slováci sa vypravili na nejakú cestu. Nech je to akokoľvek, drezina vyletela do vzduchu a jeho posádka s tromi vojakmi zahynula. V ten istý deň hitlerovci zatkli obyvateľa obce Kopceviči Fjodora Sagadinského pre podozrenie z podmínovania, bili ho až do bezvedomia a potom ho odovzdali Slovákom so slovami: ‒ Vaši ľudia zomreli. Podľa môjho názoru tohto treba povesiť na telegrafný stĺp. Všetci paktujú s partizánmi — povedal hitlerovský dôstojník slovenskému veliteľovi a ukázal na zbitého sedliackeho chlapca.
Zdalo sa, že Sagadinskij nemá šancu na záchranu. Na výsluch ho priviedli k Jánovi Nálepkovi. Pýtal sa ho rôzne otázky: kto položil mínu, či videl partizánov, či vie, kde sa nachádza partizánsky oddiel, či partizáni vstupujú do dediny. Sagadinskij odpovedal: ‒ Neviem. —
‒ Zachránime ti život, ak nám pomôžeš stretnúť sa s partizánmi. Choď domov a premýšľaj o tom, — povedal Nálepka a Sagadinského prepustil.
Sagadinskij strávil niekoľko dní doma, ani nevyšiel na dvor. Ján Nálepka si predvolal chlapca znova. ‒ Vidím, že si skutočný sovietsky vlastenec — povedal, keď vojaci sprevádzajúci Sagadinského vyšli z kancelárie. ‒ Dúfam, že sa s tebou môžem úprimne porozprávať. — A hneď mu povedal, že on a jeho súdruhovia sa chcú skontaktovať s partizánmi.
‒ Mám list. Odovzdaj ho partizánskemu veliteľovi — požiadal Nálepka. Sagadinskij súhlasil. List bol odovzdaný veliteľovi Bolotnikovovho oddielu Gluškovi, ktorý ho odovzdal Skalobanovi. Bolo naplánované stretnutie partizánov so Slovákmi, ktoré sa čoskoro uskutočnilo. Ivan Skaloban, Jozef Gluško a Alexander Žigar vzali so sebou 55 partizánov, aby nepadli do pasce, a neďaleko miesta údajného stretnutia pripravili zálohu. Nemuseli dlho čakať. V stanovenom čase sa objavili jazdci. Ivan Skaloban, veliteľ partizánskeho oddielu, Alexander Žigar a niekoľko ďalších ľudí z partizánskeho tábora sa stretlo s Jánom Nálepkom v lesoch, kam prišiel s ďalším dôstojníkom a na tejto porade sa navzájom dohodli, že budú šetriť ľudí na oboch stranách a v prípade potreby chrániť aj civilistov. Slováci ďalej nebudú prekážať v útokoch na železničnú magistrálu, naopak – tieto diverzie budú plne podporovať a všetkými prostriedkami v rámci utajenia budú nápomocní.“[3]
Generál Mačuľskij na osobné stretnutie s Jánom Nálepkom, podľa vlastných slov, často spomínal: ,,Hovorili sme predovšetkým o tom, ako sa vyhnúť boju a Ján vtedy veľmi naliehal, aby sme nestrieľali do slovenských vojakov. Dohodli sme sa, že nebudeme na seba strieľať a že si budeme navzájom poskytovať informácie. Nálepku som si obľúbil. Bol to menší štíhly chlapík, veľmi energický a pohyblivý. Mal v sebe akúsi iskru. Veľmi som si ho vážil pre jeho čestnosť. Mal som rád ľudí jeho typu. Mám totiž skúsenosť, že živí a energickí ľudia sú vždy lepší vojaci než pasívne typy.“[4]
[1] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 87.
[2] Tamže.
[3] МАЧУЛЬСКИЙ, Р. Н. 1978. Вечный огонь. Партизанские записки. Минск: Беларусь, с. 170 – 176. Preklad z bieloruského originálu: autorka.
[4] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 88.
