kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-9684
Poleská oblasť Bieloruska – živý svedok ilegálnej protifašistickej skupiny 101. pešieho pluku 11. roty Mor Ho!
Vincent Kútik pochádzal z Horehronia, z mnohodetnej rodiny maloroľníka a príležitostného robotníka. Horehronie, stvárnil v prvom slovenskom filme národný umelec Karol Plicka, a Vincent Kútik bol jedno z tých detí, ktoré tam skáču a topia Morenu. Pri nakrúcaní filmu Karol Plicka odporúčal rodičom, aby dali syna do škôl, to znamená do okresného mesta – Banskej Bystrice. Keďže bol najstarším synom, otec o tom sprvoti nechcel ani počuť, ale nakoniec, po matkinom nástojení, začal študovať.[1]
Vincent Kútik na svoju mladosť a roky na fronte spomína: ,,Profesorov sme mali väčšinou z Čiech, a tí nás začali formovať. Odrazu sme prišli na to, že svet je iný, než sa nám javí spod našich hôr. A samozrejme sme si založili samovzdelávací krúžok, aké vtedy existovali všade na stredných školách. Ja som sa stal predsedom a bol som ním štyri roky. Vzrušoval nás zvlášť Sovietsky zväz – preto som sa prihlásil z voliteľných cudzích jazykov na ruštinu, Cez ruštinu som sa dostal k ruskej literatúre a čítal som bežne i noviny, ktoré bolo síce ťažko zohnať, ale Zväz priateľov ZSSR nám ich sprostredkovával. A tak sme sa dostali vlastne k informáciám o Sovietskom zväze, že nie je všetko tak, ako sa hovorí. Nás vzrušovala tá perspektíva novej spoločnosti, že vedeli odstrániť najväčšie neduhy, ktoré nás vtedy trápili – pretože ja som končil práve v dobe nástupu najväčšej nezamestnanosti. Sovietsky zväz nám bol veľmi blízky a ruština sa stala našou druhou rečou – i ja ako študent som prekladal drobné veci z Čechova, ktorý ma očaril.
Po skončení prezenčnej služby som ďalej pokračoval v štúdiu na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave, ale pretože sme boli nešťastný ročník, povolali ma v roku 1940 na vojnu. Vtedy som sa zoznámil s milým človekom, mne myšlienkovo veľmi príbuzným, s npor. Jankom Nálepkom. Zoznámili sme sa za istých sporov, ktoré v posádke prebiehali o tom, aká má byť výchova našich vojakov a či sa smú spievať ruské piesne. Tie boli vtedy zakázané. No Janko Nálepka ako starý trucovník im jednoducho povedal – môžete spievať. Tak sme spievali, a ešte naschvál pred veliteľstvom, aby to dobre počuli. Samozrejme, že z toho boli rôzne nepríjemnosti, ale nakoniec sme si presadili svoje, že Baraban gromko bjot, naša rota strojno iďot – celá rota sa to naučila a spievala.
Veľmi som Jána Nálepku obdivoval, už i pre jeho tvrdohlavosť, pre jeho odvahu, protifašistické založenie, i preto, že veľmi miloval ruský jazyk, Rusov a slovanský svet. Vtedy som ešte nevedel, že nás osud znova spojí.
V roku 1942 som rukoval na ruský front ako záložný dôstojník; už som bol poručíkom. Janko Nálepka, ktorý bol vtedy pobočníkom veliteľa ZD, si vyžiadal, aby som išiel k nemu, pretože už vtedy začínal okolo seba sústreďovať protifašisticky zmýšľajúcich vojakov a opieral sa o tých, ktorých poznal a ktorých už mal trochu preverených. Tak som sa v septembri 1942 dostal do obce Kopceviči a Janko Nálepka ma ako poručíka pridelil do svojej štábnej roty, do tzv. 11. roty, do roty Mor ho!, ktorá mala tvoriť jadro prechodu a spolupráce so sovietskymi partizánmi. Túto rotu držal stále vo svojom okruhu. Bol som vo funkcii zástupcu veliteľa roty, Janko Nálepka nás dosť často navštevoval. Najprv sme mali tajné porady, a spomínam si na jednu, ktorú sme mali s Nálepkom, s por. M. Petrom a s npor. K. Fraňom. Odrazu sa na mňa vyrútili, že vraj mám spojenie s partizánmi – ktoré som skutočne mal – že sa to dozvedeli a že to ohlásia na veliteľstve. Čo vraj na to hovorím? Povedal som: ‒ Či to už urobíte, alebo nie, ja s tým neprestanem! — A oni na to: ‒ Si správny chlap. Preverili sme si ťa, máme od partizánov správy, a preto prisahaj. — A museli sme na bodák prisahať, že nikdy nezradíme, že budeme bojovať za obnovenie Československej republiky po boku Sovietskeho zväzu. To bolo pred bitkou pri Stalingrade, v septembri 1942, keď Sovietsky zväz najviac trpel práve útokom na Stalingrad a keď potreboval každú, i morálnu podporu.
Vedel som po rusky a vyhľadával som každú príležitosť, aby som sa mohol stretnúť so sovietskymi občanmi. Bol som mladý, páčili sa mi dievčatá, a raz mi chlapci hovoria: ‒ Pán poručík, tu v dedine je jedno dievča, volá sa Oľa a má veľký záujem o to, že prišiel nový poručík, no ani sa nezastaví v dedine na zábave. — Zábava spočívala v tom, že naši chlapci hrali na hrebeňoch a na všeličom inom v niektorej z chalúp a ruské dievčatá tam tiež prišli, veď chceli žiť, i keď bola vojna. Mladosť je mladosť. A potom, plne ich fascinoval náš vzťah k nim – to, že ich uznávame za rovnocenné, že sa s nimi vieme ľudsky porozprávať, i keď sme mali zakázaný akýkoľvek styk s obyvateľstvom pod trestom, že nás nepustia domov, čo bola veľmi vážna vec. Uzatvárali sme priateľstvá a tým sa vlastne otváralo i spojenie s partizánmi. Vymieňali sme si rôzne informácie a predovšetkým sme sa dohovorili na tom, že im máme dodať náboje. Dodal som im guľomet a asi dve debny nábojov, ktoré som odpísal akože po prepade.[2]
Založili sme akýsi zväz protifašisticky zmýšľajúcich dôstojníkov, ktorých úlohou bolo jednak pripravovať vojakov na zmenu zmýšľania, ktoré bolo predsa len ovplyvnené protiboľševickou výchovou. A predovšetkým sme mali nadviazať kontakty so sovietskymi partizánmi, ktorí veľmi potrebovali i materiálnu podporu. To znamená predovšetkým lieky, ale i náboje a nálože a zbrane, aby mohli vyhadzovať vlaky. Potrebovali tiež zvlášť to, aby sme im v tejto činnosti nebránili, naopak .aby sme im pomáhali. Vtedy bolo vyhadzovanie vlakov do vzduchu veľmi dôležitou úlohou, pretože južné linky, po ktorých sa dopravovali zásoby do Stalingradu, boli v dosť zlom stave, to znamená, že práve náhradná linka na Gomeľ mala značný význam. Robili sme partizánom spravodajskú službu, ja sám som každý vlak, ktorý prechádzal, podrobil rozboru – koľko má cisterien, čo vezie. Mal som tabuľku, ktorú sme prostredníctvom spojky v Kopceviči, resp. i priamo potom cez Dr. Kollára, odovzdávali Jánovi Nálepkovi.[3]
Uzatvárali sa priateľstvá a tým sa vlastne otváralo i spojenie s partizánmi. Vymieňali sme si rôzne informácie. Od Nálepku som dostal za úlohu pripraviť vojakov na to, aby boli ochotní prejsť na druhú stranu. Takúto úlohu dostali všetci členovia ilegálnej skupiny. Pre Sovietov bolo vtedy výhodnejšie, keď tam niekto chránil územie a okrem toho, veď sme asi trikrát oslobodili celý transport žien. Ja sám som raz prepadol celý vlak, vypustili sme z neho kravy, a tak sa mäso dostalo zasa späť do tej oblasti, kde bolo potrebné.[4]
Keďže som vedel po rusky, robil som istým spôsobom korešpondenta. To znamená, že väčšinu listov som písal ja. Došlé listy som čítal tiež ja, i keď Janko Nálepka vedel dobre po rusky, radšej to prenechal mne alebo Michalovi Petrovi. A tak sme pripravovali prechod pluku na druhú stranu. Na Vianoce 1942, keď sme už mali všetko pripravené a už sme mali prejsť, prišiel Janko Nálepka ku mne. Všetci moji vojaci už boli pripravení. Keď sme už teda konečne mali prejsť, prišla tá nešťastná správa, že ide pancierový vlak a veliteľ divízie s Nemcami na nás posiela vojenskú políciu. Sovietski partizáni súhlasili s tým, že by v tejto situácii nebolo dobre prechádzať, pretože by boli vyvolané veľké represie voči obyvateľstvu aj voči nám. Preto sme to odložili i keď vojaci boli trochu sklamaní. Boli sme s Jankom Nálepkom trochu rozladení, veď už sme sa vlastne rozhodli a teraz sa to odrazu nedá – on tomu hovoril, že koza dojí krv.
Na Vianoce roku 1942 sme prešli do nového priestoru, kde sme za pomoci nemeckých jednotiek mali chrániť komunikácie pred útokmi partizánov. Bol som naďalej veliteľom roty Mor ho, a samozrejme, že Nálepka si nás nechal u seba v Jeľsku. Ja som bol vtedy na jednej strážnici v Bogutiči, to bolo asi 5 km od Jeľska, a dostal som za úlohu čo najrýchlejšie nadviazať spojenie s partizánmi. To sa mi podarilo prostredníctvom istej učiteľky, volala sa Soňa, a ešte cez inú učiteľku, ktorá bola predtým tajomníčkou Komsomolu v Jeľsku, menom Oľa. Neskôr som dostal rozkaz, že veliteľ si praje so mnou hovoriť. Zaviedli ma do jednej miestnosti, kde bol takmer celý Saburovov štáb. Tam mi odovzdali list pre Nálepku a dohodli sme miesto, na ktorom sa stretneme, keby bolo treba list zničiť. S listom som išiel za Nálepkom asi 11 km na koni, bola zima. Prichádzam do dediny a zastaví ma jedna žena. Hovorí: ‒ Pán poručík, neodovzdávajte ten list. — Bol som veľmi prekvapený. Prídem k Jánovi Nálepkovi a on vraví: ‒ To znamená, že Gestapo už o ňom vie. — Išiel som za ženou, ktorú sme poznali ako Soňu, a ona hovorí, že schôdzka je prezradená. Vraciam sa a oznamujem to Jankovi. Na druhý deň prišla do Jeľska kolóna SS a tanky s obrnenými vozmi a obkľúčili miesto, kde sme sa mali stretnúť. Samozrejme, že Janko veliteľa kolóny pekne pohostil a ešte mu povedal, že dúfa, že mal pekný výlet.
Na Nálepku pripravilo Gestapo ešte jednu pascu, keď už bol u partizánov – o čom som sa dozvedel až neskôr. Využili na to partizánsku spojku menom Kuznecov, ktorý však pracoval aj pre Gestapo. Kuznecov priniesol do štábu Saburova pre kpt. Nálepku falošný list od slovenských vojakov, ktorí akoby chceli prejsť k partizánom, a chceli to s Nálepkom prerokovať a dohodnúť prechod. Pochopiteľne, bola to pasca. Práve partizánska spojka Soňa sa o tom dozvedela a rýchlo vyslala na koni do štábu spojku menom Dmitrij. Došiel tam na poslednú chvíľu, keď Kuznecov už odovzdal Nálepkovi falošný list. Nálepka mal veľkú radosť z toho, že ďalší Slováci sa chcú pripojiť k partizánom. Kuznecov sa už chystal na spiatočnú cestu, ale Dmitrij oznámil, o čo ide, a Kuznecova tam na mieste obesili.
Medzitým ma zbavili velenia, boli sme vyšetrovaní, ja som bol odvolaný z velenia. Keď Janko Nálepka odišiel k partizánom, bol som v Kozinkách pod dozorom a čakal som na transport na Slovensko. Potom som dostal od Nálepku list, ale o tom sa dozvedela naša spravodajská služba, v noci som bol zatknutý a odvedený na Gestapo, potom odvezený na Slovensko a súdený, ale dopadlo to pomerne dobre. Bolo už po Stalingrade, i nálada na Slovensku sa veľmi menila, bolo to už po roku 1943, to znamená, po podpísaní československo-sovietskej dohody. Neskôr som sa dostal do skupiny, ktorá pripravovala vojenskú časť SNP. Poslali ma do východoslovenských divízií a potom ma odvelili na Donovaly k tzv. jednotke vysokoškolského strážneho oddielu, kde som bol veliteľom čaty a kde sme chránili územie medzi Krížnou a Prašivou. Donovaly sme opúšťali práve na štátny sviatok 28. októbra a prešli sme na partizánsky spôsob boja. Mali sme prejsť cez Hron na Poľanu, kde boli vybudované základne. Odišli sme smerom na Hriadeľské sedlo a pokúšali sa prejsť na druhú stranu. S nami šiel i gen. Golian a npor. Petro, ktorý bol pobočníkom gen. Viesta. Petra potom zabili v Nemecku, spoločne s gen. Viestom a gen. Golianom. Počul som, že sa držali veľmi statočne, ako vlastenci. Potom som sa dostal do zajatia a odtransportovali nás až za Mníchov, nakoniec sme však boli oslobodení. Mal som vtedy iba 46 kg….“[5]
,,Pochádzam z južného Slovenska, zo sedemčlennej rodiny. Narodil som sa nedlho po skončení prvej svetovej vojny. Moja rodná obec bola viedenskou arbitrážou pričlenená k horthyovskému Maďarsku. Mal som vtedy 17 rokov. Začal som chodiť do obchodnej školy v Nitre. Štúdium som však musel preložiť. Z okupovaného územia som musel začiatkom roku 1941 utiecť. Čakal ma trest za sabotáž na telefónnom vedení. V júni roku 1942 nás naložili do dobytčích vagónov a odtransportovali na východný front. Pridelili nás do ZD, ktorej veliteľom bol plk. gšt. R. Pilfousek. Po príchode k divízii ma pridelili k 11. rote 101. pešieho pluku. Nemal som ani tušenie, čo ma tam čaká a čoho budem svedkom. Prvý pravdivý a ucelenejší obraz o hrôzach som postupne získal až na území Ukrajiny a Bieloruska. Tam som spoznal aj konečné zámery fašistických agresorov, ktoré goebbelovská propaganda pred nami zamlčovala: vydrancovať, spustošiť Sovietsky zväz, vyhubiť najme slovanské národy a vymazať prvý socialistický štát z mapy sveta.
Do konšpiračnej činnosti ma čoskoro po príchode do ZD zasvätil Anton Krídl, ktorý tam už pôsobil ako spojka a vykonával veľmi cenné služby pre Nálepkovu ilegálnu činnosť. Doručoval na partizánsky štáb informácie od kpt. Jána Nálepku a správy o akciách, ktoré mali uskutočniť slovenské jednotky spolu s Nemcami proti sovietskym partizánom. Prostredníctvom a za asistencie Antona Krídla som nadviazal v septembri 1942 prvé kontakty s bieloruskými partizánmi. Obidvaja sme boli členmi ilegálnej skupiny 101. pluku vedenej kpt. Nálepkom. Ako pomocník účtovníka pluku som mal za úlohu zabezpečovať zásobovanie miestneho obyvateľstva a partizánov dôležitými potravinami a iným materiálom, ktoré som získaval zo zásob pluku. Neskôr som obstarával aj zbrane a muníciu.
Nemalé problémy v konšpiračnej činnosti nálepkovcov spôsobovalo kmeňové zloženie 11. roty 101. pešieho pluku, kde som vykonával funkciu zásobovacieho poddôstojníka. Rota pozostávala z troch čiat: jednu z nich tvorili príslušníci nemeckej národnosti. Obdobne ako ostatní vojaci nosili uniformu slovenskej armády s tým rozdielom, že na ľavej a pravej strane goliera na kabátoch mali hákové kríže. Mnohí z nich sa voči obyvateľstvu správali horšie ako gestapáci. Špehovali, kde sa čo robí, a donášali správy na miestne veliteľstvo Wehrmachtu. Neskôr ich z 11. roty vyčlenili a zadelili do jednotiek nemeckej armády. Podmienky pre ilegálnu protifašistickú činnosť Nálepkovej skupiny neboli teda najpriaznivejšie. Ako je všeobecne známe, organizátorom ilegálnej protifašistickej skupiny a partizánskeho hnutia v slovenskej armáde na Ukrajine bol kpt. Ján Nálepka. Na výsledky konšpiračnej činnosti má rozhodujúci vplyv správny výber ľudí, ktorí sa na nej podieľajú. A kpt. Ján Nálepka to mal vždy na zreteli. Ako pobočník veliteľa 101. pešieho pluku mal možnosť vplývať na rozmiestňovanie dôstojníkov a poddôstojníkov a ich zadeľovanie do jednotlivých funkcií. V rámci možnosti to aj využil.
Ján Nálepka bol vždy mužom činu, človekom nesmierne múdrym, rozvážnym, nebojácnym. Takého som ho poznal. Čoskoro po príchode na veliteľstvo pluku sústredil okolo seba niektorých protifašistických dôstojníkov a poveroval ich konkrétnymi úlohami. Jedného z najbližších spolupracovníkov, Imricha Lysáka, poveril Ján Nálepka spravodajskou službou, ktorá v konšpiračnej činnosti zohráva veľmi významnú úlohu. Získané informácie o pohyboch fašistických jednotiek, transportov a o pripravovaných akciách na partizánsky štáb doručoval Anton Krídl, ktorý z poverenia kpt. Nálepku v pekárni pluku vykonával funkciu veliteľa stráže. Udržiavanie písomného styku so sovietskym odbojom mal na starosti Nálepkov pomocník Michal Petro. Za veliteľov vysunutej stráže vo vzdialenom lesíku, kde bolo vhodné miesto na stretnutia s partizánmi, Nálepka určil Ondreja Hovanca a Viliama Šalgoviča. Funkciou veliteľa roty 101. pešieho pluku boli poverení Ladislav Staško a Vincent Kútik, ktorí okrem iného pomáhali pri zadovažovaní spravodajských informácií. Manipuláciu so zbraňami a muníciou Nálepka zveril por. Františkovi Ondrovi, ktorého sa mu podarilo získať na štáb 101. pešieho pluku. Funkciu lekára pluku vykonával MUDr. Július Kollár, proviantného Michal Kušnír, účtovníka 11. roty František Soják, ktorí boli takisto zapojení do ilegálnej činnosti.
Uvádzam však mená iba tých spolubojovníkov, ktorých som osobne poznal. Starostlivý výber dôstojníkov a poddôstojníkov do jednotlivých funkcií, ktorému kpt. Ján Nálepka venoval sústavnú pozornosť, mal pozitívny vplyv na celú konšpiračnú činnosť a ďalší rozmach partizánskeho hnutia v ZD. Zásluhou kpt. Jána Nálepku, napriek pochopiteľným ťažkostiam, skupina vzrástla o ďalších vlastenecky a protifašisticky zmýšľajúcich dôstojníkov, poddôstojníkov a vojakov 101. pešieho pluku: npor. Karola Fraňa a Rudolfa Čilíka, por. Ladislava Kudzbela a Vincenta Kútika, rotmajstra Jána Majera, dôstojníckeho zástupcu Dr, Júliusa Kollára, poddôstojníkov a vojakov Viliama Šalgoviča, Michala Kušniera, Františka Sojáka, Jozefa Soroku, Alojza Krulíkovského, Jozefa Tugáta, Petra Benkoviča, Jozefa Tuša, Štefana Chovanca, Jozefa Ašvéra, Jozefa Revaja, Jozefa Galanského, Michala Masaryka a ďalších. Každý z nich mal nemalý podiel na celkovej činnosti ilegálnej protifašistickej skupiny. Ich pričinením sa antifašistické hnutie v 101. pešom pluku rozšírilo na takmer celú oblasť ZD. Mnohí z nich v boji proti fašizmu padli hrdinskou smrťou.
Pod vplyvom narastajúceho antifašistického hnutia a na žiadosť členov ilegálnej skupiny už koncom roku 1942 kpt. Ján Nálepka uvažoval o prechode niektorých jednotiek 101. pluku k partizánom. Pochod zamýšľal zorganizovať prostredníctvom 11. roty, ktorej veliteľom bol vtedy por. Vincent Kútik, veliteľom čaty dôstojnícky zástupca Ondrej Hovanec. Obaja o zamýšľanom prechode k partizánom vedeli.
Z bojovej akcie pri Selizovke som mal dvojnásobnú radosť. Jednak preto, že v nej Nemci utrpeli ďalšiu hanebnú porážku, a okrem toho z tých dôvodov, že som sa tam stretol so spomínaným dôstojníkom Šimonovičom. Oddychovali sme kdesi v šope pred Selizovkou či dedinkou Zapesočnoje. Hneď som spoznal, že ide o môjho bývalého učiteľa z meštianskej školy v Nových Zámkoch, ktorú som navštevoval v rokoch 1934 – 1938. Vyučoval tam vtedy fyziku a dejepis. Už vtedy bol pokrokového zmýšľania.
Pripravovaný prechod veliteľovi divízie plk. Pilfouskovi (sudetskému Nemcovi) totiž prezradil dôstojnícky zástupca Čunderlík. Na Nálepku a niektorých jeho najbližších spolubojovníkov poľný prokurátor ZD podal trestné oznámenie, ktoré veliteľ divízie zaslal na Ministerstvo národnej obrany do Bratislavy. Ondreja Hovanec, Michala Kušnira a Júliusa Kollára na základe svedeckej výpovede Čunderlíka poľní žandári zaistili, vypočúvali a týrali. Ondrej Hovanec krátko po skončení vojny, zrejme pod vplyvom prežitých útrap, zomrel. Bol to vzácny človek. Popri Jánovi Nálepkovi som si ho najviac obľúbil.
Je to iba malé svedectvo o veľkom človeku – Jánovi Nálepkovi. Spomienky na tohto vzácneho človeka sa mi píšu najťažšie. Bol rozvážny, múdry, plný bojového elánu, životného optimizmu. Veril vo víťazstvo socializmu. Pamätám sa na jeho slová, ktoré zápalisto zdôrazňoval: Úlohy, ktoré nás očakávajú, budú vyžadovať aj obete. Musíme byť dôslední v plnení povinností, načúvať hlasu svojho srdca, volaniu slovanskej krvi! Bol mužom činu a tejto prísahe zostal verný. Vždy mal na mysli dobro ubiedeného slovenského ľudu, sociálnu spravodlivosť a svojbytnosť stáročia utláčaného národa pod Tatrami. Pritom bol veľkým československým vlastencom. Ján Nálepka bol príkladom odvážnosti, bojovej nebojácnosti, hrdinstva…“[6]
Karol Fraňo-Bogdanovič, Donský
,,Som rodák z Podbrezovej, teda Stredoslovák. Žil som v Lučatine so svojimi rodičmi, bolo nás osem detí. Otec bol železničiarom. Ťažko nás vychovával. Sám som sa prebíjal životom, vyučil som sa a s vlastnou usilovnosťou som vyštudoval. Matka bola veľmi dobrá žena. Bola robotníčka a starala sa o nás, o deti, ako len mohla.
V roku 1938 a 1939 som už narukoval do vojenskej základnej služby. Nastúpil som vtedy ešte do československej armády. A potom vznikol Slovenský štát. Bol som vtedy vojak ašpirant, potom ma povolali do vojenskej akadémie, ktorú som úspešne absolvoval. Po prepadnutí Sovietskeho zväzu bola naša celá jednotka spoločne s ostatnými jednotkami nášho prvého pluku odvelená do ZSSR. Potom som sa dostal k ZD v ZSSR. Šli sme vlakom na východné Slovensko a potom na Sambor, na Ľvov, až do Žitomíra. Po ceste sme videli, akých zverstiev sa fašisti dopúšťali, ako nemilosrdne postupujú proti civilnému obyvateľstvu, voči bezbranným ľudom. Veď tam už boli len ženy, starci a deti, pretože vojaci ustúpili s Červenou armádou. Tam som prežil veľmi zlé chvíle. Z jednotiek Červenej armády, ktoré zostali v tyle, sa hneď od začiatku tvorili partizánske jednotky. Ja som sa raz so šiestimi takýmito vojakmi Červenej armády stretol, lebo sme mali príkaz ich odviesť do koncentračného tábora. Ja som ich však tam neodviedol, ale odviezol som ich do lesa k partizánom. Tam sme ich presvedčili o tom, že Slováci im chcú pomôcť. Samozrejme, o ich ďalšom osude nič neviem. Toto sa stalo v žitomírskej oblasti. Odviedli sme ich do lesa a povedali sme im: keby vás chytili, neprezraďte, že už ste u nás boli a že sme vás pustili na slobodu.
Prvý raz som sa stretol s partizánmi s cieľom nadviazať spojenie. Vtedy sme už boli spolu s kpt. Jánom Nálepkom. Totiž: na jar roku 1942 prišiel k nášmu pluku kpt. Nálepka. Najskôr sme sa oťukávali, ja som už mal spojenie s partizánmi, samozrejme, boli to len začiatky. A keď sme sa stretli, vypracovali sme plán, podľa ktorého sme premyslene pomáhali sovietskym partizánom i sovietskym občanom. Táto pomoc, i keď bola obmedzená, bola veľmi významná, lebo sovietski ľudia, napr. gen. Saburov i ďalší, ktorí napísali knihy spomienok, veľmi oceňujú našu pomoc. Keďže sme boli v štábe pluku, mali sme prehľad o situácii v blízkom i ďalekom okolí. A im sme odovzdávali správy. Všetky správy som od začiatku písal ja. Prečo práve ja? Keď som navštevoval priemyselnú školu, mali sme povinnú nemčinu a jeden jazyk podľa vlastného výberu. Ja som si zvolil ruštinu. Písali sme im teda správy o tom, čo sa deje na fronte. Najprv som ich písal sám a neskôr s kpt. Nálepkom. K nám sa potom ešte pridal por. Michal Petro a ešte neskôr Imro Lysák.
Naša činnosť sa zvlášť rozvinula v Bielej Rusi, v priestore Jeľska, to už bol rok 1942 a 1943, keď sa partizánsky boj veľmi rozrástol, keď už bieloruskí a ukrajinskí partizáni ovládali celé územie. Keď som bol na prvom stretnutí s partizánmi, chcel som u nich zostať, ale ten, ktorý sa so mnou rozprával, volal sa Žigar, starší dôstojník, povedal, že majú dosť vojakov, ale málo spravodajcov v tyle nepriateľa. Zostal som teda pod krycím menom Donský pracovať v tyle, a to i po 15. máji roku 1943, keď celá skupinka vojakov prešla k partizánom.
Bolo vyhlásené stanné právo, a tak všetci podozriví zo styku s partizánmi boli súdení podľa vojenských zákonov. Medzi nimi bol i por. Laco Staško a ja som práve robil sprostredkovateľa medzi Dr. Kadlečíkom a ním, aby sme zachránili Lacovi Staškovi život. Aj iní pomohli, on bol ranený a dostal sa do zajatia v bezvedomí, veľmi krvácal, potom bol uväznený v našom väzení, ale podarilo sa mu zachrániť život.“[7] Ladislav Staško ako veliteľ roty 101. pešieho pluku pomáhal Nálepkovej ilegálnej skupine pri zadovažovaní spravodajských informácií, zbraní a streliva. Z jeho roty v oblasti Minska prešlo veľa vojakov na stranu bieloruských partizánov, sám Staško prebehol koncom roku 1943 a v ich radoch sa zúčastnil mnohých bojov.[8]
S našou pomocou sa podnikla i akcia na trati Pinsk – Minsk a v mestečku Ptič bol vyhodený železničný most, aby sa nebezpečné trhaviny nedostali na front. Tejto akcie som sa priamo zúčastnil, lebo ju pripravoval i Ján Nálepka. Ja som v tej dobe vykonával službu styčného dôstojníka, aby Nálepka vedel o všetkom, čo sa deje v tyle. Táto akcia nás stála i životy.“[9]
Jozef Nálepka na dané udalosti spomína: ,,Počas dovolenky v Smižanoch v novembri 1942 dostal brat lístok od npor. K. Fraňa, v ktorom mu oznámil, že v jednej akcii padlo 25 slovenských vojakov a 7 bolo ranených. Pamätám sa, že Jana správa veľmi rozladila. Chodil po kuchyni, s nikým nerozprával, len občas bolo počuť jeho tiché babráci.“[10] K nešťastnej streľbe sa vyjadril aj gen. Mačuľskij: ,,Partizáni práve prišli z operácie, ale v lese narazili na slovenských vojakov. Slovenský dôstojník nepremyslene zavelil, aby na našich partizánov spustili streľbu. Boj trval len niekoľko minút. Padlo 25 slovenských vojakov a troch sme zajali. Jedného raneného sme poslali k jeho jednotke. My sme neboli vinní, ale poslali sme Slovákom list na ospravedlnenie.“[11]
Karol Fraňo pokračuje: ,,Nálepka bol človek úprimný, otvorený, dobrý priateľ, kamarát. On už ako učiteľ pracoval politicky, aj miesta ho zbavili, a keď vznikol Slovenský štát, mysleli, že ho v armáde skrotia. Ale práve tu ukázal svoju statočnosť. Dobre sme si rozumeli, nebezpečenstvo nás veľmi zblížilo, lebo vtedy sú ľudia k sebe úprimní, pomáhajú si. Často som sa s Nálepkom radil. On ako starší a hodnosťou vyšší mi bol dobrým radcom a kamarátom. Rád si naňho spomínam. Zvlášť o budúcnosti sme často hovorili a predstavovali si, ako si zariadime svoj život. Ján Nálepka tiež pochádzal z veľmi chudobnej rodiny, jeho otec bol tesár, preto sme vždy hovorili, že budúcnosť musí vyzerať inak: teda – aby vládol ľud. A boli sme odhodlaní urobiť všetko pre to, aby sa obnovilo Československo. V tom našom Československu by bolo viac spravodlivosti. Nie spravodlivosť iba pre jedných, ako to bolo v bývalej ČSR, ale i pre nás, čo sme boli chudobní.
Po prechode Janka Nálepku na stranu partizánov bolo pre mňa ťažké pracovať v tyle nepriateľa. Ale boli, samozrejme, i pekné zážitky. Zavše podvečer, pod zámienkou, že ideme skontrolovať našich vojakov, zašli sme s nimi medzi obyvateľov. Ukrajinskí a bieloruskí obyvatelia majú krásnu vlastnosť, že keď sa stretnú s priateľmi, zaspievajú si. A tak sme sa naučili mnohé krásne ruské alebo ukrajinské piesne. I Ján Nálepka si rád zaspieval, bolo to veľmi pekné. Ukrajinci a Bielorusi zvlášť slávia Vzkriesenie – hovoria ,Kristus vstal z mŕtvychʻ. Keď sa dievča stretne s mládencom, žena s mužom a povie Christus voskres, podajú si ruky a pobozkajú sa. To sme potom využívali my, mladší vojaci, keď sme videli pekné dievča. Pozdravili sme Christus voskres a dostali sme bozk. Spolu s Jankom Nálepkom sme sa teda vybrali popriať Veľkú noc. Naposledy som sa s Nálepkom stretol, keď prechádzal na druhú stranu. Nálepkovo krycie meno bolo Repkin a moje Bogdanovič a Petrovo Katin. Ja som mal dve krycie mená – Bogdanovič a Donský, tak sme si ich vopred určili. Nálepka sizvolil prezývku Repkin. Boli to ukrajinské alebo ruskému jazyku blízke slová, aby sme neboli nápadní, pokiaľ by Nemci zachytili našu správu. Ešte vám poviem, ako sme správy odovzdávali. Ja som posielal správy učiteľke v Ovruči a prostredníctvom nej sme zase dostávali späť požiadavky, čo by chceli partizáni vedieť. Nálepka bol medzi vojakmi veľmi obľúbený. Bol veselej povahy, vtipný, rád si zaspieval… Bol menšej postavy, veľmi sympatický chlapec, vždy čulý, veselý, živý. Pomáhal nám so všetkým, i vážnych situáciách práve svojou živosťou i vtipom. Predtým, ako prešiel k sovietskym partizánom, sme sa dohodli, že napíšem list jeho rodičom, čo som aj urobil. Bol som neskôr v Bratislave a práve vďaka Dr. Kadlečíkovi som unikol trestu a zaradili ma do výkonnej jednotky. V roku 1944 som nadviazal spojenie s Golianom, podplukovníkom generálneho štábu, a vtedy ma odvelili ako veliteľa trnavskej posádky do SNP. Pripravoval som trnavskú posádku do SNP, neskôr som bol veliteľom pluku, až do prechodu k 3. taktickej skupine, ktorej velil plk. Kuna neskôr plk. Markus. Na tento štáb ma vzali preto, že som poznal zo ZSSR partizánsky spôsob boja, takže ma pozvali ako poradcu.“[12]
,,Nálepku som poznal ako učiteľa i ako vojaka. Nebol komunista. Nenávidel však hitlerovský fašizmus. V tomto duchu vychovával žiakov a pôsobil na občanov v svojom okolí. V dôsledku jeho postojov a činnosti vznikalo napätie medzi ním a vedením obce i vedením HSĽS v Stupave. Dobre hral na husle a pekne spieval. Bol spoločenský, vedel získavať a zabávať ľudí. Žil životom chudobného učiteľa. V roku 1939 ho aktivovali ako záložného dôstojníka do slovenskej armády. Podobný osud stihol aj mnohých iných záložných dôstojníkov, hlavne učiteľov protifašistického presvedčenia. Ministerstvu školstva vyhovovalo zbaviť sa učiteľov protifašistického ducha.
Hneď po napadnutí ZSSR hitlerovskou armádou roku 1941 bola zmobilizovaná a na front poslaná i slovenská armáda. Do augusta roku 1941 postúpila do priestoru Ľvova. Nemci mali v prvých bojoch úspech, rýchle postupovali a v auguste už bojovali na rieke Dneper. Mysleli, že vojnu už vyhrali. Veleniu slovenskej armády sa podarilo za tejto situácie presadiť u Nemcov reorganizáciu zmobilizovanej slovenskej armády tak, že z vojakov základnej služby postaví dve divízie: rýchlu a zaisťovaciu. Záložníci, povolaní pri mobilizácii vyhlásenej v júni 1941, vrátili sa koncom augusta domov.
Počas tejto reorganizácie bol Ján Nálepka zaradený na veliteľstvo ZD. Divízia mala dva pešie pluky – 101. a 102., jeden delostrelecký oddiel a menšie divízne jednotky. Oproti normovanému stavu mala polovičný počet: celkom mala asi 6000 vojakov a dôstojníkov. Úlohou divízie bolo likvidovať partizánov v priestore Ovruč, Mozyr, Riečice, Gomeľ, hlavne v zalesnených priestoroch močiarov rieky Pripjať. Bol to priestor veľkosti polovice Slovenska.
Keď velenie divízie prevzal plk. R. Pilfousek – Nemec a fašista – v júli roku 1942, premiestnil Jána Nálepku, ktorého protifašistické zmýšľanie poznal, k 101. pešiemu pluku. Tam vykonával funkciu pobočníka veliteľa pluku (náčelník štábu pluku). Velitelia pluku sa striedali po dvoch-troch mesiacoch, ale Ján Nálepka uvedenú funkciu vykonával až do 15. mája 1943, keď prešiel k partizánom. V tomto období som s ním spolupracoval ako delostrelec – veliteľ batérie divízneho delostreleckého oddielu.
Partizánske hnutie v priestore divízie sa úžasne rozmohlo. Partizáni boli vyzbrojovaní a zásobovaní letecky. Koncom roka 1942 a následne v roku 1943 bolo v priestore ZD o niekoľko tisíc dobre vyzbrojených partizánov viac ako vojakov tejto divízie. Bolo treba presvedčiť partizánskych veliteľov, že slovenskí vojaci neprišli bojovať proti sovietskemu ľudu, že chcú spolu s partizánmi bojovať proti nemeckým fašistom. Bude to boj aj za našu vlasť – Českoslovensú republiku, ktorú uznávajú aj mocnosti bojujúce proti fašizmu. V Londýne máme vládu a prezidenta. Veliteľ partizánskeho hnutia Saburov nazval nášho vyjednávača Čambalíka londýnofilom a vyslovil sa, že sa teší na spoločný boj proti fašizmu. V nemeckom oblastnom veliteľstve sme nemohli stratiť dôveru. Bolo nutné vedieť, kde, kedy a akým spôsobom sa pripravujú bojové akcie proti partizánom.
Nálepka všetky tieto otázky, vďaka svojim organizačným schopnostiam, odvahe, nebojácnosti a pomoci spolupracovníkov, dobre zvládol. Ako náčelník štábu pluku pracoval na pláne bojových akcií proti partizánom. Partizánskych veliteľov však s pripravovanými bojovými akciami proti nim cez spojky včas oboznámil. Bojová akcia sa vykonala bez boja, lebo partizáni z pripravovaného bojového priestoru odišli. Nemali sme teda straty ani my, ani partizáni. Partizáni mohli v pokoji vykonávať svoju bojovú činnosť, prepadávať nemecké kolóny a v spolupráci s našimi vojakmi, ktorí zabezpečovali stráženie železníc a ciest, rušiť železničnú prepravu. Táto činnosť kpt. Nálepku sa postupne prezradila. Pri bojovej akcii v dňoch 18. – 20. mája 1943 Nemci plánovali zatknúť kpt. Nálepku, npor. Lysáka, por. Petra, npor. Hazuchu a iných spolupracovníkov. Menovaní sa o úmysle Nemcov dozvedeli, preto vo vhodnom čase prešli k partizánom. Súčasne na stranu partizánov prešiel väčší počet vojakov 101. pešieho pluku. Pri tejto akcii a podobných menších i v iných útvaroch divízie dôstojníci a vojaci stratili u Nemcov dôveru úplne. V priebehu júna 1943 bola celá divízia premiestnená do oblasti Minska. V septembri roku 1943 bola reorganizovaná na technickú brigádu (kopáčov zákopov) a presunutá do Talianska. Technické zbrane a delostrelectvo odviezli na Slovensko.
Ján Nálepka zostal u svojich vojakov i po prechode k partizánom. Chránil životy slovenských vojakov aj ako náčelník štábu pluku, aj ako veliteľ partizánskej brigády organizovanej z vojakov jeho pluku. Obetovaním svojho života zachránil život stovkám slovenských vojakov ako aj sovietskych občanov – vojakov a partizánov. Za túto jeho vlasteneckú činnosť ho in memoriam vyznamenali titulom Hrdina Sovietskeho zväzu. Toto vyznamenanie je spravodlivé a zaslúžené. Nálepka je vzor vlastenectva slovenského ľudu. Obetoval svoj život za záchranu životov chlapcov – slovenských vojakov.“[13]
Pplk. Kušnír po druhej svetovej vojne stál pri zrode rádiotechnického vojska. Ako spojára ho poslali do južných Čiech, kde sa zakladal jeden z rádiotechnických útvarov. V roku 1970 poskytol rozhovor pre Obranu lidu: ,,Úlohy súvisiace so zrodom vojska, museli byť splnené bez ohľadu na čas. Ľudia dobre poznali ich potrebu. Dnes sú nároky na príslušníkov vojska ešte väčšie. Ak sme sa vtedy bili napr. s náročnými požiadavkami v rozpoznávaní cudzích lietadiel, potom sa dnes musíme biť s ďaleko obťažnejšími požiadavkami v ovládaní zložitej rádiolokačnej techniky. Dnes, v ére reaktívnych nadzvukových lietadiel, vyžaduje naša služba od ľudí ich veľkú psychickú pripravenosť a spôsobuje značné nervové vypätie. Táto práca totiž nespočíva iba v zisťovaní nepriateľských cieľov, ale zaisťuje všetok letecký prelet nad naším územím, od vojenských lietadiel až po práškovacie z Agroletu. Podstatný rozdiel medzi vtedajšou dobou a dneškom je v nezrovnateľne vyššej nasýteností vzdušného priestoru. V súčinnosti, bratskej spolupráci a bojovej družby s príslušníkmi rádiotechnických vojsk Sovietskej armády a ostatných armád Varšavskej zmluvy bola nedotknuteľnosť našich krajín v dobrých rukách.“[14]
Z frontového deníka Františka Ondru, Kopceviči, september – november 1942
,,5. september 1942: …Cestou na večeru som sa zastavil na kolkoch, kde hral aj Ján Nálepka. Po večeri zahral Jano na piane niekoľko piesní (Agátov rad, Tie tvoje oči čierne a iné).
6. september 1942: …Napísal som list a začal tieto riadky (*t. j. v denníku – pozn. autorky), aby dlhá chvíľa skôr ušla. Pritom myslím na Nálepku, ktorý mi s autom predčasne ušiel medzi partizánov overiť správy…
7. september 1942: …Po jedení som kibicoval Jánovi Nálepkovi pri preferanci, na ktorom vyhral 90 korún. Veliteľ ZD plk. Pilfousek ide na ohlásenú prehliadku. O 6. hodine zastal na stanici pancierový vlak. Po prehliadke 10. a 11. roty prišiel k nám. Okukávanie sa konečne skončilo a šli sme do jedálne. Tam sa debatovalo o všetkom, predovšetkým o spôsoboch a nutnosti boja proti partizánom. I morálne poučenia lietali. Duch celého rozhovoru a řád je jasný (prítomní všetci dôstojníci štábu, vrátane J. Nálepku).
10. september 1942: …Ráno som vstal na ohlásený nástup všetkých na prejav veliteľa divízie. Povedal toho dosť a známych vecí, ako aj dobrých rád i povzbudzujúcich príkladov. Hlásenie pred nástupom podával kapitán Nálepka, ktorého Pilfousek poslal oholiť sa, lebo vraj vyzeráte ako partizán Repkin.
15. september 1942: …Najedol som sa a pobral sa do kancelárie. Zašiel som cestou pozrieť na robotníkov na stavbe pivnice. Šiel so mnou aj Ján Nálepka. Porozprávali sme sa a ja som odišiel pracovať (medzi robotníkmi pracovala Nálepkova spojka s partizánmi). Pivnica sa staval preto, aby tam mohli byť zamestnané civilné osoby.
17. september 1942: …Spolu s Gašparom sme šli do bytu, kam prišiel i hospodár a viedli sme fochovú debatu do 21. hodiny. Čaká ich totiž intendant v obci Kalinkoviči, kde máme poľné sklady. Ďalej sa k nim asi bál ísť, lebo včera večer vyhodili partizáni ‚náš‘ pancierový vlak, takže dnes predpoludním bola premávka zastavená.
20. september 1942: …Po obede som nadával ako špaček na naše položenie, Vyšiel som predo dvere, kam prišiel i König a Gašpar a spolu sme uvažovali o našej biede. V tom prišiel k nám veliteľ nemeckých žandárov prosiť o nejakú buteľu. Hovorili sme o všetkom. Reč bola aj o jedení a tu sme sa dozvedeli, že v Nemecku je strašná bieda, žiadne mäso a masť, iba zemiaky. Počas tohto rozhovoru nás našiel desiatnik Sunjok, ktorý nám prišiel oznámiť, že niekoľko kilometrov východne partizáni vyhodili benzínový vlak. Hneď som bežal k autu, vojaci nasadli a ponáhľali sme sa na miesto: štrnásť vagónov vykoľajených, sedem zničených, z dvoch sa lial benzín ako z odkvapovej rúry. Obďaleč s autom stál smutný šofér, vzal vedro a chcel si nabrať benzínu do svojho voza. Nemec, prednosta stanice, ho surovo okríkol. Všetkých nás to pobúrilo: chlapci nechali všetko, posadali na autá – nech si to dajú sami do poriadku.
19. október 1942: …Dnes ráno odcestoval Nálepka na dovolenku, zobral mi domov balík, dúfam, že sa šťastne dostane domov.
26. október 1942: …Dozvedel som sa, že ma preložia na hospodársku správu ZD do Ovruče ako proviantného dôstojníka. Pocity mám všelijaké, ale bude to aspoň pokojnejšie a menej únavné. Pri práci v kancelárii nás navštívil npor. Gerlei, ktorý nám oznámil veľmi smutnú správu – ráno asi o 3. hodine v obci Kopatkieviči odišla jedna čata z roty npor. Lysáka do Ptič. Na ceste ju prepadli partizáni. Doteraz je 21 mŕtvych, medzi nimi por. Forgáč, záložník, ktorý len pred týždňom prišiel do boja. S divnými myšlienkami sme šli na večeru, kde sme o tom debatovali.
7. november 1942: …Ráno som vstal s tým, že odídem pracovať do Ovruče na veliteľstvo divízie. Po dlhom čakaní konečne vlak prišiel a 10 minút pred 12. hodinou som opustil obec Kopceviči. Posledný pohľad a prianie šťastia kamarátom, ktorí zostali ďalej v tom pekle!“[15]
[1] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 101.
[2] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 101 – 102.
[3] Tamže, s. 100.
[4] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 95 – 96.
[5] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 102 – 104.
[6] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 82 – 84.
[7] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s.95 – 96.
[8] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 100.
[9] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 96.
[10] Tamže, s. 73.
[11] Tamže.
[12] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 96 – 97.
[13] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 111 – 113.
[14] U kolébky radiotechnického vojska. In Obrana lidu. [18. september 1970, ročník XXIX, č. 185, s. 4].
[15] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 71 – 72.
