kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-9684

Partizánsky kraj (kultúrno-historický kontext)
Partizánske hnutie neprestajne silnelo, sovietski vlastenci sa čoraz užšie zomkýnali okolo ilegálnych organizácií a partizánskych oddielov. Skutočným vlastencom sa človek nenarodí. Za právo stať sa vlastencom stojí jeho ochota obetovať aj život. Do partizánskych oddielov a skupín vstupovali ľudia v každom veku, bez ohľadu na povolanie, pričom každý z nich podľa svojich síl aktívne reagoval na výzvu strany ,,utvárať pre okupantov neznesiteľné podmienky“.[1] A okupantom pod nohami horela pôda, nezriedka aj v priamom zmysle slova…
Historickú úlohu v ďalšom rozvoji partizánskeho hnutia zohrala porada partizánskych veliteľov, uskutočnená koncom augusta 1942 s najvyšším veliteľom sovietskych vojsk J. V. Stalinom. Po tom, ako Stalin zhrnul výsledky prvého boja sovietskych partizánov, postavil pred nich najdôležitejšie politické a vojenské úlohy, vyplývajúcej zo všeobecných úloh sovietskych ozbrojených síl a celej krajiny v boji proti fašizmu. Stalin vyzdvihol veľký význam partizánskeho hnutia, poukázal na nevyhnutnosť pevnejšie udržiavať spojenie s obyvateľstvom, široko zapojiť sovietskych ľudí do aktívneho boja s nepriateľom a dosiahnuť, aby sa partizánske hnutie stalo celonárodným. Vo svojom rozkaze 7. novembra 1942 povedal: ,,Rozdúvať plameň všenárodného partizánskeho hnutia v nepriateľskom tyle, rozvracať nepriateľský tyl, pozabíjať nemeckých fašistických okupantov…“[2]
Príchod K. T. Mazurova a I. A. Beľského na okupované územie Bieloruska, september 1942
Pre rozvoj partizánskeho boja mal veľký význam príchod vedúcich pracovníkov bieloruského ústredného výboru strany a Komsomolu na okupované územie a posilnenie oddielov bojovníkmi, ktorí boli špeciálne pripravení na prácu v nepriateľskom tyle, ďalej výcvik miestnych partizánov zameraný na zakladanie mín a podmínovavanie jednotlivých objektov atď. V septembri 1942 prišiel k partizánom tajomník ÚV LKZM Bieloruska (Ľubanský okres) K. T. Mazurov, ktorý začal riadiť organizačno-politickú a bojovú činnosť Komsomolu na okupovanom území republiky. V oddieloch zintenzívnela politická práca. K. T. Mazurov spolu s tajomníkom oblastného výboru I. A. Beľským organizoval stranícke a komsomolské schôdze, oboznamoval partizánov so situáciou na frontoch, pomáhal rozmiestňovať najschopnejších ľudí na najdôležitejšie úseky.[3] Riadenie komsomolských organizácií nadobudlo konkrétnejšie formy: K. T. Mazurov a inštruktori Anatolij Denisevič, Nikolaj Karpovič, Grigorij Fomičov, Nikolaj Simonov a iní často chodili do partizánskych brigád a oddielov, zžívali sa s každodennou partizánčinou, a čo bolo v ťažkých podmienkach boja v nepriateľskom tyle osobitne dôležité, pomáhali nielen radou, ale aj priamou účasťou na bojových akciách. Operatívna skupina na čele s Mazurovom a pracovníci minského a poleského oblastného výboru Komsomolu sa napr. zúčastnili akcií, pri ktorých partizáni porazili najväčšie hitlerovské posádky. V novembri 1942 vyhodili do vzduchu železničný most cez rieku Ptič dlhý 137 m a potom v decembri 1942 boli pri zničení 47 m dlhého mosta cez rieku Bobrik. V dôsledku týchto diverzných akcií bola železničná magistrála Brest – Gomeľ dlhší čas vyradená z prevádzky. Účasť vedúcich predstaviteľov Komsomolu na veľkých operáciách slúžila ako bojový príklad, oduševňovala mládež partizánskych oddielov, brigád a ilegálnych organizácií, povzbudzovala ju k novým hrdinským činom v boji za oslobodenie vlasti.[4]
Tu je na mieste spomenúť román Mladá garda od sovietskeho spisovateľa A. A. Fadajeva, ktorý podľa skutočnej udalosti na hrdinoch krasnodonskej komsomolskej mládeže ozrejmil povahové vlastnosti celého sovietskeho mladého pokolenia. V románe (na základe dokumentárnych materiálov) vystupujú dve pokolenia – otcovia a deti. Tí, čo v rokoch občianskej vojny vybojovali slobodu pre svoju vlasť, i tí, čo sa mali v rokoch Veľkej vlasteneckej vojny osvedčiť či prevzali ich odkaz. 80 mladých ľudí svojou smrťou umučením dokázali, že sú hodní svojich otcov.
Partizánske zväzky viedli v bojoch skutoční vodcovia z ľudu, ktorí v tejto nepredstaviteľne ťažkej vojne prejavili skvelé vojenské schopnosti. Medzi nich patrili velitelia zväzkov partizánskych oddielov S. A. Kovpak, A. F. Fjodorov, A. N. Saburov, V. I. Kozlov, R. N. Mačuľskij, V. Z. Korž, M. F. Šmiriov a stovky ďalších slávnych partizánskych veliteľov, ktorých strana a ľud postavili na čelo svojho boja. Len na území Bieloruska oficiálne existovalo 213 partizánskych brigád, 1255 partizánskych oddielov a aktívne bojovalo vyše 374 000 partizánov.[5]
Príchod A. N. Saburova a S. A. Kovpaka z Brjanských lesov na pravobrežnú Ukrajinu a južných okresov Polesia v Bielorusku, november 1942
Na základe vyššie uvedených Stalinových pokynov stranícke organizácie Ukrajiny rozvinuli veľkú organizačnú a politickú prácu v premene partizánskeho hnutia na hnutie celého ľudu. Dôležitú úlohu zohrávali ďalšie porady partizánskych vyšších jednotiek pod velením účastníkov porady v Kremli S. A. Kovpaka a A. N. Saburova, vykonané v októbri až novembri 1942. V dňoch, keď na uliciach Stalingradu prebiehali najzúrivejšie boje s fašistickými okupantami, tieto partizánske jednotky opustili priestory severnej Sumščiny a južnej časti Brjanských lesov, kde vyrástli a spevneli, a podľa stalinského plánu pochodovali na západ, na Pravobrežnú Ukrajinu. Koncom novembra 1942 partizáni Kovpaka a Saburova v hlbokom tyle nemeckej fašistickej armády prišli do severných okresov Žitomíru na Ukrajine a južných okresov Polesia v Bielorusku.[6] O presune legendárnych veliteľov z Brjanských lesov sa nám dochovali nasledovné svedectvá:
Generál A. N. Saburov: ,,Dňa 31. augusta 1942 ideme do Kremľa. Je jedna hodina v noci. Vošli sme do dverí veľkej pracovne. Nikto z nás sa neponáhľal. Kovpak sa na nás pozrel a vykročil prvý. Ponad jeho plece som zahliadol Vorošilova a tajomníka Orlovského oblastného výboru strany, člena vojenskej rady Brjanského frontu Matvejeva. Stalin tu nie je, pomyslel som si a v tej chvíli som ho zazrel pri stene. Stalin nebol taký, ako sme ho zvykli vidieť na obrazoch. Bol prostý, ľudskejší, nevysoký, v blúze polovojenského strihu. Už bol starý – na hlave riedke biele vlasy, na tvári hlboké vrásky. Ovisnuté ramená prezrádzali únavu. Medzitým sa Stalin vypytoval na perspektívy ďalšieho rozvoja partizánskeho hnutia. Povedal som, že ÚV KS Ukrajiny mi zveril prieskum možností prechodu na pravý breh Dnepru. Ale pred tým, vysvetľoval som, musíme urobiť ešte niečo. Partizánske hnutie nie ej ešte všade rozvinuté ako treba. Nie sú zbrane a lesy kontroluje nepriateľ. Náš príchod na pravý breh Dnepru pomôže ľudu, aby sa pozdvihol…“[7]
Alexander Petrovič Larionov: ,,Narodil som sa v roku 1918 v Uľanovskej oblasti, v maloroľníckej rodine. V priebehu jedného roka, od októbra 1941 do októbra 1942, sme pôsobili v Brjanských lesoch. Oddiel tvorili zo začiatku dvaja ľudia – Saburov a ja. Potom sa jeho členmi stali vojaci a dôstojníci, ktorí zostali v obkľúčení. Veliteľom sa stal A. N. Saburov, bývalý predseda kolchozu. Do Moskvy boli pozvaní Saburov, Kovpak, Rudnev a ďalší. V Moskve zostali asi mesiac. Po ich návrate sme dostali rozkaz presunúť sa z Brjanských lesov do západnej časti Bieloruska. To znamenalo, že nás čaká cesta dlhá viac ako tisíc kilometrov a k tomu ešte v hlbokom tyle nepriateľa.“[8]
PRÍĎTE DNES VEČER (Marcel Herz)[9]
Príďte dnes večer ku mne na hostinu
Noc bude jasná Nebo bezoblačné
Budem vám rozprávať ako sa časy minú
Ako sa umiera keď život páliť začne
Príďte dnes večer ku mne na hostinu
Bude to zvláštne Bude to naposledy
Tichučko tíško posledné chvíle plynú
Chcem vám dať zbohom Ako? Kedy?
[1] JAKOVENKO, V. K. 1980. Partizánsky ostrov. Bratislava: Pravda, s. 118.
[2] STALIN, J. V. 1945. O Veľkej vlasteneckej vojne Sovietskeho zväzu. Košice: Nová sloboda, s. 49.
[3] JAKOVENKO, V. K. 1980. Partizánsky ostrov. Bratislava: Pravda, s. 155.
[4] Tamže, s. 155 – 156.
[5] Белорусский штаб партизанского движения. In Паритизаны Беларуси. [online]. Dostupné z: https://partizany.by/connect/
[6] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 40.
[7] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 91.
[8] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 128 – 129.
[9] Nemôže umrieť ten, kto nedozrel. In DAV DVA. [online]. Dostupné z: NEMÔŽE UMRIEŤ TEN, KTO NEDOZREL, odkaz povstaleckého básnika Marcela Herza – DAV DVA – kultúrno-politická revue

