BOJ NIE JE UKONČENÝ – 48

kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam

Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-9684

V čase príprav prechodu 101. pluku k partizánom, Kopceviči, zima 1942

,,Videl si močiare, výpary trasovísk? Nad šašinami vlhkú, modrú hmlu? Srny ich obídu, nečuješ vtáčí pisk, šľapaj ťa nevedie v barinu zapadlú. Škrek žiab len rehoce sa v zatratenom zbore. Taká je mŕtva step. Také sú mŕtve zore…“[1]

Ján Nálepka po návrate z frontovej dovolenky ihneď obnovil styky s partizánmi a rovnako i činnosť ilegálnej protifašistickej skupiny v armáde. Začal pripravovať plán hromadného prechodu časti 101. pešieho pluku k partizánom, ktorý sa mal zrealizovať na Vianoce roku 1942…

Operácia Ozvena na Polesí (zničenie železničného mosta cez rieku Ptič), 3. november 1942

V októbri 1942 minský ilegálny oblastný výbor strany pod vedením R. N. Mačuľského vypracoval a zrealizoval veľkú akciou – vyhodil do vzduchu 137 m dlhý železničný most cez rieku Ptič. Táto železnica pozdĺž trasy Brest – Pinsk – Brjansk bola jednou z hlavných tratí, po ktorej prechádzali nepriateľské vlaky s ľudskou silou a vojenskou technikou k ruinám Stalingradu, kde sa práve rozhodovalo o osude celej zeme. Aby bola trať na dlhšiu dobu vyradená z prevozu, minský oblastný stranícky výbor a veliteľstvá partizánskych jednotiek vynaložili maximálne úsilie k zrealizovaniu tajnej operácie – vyhodenie do povetria veľkého železničného mosta cez rieku Ptič na najdôležitejšom strategickom úseku Brest – Gomeľ. Za týmto účelom boli munícia a výbušniny špeciálnou letkou privážané až z Veľkej zeme. Most sa nachádzal východne od stanice Ptič a bol nepretržite strážený dvomi čatami vojakov umiestnených v štyroch bunkroch. Nepriateľ bol vybavený guľometmi a delom. Prístup k mostu nebol jednoduchý, nakoľko hliadky boli zosilnené, dokonca tu boli maskované bunkre, o ktorých sa partizáni dozvedeli až počas útoku na opevnenie. 800 metrov od mosta pri stanici Ptič sídlila nepriateľská posádka, v ktorej bolo 750 vojakov a dôstojníkov. Navyše nepriateľ v prípade najmenšieho podozrenia mohol veľmi rýchlo priviesť posily zo susedných posádok…

Akcia mala tajný názov Ozvena na Polesí. Železničný zvršok mali zničiť partizánske oddiely Bumažkova, Guľajeva a  Pavlovského. Oddiely Dolidoviča, Rozova a Patrina dostali za úlohu prehradiť prístupové cesty prípadným nepriateľským posilám. R. N. Mačuľskij si vzal na starosť jednu z najťažších úloh – veliť prepadovej  a diverznej skupine. Presne premyslená akcia sa skončila dokonalým úspechom partizánov. Zničili most aj veľký úsek železničného zvršku, a to v obidvoch smeroch. Železničná trať Brest – Gomeľ bola vyradená z prevádzky na osemnásť dní. Ak sa vezme do úvahy, že po tejto frekventovanej železničnej tepne prechádzalo denne 25 – 30 vojenských transportov s nepriateľským vojskom, technikou a strelivom, možno si predstaviť, akú pomoc poskytli partizáni frontu touto smelou akciou.[2] V operačnom priestore zohrali významnú úlohu aj slovenské jednotky, a to po nadviazaní spojenia Mačuľského s veliteľstvom 101. pešieho pluku.

Bieloruský partizán a veliteľ 99. Guľajevovej partizánskej brigády Vladimír Kirillovič Jakovenko spomína na prvý kontakt so Slovákmi takto: ,,V jedno ráno sa z akcie vracala skupina našich partizánov a cestou zaskočila do dediny Belovo. Partizáni zastali pri studni a jedného poslali do najbližšieho domu po vedro. Zrazu zo susedného domu vyšli vojaci v uniformách tabakovej farby. Partizáni zdvihli samopaly. Zacvakli uzávery. ‒ Nestrieľajte, partizáni! — ozval sa výkrik. ‒ My sme Slováci. — Partizáni ustrnuli (ako dobre, že ani jeden z nich v tom chvate nestlačil púšť!) Slováci chvíľu postáli s úsmevmi na tvárach a ani nepomysleli na to, aby strhli pušky z pliec. Potom zakývali na pozdrav a odišli smerom k železničnej trati. Partizáni si vymenili začudované pohľady a sklonili zbrane…“[3]

O akcii Ozvena na Polesí sa možno podrobnejšie dočítať v Sovietskej Belorusii: ,,Minský ilegálny oblastný výbor strany, štáb minských partizánskych jednotiek a partizáni Poleskej oblasti pripravili z príkazu vedúcich straníckych orgánov a ústredného štábu partizánskeho hnutia operáciu na zničenie 135 m dlhého železničného mosta. Akcia bola pripravovaná s Nálepkovou ilegálnou skupinou. Most bol dobre chránený pevnosťami a palebnými zrubmi, zákopmi a prekážkami z ostnatého drôtu. Prístupy k mostu boli zamínované a pripravené na zastreľovanie. Okrem toho v Petrikove, Muliarovke, Kalinkoviciach boli veľké posádky, ktoré mohli v ktorejkoľvek chvíli prísť stanici Ptič na pomoc. Pri úspešnom uskutočnení tejto operácie mimoriadnu úlohu zohrali slovenské jednotky ochrannej divízie v Petrikove, Muliarovke a v iných dedinách. Bieloruskí partizáni sa s československým vlastencom Jánom Nálepkom a jeho priateľmi dohodli, že sa Slováci zúčastnia na vyhodení mosta a rozdrvení nemeckej posádky. Slováci odovzdali partizánom predovšetkým plán opevnení tohto rajónu a sľúbili, že počas operácií nebudú posádky v Petrikove a Muliarovke klásť nijaký odpor, že vojaci nebudú strieľať do partizánov a v dohodnutý čas začnú delostreleckú paľbu na stanicu Ptič, aby potlačili odpor Nemcov a uľahčili útok partizánov na most. S pýchou treba povedať, že naši bojoví priatelia Slováci nesklamali partizánov.“[4]

Boj o most prebiehal tak, že slovenské jednotky, ktoré pod velením Ladislava Staška chránili prístupy k mostu, nestrieľali do útočiacich partizánov, a práve naopak – delostrelecká paľba uľahčovala partizánskym oddielom útok na most, ktorý bol bez väčších strán zničený, a preprava hitlerovských ešalónov sa tým zastavila na celých osemnásť dní.[5]

Aj gen, Mačuľskij považoval túto akciu za svoj veľký úspech: ,,Významnou spoločnou akciou so 101. plukom bolo vyhodenie železničného mosta cez rieku Ptič. Operácia sa uskutočnila v čase, keď sa strhli zúrivé boje o Stalingrad. Most stál na trati Brest – Gomeľ, ktorá mala pre Nemcov mimoriadny význam. Po železnici sa totiž prepravovali  vojenské transporty a vyradenie mostu by znamenalo prerušenie alebo oddialenie dodávok vojnového materiálu pre nemecký front. Prípravy na vyhodenie mostu boli pochopiteľne prísne tajné. Operácie sa zúčastnilo 13 partizánskych oddielov, t. j. asi 1300 ľudí. Dedinka, kde sme mali zraz, bola vzdialená od mosta asi 55 km. Asi v polovičke pochodu som zistil, že som urobil veľkú chybu. Chlapci boli unavení a akcia sa mohla skončiť neúspechom. Museli sme ju odložiť o 24 hodín. Lenže kam schovať 1300 ľudí? Dedinka, kde sme sa zastavili, ležala 13 km od silných nemeckých a maďarských posádok. Poslal som tam svoj prieskum a niekoľko miestnych chlapcov, ktorí mali rozhlásiť, že sme prišli zničiť tieto posádky. Dúfal som, že sa to Nemci dozvedia a začnú budovať svoju obranu. Potom som vyslal zvláštnu jednotku, aby uskutočnila falošný manéver proti tejto veľkej posádke. My sme sa spokojne vyspali, posilnili a zamierili k mostu. Nemcov sa nám podarilo oklamať a k ránu sme dorazili na miesto…“[6]

,,Viktor“ kapitánovi ,,Repkinovi“

Zástupca Ústredného veliteľstva partizánskeho hnutia na okupovanom území Bieloruska s krycím menom „Viktor“ v novembri 1942 hlásil Panteleimonovi Ponomarenkovi, vedúcemu Ústredného veliteľstva partizánskeho hnutia a zároveň prvému tajomníkovi Ústredného výboru Komunistickej strany (boľševikov) Bieloruska: „Dostali sme informácie o pripravenosti Slovákov a Čechov prejsť k partizánom. V dôsledku politickej práce vykonávanej medzi československými vojakmi bol 101. slovenský pluk úplne demoralizovaný. Je tak paralyzovaný, že na našu stranu prebehli aj niektorí dôstojníci strednej hodnosti. V radoch partizánskych oddielov našej skupiny je určitý počet slovenských vojakov. Prijímame opatrenia na demoralizáciu celej slovenskej divízie nachádzajúcej sa v Polesí.“ Ponomarenko okamžite odpovedal: „Musíme to urobiť. Okrem toho je to očividne zaujímavé.“[7]

V noci 8. novembra 1942 sa dve malé skupiny ľudí stretli neďaleko malej železničnej stanice Kopceviči. Vedúci skupín sa ostražito prezreli a predstavili, prvý ako Viktor, druhý ako kapitán „Repkin. Napätie povolilo a začala sa konkrétna diskusia o prebehnutí Slovákov k bieloruským partizánom. Kirill Trofimovič Mazurov, budúci prvý tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Bieloruska, člen politbyra Ústredného výboru KSSS a prvý podpredseda Rady ministrov ZSSR, viedol rokovania pod pseudonymom „Viktor“, za Slovákov rokoval Ján Nálepka, alias Repkin, náčelník štábu 101. pluku. Po stretnutí Mazurov vysielačkou oznámil Moskve: „Máme silné väzby so Slovákmi. Máme asi 25 mužov, ktorí prebehli so zbraňami. Prebehne ich viac. Máme dohodu so slovenským velením, že ak ich pošlú na front, všetci k nám prebehnú.“[8] Toto stretnutie sa ukázalo ako zlomové…

Schôdzka Jána Nálepku s gen. Romanom N. Mačuľským a plán prechodu 101. pešieho pluku k partizánom

Ilegálna skupina 101. pluku sa podujala postupne pripraviť slovenských vojakov na prechod k sovietskym partizánom a pomáhať im v boji proti fašizmu na okupovanom území. Nebolo však v záujme nikoho, aby slovenskí vojaci prebiehali iba jednotlivo, nakoľko kamufláž takéhoto prechodu bola časom obťažná a zbytočne dráždila nielen Nemcov, ale aj profašisticky naladenú časť velenia 101. pešieho pluku.

Schôdzku s gen. Mačuľským, tajomníkom minského ilegálneho oblastného výboru strany, veliteľa zväzku partizánskych oddielov Minskej a Poleskej oblasti, podrobnejšie opísal Mazurov vo svojej knihe spomienok Nezabudnuteľní, ktorý bol v tom čase tajomníkom ÚV bieloruskej komsomolskej organizácie a Hlavného štábu partizánskeho hnutia, a po vojne – prvým podpredsedom sovietskej vlády. V svojej knihe memoárov hneď v úvode pripomína, že ,,každý, kto sa retrospektívne vracia k týmto spomienkam nemôže mlčať o svojej účasti na tom, čo prežil.“[9]

Od Mazurova sa takto dozvedáme: ,,Keď naša rozviedka zistila, že cestu strážia Slováci, uložili ilegálnym organizáciám získavať Slovákov pre odchod k partizánom. Vzhľadom na závažnosť tejto práce oblastný výbor strany uložil poveriť ňou svojho rozviedčika Ivana Skalobana (*autor partizánskych listov – pozn. autorky). Cez učiteľku z dediny Ogoliči, komsomolku Lidiju Janovičovú a obyvateľa dediny Kopceviči, učiteľa Fjodora Sagadinského nadviazal spojenie s náčelníkom štábu slovenského pluku kpt. Jánom Nálepkom a stretol sa s ním. Ján Nálepka súhlasil so spoluprácou s nami a povedal, že jeho krycie meno je Repkin. Sľúbil, že jeho pluk nebude viesť aktívnu činnosť proti partizánom.

Naše stretnutie s Repkinom sa uskutočnilo neskoro večer 8. decembra 1942v lese, blízko železničnej stanice Kopceviči…  Prešla asi hodina. Po železnici okolo nás prerachotilo niekoľko ešalónov. Nakoniec sme z tej strany, kde bola stanica, začuli konský dupot a pritlmené hlasy. Na čistinke sa objavila skupinka jazdcov. Ponáhľali sa a došli. Skaloban predstavil Mačuľského, mňa a Beľského štíhlemu človeku strednej postavy, v brigadírke a plášti, a povedal, že je to kapitán Repkin. Boli s ním ešte dvaja Slováci. Vošli sme do domu. Hovorili sme po rusky. Mačuľskij povedal, kto sme, potom stručne charakterizoval stav na frontoch, zdôraznil nevyhnutnosť bojovať s fašistami spoločne. Ján Nálepka pozorne počúval, nepýtal sa a nakoniec sa ozval:  ‒ Budem hovoriť otvorene. Som priateľom sovietskeho ľudu a hoci neviem, ako sa skončí vojna, som pripravený biť sa s nemeckými fašistami. — Povedal, že medzi jeho podriadenými je niekoľko jemu oddaných prívržencov. Vojaci pluku nenávidia fašistov, ale niektorí neveria vo víťazstvo sovietskeho ľudu. Plnia rozkazy, strážia cesty pred partizánmi preto, že sa boja o svojich blízkych na Slovensku. Pravda, strieľajú bez mierenia, častejšie do vzduchu. No sú aj takí, ktorí budú strieľať aj do ľudí, ak im to prikážu…“[10]

Podľa spomienok Mazurova, Ján Nálepka informoval partizánske velenie o tom, aká je situácia vo vedení divízie, aký je veliteľ a niektorí dôstojníci, hovoril o nemeckých špiónoch, ktorí špehujú, čo sa v divízii deje a upozornil, že všetky spojenia treba udržiavať veľmi opatrne. Bez problémov sa dohodli aj na spoločnom postupe vyhodenia železničného mosta na rieke Bobrik a o tom, že slovenské hliadky odídu z tohto úseku, keď príde k realizácii výbuchu. To, čo dohodli v súvislosti s týmto mostom sa nakoniec úspešne podarilo. Následne sa rozvinula spolupráca medzi partizánmi a príslušníkmi 101. pluku, ktorú veľmi prezieravo a zodpovedne usmerňoval okrem Jána Nálepku aj jeho najbližší spolupracovníci – Michal Petro-Katin a Imrich Lysák-Jacko.[11]

K. T. Mazurov vo svojich spomienkach ďalej uvádza: ,,S Jánom Nálepkom sme sa dohodli, ako previesť jeho pluk na našu stranu. Hitlerovci sa však pripravovali premiestniť ho do iného kraja. Nálepka nás mal informovať o tom, kedy Slovákov naložia do vlakov. Úlohou partizánov bolo vyhodiť trať a úlohou pluku vzápätí koordinovane utiecť do lesa. No, dohovor sa neuskutočnil, lebo fašistické velenie cez svojich spravodajcov zistilo, čo sa chystá za ich chrbtom, nečakane zdvihlo pluk, naložilo ho do ešalónov a premiestnilo na úsek Mozyr – Ovruč.“[12] R. N. Mačuľskij o pláne prechodu 101. pešieho pluku k partizánom dodáva: ,,K našej schôdzke s Nálepkom došlo v dobe masového prebiehania slovenských vojakov na našu stranu. Nálepka mi vtedy ohlásil, že Nemci stratili  k slovenským jednotkám dôveru a chystajú sa celú divíziu preveliť inde. Navrhol mi, že prejde do lesa spoločne s celou veľkou jednotkou práporu, alebo dokonca s plukom. Môj plán bol tento: zostaneme v spojení a len čo slovenské jednotky nastúpia do vlaku, podá nám Nálepka správu, kam sa celá slovenská posádka posúva. My potom na vhodnom mieste vyhodíme do vzduchu trať pred transportom i za ním, budeme predstierať útok a celý prápor, pripadne väčšia jednotka, prejde na našu stranu. Nálepka súhlasil, zvolal svojich dôstojníkov a zoznámil ich s mojím návrhom, ale k prechodu nedošlo pre zradu vo vnútri 101. pluku.“[13]

Operácia Bobrik, 9. december 1942

Na druhý deň po večernej schôdzke s gen. Mačuľským prebehla koordinovaná akcia Bobrik. Zo spomienok Jakovenka bližšie vieme, že ,,v noci z 8. na 9. decembra 1942 velenie rozhodlo uskutočniť diverznú akciu na železničnej trati, zničiť koľaje, prerušiť spojenie a vyhodiť do vzduchu most cez rieku Bobrik neďaleko stanice Ogoličskaja Rudňa. Podľa údajov nášho prieskumu tento úsek železničnej trate a hlavne most chránili nielen Slováci, ale aj Nemci. Čakala nás ťažká akcia. Mal sa na nej zúčastniť náš a niekoľko ďalších oddielov zo zväzku R. N. Mačuľského. Keď sa partizáni, vrátane nášho oddielu dozvedeli, že akciu povedie R. N. Mačuľskij, boli presvedčení o tom, že sa skončí úspešne. Všetci dobre vedeli, že ak akciu vedie Roman Naumovič, všetky detaily sú vopred všestranne a hlboko premyslené a dobre pripravené. Ján schválil plán a ubezpečil ich, že keď sa začne boj, ani jeden vojak z jeho pluku nepríde fašistom na pomoc.“[14]

K. T. Mazurov ešte dodáva: ,,Mali sme vyhodiť do vzduchu most cez rieku Bobrik, asi štyri kilometre od kasární Nálepkovho pluku. Dali sme si s ním zraz v lese a ja som mu oznámil, do akej akcie ideme. Nálepka mi povedal, že sme mu to mali povedať skôr, lebo by tam poslal ľudí, na ktorých sa môže vždy spoľahnúť. Požiadal som ho, že až bude vyhlásený poplach, aby opustil so svojou jednotkou kasárne, ale do boja pri moste aby nezasahoval. Nálepka súhlasil, len navrhol, aby sme útok na most odložili o dve hodiny – inak by sa nestačil dostať späť k posádke a mohlo by naňho padnúť podozrenie, že má s tým všetkým niečo spoločné. Zdalo sa mi to rozumné. Na most sme naozaj zaútočili o dve hodiny neskoršie ako sme plánovali a celá akcia sa obišla bez obetí na životoch.  Trinásť ľudí sme zajali a zvyšok sa asi rozutekal. Nálepka presne dodržal dohodu: prápor síce na signál poplach opustil kasárne, ale do boja o most vôbec nezasiahol.“[15]

Realizácia diverznej akcie Bobrik

,,V noci partizánske oddiely zaujali východiskové postavenie“, opisuje dané udalosti V. K. Jakovenko: ,,Premrznutí partizáni sa nemohli dočkať začiatku akcie. Zrazu sa k oblohe vzniesla červená raketa. Partizáni vyrazili k železničnému násypu. Dolidovičov oddiel obsadil cestu pri dedine Ogoličskaja Rudňa, vyhodil do vzduchu koľajnice, prerušil spojenie a zaujal skryté postavenie. Gluškov oddiel zaútočil na železničnú výhybňu. Žigarov oddiel zničil zvršok smerom ku stanici Ptič a zaujal skryté postavenie, aby zaistil akciu od východu. Gostellov a náš oddiel zaútočili na bunkre pri železničnom moste. Náš oddiel z chodu spustil priam uragánovú paľbu. Z bunkrov viedli odvetnú paľbu guľomety, no guľky lietali privysoko a nespôsobili nám nijaké straty. Zakrátko streľba z bunkrov úplne stíchla. Vladimír Žlobič si vzal zväzok granátov a so skupinou partizánov sa začal plaziť k bunkru. Doplazili sa až k jeho múrom. Źlobič nohou rozrazil dokorán dvere a vymrštil ruku so zväzkom granátov, keď vtom sa ozval výkrik: ‒ To sú Slováci! —

Žlobič hodil zväzok za bunker a sám skočil do otvorených dverí, priamo do roztvorených náručí Slovákov. Hneď za ním sa k bunkru priblížili aj ostatní partizáni. Nasledovali priateľské stisky rúk, objatia, pozdravy hneď v troch jazykoch – slovenskom, bieloruskom a ruskom. V bunkri bolo osemnásť Slovákov. Boli vyzbrojení dvoma guľometmi, šestnástimi puškami a veľkým množstvom nábojov. Teraz, keď sme sa dostali do bunkra, sme zistili, že keď Slováci osvietili raketami otvorené rovné pole, po ktorom sme útočili, mohli nám spôsobiť obrovské straty. No Slováci nezdvihli zbrane proti svojim bratom – sovietskym partizánom. Jeden z nich, ktorý vedel po rusky, povedal: ‒ Fašizmus, to je prekliatie. Zmyť sa dá len krvou samých fašistov. Sme s vami! — Náčelník štábu slovenského pluku Ján Nálepka bol v tom čase na stanicu v Kopceviči. Veľmi šikovne budil dojem, že sa dôkladne chystá k útoku na partizánov. Zaútočiť však nestihol... Slováci opustili železničný násyp spolu s našim oddielom. Nechceli už viac slúžiť fašistom: ‒ Našu vlasť treba očistiť od nacistickej špiny. A to možno dosiahnuť iba s vami, spoločnými silami. — Len čo sme sa stiahli, celé okolie ožiaril jasný záblesk, zaburácal silný výbuch; most cez Bobrik prestal jestvovať, zdeformované zbytky konštrukcie sa zrútili do rieky. Partizáni vrelo ďakovali priateľom Slovákom za poskytnutú pomoc. Štyria z nich – Michal Krška a Štefan Lochan z dediny Štitáre v nitrianskom okrese, Juraj Mirolovič a Juraj Schleis z Biskupíc pri Bratislave – vstúpili do nášho oddielu. Partizáni sa k nim správali srdečne, zahrnuli ich priateľskou starostlivosťou. A slovenskí priatelia si rýchlo zvykli na nové prostredie. Prejavili sme im plnú dôveru a neraz sme sa presvedčili, že si ju právom zaslúžia. Boli to odvážni ľudia a dobrí priatelia.“[16]

R. N. Mačuľskij udržiaval spojenie s ilegálnou organizáciou 101. pešieho pluku a Slováci čoraz častejšie začali prechádzať k partizánom. Podľa Jakovenka, v minskom a poleskom zväzku vznikli celé slovenské jednotky.[17] Ján Nálepka poskytoval partizánom správy o postavení nemeckých posádok a ďalších vojsk. A nielen to, Nálepka poskytoval prakticky všetky informácie, ktoré sa k nemu dostávali a ktoré by partizánom  mohli byť užitočné. Partizánsky prieskum mal vo svojich radoch niekoľko ľudí, ktorých hlavnou úlohou bolo udržiavať styk s Nálepkom a ďalšími slovenskými dôstojníkmi a získavať od nich informácie. A ako tvrdí gen. Mačuľskij, ,,naši mínometníci útočili na nemecké transporty bez obmedzenia, pretože Slováci si ich jednoducho nevšímali…“[18] Bolo to v čase, keď fašistické vojská začali úporne útočiť na minskú partizánsku oblasť a vrhli do boja veľké frontové jednotky. Partizáni obetavo bránili partizánsky kraj pred trestnými výpravami, ktoré podporovali tanky, delostrelectvo a letectvo.[19] Fašistom sa však partizánov nedarilo poraziť…

Koza krvou dojí (O zrade vo vnútri pluku), Vianoce 1942

Dôstojník Ondrej Hovanec vypovedal, ako vyzerala príprava na prechod pluku na sovietsku stranu: ,,Asi tri dni pred Štedrým večerom zmienil sa Ján Nálepka, že je dohovorená schôdzka s partizánmi v obce Okoliči. Neuskutočnila sa však. Nová schôdzka bola určená na 23. decembra 1942. Tejto sa zúčastnil M. Petro a J. Kollár sa z cesty vrátil vzhľadom na chorobu. Stotník Nálepka vtedy hovoril s kapitánom v nemeckej uniforme. Po večeri sa potom Ján Nálepka dohovoril s por. M. Petrom, že zvolajú schôdzku dôstojníkov a predebatujú návrh partizánov.“[20]

Pre prechod pluku bolo treba získať podporu delostrelcov. O. Hovanec neprezieravo zasvätil do stykov s partizánmi dôstojníka. M. Čunderlíka, ktorý slúžil v delostreleckej jednotke. Hovanec Čunderlíka poznal ešte z čias štúdií a považoval ho za pokrokového, protifašisticky zmýšľajúceho človeka, preto ho zasvätil do plánovanej akcie.[21] Ukázalo sa, že Hovanec Čunderlíka precenil a svoje poznatky o ňom si v praxi pravdepodobne neoveril. Čunderlík  síce pomoc prisľúbil, ale na druhý deň po svojom prísľube sa na schôdzku nedostavil a odišiel na štáb divízie, kde celú vec, ako aj styky dôstojníkov 101. pluku s partizánmi, prezradil veliteľovi divízie plk. gšt. R. Pilfouskovi, a ten to ihneď hlásil nemeckému veliteľstvu. Vtedy sa zrodilo úslovie koza krvou dojí, keď Ján Nálepka oznamoval zradu O. Hovancovi. V kancelárii kapitána sa preberali rôzne návrhy a úvahy. Zdalo sa, že treba rýchlo konať, lebo za niekoľko hodín môžu všetkých obvinených zaistiť a postaviť pred vojenský súd. M. Kušnir uvažoval o urýchlenom prechode k partizánom.

O tejto situácii vypovedal v skratke por. Kútik: ,,Na Vianoce roku 1942, keď sme už mali všetko pripravené a už sme mali prejsť, prišiel Janko Nálepka ku mne. Všetci moji vojaci už boli pripravení. Keď sme už konečne mali prejsť, prišla tá nešťastná správa, že ide pancierový vlak a veliteľ divízie s Nemcami na nás posiela vojenskú políciu. Sovietski partizáni súhlasili  s tým, že by v tejto situácii nebolo dobré prechádzať, pretože by boli vyvolané veľké represie voči obyvateľstvu aj voči nám. Preto sme to odložili, i keď vojaci boli trochu sklamaní.[22] Janko Nálepka sa pokojne prechádzal po kancelárii a ubezpečoval nás, že zradcu musia vrátiť pluku a jemu do rúk ako spravodajskému dôstojníkovi pluku. Návrh na prechod jednotlivcov k partizánom (rovnako) neodporúčal.“[23]

Obavy najvyššieho veliteľstva Zaisťovacej divízie zo vzbury pluku

Keď sa prípad Nálepkovej skupiny dostal na povrch a zistil sa rozsah konšpirácie, vyvolal najprv na veliteľstve ZD obavy, aby sa pri ostrom zákroku nakoniec nevzbúril celý pluk a svoj zámer neuskutočnil. Potom, po premiestnení do Jeľska, vznikli rozpaky, ako celú záležitosť ukončiť. V Bratislave a v armáde vôbec tento prípad vyvolal rozruch svojím rozsahom. Koncom januára 1943 priniesol spravodajský materiál o prípade do Bratislavy na MNO kpt. Moťovský, ktorý viedol celé vyšetrovanie. Súčasne prišiel aj poľný prokurátor ZD kpt. JUDr. R. Kadlečík, aby celú vec prekonzultoval. Na MNO sa prípadom zaoberali až do začiatku marca. Do tej doby zachoval zdržanlivosť aj veliteľ divízie a očakával rozhodnutie Bratislavy. MNO nerozhodlo, ale len naznačilo mierny postup, rozhodnúť mal veliteľ divízie: ,,…vec likvidovať buď disciplinárnym potrestaním vinníkov, resp. pokiaľ by toto potrestanie pokladal za nedostačujúce, aby vec bola postúpená súdnemu prejednaniu.“ Odkaz priniesol kpt. JUDr. Kadlečík a jeho vybavenie vo svojej prokurátorskej správe zaznamenal nasledovne: ,,Veliteľ divízie vec disciplinárne nechcel vybaviť, a keďže do stykov s partizánmi boli zapletení skoro všetci dôstojníci, vec radšej ani nechcel zachytávať na papier, aby sa zbytočne vec nerozvírila tým skôr, že presťahovaním pešieho pluku 101 do nového SV styky dôstojníkov s partizánmi aspoň údajne prestali. Toto som mu poradil ja po svojom príchode zo Slovenska…“[24]

[1] LUKÁČ, E. B. Abrakadabra hrúz.In Elán. [November 1942, ročník XIII, č. 3, s. 2].

[2] JAKOVENKO, V. K. 1980. Partizánsky ostrov. Bratislava: Pravda, s. 242.

[3] Tamže, s. 242 – 243.

[4] ŠALGOVIČ, V. 1978. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Osveta, s. 155 – 156. Zdroj: Советская Белоруссия, č. 16 – 17/ 1962.

[5] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 156.

[6] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 70.

[7] ГИГИН, B. ВЕЛИКИЙ, A. Словаки в партизанских лесах Беларуси. In Партизаны Беларуси. [online]. Dostupné z: https://partizany.by/battles/slovaki-v-partizanskikh-lesakh belarusi/?ysclid=mkvo3kty8t477440479https://partizany.by/battles/slovaki-v-partizanskikh-lesakh-belarusi/?ysclid=mkvo3kty8t477440479

[8] Tamže.

[9] МАЗУРОВ, К. Т. 1984. Незабываемое. Минск: Беларусь, c. 8. Preklad z ruského originálu: autorka.

[10] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 79 – 80.

[11] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 37.

[12] МАЗУРОВ, К. Т. 1984. Незабываемое. Минск: Беларусь, c. 145. Preklad z ruského originálu: autorka.

[13] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 122 – 123.

[14] JAKOVENKO, V. K. 1980. Partizánsky ostrov. Bratislava: Pravda, s. 243.

[15] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 88.

[16] JAKOVENKO, V. K. 1980. Partizánsky ostrov. Bratislava: Pravda, s. 243 – 245.

[17] JAKOVENKO, V. K. 1980. Partizánsky ostrov. Bratislava: Pravda, s. 245.

[18] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 89.

[19] JAKOVENKO, V. K. 1980. Partizánsky ostrov. Bratislava: Pravda, s. 245.

[20] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 88.

[21] ŠALGOVIČ, V. 1978. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 152.

[22] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 126.

[23] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 88.

[24] ŠOLC. J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [December 1973, ročník XXII, č. 6, s. 1089 – 1090]. Pôvodný zdroj: VHÚ – Slovenská armáda, Poľný prokurátor ZD, č. 38 dôv. 1943, SV 22. máj 1943.