kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-9684
Ján Nálepka: Súdu sa nebojím, lebo v ničom som sa neprevinil
Ako na zradu vo vnútri pluku reagoval Ján Nálepka, nám zachoval v reportáži ukrajinský spisovateľ Anatolij I. Šijan:
,,Už bol vypracovaný plán prechodu, dokonca sme mali určený dátum. Tento plán sme predstavili partizánskemu veleniu a rozhodli sme pre koordinovanú spoluprácu. Ale medzi dôstojníkmi bol jeden zradca, veliteľ delostreleckej jednotky. Povedal veliteľovi divízie o našich plánoch prechodu, tento veliteľ bol slovenský Nemec. Ten si ihneď zavolal veliteľa pluku a vydal rozkaz vyslať dve roty esesákov, aby nás zatkli. Bol som prvý, kto sa o tom dozvedel ako náčelník štábu. Okamžite som zvolal dôstojníkov a informoval ich, že sme boli odhalení. Informoval som o tom aj partizánov. Ale z nejakého dôvodu esesáci neprišli a náš pluk bol narýchlo presunutý do iného kraja. Prišli sme do Jeľska. A potom sem nečakane dorazil generál letectva Kitzinger a zvolal stretnutie. Zúčastnil sa ho veliteľ slovenskej divízie a veliteľ nášho pluku. Bol som tiež pozvaný na toto stretnutie, ale keď som sa objavil, nebolo mi dovolené vstúpiť do miestnosti. Stál som pred dverami a počul som, ako Kitzingen zúrivo kričí na veliteľa divízie a veliteľa pluku: ‒ Čo robia vaši dôstojníci? Čo robia vojaci? Navštevujú partizánov a hostia ich! Už to nie sú vojaci! Sú to boľševickí banditi. Oznámim to slovenskej vláde! — Potom sa generál spýtal na moje správanie. Veliteľ pluku odpovedal: ‒ Stotník Nálepka je jeden z najlepších v službe. —
‒ Sledujte ho, — prikázal Kitzinger,, ‒ pozorne ho sledujte! — Očividne o mne už niečo počul. Po stretnutí Kitzinger odletel a my sme odišli na zákrok proti partizánom (*boj pri Selizovke – pozn. autorky).
Už sme vedeli, že v tejto oblasti pôsobia saburoviči. Chceli sme nadviazať kontakt s ich veliteľstvom, aby sme ich včas upozornili a odovzdali dôležité informácie. Túto záležitosť sme zverili kapitánovi Čambalíkovi. Čambalík nasadol na sane a odviezol sa smerom k dedine Karteniči. Neďaleko mosta pri dedine Zlodino ho zajali partizáni a poslali k Saburovi. Saburov určil deň a čas stretnutia a vybral si miesto v blízkosti dediny Remezy. Dvakrát bolo toto stretnutie prerušené našou vinou, pretože nebolo možné uniknúť. Veliteľ pluku mi už neveril. Nemci ma tiež pozorne sledovali.
Ale aj tak sme včas varovali Kovpaka pred nemeckou ofenzívou, ktorý vtedy stál medzi Pripiaťou a Dneprom. Saburov bol tiež varovaný. Upozornili sme písomne aj Saburova a neskoršie sme si dopisovali. Medzitým sa začalo vyšetrovanie proti mne a mojim kamarátom. Obviňovali nás, že máme kontakty s partizánmi, ale zároveň sa nás báli zatknúť, pretože ak by to urobili, mohlo by dôjsť k vzbure v pluku. Velenie sa rozhodlo, že nás jedného po druhom pošle na Slovensko a tam nás budú súdiť ako zradcov. Bol som si toho dobre vedomý. Jedného dňa mi zavolal náčelník štábu divízie: ‒ Bude lepšie, keď odcestujete domov, — naliehal na mňa, ‒nebojte sa, vás súdiť nebudú. Veď všetky takéto prípady sú v rukách Slovákov. Dúfam, že sa ako dôstojník budete riadiť mojou radou. — Odpovedal som, že sa nebojím procesu, pretože som sa v ničom neprevinil. Na Slovensko som sa však vrátiť nesľúbil.
Medzitým sme pripravili skupiny v Jeľsku, ktoré mali prejsť k Saburovovi. Tentoraz sa však plán nepodarilo zrealizovať, pretože partizáni, ktorí mali čakať na našu delostreleckú skupinu, prišli do dediny o niečo skôr, a miestny starosta to oznámil veleniu. Okamžite bol vyhlásený bojový poplach. Ale ja som sa spolu s dôstojníkmi Katinom, Imrichom Lysákom a ďalším vojakom Petrom Benkovičom rozhodol v ten deň prejsť na stranu partizánov, nech sa deje čokoľvek. O našom rozhodnutí sme informovali v liste aj Saburova. Moji kamaráti na mňa čakali s osedlanými koňmi až do polnoci, pretože som sa nemohol uvoľniť skôr. Išli sme do obce Remezy, kde nás už čakal sám Saburov,Od toho dňa sme tu. Tento prechod sa uskutočnil v noci 15. mája tohto roku.“[1]
Začiatok vyšetrovania Gestapom
Na základe vyššie uvedeného Čunderlíkovho udania urobilo velenie ZD bezpečnostné opatrenia a začalo sa vyšetrovanie, pričom sa trestné pokračovanie viedlo proti O. Hovancovi, M. Kušnirovi, J. Nálepkovi, V. Kútikovi, J. Kollárovi a iným. Niektoré slovenské jednotky 101. pešieho pluku pod kontrolou hitlerovcov narýchlo stiahli zo svojich strážnych úsekov. Poľný prokurátor nariadil ihneď zaistiť niektorých členov Nálepkovej ilegálnej skupiny (O. Hovanca, M. Kušnira, V. Kútika) a podrobiť ich vypočúvaniu pod fyzickým a psychickým nátlakom (neskôr ich dal eskortovať so Bratislavy, O. Hovanec krátko po skončení vojny zomrel).[2]
V trestnom oznámení pod úradným názvom Stotník Nálepka a spol. – spolčovanie a dohováranie sa s banditmi charakterizuje Jána Nálepku takto: ,,Veľmi inteligentný a na aktívneho dôstojníka veľmi schopný. Stotník Ján Nálepka, vychovaný v československých školách, nemal nikdy kladný postoj k slovensko-nemeckej spolupráci. Toto svoje zmýšľanie uplatňoval pri zastávaní takej dôležitej funkcie…“[3]
Trestné oznámenie koncipoval sudetský Nemec Pilfousek, na jeho základe sa začalo rozsiahle vyšetrovanie a veliteľstvo divízie nariadilo čo najrýchlejší presun 101. pešieho pluku do priestorov Jeľska. Obžalovaní dôstojníci vystupovali pri vypočúvaní sebavedomo a isto, a priznali len to, čo museli. V súdnom protokole je o tom napísané: ,,Obžalovaní styk s banditmi priznávajú, ale motív činu je nejasný.“ Spisy išli až na ministerstvo národnej obrany do Bratislavy. Poľný prokurátor stotník justície Rudolf Kadlečík potom hlásil veliteľovi pluku, že ,,v Bratislave nejaví sa veľký záujem, aby horeuvedená vec bola rozšírená a súdne vybavená – hlavne z politických dôvodov, tiež aj preto, že sú vo veci zapletení mnohí dôstojníci pešieho pluku a že k vážnejším škodám (k prepadu nemeckých jednotiek dňa 24. 12. 1942) nedošlo.“ [4] Veliteľ pluku, hoci ,,na vec stotníka Nálepku a spol. pozeral ako na vojenskú zradu… po došlých smerniciach z Bratislavy a pre ukľudnenie pomerov v pluku, taktiež aj pre nedostatok dôstojníkov na urýchlené súdne vyšetrenie netlačil, k čomu pristupovalo i to, že peší pluk je v nebezpečnom a ťažko dosažiteľnom priestore.“[5]
[1] ШИЯН, А. И. 1946. Партизанський край. In Бібліотека української літератури. [online]. Dostupné z: Партизанський край — Анатолій Шиян, читати повністю текст твору онлайн. УкрЛіб : Українська Бібліотека (ukrlib.com.ua). Preklad z ukrajinského originálu: autorka.
[2] ŠALGOVIČ, V. 1978. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 153. Pôvodný zdroj: AÚML ÚV KSS 15 534.
[3] Tamže.
[4] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 23 – 24. Pôvodný zdroj: Hlásenie veliteľa p. pluku MNO v Bratislave zo dňa 27. apríla 1943, čís. 60.006/dôv. vel. 1943.
[5] Tamže, s. 24. Pôvodný zdroj: Hlásenie veliteľa p. pluku MNO v Bratislave zo dňa 27. apríla 1943, čís. 60.006/dôv. vel. 1943.
Pridaj komentár