kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-968402-2-3
Dôstojník 101. pešieho pluku Zaisťovacej divízie
,,Za co si padl? Už ti neodpoví. Zaslechneš-li co, tedy pouze vítr v kroví. Za to, že právě tady tráva hustší bývá, za to, že hořce pláčeš, a jsi tedy živá, za to, že právě tady stromy teskně šumí, za to, že ruský půvab v tóneh skrýt se umí, za to, že ač jen čtyři strany dělí zem, i kdyby stokrát přešel tam a zase sem, našel by možná hezčí, bohatší či mladší, ale ne takovou, nad níž by strnul v pláči…“[1]
Po reorganizácii slovenskej armádnej skupiny a vytvorení ZD, ktorá mala byť nasadená na okupovanom území ZSSR, bol Ján Nálepka zaradený ako pridelený dôstojník na 3. oddelenie jej veliteľstva, kde pôsobil do 11. apríla 1942. Veliteľ ZD v dôvernom rozkaze č. 28 z 1. apríla 1942 udelil pri odchode Jánovi Nálepkovi pochvalu: ,,Vyslovujem svoju veliteľskú vďaku a uznanie npor. pech. Jánovi Nálepkovi za jeho svedomitú prácu, ktorú vykonal ako pridelený dôstojník 3. odel. štábu ZD.“ [2] 7
Na druhý deň 12. apríla prevzal (po urgovaní vlastnej žiadosti) funkciu 1. pobočníka veliteľa 101. pešieho pluku, popri ktorej bol poverený aj vykonávaním funkcie spravodajského dôstojníka pluku. V tom čase bolo veliteľstvo pluku umiestnené vo Vasilkove, neskoršie v Ovruči a v júli 1942 sa premiestnilo do bieloruského mestečka Kopceviči. Tam sa postupne sformovala skupina dôstojníkov, ktorá nadviazala spojenie s partizánmi.
Vojenská hodnosť: kapitán (stotník), júl 1942
Ján Nálepka bol povýšený na kapitána (stotníka) 1. júla 1942. Pri ilegálnych kontaktoch s partizánmi začal používať pseudonym Repkin... (Podľa známej ľudovej rozprávky o dedkovi, ktorý ťahal repu, no vytiahnuť ju nemohol, iná verzia – podľa porekadla: Slovák ako repa.)
Pozadie presunu Zaisťovacej divízie do oblasti ,,mokrého trojuholníka“
Presun 101. pešieho pluku do oblasti tzv. mokrého trojuholníka súvisel s presunom celej ZD, pričom mal svoje pozadie vo vyostrení vzťahov medzi slovenskými a nemeckými vojakmi v Žitomíre, odkiaľ nemecký veliteľ vytlačil veliteľstvo ZD, ktoré sa potom umiestnilo v Ovruči. Nový veliteľ ZD plk. Pilfousek (od 10. augusta 1942) prehlásil, že k presunom prišlo za trest kvôli udržiavaniu priateľských vzťahov slovenských vojakov s ukrajinským obyvateľstvom. Nemci z tohto dôvodu vyvíjali v Žitomíre nátlak, o čom svedčí aj nariadenie veliteľstva ZD č. 59399, Dôv. I. c. 1942 zo 7. júla, v ktorom sa hovorí: ,,V poslednom čase dostáva veliteľstvo ZD hlásenia zo spojeneckých úradných miest, že mužstvo slovenskej národnosti vyjadruje sa pred miestnym civilným obyvateľstvom takými výrokmi, ktoré svedčia, že dotyční sú protispojeneckého a protištátneho založenia. Bolo zaistené, že tohto trestuhodného činu dopúšťa sa najmä mužstvo rozličných divíznych útvarov (poľné jatky, poľné pekárne atď.), ktoré pre nedbanlivosť priamych veliteľov je málo kontrolované a po stránke národnej a osvetovej výchovy zanedbávané, čím je mu umožnený častý a dlhý styk s civilným obyvateľstvom, ktoré využíva každú príležitosť k vštepovaniu boľševických názorov do duše slovenského vojaka.“[3]
V tomto nariadení sa ďalej hovorí o malej inteligencii, nepatrnom rozhľade a slabom národnom povedomí niektorých slovenských vojakov, lebo len takí sa dajú zviesť protispojeneckým výrokom. A tak sa nariaďuje veliteľom poučiť svojich podriadených o škodlivosti takéhoto správania nielen pre dotyčného jedinca, ale aj pre slovenský štát. Ďalej sa nariaďuje veliteľom toto poučenie prevádzať každý týždeň a okrem toho dať si od každého podpísať prehlásenie o poučení a podpísané zoznamy predložiť na veliteľstvo ZD. Nakoniec sa upozorňuje, že ak neprestanú udania pre protispojenecké výroky, bude zakázaný akýkoľvek styk s civilným obyvateľstvom.[4] Z tohto dôvodu od konca leta bol Pilfouskom obmedzený styk s miestnym obyvateľstvom na minimum, v Ovruči dal pochytať všetky ženy, ktoré pracovali v ZD alebo prišli do Žitomíra z obavy pred odvlečením do Nemecka, a odovzdal ich nemeckým okupačným úradom. V súlade s prianím nemeckého generála Kitzingera, začal v druhej polovici roku 1942 ofenzívnu činnosť, ktorá stála desiatky životov na slovenskej strane. Keď porovnáme úradné tabuľky strát za prvý polrok 1942 s obdobím Pilfouskovej aktivity druhej polovice roku 1942, rozdiel je nasledovný: okrem marca 1942, kedy bolo na slovenskej strane 22 mŕtvych (čo treba pripísať na konto aktivity veliteľa 102. pluku plk. Lokšíka) za ostatné mesiace neboli priemerne viac ako dvaja mŕtvi. Po príchode plk. Pilfouska k ZD sa toto číslo rapídne zmenilo a už k augustu 1942 sa vykazuje 15 mŕtvych, za november 1942 je to už 60 mŕtvych, 34 ranených, 36 nemocných a 35 nezvestných…[5]
Rozsiahly priestor pôsobenia ZD, ako aj prudký nárast množstva partizánskych diverzných akcií (prepadov stráží, vojenských jednotiek, ešalónov) viedli tiež k tomu, že na začiatku 2. polovice roku 1942 k posilneniu jej peších plukov boli vyslané tretie prápory. Do zostavy ZD bol zaradený delostrelecký oddiel II/31, skupina vzdušných zbraní (letky 1 a 11, 4, protilietadlová batéria) a čata obrnených automobilov. Na konci augusta 1942 bola ZD posilnená príchodom čaty ľahkých tankov LT-40, v polovici septembra podriadením piatich kozáckych rôt a v januári 1943 pridelením roty ľahkých tankov LT-38.[6] Nárast bojových možností divízie umožnil plk. Pilfouskovi, zosilniť ochranu železničnej trate Pinsk – Gomeľ v úseku od rieky Sluč na západe po obec Rečica na východe, v celkovej dĺžke asi 210 km. Ďalej mu bolo umožnené zintenzívniť prieskumné a trestné akcie proti partizánom, ktoré vo viacerých prípadoch tragicky zasahovali najmä civilné obyvateľstvo vo vypaľovaní celých dedín a vyvražďovaní jej obyvateľov za pomoc partizánom.[7]
Preloženie k 101. pešiemu pluku – strategický zámer Jána Nálepku
Ján Nálepka sa rozhodol pre 101. peší pluk zámerne. V ZD síce nadviazal kontakt s ilegalitou a pomohol im v mnohých akciách, ale táto práca ho neuspokojovala, pretože nebola v súlade s jeho strategickými zámermi – išiel predsa na front dobrovoľne, aby mohol prebehnúť na sovietsku stranu a bojovať so zbraňou v ruke, a ZD bola ďaleko od frontu. Svoj zámer potvrdil v rozhovore so spisovateľom A. Šijanom po prechode k partizánom: ,,Na začiatku vojny som dobrovoľne odišiel na front s tým, že pri prvej príležitosti prejdem na sovietsku stranu a spolu so Sovietskou armádou sa budem biť proti nenávideným nacistom. Dlho neprichádzala príležitosť. V štábe divízie som prosieval, aby ma poslali na front, alebo na miesta, kde sú partizáni. Tri razy ma chceli poslať domov, ale tri razy som sa z toho dostal, lebo som nechcel niekde doma sedieť a čakať, čo bude. A tak ma napokon uvoľnili z práce v divízii a v marci 1942 ma poslali k 101. pluku.“[8] Pred odchodom na front napísal rodine list s datovaním 27. júna 1941, kde v závere listu je napísaná poznámka: ,,Náladu mám dobrú a teším sa, že sa všetko podarí. PS. Keby ste 2 mesiace nedostali odo mňa správy, potom je všetko v poriadku.“[9] (Doma vedeli, o čo ide).
Z dôsledného rozboru vtedajšej situácie v štábe divízie nám teda logicky vypláva záver, že Ján Nálepka sa o toto preloženie usiloval sám, čoho písomné dôkazy z týchto čias neobsahujú iné motívy, ktoré by viedli k ďalším alternatívam. V štábe divízie bola síce možnosť získať podklady na prípadnú pomoc sovietskym partizánom, ale chýbali tam podmienky na nadviazanie bezprostredných kontaktov a na aktívnu vzájomnú spoluprácu. Nálepkovým zámerom bolo masové rozvitie protifašistického hnutia v ZD a v jeho rámci organizovanie prechodu slovenských vojakov k partizánom, preto jeho zámerom lepšie vyhovovalo veliteľstvo pluku, umiestnené viac ako 100 km od veliteľstva divízie, takmer v bezprostrednej blízkosti partizánskeho územia.[10]
Ako sme už spomenuli, na veliteľstve 101. pešieho pluku bola Jánovi Nálepkovi určená funkcia náčelníka štábu – pobočníka veliteľa pluku a dočasne vykonávajúceho spravodajského dôstojníka. Možno povedať, že táto zhoda okolností sa stala významným činiteľom v období rozvíjajúceho sa ilegálneho hnutia Nálepkovej skupiny. So 101. plukom sa napokon dostal do Ovruče (dnes Korostenský okres v Žitomírskej oblasti na severe Ukrajiny). Teraz bol v teréne, v blízkosti partizánov, kde sa bojovalo. Nastala chvíľa, kedy mohol zrealizovať to, o čo sa usiloval už od Mníchova – bojovať proti fašistickým okupantom za oslobodenie slovanských národov. A on to urobil…
,,Do zbrane, Slovania!“ II. Všeslovanský zjazd, jar 1942 (kultúrno-historický kontext)
O mohutnej sile myšlienok slovanskej vzájomnosti v rokoch druhej svetovej vojny dokladuje II. Všeslovanský zjazd v Moskve, ktorý prebiehal na jar roku 1942. Tento kongres sa silno odráža aj v Nálepkovej ilegálnej činnosti, ako to potvrdzujú jeho bývalí spolubojovníci.[11]
Ján Nálepka sa práve pod dojmom rokovania tohto Všeslovanského zjazdu usiloval vytvoriť taký vojenský komitét, ktorý by aktívne bojoval proti hitlerovcom, lebo ak doteraz nemal ešte úplne ucelenú predstavu, akým smerom sa bude jeho práca uberať, tak po tomto zjazde jeho ilegálna činnosť nadobudla rýchly spád. Myšlienka slovanskej vzájomnosti sa stala súčasťou pokrokového, demokratického, protifašistického a národnooslobodzovacieho hnutia, a zvlášť na Slovensku mala medzi ideovými prúdmi pomerne výrazné miesto. Bolo to tak preto, lebo idea slovanstva hrala významnú úlohu už v predchádzajúcom vývojovom období slovenského národného života.
V súčasnom vývojovom stupni hrali veľkú úlohu výzvy a prejavy, ktoré prenikali medzi vojakov éterom a vo forme letákov, čo potvrdili aj delegáti českého a slovenského národa, ako napr. Ján Šverma, Marek Čulen, bieloruský partizán Štefan Tuček a mnohí ďalší. Významnú úlohu zohrával v tomto období Marek Čulen, ktorý sa v jednom zo svojich letákov obracia na slovenských vojakov: ,,Slováci! Mal som česť zastupovať nedávno Slovákov na Všeslovanskom zjazde v Moskve, kde sme prisahali, že spojenými silami budeme bojovať za zničenie Hitlera, za víťazstvo slovanských národov. Pýtali sa ma v Moskve na tom zjazde Rusi, Ukrajinci, Srbi a iní: Ako to, že Slováci bojujú proti Rusom na rozkaz Nemcov? Veď Slováci sú tiež Slovania!“[12] A v ZD sa začali šíriť letáky, obsahujúce výzvy adresované slovenským vojakom: ,,Slovenskí vojaci, násilne nahnaní Nemcami proti bratom Slovanom Sovietskeho zväzu! Odmietajte bojovať proti Červenej armáde a jej spojencom… Tvorte vojenské komitéty pre boj proti lupičskej hitlerovskej vojne. Prechádzajte na stranu Červenej armády!“[13]
DOMOV (Viera Szathmáryová, 1941)[14]
Kdyby mi řekli dnes,
že vlast je opět vlastí,
vzala bych ranec touhy těžký,
spěchala domů – kolem světa –
třebars – pěšky.
Cesta je dlouhá, síly chudé,
leč víra bohatá –
děsivé noční stíny
zjasní do zlata,
kameny ostré shladí v samet,
naplní vesmír chorály,
oseje živně brázdy,
jež bomby zoraly.
Za mnou – krvavé stopy
a melancholie západů.
Přede mnou – nové jitro
se v proudu světel topí.
Přede mnou domova zázrak,
krasší než všechny kraje:
slunko v něm hoří žhavěji,
reč jeho chlapsky hutná,
žito v něm zlatěji zraje,
[1] ERENBURG, I. SIMONOV, K. 1980. Reportáže 1941/1945. Praha: Lidové nakldatelství, s. 57.
[2] BYSTRICKÝ, J. Ján Nálepka – dôstojník slovenskej armády v rokoch 1939 – 1943. In Vojenská história. [8. júl 2013, ročník XVII, č. 3, s. 139]. Pôvodný zdroj: VHA Bratislava, f. ZD. sign. 1/36, dôverné rozkazy.
[3] ŠOLC. J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [December 1973, ročník XXII, č. 6, s. 1087]. Pôvodný zdroj: VHA – Slovenská armáda, P. pl. 101 – 12. rota č. j. 125. Taj. 1942 (K. 4,Sv. od. 3).
[4] Tamže.
[5] ŠOLC. J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [December 1973, ročník XXII, č. 6, s. 1087]. Pôvodný zdroj: VHA – Slovenská armáda, hlásenie strát ZD v roku 1942 č. j. 80100, 80105, 80107, 80113, 80123.
[6] SEGEŠ, V. a kol. 2015. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. Praha: Ottovo vydavateľstvo, s. 304 – 305. (Autorský článok: Jozef Bystrický – Vojská slovenskej armády na frontoch 2. svetovej vojny. Kapitola 12. Armáda Slovenskej republiky 1939 – 1945).
[7] Tamže, s. 305.
[8] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 75 – 76.
[9] Tamže, s. 75.
[10] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 114.
[11] Tamže, s. 120.
[12] Tamže, s. 121. Pôvodný zdroj: Historie a vojenství, č. 2/1953.
[13] Tamže, s. 120. Pôvodný zdroj: Do zbrane, Slovania! – II. kongres, 4. – 5. máj 1942, Moskva 1942, s. 7.
[14] SZATHMÁRYOVÁ, V. Domov. In Čechoslovák. [19. december 1941, ročník III, č. 51 – 52, s. 11].
