kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-968402-2-3
Ovruč, severozápadná Ukrajina, jar/leto 1942
,,Cez čiernu prizmu tečú rieky lúčov. Svet čierny. Tieň zviklaný a lútka na cestách, čo krokom klátivým sa derieš ku hviezdam, z lesklého labyrintu niet cesty, niet kľúčov. Zrak tvoj je klamný a v tme sa nevyzná, niet ruky, niet perny. Svet čierny…“[1]
Krátka história starobylého mesta Ovruč
Starobylé mesto Ovruč (ukr. Овруч) ležiace v Žitomírskej oblasti severozápadnej Ukrajiny na rieke Noryň (prítok Už, Pripjať) je dôležitým železničným uzlom (trate na Korosten, Kalinkoviči, Janov, Belokoroviči). Mesto sa prvýkrát spomína v Nestorovom letopise Povesť o dávnych časoch na ruskej zemi (12. storočie) pod názvom Vručij v súvislosti so smrťou kniežaťa Olega Svjatoslaviča Rjurika, brata Jaropolka, o kyjevský trón v 10. storočí (padol na kôl v obrannej priekope), v Ovruči sa údajne tiež nachádza pomník kniežaťa Olega, o ktorom sa taktiež píše v letopise Nestora: ,,Olega pochovali na mieste pri Ovruči a jeho mohyla je pri Ovruči doteraz.“[2]
Po vypuknutí Veľkej vlasteneckej vojny v roku 1941 bol Ovruč obsadený postupujúcimi nemeckými vojskami. 18. novembra 1943 bolo mesto oslobodené v dôsledku spoločnej operácie partizánskej jednotky A. N. Saburova a jednotiek 13. armády (kombinovaná formácia ako súčasť Červenej armády ozbrojených síl ZSSR, so skratkou v dokumentoch 13A).
Primárna úloha 101. pešieho pluku – chrániť chrbát fašistických vojsk pred partizánmi
101. peší pluk ZD mal chrániť železničnú trať Pinsk – Gomeľ pred partizánmi. V oboch oblastiach už v tomto čase pôsobili partizánske oddiely, ktoré boli organizované ilegálnym výborom Komunistickej strany Ukrajiny (КПУ). Obe susediace husto zalesnené oblasti mali viac ako priaznivé podmienky pre partizánsky spôsob boja. Jednotky 101. pešieho pluku, ktorých primárnou úlohou bolo chrániť chrbát fašistických vojsk pred partizánmi, boli rozmiestnené práve v týchto priestoroch, najmä na úseku trate Ptič – Kopatkeviči – Žitkoviči. Na celom úseku boli rozostavané strážnice, kde žili malé strážne oddiely, ktoré pravidelne kontrolovali trať, nakoľko týmito miestami viedlo niekoľko dôležitých dopravných spojov.[3] V rokoch 1941 – 1942 sa tieto oblasti spomínajú v súvislosti s hrdinským odporom obyvateľstva proti útočiacim fašistom a s rozsiahlou partizánskou činnosťou. Pre čitateľa, neznalého predstavivosti o hrôzach, ktorým ukrajinské a bieloruské obyvateľstvo v tomto čase prechádzalo, odporúčame pozrieť dvojdielnu sovietsku vojnovú drámu Choď a pozeraj (Иди и смотри, 1985), ktorú režíroval vynikajúci Elem Klimov.
Miestne partizánske oddiely začali už začiatkom roka 1942 vo veľkom prevádzať sabotáže, a to ničením mostov, skladov, munície, technických zariadení a iných vojenských zásob. Stranícke ilegálne organizácie vyvíjali od prvých dní okupácie medzi obyvateľstvom koordinovanú, intenzívnu agitačnú, protifašistickú činnosť a súčasne viedli aktívny partizánsky boj, veľmi aktívne sa prejavoval Jeľský partizánsky oddiel, založený členmi okresného výboru ilegálnej Komunistickej strany Bieloruska (КПБ). Oddiel uskutočnil už v rokoch 1941 – 1942 množstvo úspešných bojových akcií – ničenie mostov a železničnej trate na úseku Kalinkoviči – Ovruč a mostov na ceste Leľčice – Jeľsk – Mozyr. Skupina Jána Nálepku od začiatku roku 1943 s týmto oddielom úspešne spolupracovala prostredníctvom príslušníkov strážneho oddielu v Bogutiči.[4]
Klérofašizmu priaznivo naklonení príslušníci divízie sa snažili vyvolávať čo najvyhrotenejší nepriateľský pomer medzi slovenskými vojakmi a tamojším obyvateľstvom, a to z dôvodu, že práve tieto jednotky mali bojovať proti bezbrannému obyvateľstvu a spomínanému partizánskemu oddielu. Slovenským jednotkám boli vydané rozkazy, aby spolu s hitlerovskými vojakmi vykonávali trestné výpravy proti partizánskym dedinám, ktoré rabovali a vypaľovali aj s miestnym obyvateľstvom, vrátane starcov, žien a detí. Ján Nálepka tieto zámery odmietol a už od samého začiatku osobným príkladom ukazoval, aký pomer treba mať k domácemu obyvateľstvu. Treba zdôrazniť, že vyslovene sabotoval bojové akcie, vydával pokyny a rozkazy, aby vojaci pomáhali obyvateľom liekmi, a dokonca im sám dával k dispozícii kone a poťahy. Osobne navštevoval fašistami ohrozených a postihnutých ľudí, snažil sa ich chrániť všetkými možnými spôsobmi. Z neutajovanej sympatie k obyvateľstvu si dokonca nechal narásť tzv. ruskú bradu, čo vyholených Nemcov neskutočne dráždilo. Denne besedoval s vojakmi a dôstojníkmi, cieľavedome začal združovať okolo seba protifašisticky naladených vlastencov, spolu s nimi organizoval rozličné sabotážne akcie a zintenzívňoval viac a viac pomoc miestnemu obyvateľstvu.[5]
Nálepkov osobný príklad vojakov priťahoval… Podľa svedectiev Nálepkových spolubojovníkov ,,fašistická civilná a vojenská správa sa zámerne nestarala o zdravotnú ochranu obyvateľstva na okupovanom území. Bol veľký nedostatok liekov, lekárov a zdravotných pracovníkov. Nálepka spolu so získaným dôstojníkom Kollárom štedro dával lieky chorým občanom zo zásob pluku. Podobný pokyn vydal pre svojich spolupracovníkov v nižších jednotkách. Na okupovanom území bol nedostatok cukru a soli. Okupanti nezabezpečovali prídel ani prísun zásob, ale naopak, jestvujúce zásoby vyrabovali. Nálepka v spolupráci s dôstojníkmi Petrom, Lysákom, Kútikom a Fraňom rozdali časť zásob 101. pešieho pluku civilnému obyvateľstvu. Fašisti hnali obyvateľstvo na otrocké práce pri úpravách železníc, vojenských budov, skladov a opevnení. Nálepka a jeho druhovia marili túto prácu a organizovali iné, z hľadiska vojenského menej potrebné akcie, ktoré napokon slúžili aj obyvateľstvu. (Úprava domov, studní, kúpeľov atď.) Tieto akcie však zo začiatku postrádali systematickú organizovanosť a neboli uskutočňované v spolupráci so sovietskymi partizánmi. Stále väčší a väčší počet vojakov a dôstojníkov sa na základe vlastných skúseností, nadobudnutých pod vplyvom udalostí doma i na okupovanom území, aktívne zapájal do boja proti nemeckým fašistom. Avšak aj tak treba konštatovať, že cesta slovenských vojakov k poznaniu pravdy nebola ľahká a priamočiara. Veľkú úlohu zohralo pritom to, že slovenskí vojaci mali bezprostrednú možnosť presvedčiť sa o naozajstnom zmýšľaní sovietskych ľudí. Je pravda, že slovenskí vojaci sa len ťažko oboznamovali so skutočným obrazom socialistickej spoločnosti. Je pravda, že sa stretávali so zločineckými typmi ukrajinských nacionalistov v službe nemeckých okupantov (*buľbovcov a banderovcov – pozn. autorky). Avšak v ZD poznali na druhej strane tisíce opravdivých vlastencov, pracujúcich v ilegalite a partizánskom hnutí. V ZD na Nemcami okupovanom území poznali a stýkali sa s prostými, ale vynikajúcimi pracovníkmi boľševickej ilegality, Komsomolu a partizánskeho hnutia. To bol jeden z rozhodujúcich faktorov rozvoja protifašistického hnutia v slovenskej armáde.“[6]
O pomoci sovietskym partizánom
,,Bolo to v marci 1942, keď k nám prišiel do Ovruče nový veliteľ nadporučík Nálepka. Tento deň som si zapamätal na celý svoj život“, opisuje svoju osobnú skúsenosť s Jánom Nálepkom vojak slovenskej armády Juraj Kliner, pochádzajúci z Banskej Bystrice: ,,Pred nastúpenou jednotkou sa objavil nový veliteľ – vychudnutý muž s čiernou briadkou, v tmavom koženom kabáte. Nad stiahnutým obočím sa mu blýskali okuliare. Ruky mal zastrčené vo vreckách kožiaka. Ráznym krokom prechádzal popri vojakoch stojacich v pozore a hovoril: ‒ Som nadporučík Nálepka. Budem od každého z vás vyžadovať disciplínu a riadne vykonávanie vojenskej služby. — Občas sa pri niektorom z nás zastavil a prísnym pohľadom si nás premeral. Vojaci sledovali svojho nového veliteľa očami, a keď sa vzďaľoval, strkali sused do suseda lakťom a hovorili: ‒ Tento je akýsi prísny. Majme sa pred ním na pozore. —
Od tohto zoznámenia uplynulo niekoľko dní a obávaný veliteľ začal navštevovať vojakov a debatovať s nimi. Vypytoval sa na ich rodičov, kde žijú a čo robia, spytoval sa vojakov, ako sa im páči vojna… Prišiel rad aj na mňa. Úprimne povedané, môj otec bol vtedy na Slovensku osobou, o ktorej sa v starom Rusku hovorievalo, že má vlčí pas, t. j. bol človekom politicky nespoľahlivým, ktorého nikde nechceli prijať do zamestnania. A keď som narukoval, mali naši doma ešte väčšiu biedu, ešte viac trpeli hladom… A preto na otázku, ktorú mi nadporučík Nálepka položil – spýtal sa ma, či budem bojovať – som odpovedal: ‒ Mám nezamestnaného otca, nemôže si nájsť prácu, máme veľkú rodinu a po mojom narukovaní sa majú ešte horšie. Túžim vrátiť sa domov. — Nový veliteľ prerušil moje filozofovanie slovami: ‒ Dobre, o tom sa porozprávame inokedy.— Neskoršie, keď sa zhováral so mnou zoči-voči, poradil mi, aby som si podal písomnú žiadosť na hlavné veliteľstvo s prosbou, aby ma prepustili do civilu.
Čoskoro začal nadporučík Nálepka triediť vojakov podľa princípu, ktorý iba sám poznal. Vtedy sme pochopiteľne o jeho plánoch nič nevedeli a netušili. Ba, dokonca sme sa naňho hnevali za to, že dával privilégiá vojakom nemeckej národnosti a členom Hlinkovej strany – zaraďoval ich totiž na ľahšie služby. Zatiaľ čo nás, Slovákov, zaraďoval vždy do stráže na vzdialené, nebezpečné objekty. Až neskôr sme sa dovtípili, že sústredil do osobitnej skupiny vojakov, ktorí boli z hľadiska hitlerovcov nespoľahliví, t. j. dal dohromady tých, na ktorých sa dalo spoľahnúť, pretože s fašistickým režimom nesympatizovali a nechceli bojovať proti Sovietskemu zväzu. Poväčšine to boli robotníci a roľníci. Určil nás na strážnu službu skladísk so strelivom a potravinami.
Jedného dňa pri rozdeľovaní stráže nám nadporučík Nálepka oznámil ohromujúcu správu. Znela ako rozkaz: ‒ Dnes v noci k vám prídu civilisti. Jeden z nich zvolá heslo Švagor, mám sa dobre! Na to pustíte týchto ľudí dnu do skladov a budete ich strážiť! — Prísne sa na nás pozeral cez sklá okuliarov blýskajúcimi sa očami. Pokračoval: ‒ Ručíte mi vlastnými hlavami, že sa o tom okrem vás ani živá duša nedozvie! Pokiaľ ide o pečate a zámky, nerobte si z toho ťažkú hlavu, poradia si s tým sami! —
Potom z jeho hlasu zmizla oficiálnosť tónu. Pokojne a vecne nám vysvetlil naše povinnosti: ‒ Vašou povinnosťou bude ochraňovať týchto ľudí pred hitlerovcami. A urobíte to s väčšou starostlivosťou než stráž samotných skladíšť. A ak zbadáte, že prichádzajú hitlerovci, nenápadne zaklopete na dvere skladiska. Rozumeli ste? Teda dobre. Títo civilisti si vezmú zo skladu všetko, čo budú potrebovať a potom sklad znovu zaplombujú. Dávajte pozor, aby mohli vyniesť všetko, čo im treba! —
Neviem, ako ostatným mojim kamarátom, ale v tú noc už od večera mi srdce bilo ako zbesnené. Poviem vám pravdu, cítil som sa všelijako, mal som strach a bol som celý vzrušený. Ale rozkaz je rozkaz! Súčasne som mal radosť, lebo som vycítil, že tu ide o akciu, ktorá prinesie fašistom škodu – rozhodol som sa preto, že pomôžem, ako budem môcť. Asi o polnoci, ako keby vyrástli rovno spod zeme, objavilo sa v blízkosti môjho stanovišťa súčasne niekoľko tmavých postáv. Ani som nestačil odistiť pušku, keď som začul: Švagor, mám sa dobre! Srdce mi chcelo vyskočiť, po chrbte mi prebehli zimomriavky, na čele mi vyrazili kvapky studeného potu. S veľkou námahou som neposlušným jazykom vyriekol dohodnutý ohlas, prešiel som stranou od stanovišťa pri bráne a smeroval za roh budovy. Neznámi civilisti znalecky odomkli bránu a zmizli vo vnútri skladu.
Ku mne pristúpil kamarát, s ktorým som stál na stráži – Ondrej Dobrota z Detvy – a s obavou, ale pozorne sme spolu načúvali a pozerali sa na všetky strany. Ale v tú bezmesačnú noc bolo vôkol ticho. Zo skladov neprichádzal ani najjemnejší šramot. Uplynulo niekoľko tiesnivých minút. Brána skladu sa pootvorila a z nej vykukla hlava jedného zo záhadných mužov. Poobzeral sa na všetky strany, zbadal nás a vyšiel von. Keď sa presvedčil, že je všetko v poriadku, otvoril bránu dokorán. Skrčení pod váhou veľkých batohov vyšli odtiaľ rýchle jeden po druhom a v okamihu zmizli v tme. Posledný muž nehlučne zamkol bránu, niekoľko sekúnd sa ešte pri nej zdržal, potom povedal na rozlúčku: ‒ Dobrú noc, súdruhovia! — a ako ostatní zmizol v tme.
Strkajúc jeden do druhého sme pristúpili k bráne. Pozorne sme si prezreli všetky jej zámky a pečate. Na naše veľké prekvapenie bolo všetko v poriadku, neporušené, ako by sa nechumelilo a dnu nik nevstúpil. Iba pri kaluži sme objavili niekoľko cudzích stôp na vlhkej pôde… Ani sme jeden druhému nič nepovedali, zašliapali sme stopy a obidvaja sa vrátili na stanovištia. Ráno, keď skladník otváral sklad, znova som bol veľmi nervózny, ale všetko sa skončilo dobre. Noční návštevníci boli majstrami svojho remesla a nezanechali vo vnútri skladu najmenšiu stopu. ‒ Je to čistá práca! — konštatovali sme uspokojene a všetok strach z nás zmizol ako dym.
Keď som mal stráž, viackrát prichádzali v noci ľudia s dohovoreným heslom a šťastne odchádzali s nákladom najrozmanitejšieho sortimentu. Potom sa začali odohrávať prapodivné veci. Blízko nás bolo aj druhé skladište. Na stráži tam stáli Nemci. V noci sa zrazu ozval výstrel a pribehnuvšia nemecká stráž našla svojho strážneho zastreleného. Partizáni vždy zmizli, nezanechajúc po sebe nijakú stopu. Dlho som si lámal hlavu nad touto záhadou, až raz Dobrota, ktorý stál so mnou na stráži, pristúpil ku mne a povedal: ‒ Pozri, ukážem ti menší kúsok. Ty však nikomu nič, mlč ako ryba a nemiešaj sa mi do toho! — Rýchle sa hodil k zemi pri plote, pušku si oprel o ležiacu kladu a zaujal polohu k paľbe, presne tak, ako to stojí v predpise. Od prekvapenia som zmeravel. V tú mesačnú noc bola viditeľnosť ako vo dne. K svojmu stanovišťu, ožiarenému mesačným svitom, smeroval zo susedného skladu hitlerovský strážny. Len čo sa zastavil, aby sa obrátil a išiel späť, zaznel výstrel z Ondrejovej pušky. Nemec spadol ako podťatý a my sme rýchle zoskočili do menšieho okopu, ktorý sme mali použiť ako obranné postavenie v prípade útoku na náš objekt. V okope Ondrej bleskurýchle vytiahol z bočného horného vrecka menšiu handričku, z kúta okopu vytiahol vyterák, ktorý mal dozaista pripravený. S veľkou obratnosťou a rutinou vyčistil pušku a vložil do nej chýbajúci náboj. Keď k nám pribehli zo strážnice, bolo už všetko v poriadku. Hoci nám urobili dôkladnú prehliadku, nemohli nič zistiť. Hlavne našich pušiek žiarili ako zrkadlo, tak ako pri rozdeľovaní stráží. Takýmto vynaliezavým spôsobom odkrágľoval nebojácny Dobrota deväť hitlerovských strážnych a nikto na to neprišiel.
V tom čase Nálepka vedel o každom z nás všetko dopodrobna. Zaradil nás do samostatnej čaty a začal s nami chodiť na protipartizánske akcie, pri ktorých sa prečesávali lesy. Teraz sme už chápali, prečo a načo viedol s nami úprimné rozhovory. Otvoril nám oči, ktoré sa teraz ináč pozerali na skutočnosť. Pri vstupe do lesa nám nariaďoval, aby sme strieľali do vzduchu. Pri stretnutí s partizánmi mali sme čo robiť, ako by sme ich nevideli, a strieľali vysoko iným smerom. A znovu sa začali odohrávať prapodivné veci. Napriek tomu, že sa medzi nami a partizánmi neviedol žiadny boj, z lesa sa občas niektorí z našich chlapcov nevracali naspäť. To preto, že skupina vojakov, ktorá dostala vopred presné pokyny, sa vzďaľovala do hĺbky lesa, desivo začínala strieľať do korún stromov a dvaja-traja z našich vojakov, ktorí sa rozhodli pre zbehnutie, odchádzali k partizánom. Po vystrieľaní zásoby streliva sa čata vracala do kasárne vyčerpaná po ťažkom boji. Nálepka dával písomné hlásenia, v ktorých oznamoval, že tí a tí vojaci padli v boji s partizánmi. Rodičom týchto vojakom písomne oznamoval, že ich syn padol hrdinskou smrťou. Takto rodičia nadobúdali právo na podporu a ani im nič nehrozilo od žandárov.“[7]
Z korešpondencie: Zabudnúť nejde… (adresované blízkej priateľke Márii K.)
Východný front, štvrtok 16. apríla 1942: ,,Marusjenko moja, Tvoje listy som konečne dostal. Ďakujem. Vidím, že nezapomínaš – som rád. Na mňa sa nehnevaj – v poslednom čase som trochu zmenil svoje pôsobisko – presun – nové pomery – neišlo písať. O zapomínaní nemôže byť reč. Spomínam stále a nezabúdam. Zabudnúť neide.
Domov neprídem. Neide to. Mýliš sa, keď si myslíš, že nechcem ísť domov. Nezáleží to na mne. A hádam by sa mi už aj zišlo trocha odpočinku. Ale tak sa zdá, že preca len vydržím do konca. Veď konečne, každý stroj vydrží až do konca!
Ako mi žiješ Ty? Teraz už iste lepšie – u Vás je už iste krajšie ako Tu – snežiť Vám nesneží ako Tu! Včera nám Tu celkom príjemne snežilo – hádam toho roku už ani leto Tu nebude. Len toho blata je tu hrozne keď trochu rozmrzne – to si predstaviť nevieš! Tebe už iste jazdí autobus, čo? Čo nového v Prešove? Ako si vôbec žijete na Slovensku? Ja už pomaly aj zapomínam, že som odtiaľ a že vôbec niekedy bolo inak než je teraz, dostavuje sa už otrlosť. Srdečne si ťa pozdravujem, čakám na Tvoj list a bozkávam si Ťa. Tvoj Jano.“[8]
Opatrenia pronacistického velenia Zaisťovacej divízie, júl 1942
Styk slovenských vojakov s miestnym obyvateľstvom a ich dobré vzťahy zbystrili pozornosť velenia divízie a vyvolali následné protiopatrenia. Ako sme už spomenuli vyššie, plk. Pilfousek ako jeden z najvernejších a najoddanejších spojencov nemeckých fašistov, spolu s gen. Kitzingerom, veliteľom zaisťovacích jednotiek na Ukrajine, hľadali spôsoby, aby sa slovenské jednotky izolovali od domáceho obyvateľstva. Nemecké velenie zorganizovalo protipartizánske akcie spolu so slovenskými vojakmi, čím sa mala vyvolať nedôvera voči Slovákom zo strany ruského obyvateľstva a Slovákov zasa prinútiť striktne plniť rozkazy a držať sa čo najďalej od Rusov.
Iniciatíva Pilfouska čo najvernejšie slúžiť nacistickým záujmom, naopak vyvolala protireakciu zo strany slovenských dôstojníkov, a to zvýšenou spoluprácou s partizánmi – takto nadviazal s partizánskym hnutím styk okrem Jána Nálepku – Lysák, Petro, Chovanec, Kušnier, Hazucha a ďalší v Bielorusku… Takéto osobnosti sa formovali pod priamym vplyvom sovietskych partizánskych veliteľov, ako bol napr. A. A. Žigar.[9] Spojenie so žigarovcami zabezpečil v lete 1942 por. M. Petro, a to nadviazaním spolupráce s miestnym obyvateľstvom, najmä s ľuďmi, ktorí pracovali v tejto oblasti ako spojky. Por. Petro vtedy prepustil troch miestnych obyvateľov, ktorých nemeckí žandári chceli popraviť pre podozrenie z účasti na sabotáži na trati Ptič – Žitkoviči.[10]
Žigarovci usmernili Nálepkovu skupinu, aby sa zamerala na vojakov a s nimi pokračovala v spolupráci s podzemným boľševickým hnutím organizovanejšie a intenzívnejšie. Písal sa august 1942…[11]
Slovenskí vojaci na východnom fronte očami hitlerovskej propagandy
V januári 1942 talianska reportáž Il Popolo di Roma prináša správy zo Žitomíru, ktoré si všímajú činnosť slovenských vojakov sústredených v Žitomírskej oblasti: ,,Žitomír má asi 90 000 obyvateľov. Teraz však ostalo len polovica obyvateľstva a z toho počtu je päť až šesťtisíc židov, ktorí majú na rukáve bielu pásku a na páske Dávidovu hviezdu. Keď stretnú nemeckého vojaka, dívajú sa na neho s otvorenými ústami. Naproti tomu majú veľmi veľký strach od Slovákov, ktorým bolo zverené mesto. Zdá sa, že protižidovské cítenie na Slovensku je veľmi rozšírené. Podľa toho, čo tu vidieť, musí byť aj veľmi rozvírené a tradičné…“[12]
V júli 1942 navštívili ZD predseda slovenskej vlády V. Tuka a minister národnej obrany F. Čatloš v sprievode ďalších vojenských hodnostárov, kde sa slovami Čatloša ,,šéf slovenskej vlády prišiel pozrieť na východný front, ako tu slovenský národ skladá bojom svojich statočných synov dejinnú službu v novej Europe“ pričom ,,slovenská armáda robí prvú kapitolu nových dejín a robí ju dobre.“[13] Propagandistické plátky na Slovensku sa začali predháňať vykresliť tzv. boľševický raj v takých farbách, aby Slováci vedeli, že pri podrobnej prehliadke bývalých boľševických kasární, roztrúsených po celom kraji, sú tieto naoko veľmi výstavné, avšak vyznačujú sa lacnou pompéznosťou s úžasným primitivizmom. ,,V kasárňach, kde bolo ubytovaných vyše 40 000 boľševikov, nie sú inštalované záchody, iba po nádvoriach sú roztratené latríny. Pri inej ceste prezrel si pán predseda vlády aj veľkú pevnosť maršala Buďonného, ktorá mala zastaviť postup spojeneckých vojsk do Žitomíra. Táto veliteľská pevnosť bola veľmi šikovne maskovaná, mala najmodernejšie zariadenia a svojim umiestnením v školách mohla bezpečne vzdorovať útokom. Ale ani táto ohromná pevnosť nebola prekážkou pre postupujúcich nemeckých vojakov, lebo títo ju jednoducho obišli, od chrbta prekvapili boľševikov, ktorí takto vôbec nemali príležitosť použiť túto svoju rafinovanú pascu a museli sa vzdať skoro bez boja. Tu sme boli svedkami, že nie materiál, nie zbrane, nie pevnosti rozhodujú o víťazstve… Vo štvrtok 30. júla prezrel si pán predseda vlády s ministrom národnej obrany a sprievodom niektoré dedinky a bývalý kolchoz Červená hviezda, na ktorom sa teraz racionálne hospodári pod vedením nemeckých agronómov. V tomto kraji boly veľké lány poľa obsiate rastlinou, o ktorom ani miestne obyvateľstvo nevedelo, na čo je… Pri prehliadke kolchozu a priľahlých dedín ponavštevoval pán predseda vlády primitívne príbytky miestneho obyvateľstva. Dal sa informovať o bývalom režime a dlho sa rozprával s obyvateľstvom. Tunajší ľud, ktorý má teraz pridelené do vlastníctva pozemky a dobytok, presvedčil sa, že bývalý boľševický raj bol vlastne najhorším otroctvom. Tento ľud, ktorý žije v najúrodnejšom kraji, nemal za bývalého režimu ani dostatok chleba pre svoje deti… V piatok 31. júla odcestoval pán predseda vlády so svojim sprievodom a veliteľstvom do Kijeva. Pán predseda vlády prezrel si pamätnosti mesta viaceré štvrte, ktoré boľševici vyhodili do vzduchu pri svojom úteku a odišiel aj k rieke Dnjepr, cez ktorú zničili boľševici všetky mosty. Potom prezrel si zrúcaniny Laury Pečerskej, ktorá, ako to už bolo oznámené, vyletela do vzduchu 20 minút po odchode Vodcu a prezidenta Republiky Dr. Jozefa Tisu pri jeho minuloročnej návšteve v Kijeve. Tento najnádhernejší kostol boľševici podmínovali a keď sa od špiónov dozvedeli, že je tam vzácna návšteva, rádiovlnou uviedli v činnosť pekelný stroj. Týmto činom spáchali boľševici najväčší zločin, ktorý svedčí o nevysloviteľnej zverskosti bývalých mocipánov… Na trhu nám rozprávali občania, že dostávajú riadny prídel chleba, že môžu voľne nakupovať zemiaky, zeleninu. ovocie a týždenne raz i mäso. Hoci sú mimoriadne vojnové pomery, miestne obyvateľstvo má už teraz dobre zabezpečenú výživu. Samotné mesto je veľmi zrumované. Pri bombardovaní neprišlo veľa občianstva o životy, lebo nemecké lietadlá presne zasahovaly iba vojensky dôležité ciele a boľševici pri svojom úteku vyhadzovali do vzduchu iba verejné budovy a skladištia…“[14]
Pod kontrolou partizánskej rozviedky
Ján Nálepka sa celou svojou osobnosťou zameral na to, aby spolupracoval s partizánmi, hľadal spôsoby, zvažoval možnosti, strategicky hodnotil situáciu. Nebolo to jednoduché, keďže mal Nemcov rovno za chrbtom. Skúsení funkcionári ilegálnej komunistickej strany na Ukrajine či v Bielorusku, napriek tomu, že vedeli, ako sa niektorí slovenskí vojaci správajú, ako mnohí už prebehli k nim na druhú stranu, že mali informácie aj o tom, ako sa správa k ľuďom mladý slovenský dôstojník Ján Nálepka, ako im neraz už pomohol, ako im zmierňoval utrpenie, keď videl biednych a hladujúcich, a to dodávaním základných potravín, ktoré získaval z proviantného skladu, ako im neraz kupoval potraviny aj z vlastných peňazí, ako im pomáhal liekmi, ktoré boli vtedy veľkou vzácnosťou (tie mu dodával vyššie spomínaný lekár J. Kollár) – prvé pokusy nadviazať kontakt sa stretávali s veľkou opatrnosťou a sčasti aj nedôverou. Ján Nálepka bol predsa len dôstojníkom nepriateľskej slovenskej armády, kolaborujúcej s Nemcami. Preto veľmi opatrne pristupovali k rozhodnutiu – využiť jeho pomoc v širších a dôležitejších súvislostiach, ako to robil on sám dovtedy. Partizánska rozviedka preto dôsledne sledovala, čo Nálepka robí, ako sa správa, s kým sa stýka… až pokiaľ si nezaslúžil ich plnú dôveru.[15]
Nájdený ovručský dokument (zápisnica zo dňa 21. augusta 1942)
Kto poznal osobne Jána Nálepku, vedel, že spolupracoval s ilegalitou a partizánmi, o čom však neexistovali nijaké písomné údaje, a nebolo ani živých svedkov. Poručík M. Petro, Nálepkov blízky spolupracovník, mohol vniesť viac svetla do tohto obdobia, lenže ho chytili Nemci počas SNP a v Nemecku ho spolu s generálmi Rudolfom Viestom a Jánom Golianom popravili. V roku 1975 ľudia z Ovruče objavili veľmi cenný dokument, ktorý obsahoval informácie o bohatej činnosti a spolupráce kpt. Jána Nálepku s miestnou ilegálnou organizáciou. Išlo konkrétne o zápisnicu zo dňa 21. augusta 1942.
Pri búraní starého domu A. B. Švaba, miestneho obyvateľa mesta Ovruč, sa našla fľaša, v ktorej bola zrolovaná správa o bojovej činnosti ovručskej ilegálnej organizácie v rokoch 1941 – 1942, ktorá obsahovala aj informácie, týkajúce sa Jána Nálepku: ,,1/ Riaditeľ kina Maloletnev sa spoznal s kpt. Nálepkom, pri jeho častých návštevách miestneho kina. Tu Maloletnev zoznámil s Jánom Nálepkom vedúcich predstaviteľov ilegálnej organizácie; 2/ Ján Nálepka bol častým hosťom na ilegálnych poradách v tajných bytoch Maloletneva, Čisťjakova a Švaba, ako aj v kine; 3/ Ján Nálepka prisľúbil, že bude pomáhať partizánom všetkým potrebným – zbraňami, strelivom a živou silou svojho oddielu, že v ktoromkoľvek príhodnom okamžiku môže vstúpiť do boja proti Nemcom a prejsť na stranu partizánov, aby spoločne s partizánmi bili Nemcov. Na poradách Ján Nálepka rozprával o udalostiach na fronte a nosil aj noviny. Tie uschovával Fjodor Karmajev. Ján Nálepka privážal do lesa zbrane a strelivo potrebné pre splnenie operácií. Od Jána Nálepku preberali zbrane Švab, Čisťjakov a Maloletnev; 4/ Po celej príprave (ide o vyhodenie kina do vzduchu) bola 5. augusta 1942 zvolaná vojenská porada za účasti Jána Nálepku. Na nej sa rozhodlo, že sa pripravia všetky sily ilegálnych pracovníkov, že sa rozostavia na jednotlivé miesta. Všetkým dôstojníkom boli pridelení ľudia a úseky. Ján Nálepka bol so svojim oddielom pripravený. Na vojenskej porade bolo rozhodnuté, že sa vyhodí do vzduchu kino s Nemcami a že v okamihu, keď nastane výbuch, budú napadnuté všetky stráže, zničí sa nemecká posádka, oslobodia sa vojnoví zajatci z tábora a ostatní budú zatknutí. Všetci budú vyzbrojení a budú držať mesto Ovruč vo svojich rukách a všetky cesty k Ovruči budú obsadené.“[16] Pravosť dokumentov potvrdil vedúci Straníckeho archívu Oblastného výboru KSU G. Denisenko.
Alexander Maloletnev bol riaditeľom ovručského kina, keď v auguste 1942 pozval nemeckých veliteľov a navrhol im, že pre nich zorganizuje kultúrny program a premietne im nejaké filmy. Nemci súhlasili a tak sa dohodli na dni a hodine. Keď nastala chvíľa príchodu nemeckých veliteľov, namiesto Nemcov prišli do podmínovaného kina Slováci, s ktorými mali partizáni veľmi dobré styky. Akcia bola vyzradená. Kino partizáni rýchlo odmínovali, no medzitým ho už obkľúčili Nemci, chytili riaditeľa Maloletneva, pochytali ostatných ilegálnych pracovníkov a po mučení (pri ktorom nevyzradili svojich spojencov) v septembri 1942 ich spolu s ďalšími 42 občanmi popravili na letisku. Medzi popravenými boli nielen muži, ale aj ich ženy a deti. Maloletneva obesili, jeho manželku Oľgu zastrelili a ich dvojročnú dcérku hodili do hrobu za živa.[17] Jozef Nálepka v súvislosti s týmto dokumentom a tragédiou spomína: ,,Zaujímavý je údaj o príprave vyhodenia ovručského kina na 5. august, keď boli pozvaní nemeckí vojaci a o vojenskom zabezpečení celej akcie za účasti slovenských vojakov. Ako je známe, 101. pluk, kde bol Jano náčelníkom štábu (v tom čase mal už za sebou bohatú ilegálnu spoluprácu s partizánmi), bol v polovici augusta odvelený do bieloruského mestečka Kopceviči. Z iného dokumentu, ktorý mi Jano odovzdal v októbri 1942 v Tatranských Zruboch vyplýva, že už na 23. august mal Jano dohodnutú schôdzku s bieloruskými partizánmi.[18] Pri návšteve mesta s bratom Ondrejom sme položili veniec k pomníku nám tak sympatickej osobnosti Maloletneva.[19] V blízkosti pomníka boli ďalšie hroby a jeden masový hrob. Príbuzní tu kládli vence a pálili sviečky. Staršia ženička nám vysvetľuje: Nemci strieľali ženy a starcov a do tohto hrobu hádzali za nimi živé deti…“[20]
[1] LUKÁČ, E. B. Kroky. In Elán. [Máj 1942, ročník XII, č. 9, s. 10].
[2] DANIŠ, M. 2018. Nestorov letopis. Povesť o dávnych časoch na ruskej zemi. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, s, 71.
[3] ŠALGOVIČ, V. 1962. Ján Nálepka – Učiteľ, partizán, hrdina. Bratislava: Osveta, s. 62 – 63.
[4] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 115.
[5] Tamže, s. 116.
[6] ŠALGOVIČ, V. 1962. Ján Nálepka – Učiteľ, partizán, hrdina. Bratislava: Osveta, s. 64 – 65. *Pôvodný zdroj: AÚML, UV KSS 19210/65.
[7] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 77 – 80.
[8] Zo súkromnej korešpondencie Jána Nálepku Márii Korchňákovej. Depozit Múzea Spiša v Spišskej Novej Vsi, por. č. 2620-2630, signatúra 29/83/774.
[9] PLEVZA, V. 1984. Dejiny SNP. Zväzok IV. Bratislava: Pravda, s. 207 – 208.
[10] BALÁŽOVÁ, E. Vznik a činnosť 1. čs. partizánskeho oddielu kpt. Jána Nálepku. In Historie a vojenství. [Október 1983, ročník XXXII, č. 5, s. 27].
[11] PLEVZA, V. 1984. Dejiny SNP. Zväzok IV. Bratislava: Pravda, s. 208.
[12] Slovák talianskymi očami. In Gardista. [27. január 1942, ročník IV, č. 21, s. 5].
[13] Predseda vlády dr. Tuka u zaisťovacej divízie. In Gardista. [1. august 1942, ročník IV, č. 173, s. 1].
[14] Z Bratislavy na východ. In Slovák. [12. august 1942, ročník XIV, č. 182, s. 5].
[15] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 33.
[16] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 63 – 64.
[17] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 81.
[18] Můj bratr i přítel Ján. In Hlas revoluce.[25. september 1982, ročník XXXV, č. 38, s. 7].
[19] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 82.
[20] NÁLEPKA, J. 1997. Prvá maturita a Vysoké Tatry. Košice: Oriens, s. 102.
zdroje: Múzeum Spiša v Spišskej Novej Vsi
