Slovo demokracia je najčastejšie používané v súvislosti s protestami proti vláde. Politik na tribúne vyhlasuje, že práve on reprezentuje vôľu občanov, že je schopnejší ako celá vláda a že by bolo demokratické, keby vláda odstúpila a uvoľnila mu miesto.
Vždy som si myslel, že demokracia je súťaž ideí menovite ideí ako riešiť reálne problémy spoločnosti a posúvať ju dopredu. Je to však v skutočnosti tak?
Nie je v súčasnosti hľadanie riešení reálnych a zložitých problémov až sekundárna vec? Zdá sa mi, že „demokratická politika“ nie je boj ideí, ale boj o moc. Jeho podstatou je presviedčanie maximálneho počtu voličov, že vy ste ten pravý. To sa dosahuje sľubovaním doprava a doľava všetkého možného aj nemožného s vedomím, že voliči si aj tak nezapamätajú čo bolo nasľubované, prípadne sa im neskôr vysvetlí, kto môže za to, že sľuby nebolo možné splniť a splnia sa až keď sa odstráni príčina, ktorá v tom bráni. Najpopulárnejším dôvodom, ktorý sa v Európe so zaručeným úspechom používa, je ruský prezident Putin.
Demokratická politika by mala byť dostupná všetkým občanom. Vidím však problém v tom, že zložitejším témam, ako je napríklad zmena klímy alebo medzinárodné ekonomické vzťahy, mnohí ľudia nerozumejú. Nielen preto, že nemajú potrebné vzdelanie, ale aj preto, že príliš zložité veci je náročné rozumovo spracovať a človek má v tomto smere obmedzenú kapacitu. A to každý. Každý má svoje individuálne obmedzenia. V reči IT, nestačia im na to procesory a operačná pamäť. Všetci ľudia však spravidla spoľahlivo fungujú na emóciách – sympatiách k patriarchálnym typom, ktorí ľuďom, hovoria to čo chcú počuť.
Inými slovami, kvalitné a zodpovedné rozhodnutia politikov sú vecou náhody, pretože nie kvôli nim ich voliči zvolili. Zvolili ich zväčša kvôli emočným motiváciám.
Za problém považujem aj agresívne vyjadrenia politikov v mocenskom postavení, ktoré u niektorých ľudí, čo sú v nenávistnom vnútornom pretlaku, môže spriechodňovať agresívne zlo a nenávisť, a podľa toho sa môžu aj správať. Môže im takéto vyjadrenie imponovať a môžu sa ním inšpirovať. Pre spoločnosť je to teda toxické.
Preto si myslím si, že existujú ľudia, ktorí sú kvôli svojmu temperamentu absolútne nevhodní na manažérske politické funkcie. Nevhodní z hľadiska skutočne demokratického hľadania riešení.
Kto by sa teda nemal stať politikom? Asi ten, kto nemá určité vlastnosti na riadenie veľkej skupiny ľudí. Patrí sem komunikačná zručnosť vo verbálnej a v neverbálnej oblasti. Rušivé môže byť aj príliš rigidné, strnulé, šablónové myslenie, ako aj neschopnosť spolupracovať.
Ak tieto aj nie sú dôvodom na vylúčenie, sú to varujúce znaky, že by si dotyčný radšej mal nájsť iné povolanie. Spoločnosť, ktorá nemá jasno v hodnotách, však tieto znaky nerozozná. Mali by sme viac hovoriť o morálke a etike a bolo by dobré zmerať, či má politik schopnosť empatie.
Problémom je tiež, že rozhodujúca väčšina voličov nečíta programy politických strán, agentúry PR vytvoria tlak a „obraz“ toho vášho (záleží, koľko finančných prostriedkov majú príslušné politické strany). Hrubosť a neslušnosť sa už považuje za „úprimnosť“ (hovorí mi z duše). Rozoštvávanie ľudí (nie stmeľovanie) je dominujúca aktivita. Hlúposť a nekompetentnosť sa akceptuje. Niektorí novinári útočia, robia politiku, majú vždy pravdu.
Vláda AI by určite mohla robiť kvalitnejšie rozhodnutia, ale tie by nevyhovovali politikom, lebo by znižovala možnosť realizovať nekvalifikované rozhodnutia.
Čo s tým… Každý môže trochu prispieť k zlepšeniu, veď aj lego sa skladá z jednotlivých kociek a až celok je funkčný a pôsobivý.
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka
K tejto zložitej a komplikovanej téme nebudem pripájať dlhý dodatok, ale upozorním na zatiaľ nepostrehnutý detail – ako médiá, menovite teraz televízia, prispievala k formovaniu politickej kultúry. Všetkým, čo robila.
Spomínate si na „spevácku“ súťaž Superstar? Tam po prvých prísnych výberových kolách v podstate tiež prestalo ísť o spev, postupujúcich vyberali sms, teda podľa pravidiel bolo možné „kupovať hlasy“. A samotné spevácke vystúpenie kandidáta trvalo len niekoľko minút. Podstatne dlhšie boli dokrútky a rozprávanie príbehov zo zákulisia a zo života kandidátov. Nič odborného, len materiál na budovanie emotívneho vzťahu s publikom.
Voľby sú jediný deň raz za štyri roky. Ale dlhými týždňami sledovania výberu „Superstar“, vrátane emotívneho stotožnenia s kandidátom, sa buduje návyk – „toto sú demokratické voľby“.
A uvedomme si, akou mierou prispeli rôzne „reality šou“ k devastácii kultúry verejnej komunikácie.
