Hľadanie „ideálneho“ spoločenského usporiadania nie je len otázkou politiky, či ekonómie, ale myslím si, že tiež otázkou psychológie a – a to predovšetkým – duchovnej zrelosti. Dejiny cyklicky dokladajú, že systémy zlyhávajú tam, kde takpovediac narážame na úroveň nášho aktuálneho vnímania seba samých.
Dnešná doba vyzdvihuje individuálnu inteligenciu, no tá sa v prostredí s výraznými prvkami kapitalizmu scvrkla na stratégiu prežitia ega. Keď je človek vychovávaný k tomu, že jeho hodnota je definovaná len úspechom voči ostatným, jeho inteligencia sa orientuje na sebectvo a nakoniec dosiahne izoláciu. Hromadí zdroje bez ohľadu na celok, zaujíma ho okamžitý zisk na úkor budúcnosti, stavia ho do pozície „ja“ na jednej strane „svet“ na druhej strane.
Usporiadanie s prevažujúcimi prvkami kapitalizmu v tomto stave pôsobí ako katalyzátor týchto negatívnych vlastností. Vytvára priepastné rozdiely, pretože odmeňuje dravosť, nie empatiu. Výsledkom je potom chorá spoločnosť, kde technologický pokrok predbieha ten morálny.
Na opačnom póle stojí to, čo nazývame kolektívnou inteligenciou. Ide o stav, kedy si jednotlivec uvedomuje, že nie je oddeleným ostrovom, ale bunkou v tele ľudstva. Tu sa inteligencia nemeria schopnosťou poraziť druhého, ale schopnosťou spolupracovať. Univerzálne hodnoty ako pomoc, zdieľanie nie sú vnímané ako neakceptovateľná obeta, ale ako logické a racionálne smerovanie.
Ak by sme túto kolektívnu inteligenciu reálne aktivovali, prirodzene by nás to ťahalo skôr k systému, ktorý má bližšie k pôvodným myšlienkam socializmu či komunizmu očistených od historických deformácií. Prečo? No pretože ak chápem, že tvoje utrpenie sa dotýka aj mňa, systém založený na férovejšom delení zdrojov je pre takéto vnímanie logický. V takomto nastavení by „spoločné“ neznamenalo „nikoho“, ale „nás všetkých“.
Problémom je, že aktuálne sme v prechodnom období. Implementovať systém založený na zdieľaní do spoločnosti ovládanej individuálnym egom vedie k tyranii alebo kolapsu, pretože ego si vždy nájde cestu, ako systém zneužiť.
Najideálnejším usporiadaním z pohľadu ľudskej prirodzenosti by teda bol systém, ktorý rastie spolu s naším vedomím. Totižto, kým sme v zajatí egoistickej individuálnej inteligencie, potrebujeme brzdy a protiváhy. No ak chceme prežiť ako druh, neostáva než kultivovať kolektívnu inteligenciu.
Čiže cieľom nemôže byť „len“ zmena politiky, ale skutočne zmena výchovy a hodnôt. Až keď „ja“ pochopí, že prosperuje udržateľne len vtedy, keď zároveň prosperuje „my“, stane sa spravodlivá spoločnosť prirodzeným stavom, a nie len utopickým snom.
V aktuálnych podmienkach je to ozaj len utopický sen. Prakticky neriešiteľný. Ale komunikovať o tejto téme z pohľadu odsúdenia jedného, alebo druhého usporiadania systému je podľa mňa preskočenie zásadného kroku, opísaného vyššie.
Pokiaľ nedôjde ku kvalitatívnej zmene osobnosti človeka nasmerovanej k prebudeniu kolektívnej inteligencie, myslím si, že je zbytočné diskutovať o funkčnosti, či nefunkčnosti koniec koncov akéhokoľvek systému, pretože takáto zmena by rozhodne vniesla pozitívne zmeny aj do čiste kapitalistického systému. Predsa aj v trhovom prostredí by sa potom ľudia začali správať eticky, udržateľne a ohľaduplne – zvnútra, nie z donútenia.
Mojím cieľom nie je hornými riadkami uprednostniť jeden, či druhý systém, vymedziť sa voči jednému, alebo druhému. A oba typy inteligencie sú v zdravom, kvalitnom prežití ľudského druhu pri správnej kombinácii, resp. dopĺňaní sa, nevyhnutné. Ide mi o to pomenovať, v čom podľa mňa tkvie hlavný problém, o ktorom sa komunikuje menej, ak vôbec. Ako ho začať prakticky riešiť, je téma na ďalšiu kapitolu. Osobne si ale myslím, že by pri riešení za existujúcich podmienok nemali chýbať malé komunity s vysokou dôverou a schopnosťou učiť deti systémovému mysleniu a empatii.
Môžeme mať tie najlepšie architektonické plány na stavbu spravodlivej spoločnosti, ale ak sú naše „tehly“ popraskané a krehké, každá stavba sa skôr či neskôr zrúti pod váhou vlastného ega. Diskusia o tom, či stavať barokový palác alebo moderný mrakodrap, je druhoradá, kým nenájdeme spôsob, ako vypáliť kvalitnejšie tehly.
Slávka
