Istý Newyorský profesor medicíny (meno si teraz nespomínam) rozdelil lekárov na 4 kategórie:
1. Schopný odborník s milým empatickým prístupom
2. Schopný odborník a nedobrý komunikátor (napr. Dr.House)
3. Nedobrý odborník s milým, empatickým prístupom
4 nedobrý odborník a neschopný komunikátor.
To, čo si želajú pacienti je Typ 1. Keďže dopyt prevyšuje ponuku za bežných okolností je tento typ najdrahší.
Na druhom mieste je Typ 2 – napokon človek radšej chce odborne odvedenú prácu a milé slová nie sú natoľko dôležité. Hneď za ním v závese je Typ 3, najmä preto, že pacient nevie posúdiť odbornosť, ale ako správne píšete veľmi dobre vie posúdiť prístup. Napriek tomu si myslím, že dlhodobo bude mať Typ 2 preferenciu pred Typom 3 aj u pacientov.
Typ 4 je niekto, komu sa chceme vyhnúť ako čert svätenej vode 🙂
Situácia je o to komplikovanejšia, že zadelenie do týchto štyroch typov nie je vrodená a trvalá kategorizácia. Typ 3 môže doštudovať odborné znalosti a Typ 2 zlepšiť komunikáciu. Ale prečo by to robili?
Všetko je o motivácii. Veľa členov skupiny Typ 1 je jednoducho takých a bude tak konať bez ohľadu na vonkajšie faktory. Naopak môže poklesnúť do skupiny Typ 2. Ak chceme, aby sme sa nemuseli spoliehať na prirodzený výskyt Typu 1, ale zvýšili pravdepodobnosť, že Typ 2 a 3 sa posnažia dostať k Typu 1 musíme zistiť, čo by to malo byť. Čo privedie Typ 2 a Typ 3 k snahe prejsť do Typu 1? Rovnako ako Typ 4 k iným typom.
V prvom rade je to ohodnotenie. Môže byť morálne alebo finančné, ideálne oboje (časom zistí aj ten“najortodoxnejší Typ „, že za pochvaly rodinu neuživí).
Peniaze sú jeden z najlepších motivátorov. A vyššie (a oprávnene vyššie finačné ohodnotenie) vedie k prirodzenému tlaku vonkajšiemu aj vnútornému na ostatné typy, aby sa snažili dostať do kategórie Typ 1. Ale vytvára to nerovnosť v ohodnotení, ktorá všetkým ostatným typom nevyhovuje a keďže sú početne väčšie presadia si“spravodliv“ rovnostárske ohodnotenie. Výsledok je, že nielenže nie je motivácia sa snažiť dostať sa v rebríčku typov vyššie, naopak vedie k tomu, že Typ 1 buď rezignuje a odchádza do iného systému alebo koriguje“výdaj energi“ a prepadáva sa do nižšieho typu, kde je vydaná energia a získaná odmena vo väčšej rovnováhe.
Slovensko má rovnostársky systém. Je pokladané za neuveriteľnú drzosť a aroganciu, ak niekto zarobí viac ako ja“keď robíme to ist“. A nielen to, Slovensko dokonca aktívne odmeňuje Typ 3 a 4 a tak byť Typ 1 a 2 je v systéme skôr na škodu pre jednotlivca lekára. Samozrejme sú aj Typ 1 a 2, ktorí vedia obísť systémové nastavenia pomocou iných osobných vlastností a daností – tie však nutne nie sú v súvise s pracovným výkonom ale sú z kategórie“vie v tom chodi“ :-).
Existencia takého systému vedie k tomu, že Typ 1 a 2 odchádzajú do iných systémov – zahraničie a sem tam súkromná prax. Keďže je systém katastrofálny, tak aj Typ 3 a 4 sú nedostupné. To samozrejme zvyšuje ich hodnotu v systéme. Jednak sú odmeňovaní (menej výkonov, lacnejšia liečba, menej nákladov pre poisťovňu a tak viac platby a benefity zo zdrav. poisťovní) a jednka stratili konkurenciu – redukcia Typ 1 a 2. Tak môžu na pacienta vrčať, vrieskať, správať sa k nemu ako k poslednému hovadu, lebo čo?“No kam pôjdeš pacientko? Buď rád že si sa po 3 mesiacoch dostal ku mne, tak drž hubu a nechaj si srať na hlavu…“ A majú pravdu. Kam pôjde pacient? Nikam, nechá si výkaly na hlave a posťažuje sa na facebooku, v krčme. Lebo vie, že je to tak. No a ako sa dá z toho von. Kraviny akože“prikážeme lekárom, aby boli mil“ sú tak dobré pre jedincov, ktorí veria v Deda Mráza. Jediné, čo pomôže je konkurencia. Čiže dostatok personálu, dokonca jeho prebytok, aby si ľudia mohli vybrať.
A ten dosiahnete len ak sa oplatí robiť viac ako Typ 3 a 4.
Ako na to, kto to zaplatí. Kto bude určovať kto je Typ1 a kto Typ4?
Môj názor je, že pacient má byť ten, kto rozhoduje. Najlepší model je je belgický. Existuje norma, ktorú platí poisťovňa každému za úkon.
Príklad : dohoda je, že psychiatrické vyšetrenie má hodnotu 30eur (v Belgicku nasobne viac v reále). Začínajúci lekár robí na poisťovňu, teda nemá príplatok. Pacient nehradí nič naviac. Skúsený lekár si ohodnotí svoje vyšetrenie na 60e. Teda pacient uhradí 30e a poisťovňa 30e. Známy, skúsený a“vychyten“ odborník sa cení na 100 e. (70 pacient, poistovna stale 30e). Je to v poriadku, lebo skusenost je draha zalezitost, vzdelanie lekara je drahé. Musí investovat sám do seba a prečo by mal byť rovnako platený ako niekto kto tieto vedomosti (aj skúsenosti sú vedomosti) nemá. A ak je“vychyten“, tak má vysokú, nadštadardnú úspešnosť, ktorá sa musí do ceny zahrnúť. Belgičan má možnosť ísť k lekárovi“zadarm“ alebo ak túži po skvelom vychytenom odborníkovi, tak si ho musí priplatiť. Každopádne vždy vyšetrený bude. Len sa nehrajú na rovnosť v Belgicku. Pripúšťajú, že bohatší dostanú lepšiu starostlivosť ako chudobnejší. Na druhej strane im to umožňuje udržať v systéme odborníkov, ktorí:
a) vychovávajú ostatných
b) nastavujú latku kvality
c) predstavujú možnosť konzultácie pre pacienta aj pre ich kolegov
Lekárov to motivuje pracovať na sebe, lebo ak ponúknu vyššiu hodnotu pre pacienta dostanú viac (môžu zvýšiť cenu). A preto v Belgicku neriešia“vrieskanie a nevrlos“. Lebo taký Typ 4 by tam skrachoval.
Áno stojí to viac pacienta. Ale, je nedostupnosť lekára alebo potreba úplatku v“rovnostárskom socialistickom model“ menej nákladná? Pre pacienta. Ak sa mu poškodí zdravie nedostupnosťou alebo neodbornosťou, je nízka cena to čo pacient nakoniec ocení?
Socializmus produkuje systém, kde všetci nemajú nič. Ale tvária sa, že krochkajú blahom“lebo sú si rovn“.
Tak ako na Slovensku.
Výsledok? Dlhé čakacie doby, vysoké doplatky, proliferácia nezmluvných zariadení a teda ešte vyššej úhrady za zdrav.staroatlivosť zo stranz pacienta. Spolu s trvalo klesajúcim odborným zázemím. Lebo neklamme si. Roky to najlepšie odchádza a nie už keď sú dobrí, odchádzajú tí potencionálne dobrí hneď po škole. Jedinou vecou pre čo na Slovensku ešte niečo funguje, je že existuje dostatok blbcov Typ 1 a 2, ktorí z nejakých nejasných príčin milujú túto krajinu.
Viem to, sám neviem prečo som tu. Po odchode z nemocnice (a fakticky celoživotne) čelím ponukám na západe, ktoré momentálne sa pohybujú od 13 tisíc eur v čistom mesačne. Len základ bez príplatkov. A k tomu prácu vo funkčnom zdravotnom systéme. Prečo som ešte tu je pre mňa záhada
Ale nedokázal som byť hnusný odporný a systémovú neprávosť som neprenášal na pacienta. Hovorím som idiot.
Dodatok Mariána Moravčíka:
Dnes pridám len pár kusých poznámok.
Najskôr k tomu Belgicku. Pán doktor z Belgicka mohol pridať aj informáciu o tom, aké majú platy bežní zamestnanci v Belgicku. Potom by bolo jasné všetko. Ako si lekári predstavujú, že je možné, aby takouto formou dostávali rovnaké platy ako ich kolegovia v Belgicku, keď by to mali platiť hlavne pacienti, z ktorých si máloktorý siahne na minimálnu belgickú mzdu. Všetko so všetkým…, hlavne keď sa to premelie cez peniaze.
Autor načrtol prehľadnú schému výkonu a motivácie z pohľadu lekára. No aj z pohľadu celej spoločnosti – štátu je to podobné. Dostaneme to, čo odmieňame. Nie formálne, ale reálne. Je správne, aby najlepší odborníci boli najlepšie motivovaní a zabezpečení.
Lenže, pri všetkej úcte, vari náš systém zdravotníctva vôbec rieši zdravie ľudí? Sú vôbec nejakí lekári u nás odmeňovaní za to, že niekoho vyliečia? Za to, že vďaka nim niekto neochorie a ostane dlhodobo zdravý? Pokiaľ viem, tak celý systém motivuje lekárov „robiť výkony“. Vo väčšine prípadov cenu za tie výkony určuje poisťovňa, resp. úradníci, ekonómovia, matematici a lekári(-úradníci) v poisťovni. To vôbec nie je trhový systém a je otázne, či by bolo dobré, aby bol.
A do tretice – keď sa už zhodneme na tom, že najlepší odborníci by mali mať najlepšiu motiváciu – tento systém, že túto lepšiu motiváciu by mali znášať pacienti, ten rieši len lekárov. Pacientov to vôbec nerieši. Ak, tak len tých, „čo na to majú“.
