Dodatok pod nedávnym komentárom Dušana Piršela (Dá sa Slovensko zachrániť z globálnej krízy?) som zakončil slovami „…bola by potrebná politická sila ochotná ísť až na korene.“ Niektorých čitateľov tieto posledné slová zaujali a prejavili záujem o podrobnejšie vysvetlenie, čo si pod tým predstavujem.
V kontexte komentára Dušana Piršela, ktorý písal o všeobecnom nezvládnuteľnom chaose celej západnej civilizácie, je potrebné hľadať ten povestný pevný bod, o ktorý sa dá oprieť. Spomedzi oblastí, kde budeme ten pevný bod hľadať, je potrebné vylúčiť všetky, ktoré sú nestabilné a ktoré nás doviedli do stavu, v ktorom sme, alebo ani v minimálnej miere nám neposkytli signály, že ideme zlou cestou. Ak si obrazne pomôžem príkladom veľkého stromu na svahu, na ktorom sa zosúva pôda, tak strom sa pravdepodobne zosunie spolu s pôdou, ak nemá aspoň niektoré, dostatočne pevné, korene uchytené v pevnom horninovom podloží. Ten pevný bod naša západná civilizácia momentálne nemá, prinajmenšom určite nie v rovine praktickej politiky.
V dodatku daného komentára som zároveň naznačil, že nevidím politickú silu, ktorá by bola „ochotná ísť až na korene“. Pri liberálno-kapitalistických silách je to pochopiteľné, veď koncom druhého tisícročia odtrúbili svoje definitívne historické víťazstvo a dnes im idylku kazia len nejakí „zbastardení“ jednotlivci. Ale ani na opačnom konci spektra to nie je lepšie, lebo ani kritici liberálneho kapitalizmu, s prepáčením vrátane „zelených“ a komunistov, si nechcú pripustiť, do akej miery sú aj oni zodpovední za stav, v ktorom sa západná civilizácia nachádza. Pri globálnych komunistoch je to zvlášť zarážajúce, lebo niekoľko desaťročí sa štylizovali ako alternatíva a mali aj reálnu moc. Dodnes vlastne nevysvetlili, prečo to vzdali…
Týmto širokým úvodom chcem naznačiť, že pevný bod treba v našej spoločenskej tradícii hľadať veľmi hlboko, oveľa hlbšie, ako si väčšina ľudí zo Západu je ochotná predstaviť.
Naše zaužívané a naučene mechanicky používané západné myslenie je extrémne redukcionistické. To znamená, že väčšinu problémov a javov sa snažíme redukovať na JEDEN hlavný problém, základný princíp alebo „základnú bunku“. Nebudem popierať, že v prostredí so zložitými vzťahmi to pomáha. Niekde treba začať, niečoho sa zachytiť… ale akonáhle takto s problémom dokážeme aspoň pohnúť, tak víťazoslávne končíme s tým, že máme riešenie. Takto napríklad problém vykorisťovania práce zredukovali komunisti na problém, kto je subjektom vlastníctva. Zelení problém ekosféry Zeme a jej ochrany zredukovali na podiel CO2 v atmosfére. Riadiace špičky EÚ všetky ekonomické a politické problémy Európy zredukovali na „Putinov režim“ a existenciu Ruska ako suverénneho štátu. A tak podobne.
Napríklad jedna časť slovenského politického spektra všetky vnútropolitické problémy zredukovala do jediného javu – existencie osoby Roberta Fica. A táto extrémna kognitívna redukcia sa zjavne nikomu z tzv. inteligencie neprieči. Ani špičkám Slovenskej akadémie vied. Ale skutočne nemyslím, že ústredným problémom je osoba Roberta Fica, ani keby v extrémnom prípade zanikli všetky kritické hlasy proti nemu.
Ako problematickú vidím politickú kultúru s návykom redukovať všetky problémy na jediný antagonizmus „naši proti tamtým“. Ale aj používanie demokracie ako nástroj „väčšiny proti menšine“ (resp. čoraz častejšie naopak).
Jedna z vecí (a zďaleka netvrdím, že jediná, ale niekde treba začať…), ktorá by mohla viesť k záchrane, by bolo odstránenie tohto zhubného návyku redukovať problémy na JEDEN.
