Tohtoročné leto nemalo uhorkovú sezónu. Prevratné veci sa diali v zahraničnej politike a okrem toho sa viacerými horúcimi témami rozvírila aj diskusia v slovenskej verejnosti. Tesne pred začiatkom školského roka to bolo o reformách v školstve.
Priznám sa, že mám rád zmeny a vzdelávanie ich veľmi potrebuje. Školstvo a vzdelávanie je v línii mojej profesijnej dráhy už dlhé roky. Napokon vzdelávanie je zdrojom ekonomickej prosperity, posúva ľudí bližšie k pravde, dáva im väčšiu slobodu a rozvíja ich osobnosť.
Veľa som v ostatnom čase čítal o časti zákona o zmene financovania cirkevných a súkromných škôl. Niekedy sa mi zdá, že nekvalifikované názory poškodzujú odbornú diskusiu a verejnosť vedú k chybným záverom.
Je to ukážka klasického slovenského prístupu. Každý si trvá na svojom, len stupňuje svoj nátlak a chce pretlačiť jedinú svoju pravdu a toho druhého znemožniť. Pritom každý má svoju pravdu.
– Kvalita verejného školstva je nevalná a tento kolos zmeniť je obrovská úloha
– Rodič má právo chcieť dať deťom čo najlepšie vzdelanie
– Dostupnosť škôl je ústavné právo, dokonca aj v urbanizme sa vždy riešili školy v dochádzkovej vzdialenosti do 1000 m pre druhý stupeň ZŠ a menej pre I. stupeň a materské škôlky, aby deti mohli peši do školy a domov.
– atď.
Neštátne (neverejné) školy sú vo svete riešené rôzne. Ako mi napísal môj priateľ, reformátor:
V čase keď som robil koncepciu decentralizácie priniesol som na Slovensko príklad z Ontária.
– Ak neštátna škola plní požiadavky štátu má rovnaké práva ako štátna. Ak nechce plniť štátne kurikulá a pod. nedostane doláre.
– Pre cirkevné školy mali osobitné obvody a ak plnili štátne požiadavky nesiahali im na zdroje.
Vo Fínsku, pokiaľ viem, keď zistili, že sa im rozmáha neštátne školstvo tak sa rozhodli, že výrazne zvýšia kvalitu „štátneho“ a tým problém vyriešili.
Toľko jeho stanovisko.
Skrátka v normálnej spoločnosti sa ľudia dohodnú, ak im ide o spoločnú vec a tou sú rozumné a vzdelané naše deti. Tak ako v minulosti aj teraz sú problémom mnohé politické strany, stranícka spoločnosť, ktorá bojuje hlavne za svoje prežitie. Keby si naozaj úprimne sadli a hľadali riešenie ani médiá by nemali zisky z tohto sporu. Stačí pozrieť ako sa nevedia spoločne postaviť za jednoduchšie veci.
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka
Záver presne smeruje k jadru veci. Médiá, v ktorých absolventi špecializovaného odboru filozofickej fakulty, majú ambíciu cez svoje NÁZORY šéfovať celej spoločnosti, nemajú žiadny záujem na tom, aby ich čitatelia mali solídne všeobecné vzdelanie.
A tobôž nie, aby každý maturant bol schopný písať články o náplni svojej profesie na publikovateľnej úrovni.
Ostatne, ako to bolo pravidlom ešte koncom 80-tych rokov minulého storočia…
