Dnes si pripomíname 27. výročie besnenia zločineckej organizácie NATO v Juhoslávii
Hovoriť pravdu v čase všeobecného klamu je revolučný čin.
George Orwell
Áno priatelia. Je to už 27 rokov odvtedy, ako zločinecká organizácia NATO zahodila všetky zábrany o svojom skutočnom poslaní, odhodila masky a pod vedením USA zahájila bombardovanie Juhoslávie dňa 24. marca 1999. Pravým dôvodom bola expanzia NATO na východ a vojenské i hospodárske podriadenie si mierumilovných zvrchovaných krajín. Expanzia NATO vo svete nie je nič iné, ako útok USA pod krytím NATO na základy mierového usporiadania sveta s cieľom zabezpečiť si kontrolu nad svetom na spôsob pôvodných plánov Hitlera. To, že to tak je, dokumentujú aj súčasné udalosti ako napr. Američanmi vyprovokovaná vojna proti Rusku na území Ukrajiny, únos prezidenta Madura, nevyprovokovaná vojna Američanov, Izraela a zločineckej dvojice Trump, Netanjahu proti Iránu, únosy lodí a pirátstvo na mori, colná a sankčná vojna proti celému svetu a pod.
„Pravda je dcérou času…“ (Aulus Gellius)
Bombardovanie Juhoslávie štátmi NATO pod riadením USA sa pripravovalo asi dva roky dopredu. Dva roky prebiehala čulá komunikácia medzi USA a štátmi NATO. Bolo treba zabezpečiť dopredu súhlas štátov NATO, dohodnúť logistiku vojenského útoku, určiť veliteľov a spustiť operáciu na pokyn USA. Vojenské velenie USA bolo v neustálom spojení s kosovskými predstaviteľmi a zločincami z tzv. UCK na čele s Hasimom Thacim. Zneužitie Thačiho Američanmi je typickým príkladom štátneho terorizmu a nástrojom politiky USA.
Thači bol najprv veliteľ kosovskej nelegálnej gerily zásobovaný zbraňami a muníciou zo Západu, predsedom najsilnejšej politickej strany Kosova, premiérom a prezidentom Kosova. To všetko z požehnania USA a Madeleine Albrightovej. V súčasnosti je väzňom v Haagu, kde čaká na trest za trestné činy vrážd (viac ako 100), vojnové zločiny a terorizmus. Konečný verdikt súdu sa očakáva v lete 2026. Súd mu navrhuje trest 45 rokov väzenia. Niet však pochýb, že Thači sa môže z toho vysekať s oveľa prijateľnejším trestom, pretože v rámci svedkov obhajoby vystupujú napríklad Ch. Hill, vysoký americký diplomat, J. Rubin, bývalý hovorca ministerstva zahraničných vecí USA a poradca Madeleine Albrightovej, Wesley Clark, bývalý vrchný veliteľ síl NATO v Európe. Je to paradox, lebo všetci títo zločinci by mali sedieť v base. Okrem M. Albrightovej, ktorá sa už praží v pekle za svoje zločiny. Súd môže skončiť asi takto: Thaci dostane veľmi mierny trest niekoľko rokov a pustia ho na slobodu po polovici trestu, súd ho oslobodí alebo ho Američania zabijú. Ak ho súd oslobodí, vráti sa domov ako hrdina a martýr, čo bude totálnym výsmechom spravodlivosti. Američania nemajú radi svedkov svojej špinavej politiky, a preto je tiež možné, že zinscenujú Thačiho smrť, aby ho navždy umlčali. Podobne ako Miloševiča, ktorý bol vo väzení otrávený. Vraždenie politikov po celom svete, je súčasťou „politickej kultúry“ USA.
Čo teda bolo spúšťačom agresie NATO proti Juhoslávii? V Kosove vznikla UCK najskôr ako umiernený nástroj na zmenu oficiálnej politiky Belehradu už začiatkom deväťdesiatych rokov. Neskôr sa zradikalizovala až do formy postupného otvoreného boja proti štátu. Vykonávala cielené útoky na srbské policajné stanice, štátnych úradníkov a viedla otvorený ozbrojený boj proti srbským a juhoslovanským silám (1998-1999). Dňa 15. januára 1999 prišlo k ozbrojenému konfliktu medzi srbskou políciou a členmi teroristickej organizácie UCK v dedine Račak. Bolo zabitých 40 členov UCK, ktorí zahynuli v boji so srbskými ozbrojenými silami. Konflikt vyprovokovali albánski teroristi, ktorí predtým zavraždili štyroch srbských policajtov.
Vyšetrovací tým okresného súdu v Prištine viedla vtedy Danica Marinković. Jej úloha vyšetrovania udalostí bola sťažená, pretože po príchode na vyšetrovací tým a na ňu počas dvoch dní strieľali teroristi z okolitých kopcov. Až na tretí deň po svojom príchode na Kosovo mohla vojsť do dediny.
D. Marinkovič vypovedá: „Keď sme prišli na miesto diania v Račaku, presvedčili sme sa, že prišlo k ozbrojenému boju a že ide o mŕtvoly albánskych teroristov, na ktorých neboli známky mučenia.“ Boli oblečení v uniformách, vojenských čižmách a kožených bundách aj s odznakmi. Neskôr sme v dedine našli bývalý štáb UCK s množstvom zbraní a dokonca s rozpisom stráží. V Račaku sme našli množstvo zbraní, granáty, snajperské pušky, zásobníky s muníciou, vojenské uniformy. Všetko sme to vyfotografovali a naložili na kamión. Bolo nám jasné, že Račak bola základňa UCK.“
Bývalý ambasádor a šéf misie OBSE v roku 1999 na Kosove Wiliam Walker, vypovedal, že srbská polícia zmasakrovala civilov albánskej národnosti. Nič z toho, čo tvrdil Walker nebola pravda. Jeho interpretácia mala len poslúžiť ako dôvod pre začiatok bombardovania. Walker bol len americká bábka, ktorá mala zlegalizovať vojenské útoky USA a NATO voči Juhoslávii. Okrem toho Walker bol v minulosti americký špión pôsobiaci pod diplomatickým krytím. Pôsobil okrem iného v Salvadore a Bolívii, kde organizoval prevraty v prospech proamerických vlád v rozpore so štatútom diplomata. Za jeho výmysly o Račaku bol z Juhoslávie vyhostený.
Na miesto činu prišli aj novinári z Asociated Press a Reuters, ktorí si miesto prezreli a zdokumentovali. Ich snímky sa nikdy na verejnosti neobjavili. Dňa 19. januára 1999 sa začala obdukcia telesných pozostatkov teroristov. Zúčastnili sa jej odborníci z Belehradu, Nového Sadu, Niša, Prištiny a tiež po dvoch predstaviteľoch z Bieloruska a OBSE. Fínsky tým odborníkov pod vedením Heleny Ranta sa pripojil až 22. januára. Záver bol, že ide o ľudí, ktorý boli obeťami ozbrojeného boja, bez známok mučenia alebo streľby zblízka. Helena Ranta, vtedy tiež súhlasila s výsledkami vyšetrovania, ale odmietla podpísať záverečný protokol. Dňa 17. marca 1999 sa vrátila do Prištiny, kde na konferencii uviedla, že ide o zločin proti ľudskosti. Negovala všetky srbské závery vyšetrovania a tvrdila, že obete boli v civilnom oblečení. Až v roku 2008 Helena Ranta priznala, že správu o udalostiach písala pod nátlakom Wiliama Walkera a ministerstva zahraničných vecí Fínska. Uviedla, že už v zime 1999 Walker žiadal od nej, aby sa prípad predstavil ako srbský zločin.
Takže dopredu pripravená agresia USA a NATO mohla byť spustená. Vrahovia dodnes nie sú potrestaní. Podrobné svedectvo som zverejnil nižšie. Je to trochu dlhšie čítanie, ale obete zločinov si zaslúžia, aby sa na ne nezabudlo. Zvlášť v dnešnej dobe, keď aj slovenská opozícia prevracia históriu, demagogicky a lživo sa vyjadruje o udalostiach ako v skutočnosti prebehli, keď manipuluje s občanmi na príkaz svojich Západných pánov. To všetko pre krvavé peniaze Západu.
Ďalšie menej známe informácie o zločinoch proti bývalej Juhoslávii, Srbsku a krajinám západného Balkánu nájdete tu:
Á propos:
V roku 1999 Slovenská republika nebola súčasťou NATO. Vláda Mikuláša Dzurindu poskytla NATO slovenský vzdušný priestor pre jej lietadlá, čím sa stala spoluzodpovednou za spáchanie vojnových zločinov formou spolupáchateľstva. Ani na Slovensku za tieto zločiny nikto odsúdený nebol. Tu sú mená predstaviteľov, ktorí hlasovali za prelety:
Mikuláš Dzurinda, Ivan Mikloš, Mária Machová, Pavol Kanis, Eduard Kukan, Ladislav Pittner, Milan Vtáčnik, Peter Magvaši, Brigita Schmӧgnerová, László Miklós, Milan Kňažko, Tibor Šagát, Gabriel Palacka, Ľubomír Fogaš, Pál Csáky, István Harna, Ľudovít Černák, Pavol Hamžík. (Ján Čarnogurský a Pavel Koncoš nehlasovali a ako jediní si zachovali občiansku statočnosť.)
Z úcty k statočným obrancom vlasti v boji proti zločincom NATO
Z mesta SNP Ivan Štubňa
Pridaj komentár