Prikláňam sa jednoznačne k názoru, že dôležitým liekom na problémy dnešného sveta môže byť aj nádej. Nádej je okno do srdca, liek na dušu, hojivý balzam na telo. Tá nádej, ktorú niektorí politici neponúkajú, aby upokojovala situáciu.
Upokojení ľudia by ľahšie znášali obmedzenia. Informovaní ľudia by sa dokázali stotožniť hoci aj s obmedzujúcimi rozhodnutiami. Často čítam, že žijeme v tak veľkej devalvácii slova, že slovo úplne stratilo hodnotu a akýkoľvek „silný výrok“, môže byť veľmi úspešne prepočutý a ignorovaný.
Ja osobne zastávam názor, že pokiaľ čo i len jediné slovo pomôže JEDINÉMU človeku, tak celé uvažovanie či písanie malo zmysel. Nádej môžu ponúknuť len silné osobnosti a lídri, tí sa objavujú v ťažkých časoch. Politici by si získali autoritu, keby vedeli ponúkať nádej do
budúcnosti a tiež pozitívne hodnoty, čo by redukovalo nenávisť.
Nádej je kombinácia viery, presvedčenia a cieľov (snov) a dobrej komunikácie. Je dôležité si uvedomiť, že nádej môže vyrásť, splodiť presvedčenie – racionálne argumentované hodnoty. Potom už len záleží na tom, aby človek mal silnú odolnosť , aby mu niekto presvedčenie alebo vieru neukradli, nezničili, nedehonestovali.
Inak berú nádej veriaci ľudia, ktorí to spájajú samozrejme so svojou vierou pri dosahovaní cieľov a inak ateisti, ktorí berú výzvy ako príležitosť sa posunúť vyššie, optimisti pozerajú vždy radšej na tú pozitívnu stranu mince… Nádejať sa v dnešnej situácii znamená teda aj stotožniť sa s prirodzenou autoritou alebo prirodzeným vodcom, ktorý intuitívne kráča ku „východu z bludiska“ a svojou charizmou strháva na svoju stranu všetkých za ním kráčajúcich. Poznáme takého? Preto je veľmi dôležité, aby sme sa nedali vyrušovať nejakými kópiami, ktoré odrážajú nerozum a necnosti. Nesmerujme k patológii verejného života a na smetisko nádejí. Samotná nádej samozrejme nestačí, treba konať. Na druhej strane už aj samotné uvažovanie je konaním.
Pre mňa je to nielen nádej, ale aj potreba vnímať zmysluplnosť toho, čo sa deje – v zmysle opatrení, politických rozhodnutí. Chýba systematickosť, neustále sme v procese zmeny – ešte sa jej nestačíme prispôsobiť, už je tu ďalšia, nečakáme na efekt jednej zmeny, už sa deje iná. Navyše žijeme v neustálom napätí, ktoré vytvárajú politické špičky – žijeme v atmosfére ich hádky, koho by to nevyčerpávalo, komu by to pridalo na pokoji? Kde máme čerpať nádej, ktorá by nás upokojila?
My, bežní ľudia, vieme toho o súčasne situácii úplne dosť na to, aby sme sa vedeli ochrániť pred rôznymi nástrahami súčasnosti, rozdiel je zjavne e v každodenných možnostiach každého z nás. Pretože aj napriek tomu, že sa niekto snaží modelovať nás ako masu ľudí, ktorá je na jednej lodi, každý z nás ma vlastnú životnú dráhu a vlastné možnosti, ktoré musí brat do úvahy. Nie som istý, kto napísal túto krásnu myšlienku:
„Cestu sme síce mali spoločnú, ale nohy ma bolia vlastné.“
Ako sa však k tomu všetkému dopracovať? Asi budeme musieť každý nájsť svoju individuálnu cestu.
Čo dodať na záver?
Všade, kde žijú ľudia sa nájdu takí, ktorí sú odkázaní na našu pomocnú ruku. Ich životnú dráhu narušila choroba, zdravotné postihnutie, úraz, prípadne zmena v spôsobe žitia, vnútorná samota a odchod na okraj spoločnosti, akési sociálne a psychologické vyhnanstvo. Nevyhnutnou podmienkou pre návrat z tohto vyhnanstva je kus ľudskosti a porozumenia, pretože hľadanie cesty späť do majoritnej spoločnosti je cesta bolestivá a tŕnistá. Som rád, že v našom Inštitúte stojíme na strane tých, ktorí pomáhajú. Snažíme sa o znovuodkrývanie ľudských hodnôt a osobnostných predpokladov, ktoré sú veľmi dôležité nielen pre našich žiakov a klientov, ale aj pre celú spoločnosť.
Dušan Piršel
