Pripomíname si výročie Víťazného Februára ´48, po prvý raz bez ostrej antikomunistickej diskreditačnej kampane. V hlbokej kríze euroatlantického Západu, antikomunistické videnie sveta je stále menej dôveryhodné.
Víťazný Február mal korene v sklamaní českej a slovenskej verejnosti z Mníchovskej zrady republiky Západom, z okupácie Nemeckom a z hrôz, ktoré militarizácia západnej imperialistickej politiky a vojna proti Rusku, ktorej naša vlasť stála v ceste, priniesla. Pod politický rozmer ústavných zmien vo februári 1948 sa podpísala aj dôvera vo víťaznú silu Sovietskeho zväzu. Miliónmi obetí, hrdinstvom vykúpený úspech, autorizoval pokrok reprezentovaný vojenským úspechom sovietskej spoločnosti, kde „zajtra, bolo už včera“!
K úspechu ústavnej zmeny u nás prispeli aj obavy z toho, akým spôsobom USA a Londýn, po skončení vojny, uskutočnili politické prevraty v Západnej Európe. Francúzski, talianski a grécki partizáni, komunisti získali v odboji všeobecný rešpekt, ale intrigy, peniaze Marshallovho plánu a vojenská sila USA, zvrátili politický vývoj Francúzska, Talianska a Grécka. Komunisti boli protiústavne, pučmi a prevratmi, nedemokraticky a násilne vylúčení z politiky. J. V. Stalin urobil chybu, ktorú zopakoval o štyridsať rokov neskôr M. S. Gorbačov. Sovietsky lídri dôverovali sľubom a dohodám so Západom. Stalin rešpektoval Jaltské dohody, neuchránil francúzskych, talianskych a gréckych komunistov. Vytvorenie socialistickej sústavy malo vysokú cenu. Vytvorili ju Poľsko, Maďarsko, Juhoslávia, Bulharsko a Rumunsko a aj Československo. Spod britskej nadvlády sa oslobodili najväčšie krajiny sveta – Čína a India. Začal sa proces dekolonizácie tretieho sveta, Afriky, Strednej a Južnej Ameriky, Ázie…
Československo naštartovalo historický pokus o vybudovanie lepšej, spravodlivejšej spoločnosti. Gottwaldova vláda pokračovala v znárodňovaní, ktoré začali T. G. Masaryk a E. Beneš. Tento proces síce odstránil vykorisťovanie pracujúcich a bezprácne zisky domáceho a zahraničného kapitálu, ale priniesol aj mnohé problémy. Bývalí bíreši a robotníci ťažko zvládali problémy nového hospodárskeho mechanizmu. Spočiatku problémy budovania socializmu prekrývalo nadšenie z obnovy vojnou zničenej republiky a rastu životnej úrovne. Socializmus priniesol významný sociálny pokrok – bezplatné vzdelávanie, zdravotnú starostlivosť, plnú zamestnanosť a dôstojné životné podmienky pre všetkých. Dostupné bývanie, dotované potraviny a podpora rodín s deťmi uvoľnilo veľké sily v spoločnosti. Ako z rozprávky pôsobili zmeny po socialistickej revolúcií.
Úspechy socializmu inšpirovali, ale aj donútili, západoeurópske vlády k reakcii – k politike sociálneho štátu. Británia zaviedla bezplatné verejné zdravotníctvo, škandinávske štáty demokratizovali a socializovali štát, dokonca Západné Nemecko Erhardova úspešná hospodárska politika obsahovala viaceré prvky ekonomickej demokracie, väčšie práva zamestnancov a spravodlivejšie mzdy.
V pude sebazáchovy, USA presadili spustenie „železnej opony“. W.Churchill, po domácej politickej porážke (vo voľbách vo V.Británii), a americkí jastraby vo Fultone (5.3.1946), prerušili mierovú koexistenciu bývalých spojencov a rozpútali studenú vojnu ( V.Churchill ešte počas II.WW neúspešne plánoval naverbovať porazenú fašistickú armádu a zaútočiť na Rusko.)
Dynamika budovania socializmu prinášala širokú škálu problémov, ktoré narastali aj vplyvom obmedzenia medzinárodného spolužitia a studená vojna, ako dôsledok spustenia „železnej opony“ anglicko-americkým imperializmom, viazala v nedostatkovej ekonomike, značné zdroje na obranu. V podmienkach vonkajšieho tlaku vyvolaného studenou vojnou, dochádzalo v socializme aj k obmedzovaniu ľudovej demokracie. V päťdesiatych rokoch Sovietsky zväz ešte dokázal odpovedať na jadrové vydieranie Západu a obnovil vojenskú rovnováhu. V rozpore s marxistickou teóriou sa však v politike socialistického tábora, začala postupne, popri kritike kultu osobnosti, objavovala revizionistická prax, opierajúca sa o teóriu konvergencie socializmu a kapitalizmu. Marginalizovala sa snaha budovania komunizmu, aktuálnymi prioritami sa stali konzumné ciele, presadila sa politika „reálneho“ socializmu. V úsilí udržať nalomenú ideologickú suverenitu, Moskva musela silou, v záujme udržania socializmu v Strednej a Východnej Európe, riešiť problémy v Maďarsku, Poľsku, Československu. Vrcholom špirály „vývozu revolúcie“ bola vojna v Afganistane.
Zostrenie informačnej vojny USA a NATO, koncom osemdesiatych a v deväťdesiatych rokoch, zvýraznilo riziká politiky reálneho socializmu. V informačnej revolúcií, socialistický tábor nemal konkurenčný potenciál, porovnateľný s kapitálom Západu, ktorý ho akumuloval za stáročia kolonializmu a ovládania svetovej ekonomiky. Súčasne, revizionizmus reálneho socializmu oslabil ideologickú alternatívu, a reálny socializmus strácal aj vnútornú podporu. Vyprázdnenie – rezignácia na budovanie komunizmu, viedlo k politike tzv. „guľášového socializmu“. Verejnosť, manipulovaná médiami, sa rozhodla, že keď konzumný socializmus má rovnaké ambície, ako kapitalistický „sociálny štát“ , tak je rozumnejšie realizovať konzumné ambície pod vedením západných bankárovi, namiesto bezradného moskovského vedenia KSSZ.
Súčasný vývoj ukazuje, že civilizačný kolaps kapitalizmu je čoraz bližšie. V. I. Lenin túto etapu pomenovali ako „všeobecná kríza kapitalizmu“ – kríza imperializmu. Ekologická, hospodárska, sociálna, kultúrna a politická kríza vedie k vojne (vojnám) nebývalého rozsahu a obrovského dopadu. Deštrukcia ľavice, ktorá sa dodnes nespamätala z porážky, nielen odstránila prekážky tejto samovražednej trajektórie, ale určuje aj jediného zodpovedného – globálny kapitalizmus. Globálny kapitalizmus, to je systém nutne produkujúci oligarchov, nemorálne finančné, mediálne a politické elity.
Epsteinov ostrov metastázoval na Pangeu- globálny kontinent, ovládaný amorálnosťou sexuálnych zvrhlíkov, náboženských fanatikov, kráľovských rodov, sionistických rabinátov a katolíckych rádov. Eugenika programov Green Dealu a intenzívnejšieho zbrojenia dokazuje aj takto svoju nemorálnosť.
Zemeguľa (príroda a spoločnosť) sa určite zbaví renegátov civilizácie. Len výška účtu je neistá. My Komunisti21 dúfame, v mene a záujme budúcich generácií, že ideály spravodlivej spoločnosti, o ktoré išlo v politickej revolúcií februárových dní 1948 sa nakoniec uskutočnia v najlepších intenciách ľudovej demokracie, využívajúcej kapacitu a objektivitu informačných technológii.
Politická iniciatíva Komunisti 21
Za správnosť
Juraj Janošovský
