Ilustračný obrázok: Voľba Herakla, autor: Annibale Carraci (1560-1609), zdroj: wikipedia
Erymanthský diviak
(Úloha piata)
Mädlí si Erystheus dlane…
Hérakla zrie už v Tartare.
Dni jeho má už porátané.
O iné kráľ sa nestarie.
Ďaleko nie, len v Arkádii,
Erymanthijskej na hore,
V Psofijskom kraji vepor divý
Gorazdí zle a nedobre.
Úrodu ničí, stromy váľa,
Doráža na zver, na ľudí.
Netrúfnu naň si ani traja.
Diviak sa teda nenudí.
Zotmie sa. Ryčí ako besný –
Nevyjde žiadna duša von.
Desia sa ľudia, tŕpnu v tiesni,
Okolo iba zhon a ston.
Div-obra skrotil keby ktosi,
Klami by ľuďom plúžil zem.
Zabudlo by sa na ponosy,
Zvedavcov tiahlo by to sem…
A je to jasné ako slnko,
Premôcť kto má tu opachu.
Nedá sa diviak rovnať s srnkou…
Héraklés s kyjom bez strachu…
Vydá sa z Mykén po bezľudí,
Slnka sa drží západu.
Rovinou svižne, horou blúdi,
Prekážky nymfy nekladú.
Argolis zvláda ľavou zadnou.
Z Arkádov nik ho nevíta.
Nakŕmiť sa by dobre padlo,
Naplniť brucho dosýta.
Nijaká stopa, vepor žiadny,
Únava do nôh prichodí…
Trpieva nerád dlho hladný –
Prianie je otcom náhody.
Koníka vidí skraja lesa –
Prameni pri sa napája…
Neerdží koník – usmeje sa –
Kentaura Fola spoznáva.
Svorne si padnú do náruče
Kentauros a náš hrdina.
V obidvoch chrabré srdce tlčie,
Hérakla Folos objíma…
-Čože ty, bratku, v tomto kraji?
Z neba si, a či spod zeme?
-Želania rôzne majú králi,
Eurysth ma stále poženie.
Uňho sa kajám na očistu –
Zmárnil som deti, neviem jak.
Šije smrť na mňa kráľ môj istú,
Netriafa ma však z toho šľak.
Orfeus v bruchu vyhráva mi.
(Cigáni ešte neboli…
Neboli kone na salámy…)
-Toto sa ľahko zahojí!
Do chyže vojdú ku Folovi.
(Do domu, a nie do stajne.)
Ponúka kentaur priateľovi
Ponúka takmer potajme –
Nalieva víno do rytónov,
Nech sa im jazyk rozviaže.
Oblaží hosťa chuťou, vôňou,
Nalieva siedmy… Ibaže…
Zacítia víno kentaurovia
Po šírošírom okolí.
Folovi nik sa nevyrovná
V Múdrosti, ktorá nebolí.
Pochopia, čo sa asi deje –
Víno je predsa spoločné!
Zaslúžil Fol by na galeje!
Mela sa skoro započne.
Kopytí horda divá k nemu,
Prevrhnú džbány zo stola…
Chlácholia bandu statárenú…
Folos sám sotva odolá…
Héraklés kyjom svojim máva,
Pojedných rukou povalí,
Tu schytá chvost, tu schytá hlava,
Kryjú sa iní za skaly.
Héraklés chopí luk a strely –
Hydrina žlč sa nehojí.
Priblížiť nik sa neosmelí,
Nie je však ešte po boji.
Uniká stádo zdivočené,
Duní zem kopytami pod.
Héraklés za nimi sa ženie,
Neminie cieľa jeho hrot.
Naháňa deň ich, druhý, štvrtý …
Lakóniou sa prevalia.
Maleie do sa odtiaľ zvŕtli,
Z chodníka zbehnú do skalia.
Do Cheirónovej, do jaskyne…
-Ochráň nás, bratku, od zlého..!
Skôr ako slnko zenit minie,
Héraklés zas ich dobehol.
Pajedí sa a šípmi strieľa
Namieriac raz, raz naslepo…
Zasiahne svojho učiteľa –
Šíp sa mu v nohe zasekol…
Poranil múdrych učiteľa,
Tečie krv z tela priateľa.
Héra mu ruku viedla vedľa –
Nikdy sa rany nescelia.
Héraklés želie svojho činu –
Rozliatym plače nad mliekom.
Cheirón by nikdy nezahynul –
Nesmrtnosť Kron mu pririekol.
Naveky mal by trpieť bôľom,
Zásvetia od byť slobodný…
Zatúžil teraz ale po ňom –
Zrátava sám si svoje dni…
Dohodu zrieknu s Prométheom –
Zaslúži Titán s Bohmi žiť.
Večný svoj život dá mu Cheirón.
Do Hádu – sám sa pôjde skryť.
Stáva sa tieňom chmúrej ríše,
Prijme ho Hádes – sám sem chcel.
Tartaros si ho nepripíše,
Túla sa Lúkou Asfodel.
Povinnosť volá na hrdinu,
Vracia sa späť do Psofidy.
Héraklés bol – je mužom činu,
Stopu však vepra nevidí.
Putuje krajom nahor – nadol,
Leto je dávno za nami,
Jesenný list tiež časom spadol,
Zabeleli sa poľany.
Zosýpal sneh sa na Arkádov,
Kryje zem biela perina.
Bližšie sa k ľuďom diviak vkradol,
Psofidy konča usína.
Héraklés obrie stopy v snehu
Uvidí, len čo vyzrie von.
Nevníma krásy bielej snehu,
Diviaka na sa začne hon.
Vyrazí za ním v ruke s kyjom,
Ženie ho hlbšie do lesa.
Zazerá naňho zviera krivo,
Na duchu ale neklesá.
Naháňa ho až na vrch hory.
Uviazne vepor v záveji.
Sila rúk lovca prehovorí –
Na telo sa mu osmelí.
Drží ho, krúti, vrtí, škrtí,
Bráni sa diviak ostrým klom.
Nespraví z neho syna smrti –
Povrazmi ho… sa rozhodol.
Poviaže tvora, nohy spúta,
Na rypák slučku nastrčí.
Prehodí si ho za krk zhurta,
Nekvičí sviňa, nechrčí…
Vlečie ho dlhé dni a míle,
Do Mykén s ním sa teperí.
Eurystheovi roztomilé
Zvieratko vopchá do dverí.
Vládca je zase strachu plný,
Ukryje sud ho bronzový.
Synovcu sľúbi, že mu splní…
…Pridelí ľahšie úlohy.
-Diviak nech zaraz odtiaľ zmizne! –
Zadunia slová zo suda. –
Zmizne nech z mojej dedovizne
Škaredá čierna obluda!
Tartaros – časť Zásvetia, kde si odpykávajú tresty najväčší hriešníci,
Arkádia – oblasť na S Peloponéze,
Psofida – mesto v S Arkádii,
Erymanthijské pohorie – pohorie neďaleko Psofidy,
Nymfy – prírodné božstvá, obdoba slovanských víl a rusaliek,
Argolis – oblasť na SV Peloponéze,
Kentauri – tvory či netvory s konským telom a nohami a ľudskou hlavou a rukami,
Folos – jeden z mála múdrych kentaurov,
Orfeus – mýtický hudobník, bližšie v blogu Orfeus a Eurydiké,
Rytón – nádoba na pitie v podobe časti tela zvieraťa, napr. hlavy,
Hydra – Lernská hydra, vodný had či drak, ktorého Héraklés usmrtil pri plnení druhej úlohy,
Lakónia – oblasť na strednom Peloponéze (so Spartou)
Maleia – mesto snáď v Lakónii, neustanovené,
Cheirón – najmúdrejši z kentaurov, učiteľ Héraklov, Iásonov a mnohých ďalších hrdinov,
Hádes – boh Zásvetia a Zásvetie samo
D r a g o jeseň – zima 2012/2013
