…nebude to fungovať. Môžete to povedať len niekomu, kto má na to, aby hlúpy nebol. Ktovie, či samotný potenciál nebyť hlúpy dnes bude stačiť. Dnes, keď je hlúposť normou. Keď sú jej plné médiá, diskusie na internete, dokonca univerzity a najvyššie politické reprezentácie štátov Európy… čo nedávno v Davose potvrdil aj profesor Jeffrey Sachs…
Hlupáci dokážu celkom dobre, najmä sami pred sebou, maskovať svoju hlúposť. Citujú autority a celé state z prémiových článkov pre odberateľov, opierajú sa o čísla a štatistiky, vyjadrujú sa presvedčivo a autoritatívne. Ak ich nútite premýšľať vlastnou hlavou, tak spravidla sa oprú o „vedecký konsenzus“ alebo prehlásia, že ich názor je „väčšinový“ a neznášajú extrémizmus. Pritom ich myslenie je extrémne binárne. „Buď-alebo“, všetko, alebo nič.
Typickým príznakom, že máme dočinenia s hlúposťou je to, že hlúposti úplne chýba zmysel pre správnu mieru. Ak je podľa nich niečo dobré, tak čím je toho viac, tým lepšie. Nevedia, kedy je toho dosť, kedy začína príliš. Podobne ako v starej českej rozprávke s Janom Werichom, keď cisár dočasne zmenený na kuchára hádzal do cesta soľ plnými hrsťami s výkrikom „primerane“. Nám to pred obrazovkami bolo smiešne, no dnešná realita už do smiechu nie je. Cisár sa aspoň opýtal, koľko soli nasypať. Dnešnej elite ani nepríde na um, že aj keď nejaká ingrediencia je nevyhnutná, že je dôležité správne množstvo.
Z politických záležitostí ako príklady uvediem migráciu a inklúziu. Obidva javy sú v súčasnom stave svetového prostredia nevyhnutné a samy osebe sú dobré. Do určitej miery. Úplne inak totiž vyzerá inklúzia a prijatie, keď je v skupine jeden alebo niekoľko málo jedincov, ktorým treba venovať zvýšenú pozornosť a pomáhať. Keď sa tá pomoc delí medzi mnohých ľudí, ktorí to robia radi, lebo ich to nevyčerpáva, ale obohacuje o dobrý pocit a vďačnosť. A ak sa inklúzia vykoná tak, že vlastne menšina je nútená pomáhať väčšine a na konci dňa je celkom vyčerpaná a frustrovaná, lebo ostáva len pocit zmaru a stagnácie, tak je to „priveľa soli do cesta“.
Dnes je prakticky nemožné žiť v spoločnosti a zároveň denne a spravidla náhle a nečakane neprichádzať do styku s hlupákmi. Nemôžeme sa im vyhnúť, no nemusíme s nimi hrať ich hry a pomáhať im presálať cesto.
