Ilustračný obrázok: Pixabay
Čukotský folklór (Čukotský polostrov) s naratívom paralelného stvorenia zakladateľkou nového národa z osady Memerenen (Mamrochpak v blízkosti Naukanu v Beringovom prielive) na myse Uten (severovýchodné pobrežie Čukotského polostrova), zapísaný v roku 1948 sovietskym lingvistom P. J. Skorikom, preložený z ruského originálu Игрушечный народ. pre slovenské publikum prvýkrát.
Kedysi dávno bolo tak. Jedno dievča z dediny Memerenen sa odmietlo vydať za starého bohatého muža, ktorého jej vybral otec.
,,Veď som už starý, vydaj sa!“, dohovára otec dcére.
,,Nie, nevydám sa!“
,,Prečo?“
,,Lebo keď sa raz vydám, budem toho muža aj ľúbiť. Inak nie!“
,,Tak potom nebudeš viac žiť v mojom dome! Choď si, kam len chceš!“
,,Dobre teda, ako povieš otec, ale za toho muža sa ja nevydám!“
,,Veď vidíš, už starnem! Čo s tebou bude?
,,Nejako prežijem!“
Nahnevá sa otec: ,,No, skončil som s napomínaním. Už ťa nepotrebujem. Choď si, kam len chceš. Si jediná dcéra, chcel som ti len dobre. Dnes večer, prespi ešte tu, v jarange. Ale zajtra nech si preč z môjho domu, ak nechceš žiť podľa mojej vôle! Povedal som všetko!“
,,Ako chceš otec, ak som ti nepotrebná! Ale za toho muža sa ja nevydám!“
,,Dobre, choď už spať. Ale zajtra, keď sa zobudím, nech ťa tu už nevidím!“
Zaplakala dcéra. I matka ticho plače. Ľahli si spať, otec i matka čoskoro zaspali. Dcéra nespí.
Potichu vstala, vyšla z jarangy, premýšľa: ,,Čo mám teraz spraviť? Otec vraví, že sama neprežijem. No nič – prežijem, neprežijem, bude ako bude!“
Vošla do jarangy, vzala prvý miešok, položila k sebe. Vzala druhý miešok, položila k sebe. Vzala tretí miešok, položila k sebe.
Prvý miešok rozviazala, všetko z neho vysypala: ,,Čože to tu je?“ Pozerá pred seba – hračky: malé tulene, mrožie zuby, kostičky.
,,Áno, to by možno stačilo. A tuná je čo?“
Druhý miešok rozviazala, všetko z neho vysypala. ,,Čože to tu je?“ Pozerá pred seba, v ňom sobie zuby.
Tretí miešok rozviazala, všetko z neho vysypala. ,,Čože to tu je?“ Pozerá pred seba, a tam myšie kožky. Vložila všetko naspäť, zaviazala: ,,Áno, to mi bude stačiť!“
Obzerá sa okolo, vidí veľké vrecia.
Rozviazala prvé vrece a vytiahla z neho malý fúzik a kostičku veľryby.
Rozviazala druhé vrece a vytiahla kerker, torbaz, biele palčiaky a tuleniu kožu.
Rozviazala tretie vrece a vytiahla pršiplášť a čiapku.
Potichu sa obliekla, pozerá von: ,,Dobré počasie!“
Naozaj bolo pekné letné počasie, mesiac svietil a všade bolo svetlo ako cez deň.
Prichystala sa dievčina, vzala loďku, remeň, harpúnu, kopiju, veslá a vraví si sama pre seba, poberajúc sa na odchod: ,,Toto všetko si vezmem! Nuž čože, zostanú tu iba otec s matkou, matky mi je veľmi ľúto.“ Zaplakala.
Odišla pešo, kopiju, harpúnu a všetko ostatné naložila na chrbát.
Prišla do dediny Kenypek: ,,Táto zem nie je dôležitá, radšej pôjdem ďalej.“
Prišla do dediny Uelen, kde bol len jeden dom, zemľanka. Bola noc, dievčina zaklopala na dvere, zo zemľanky vyjde starena.
,,Kto je tam?, pýta sa.
,,Ja.!“
,,Kto si?“
,,Memerenská.“
,,Ach, to si ty, neposlušná. Nedobré si veru dievča. Otcu si sa nepodvolila!“
Pustila starena dievčinu dnu, potriasla mužom, aby sa zobudil.
,,Čo sa deje?“, pýta sa ospalo.
,,Dievčina prišla, memerenská.“
,,A čo potrebuje?“
,,A či vari nevieš? To je tá, ktorá otca neposlúchla.“
Starec na to: ,,Nech odíde!“
,,Aspoň mäsa jej daj!“, hovorí mu žena.
Starec súhlasil a dievča sa najedlo teplého jedla.“
Keď dojedla, starec hovorí: ,,A teraz – keď sa nechceš vydávať, choď kade ľahšie.“
,,Dobre, pôjdem!“, vraví dievčina, vyšla zo zemľanky, kráča kam ju oči vedú a premýšľa: ,,Čo robiť? Kde sú dediny? Kde ešte žijú dobrí ľudia? Nijak ich neviem nájsť. A možno som naozaj zlá, keď som otca neposlúchla. Musím o všetkom ešte dobre popremýšľať, veď takto môžem na ceste zomrieť! A treba mi ísť ešte tak veľmi ďaleko.“
Prišla do zeme Uten. Poobzerala sa po neznámej zemi a hovorí si pre seba: ,,A veď toto je dobrá zem. Pravda, veľmi uzučká, ale v poriadku.“
Vyšla na kopec, sňala nošu, vytiahla miešok, v ňom tulenie a mrožie zuby, podišla k moru, zatvorila oči a hodila do vĺn: ,,Keď sa zajtra zobudím, na brehu bude veľa tuleňov!“
Potom vzala mrožie zuby, zopár ich vysypala na piesok a vraví: ,,A toto sú mrožia na piesku – mrožie hniezdisko.“
Podišla k moru, zatvorila oči a do vĺn hodila ostatné mrožie zuby: ,,A toto som mrožov hodila!“
Potom vzala veľrybí fúz a kostičku, podišla k moru, zatvorila oči a do vĺn hodila: ,,A toto som veľryby hodila!“
Prišla po brehu, z kameňa a trávy postavila veľké zemľanky. Do hrsti vzala dva kamene z pobrežia a hovorí: ,,Toto bude dobrý muž a toto bude dobrá žena. Pretože tu nie je žiadna dedina, niet mužov, tento muž s touto ženou splodí jedného chlapčeka a jedno dievčatko.“
Aj druhých ľudí spravila, rovnako ako prvých.
Potom vzala veľký kameň, položila na zem. Vzala druhý veľký kameň, položila na zem: ,,Títo muži budú veľmi silní.“
Všetkým ľuďom z myších koží ušila odev – kuchlianku, nohavice, kerkery, torbazy.
,,No dosť bolo chlapcov a mužov. Čoskoro sa tu narodí veľa detí. Svoju prácu som dokončila!“
Pobrala sa memerenská dievčina do tundry k rieke Eet, vzala z nej veľa kameňov – bielych, čiernych, farebných – a spravila z nich stádo sobov: ,,Tu vás na chvíľu nechám samotných, čoskoro sa objaví váš strážca!“
Urobila príbytok z kríkov, pokryla ho trávou, vzala dva kamene a hovorí: ,,Teraz urobím pastierov jeleňov. Jeden bude muž a druhý – žena.“
Potom vzala malinké kamienky a hovorí im: ,,Ty budeš chlapec, a ty budeš dievča! Urobila som všetko, čo treba. Starajte sa o seba, aby ste v zdraví rástli a rozmnožili svoj rod. Ja som to zlé dievča, ktoré vás všetkých stvorilo.“
Obliekla ich, položila do jarangy: ,,Zajtra sa zobudíte a budete počuť veľa hluku. Veľmi sa naľakáte, ale to budú iba vaše jelene. Veľa jeleňov. A teraz spite!“
Potom sa pobrala k morskému brehu, urobila si chatrč z trávy a unavene zaspala.
Za úsvitu vyšli z jarangy muž a žena: ,,Kde je naša starenka? Kde je naša babička? Treba ju pohľadať!“
Zavčas ráno sa zobudila aj memerenská dievčina. Uvidí ju žena a vraví: ,,Ach, tu je naša starenka! Tu je naša babička!“
Ukázalo sa, naozaj dievčina zostarla. Veď ako inak – toľko práce spravila, toľko síl vynaložila!
Muž podáva ruku starenke a hovorí jej: ,,Babička, nože vstávaj a poď s nami domov!“ Starenka vstala, vzal ju do náruče a odniesol.
,,Aké krásne počasie! Pozri na more, čože je to na brehu?“, pýta sa jej zvedavo.
Starenka sa pozrela pred seba a hovorí: ,,Nič zvláštne. To sú tulene, aby ste mali dostatok jedla.“
,,Počujete?“, pýta sa opäť muž zvedavo, ,,čože to tak silno kričí – gi-gi-gi-gi-gi?“
Starenka pozrela pred seba a hovorí: ,,Nič zvláštne. To iba mrože kričia, vaše budúce jedlo. Vy nebudete nikdy hladovať – budete jesť tulenie, mrožie a veľrybie mäso.“
,,A ako budeme jesť?“
,,Tuná je harpúna môjho otca, vezmi si ju a choď s ňou k moru, zabiješ ňou tuleňa!“
Na brehu mora bolo veľa tuleňov. Muž hodil harpúnu do jedného z nich, priamo do hlavy a zabil. Potiahol ho k sebe, vzal na plece a prišiel domov.
Starenka hovorí: ,,Teraz tohto tuleňa rež!“
,,Dobre, budem!“
,,A teraz mäso uvaríme. Len počkajte, najprv vám urobím kotol.“
Starenka z kameňa urobila kotol a postavila k nemu ženu, aby varila. Mäso sa čoskoro uvarilo. Najedli sa.
Starenka sa postavila, vzala veslá a hovorí: ,,Tuná sú veslá môjho otca, poďte so mnou.“
Z dreva urobila jednomiestnu loďku: ,,Skús takú istú urobiť aj ty, a keď ju urobíš, choď s ňou na breh!“
Keď muž urobil z dreva loďku, starenka hovorí: ,,A ešte urob kopiju!“
,,Urobil som.“, hovorí muž.
,,Keď je tak, všetko vezmi a choď na breh mora.“
Prišiel muž na breh mora, a tam veľmi veľa mrožov. Premýšľa človek: ,,Mám strach. Nedokážem zabiť. Aký len majú silný zdravý hlas!“ Nakoniec strach premohol, prebodol mroža harpúnou, telo rozrezal, stiahol kožu a odniesol domov.
,,Tu som priniesol aj mrožiu kožu“.
Starenka hovorí: ,,A takto lov zvieratá. Túto kožu natiahni na loďku, keď ju dokončíš, deti podrastú, vezmi ich na lov. Mrožov a veľryby lovte na loďke, tuleňa zasa s harpúnou. Je to vaše jedlo, a vždy tak bude. A keď sa deti rozmnožia, dbajte na to, aby boli dobre kŕmené. To je všetko, čo som mohla pre vás urobiť, žite tak, ako som vám povedala, a váš život bude prekvitať.“
Tak starenka naučila žiť pobrežných ľudí.
O nejaký čas sa objavili kočovníci so ženami. Jeden z nich sa pýta: ,,Kde je starenka? Kde je naša babička?“
Človek z pobrežia odpovedá: ,,Tuná je naša múdra babička! Ako dobre, že stvorila aj vás!“
Kočovník hovorí: ,,Prosím ťa babička, vstávaj, teraz pôjdeme k nám!“
Zobral starenku a nesie ju na rukách do svojho domu, po ceste jej vraví: ,,Pozri, koľko je okolo našej jarangy sobov!“
Starenka odpovedá: ,,Takto budete žiť!“
Prišli domov, kočovník hovorí žene: ,,Roztiahni veľkú kožu! Daj babičke zjesť zverinu, tuk a mozog!“
Starenka hovorí: ,,Veľmi pekne vám ďakujem! To ja som vás stvorila. Vyčkajte malú chvíľu a bude sa vám žiť ešte lepšie. Budete mať veľa detí. Ja som memerenská, tá, ktorá svojho otca neposlúchla. A vy sa ku mne tak pekne správate. Zostaňte aj naďalej takými dobrými ľuďmi!“
Táto starenka bola veľmi dobrá. Tak ako pobrežných ľudí, tak i kočovníkov – pastierov jeleňov všetko naučila – ako žiť, ako pásť jeleňov, ako z nich chystať jedlo, ako šiť odev, ako zbierať korienky.
Medzi kočovníkmi bolo veľa jeleňov. A pobrežie malo veľa rôznych tuleňov, mrožov a veľrýb. Starenka naučila pobrežných ľudí a kočovníkov jazdiť so psami, vymieňať remence, spracúvať tuk a kožu. A tak kočovníci aj pobrežní ľudia pomáhali jeden druhému, a žili dobrý život.
V tomto čase začal premýšľať otec o svojej dcére, kde len môže byť. Raz tak premýšľa a hovorí žene: ,,No nič, pôjdem do sveta a pozriem, kde nám zomrela.“
Bolo leto a dobré počasie. Vybral sa otec na malej loďke hľadať svoju dcéru.
Prišiel v Uelen. ,
,Nevideli ste moju dcéru?“, pýta sa starec uelenských.
,,Akoby nie! A veruže videl! Najedla sa u nás, no ja som jej povedal, aby išla preč, lebo zlou dcérou je svojmu otcovi. A tak aj odišla.“
Prišiel v Uten.
,,Nevideli ste moju dcéru?“, pýta sa starec utenských.
Utenský muž vraví svojej žene: ,,Naisto je to jej otec!“
,, Akoby nie! To je naša babička, býva tu s nami.“
,,Kdeže je moja dcéra? Ukážte, nech sa na ňu pozriem!“
,,Ako chcete, pôjdeme do jarangy!“
Prišli na breh. Memerenský človek vidí svoju dcéru a pýta sa: ,,Znamená to teda, že tuná si našla domov pre seba?“
,,Áno, tu. Tá, ktorá má podľa teba na srdci len to najhoršie, vytvorila celú túto dedinu. Ale nechcela som sa vydať za bohatého starého muža, a ty si samozrejme stále myslíš, že som sa zle zachovala. Dobre teda, poďme do jarangy.“
,,A kde je tvoja jaranga?“
,,V tundre, tam pôjdeme.“
Keď prišli k jarange, dcéra hovorí svojim ľuďom: ,,Hľa, tu prišiel môj nedobrý otec. A ja som si myslela, že ma navždy opustil. Nech sa do sýta naje, zabite najlepšieho jeleňa a pripravte mozgy, sobie mäso, rybu.“
,,Tak ako? Chutilo ti?“, pýta sa dcéra, keď sa najedol.
,,Presťahujeme sa sem spolu s tvojou matkou.“
,,Ako povieš otec. Vravíš, že si starý. No dobre, treba ti ešte viac zostarnúť!“, hovorí dcéra, otočí sa k pastierovi: ,,Nech môj otec ešte viac zostarne!“
,,Nechcem viac zostarnúť!“, protestuje otec.
,,Len zostarni. Prečo si ma otec vyhnal z domu na smrť? Nechcel si ma počúvať! Teraz ti hovorím – zostarni! Teraz ti hovorím – zomri!“
,,Dobre, ja zomriem!“, súhlasil otec.
,,Ak by som zomrela skôr ako ty, od žiaľu by si tu zostarol. Teraz však dobre zomrieš. Všetko si vezmeš: jelenie mäso, mrožie mäso, tulenie mäso. Keď zomrieš, moji ľudia ťa odnesú vysoko do hory, tam ďaleko v tundre. Neboj sa, ticho zomrieš. Ty si ma vyhnal na ulicu zomrieť. Preto ti aj ja hovorím – zomri!“
Otočí sa dcéra ku kočovníkom a prikáže priniesť remence, navliekli ich na krk, potiahli a zadusili. Starec zomrel.
,,A teraz choďte!“, hovorí svojim ľuďom. ,,Všetci muži, pastieri aj pobrežní, nech všetci idú. Môj otec bol zlý, zlý! Priviažte ho na tuleniu kožu a odneste vysoko do hory!“
Muži urobili, ako im starenka povedala. Prišli do tundry, telo položili na zem. Jeleňov, ktorí viezli mŕtve telo, pozabíjali. Pripravili jelenie kože.
,,A teraz poďme domov, nechajme ho!“
Nechali ho. Išli domov. Cestou si hovorí: ,,A tak už zomrel môj otec.“
Na druhý deň starenka vraví: ,,Ach, ako veľmi som zostarla. Dobre som vás všetkých – pobrežných aj kočovných – stvorila. Všetci starneme. A teraz pripravte hostinu – jelenie mäso, mrožie mäso i tulenie. Všetci – muži aj ženy – všetci nech sa najedia, všetci tu spolu. A mne pripravte remence.“
Pobrežní aj kočovní sa prekvapene pýtajú: ,,A vari babička zomieraš? Prečo chceš zomrieť bez toho, aby si zažila lepší život?“
,,Dosť! Dajte mi sem remence!“
Sama si navliekla na hrdlo remence: ,,Keď zomriem, odneste ma k otcovi do hory! Nie som kočovníčka, ani otec nebol kočovník, ale jelene ho do tundry aj tak odviezli, nech aj mňa tak do tundry odvezú!“
Odniesli muži starenku do hôr: nie so psami záprahmi, nie s jeleňmi – ale na vlastných rukách ju poniesli. Položili ich k sebe a vrátili sa domov. Keď sa vracali, hovorili si medzi sebou: ,,Veru tak, dedina Uten predtým nebola. Ako veľmi ďakujeme memerenskej starenke, našej stvoriteľke! Teraz sa život zlepšuje. Uten veľmi rastie. Je tu čoraz viac mužov. Je nám tu dobre. A toto všetko pre nás stvorila naša starenka – naša babička: jeleňov, tuleňov, mrožov, veľryby. Všetko ona stvorila!“ Koniec.[1]
[1] МЕНОВЩИКОB, Г. А. 1974. Сказки и мифы народов Чукотки и Камчатки. Москва: Наука, c. 209 – 217.
Preklad: Sonka Valovič Sazama
