V 19. storočí, v ére romantizmu, sa v Európe prudko prebudilo národné povedomie a túžba po identite. Hudba sa stala jedným z najmocnejších nástrojov tohto procesu – dokázala vyjadriť hrdosť a spolupatričnosť bez jediného slova. Skladatelia čerpali z ľudových piesní, tancov, povestí, prírody i historických udalostí a vytvárali diela, ktoré pôsobili autenticky a nezameniteľne „národne“.
Hudba romantizmu, ktorá rozpráva príbehy a vytvára hudobné obrazy scén, myšlienok, miest či historických udalostí, sa volá programová hudba. Cyklus symfonických básní sa stal pre tento druh obraznej a oslavnej tvorby ideálnym – skladateľ v ňom môže „maľovať zvukom“, viesť poslucháča dejom nielen sluchom, ale aj predstavivosťou. Takáto hudba nebola len umením, mala tiež spoločenský dosah: skutočne prebúdzala spoločné povedomie a upevňovala národnú identitu.
Medzi najvýraznejších predstaviteľov patrila tzv. ruská Mocná hŕstka (Balakirev, Borodin, Musorgskij, Rimskij-Korsakov, Cui), ktorá čerpala z ruskej histórie, rozprávok, hrdinských eposov. Edvard Grieg pretavil nórske legendy a drsnú severskú prírodu v Peer Gyntovi. Jean Sibelius dal Fínom symbol boja za slobodu v symfonickej básni Finlandia. A hoci Frederik Chopin písal prevažne pre klavír, jeho polonézy a mazúrky dýchajú neopakovateľným poľským duchom.
No najčistejší a najznámejší príklad tohto európskeho prúdu je Vltava z cyklu Má vlast od Bedřicha Smetanu. Vďaka emotívnemu hudobnému príbehu sa Vltava stala celosvetovým symbolom nielen českej, ale aj programovej hudby.
Obrázok vydá za tisíc slov a pri hudbe to platí rovnako. No skúsme aspoň pár slovami: Vltava začína jemnými tónmi fláut a klarinetov – pramene Teplej a Studenej Vltavy. Postupne sa pridávajú ďalšie nástroje a motív rieky mohutnie, naberá na sile. Rieka tečie krajinou a ožíva hudobnými obrazmi: loveckou scénou s lesnými rohmi, svadobným tancom na brehu rieky, nocou a magickými tancami riečnych víl s jemnými arpeggiami harfy až po dramatické Svätojánske prúdy. Na záver sa hlavná téma vracia v plnej majestátnosti, keď Vltava prechádza Prahou pod Vyšehradom – symbolom českých dejín – a hudobne sa spája s motívom prvej časti cyklu.
Práve touto spojitosťou Smetana hovorí podstatné: Vltava nie je len prírodný tok, je tiež nositeľkou českých dejín, pamäti a identity.
Hudba sa tak stáva niečím viac – obchádza argumenty, ignoruje názorové bariéry a dotýka sa hlbších sfér vedomia, v ktorých univerzálne hodnoty zdieľame všetci. V romantizme dostala výnimočný priestor prehovárať priamo a intenzívne, no jej sila predsa nie je viazaná na konkrétnu dobu. Aj dnes – v svete rozdelenom ideológiami a informačným šumom – by dokázala vytvárať pevné spojenia medzi ľuďmi a myšlienkami, ak by zaznela s podobnou úprimnosťou a naliehavosťou, ktorá nevychádza z potreby presviedčať, ale z túžby vypovedať pravdu.
Skúste si dnes vypočuť Vltavu. Možno sami zistíte, že v tej melódii stále tečie celé jedno národné vedomie – pokojne, neúprosne, krásne.
Slávka