Náš najväčší básnik, Pavol Országh Hviezdoslav, sa pred viac ako 100 rokmi v Krvavých sonetoch pýtal, čo sa stalo s ľudstvom, že sa pustilo do krvavých jatiek „Veľkej vojny“. Našiel aj odpoveď – je to SEBECTVO.
Tá Veľká vojna vlastne neskončila dodnes a sebectvo sa stalo našou štátnou politicko-ekonomickou doktrínou. Zabudli sme na to, že na sebectve sa nedá budovať žiadna sociálna štruktúra. Že tmelom celej našej civilizácie a všetkých buniek spoločnosti sú – VZŤAHY.
Naše (medziľudské) vzťahy sú najväčšou hodnotou, ktorú máme a pre ktorú žijeme. Nie peniaze, majetok, ani sláva poľná tráva, ani sebaláska – nič z toho nám nemôže priniesť šťastie, ale ani dlhý spokojný život. Vzťahy v rodine, s priateľmi ľuďmi, zvieratami prírodou sú tie hodnoty, pre ktoré sa oplatí žiť, ktoré nám každý deň potvrdzujú, že nežijeme nadarmo. Potrebujeme však k tomu dôležité kľúče.
Empatiu – schopnosť cítiť, ako sa druhí cítia, ako sa cítim ja, úprimnosť, opravdivosť. Je dôležité nerobiť sa niekým kým nie som. Schopnosť prijímať druhých, úcta, akceptácia – každého, ako ničím nepodmienená hodnota, je subtílnym tmelom, ktorý otupuje agresivitu a spája sociálne skupiny. Mali by sme myslieť aj na prijatie, uznanie pre tých, ktorých odsudzujeme, odstrkujeme na okraj skupiny, spoločnosti, z akýchkoľvek dôvodov.
Sebectvo je to tajné kúzlo, ktorým politici rozdeľujú našu spoločnosť, aby nám mohli ľahšie vládnuť. A preto nepotrebujeme, aby nám tu časť politickej elity, česť výnimkám, určovala ako, s kým máme prežiť život, aby v ľuďoch ničila empatiu a porozumenie a presadzovala stále väčšiu závislosť 5 miliónov ľudí na Slovensku od dobrej vôle zopár politikov so smiešnou mierou legitimity.
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka
Naša západná spoločnosť je psychicky, mentálne chorá. Dnes sa nikto nepozastaví nad tým, keď niekto verejne prehlási, že niečo chce, ale vzápätí povie, že urobí presný opak. Zbrojiť a zabíjať všetkých bez rozdielu na druhej strane fiktívnej čiary, to všetko s cieľom dosiahnuť mier, odstrániť nenávisť a dosiahnuť harmonickú spoločnosť – to je len malá ukážka z našej každodennej reality.
Chceme ako ľudstvo (pre naše vnúčatá) prežiť?
Dnešným imperatívom nie je revolúcia. Nejde o „spravodlivejšie prerozdeľovanie“ spoločenskej produkcie. Nič nerieši prevzatie moci v mašine, o ktorej si budeme myslieť, že je inak dobrá a výkonná. Ide o vrátenie rozumu a srdca do centra, ktoré riadi spoločnosť.
Odmietnutie sebectva ako pozitívnej hodnoty môže byť prvý krok.
Prichádza vek Kali Yugy.
Vek drastického úpadku, vek zlatej príležitosti robiť rýchly duchovný pokrok. Máme slobodnú vôľu.
Každý je Stvoriteľom posudzovaný individuálne.