Ilustračný obrázok: Wikipédia
Сергей Александрович Есенин
Spas – Klepiki – zbohom, detstvo – gaudeamus igitur…
Pre slovo Spas som našiel v slovníku tri významy.
1. Spasiteľ
2. Chrám Najsvätejšieho Spasiteľa
3. Sviatok Spasiteľa
Klepika bol zvláštny nôž používaný na čistenie rýb.
Obec Spas – Klepiki, dnes mestečko s asi 6000 obyvateľmi, sa pôvodne nazývalo iba Klepiki. Druhá časť pomenovania (teda vlastne prvá) – Spasskoe – pribudla po postavení chrámu. V roku 1920 tieto názvy splynuli.
Obec bola založená v 16. storočí, 67 km severovýchodne od Rjazane. Od 17. st. ju ovládajú rôzne šľachtické rody, napr. Dolgorukovci. Na význame nadobudla začiatkom 20 st., s vybudovaním železnice (v dnešných dňoch už neexistujúcej). Z dnešného pohľadu by sme ju charakterizovali ako strediskovú obec – nachádzali sa v nej obchody a každý týždeň sa tu konali trhy. Mestečkom pretekajú dve rieky – prítoky Oky – Sovka a Pra. V obci sa nachádzala cirkevno – učiteľská škola. Podľa všetkého bola iba chlapčenská. Bola to dvojtriedka, vzdelávanie v nej trvalo tri roky. Vychovávala predovšetkým dedinských učiteľov. Dávala však pomerne široký prehľad v rôznych oblastiach, teda nielen v náboženstve. Okrem Zákona Božieho sa tu vyučovali ruský jazyk, cirkevnoslovanský jazyk, ruská história, zemepis, aritmetika, geometria, rysovanie, didaktika…
Sergejovi Jeseninovi šlo na 14. rok, keď skončil základné vzdelávanie v rodnom Konstantinove. Pre väčšinu dedinských chlapcov sa začínal pracovný život. U Jeseninovcov teda zasadla rodinná „rada starších“, ktorá rozhodla, že Sergej sa bude naďalej vzdelávať. Najbližšia vhodná škola sa nachádzala v Spas – Klepikoch. Posadili ho na voz, naložili jeho veci… Prijímacie skúšky zvládol. Bol prijatý. Internátne ubytovanie, stravovanie a vzdelávanie stálo ročne 30 rubľov.
Sergej si spočiatku nevedel zvyknúť na obmedzený internátny život. Bolo mu smutno za rodnou obcou, najmä za babkou… Jedného dňa nikomu nič nepovediac – sa vrátil do Konstantinova. Prešiel dobrých 60 vierst, približne toľko je to aj v kilometroch. Doma ho vyhrešili a odviezli ho späť. Tu strávil nasledujúce tri roky, tu začala vznikať jeho uvedomelá tvorba (Cyklus Больные думы – Choré dumy, Choré myšlienky).
Duchovný Alexej Asipov neprikladal veľký význam náboženskej výchove. Viac tlačil na matematiku a chlapci si ho obľúbili za jeho zmysel pre humor. Pre istotu bol nahradený spoľahlivejším Pavlom Agronomovom. Sám Sergej nemal veľmi v úcte cirkevné rituály a nakoľko mohol, natoľko sa im vyhýbal. Raz mal čítať žalmy pred veriacimi. Dlho neprichádzal… Dôvodom bolo, že si nevedel obliecť miništrantský odev (kamžu). Keď predstúpil pred veriacich – mal ho oblečený – naopak. Ľudia to ani nepostrehli, avšak duchovný áno. Viac ho touto úlohou nepoveroval (čomu sa Sergej iba potešil). Vo funkcii ho nahradil spolužiak Je. Tiranov. Sergej si ho za dve kopejky kupoval aj na suplovanie iných cirkevných úkonov. Aj Tiranov bol literárne činný – v škole skladal verše a písal aj prózu. Za najväčší a najkrajší Boží chrám považoval Sergej Prírodu.
Učiteľ Jevgenij Chitrov sa však o Sergejovi vyjadril v tom zmysle, že bohoslužby mal rád, rovnako ako cirkevný spev, hoci sám dobre nespieval. Obyčajne býval veselý, neposedný, v lavici sa vrtel, niekedy nečakaným výbuchom smiechu nakazil celú triedu. Len sa nerád strihal. Chlapci totiž z hygienických dôvodov sa museli počas pobytu v škole strihať dohola. A on mal nádherné vlnité vlasy…
Chlapci so záujmom o literatúru sa začínali združovať do akéhosi krúžku. Čítali, analyzovali, písali básne, prózu. Do rúk sa im občas dostávali (tajne) aj nedovolené knihy. Tie kolovali z rúk do rúk… Neudal ich nikto. Snáď netreba pripomínať, že dušou tejto spoločnosti bol Jesenin. Za pekného počasia ho to stále ťahalo do prírody, najmä do brezového hája. V zime sa rád lyžoval a korčuľoval. V trhové dni prichádzali do Spas – Klepikov aj rodičia študentov. Učitelia zvykli žiakov uvoľňovať z vyučovania, aby sa s nimi mohli stretnúť. Chlapci to niekedy aj zneužili. Zaklamali, že im prišli rodičia – a odišli sa len tak túlať.
Spočiatku učitelia nepripisovali literárnej tvorbe žiakov veľký význam. Písali viacerí a veľa. Medzi prvými, ktorý ich výtvory seriózne ocenil, bol učiteľ Jevgenij Michajlovič Chitrov. Neskôr Jesenina pochválil aj štátny inšpektor I. D. Rudinskij.
Jesenin a iní kamaráti sa často schádzali doma u miestneho spolužiaka Grigorija Panfilova. Vznikol akýsi „Panfilovský krúžok“. Zaoberali sa literatúrou, folklórom, hrali na hudobných nástrojoch, zabávali sa. Panfilov bol asi o rok starší. Medzi ním a Sergejom vzniklo priateľstvo na celý život (doslova – roku 1914 Grigorij zomrel na suchoty). Písali si dôverné listy do posledných dní.
V Spas – Klepikoch vznikali básne o prírode, voľnosti… (Niektoré sa nedochovali). Tu vznikla historická Poéma o Jevpatijovi Kolovratovi. V nej využil svoje znalosti z cirkevno – slovanského jazyka. Použíl nielen archaické slová, ale aj gramatické tvary. Jevpatij Kolovrat (1200 – 1238) bol rjazanský bojar, vojvoda, podľa povestí sa stal slovanským bohatierom. Keď mongolské vojská Batu – chána plienili Rjazanskú Rus, dokázal sa im postaviť na odpor.
Sergej Jesenin po troch rokoch úspešne zavŕšil štúdium. Vôbec však netúžil stať sa dedinským ani žiadnym iným učiteľom…
D r a g o XII/2011
Múzeum S. Jesenina
