Little Bighorn – aj tak môže vyzerať „mýliť sa s USA“

Posledný boj generála Custera
 
Pred týždňom, pod článkom o slabinách americkej armády, som sľúbil poukázať, že spomenuté nešváry sa s americkou armádou ťahajú najmenej 150 rokov a že sa značnou mierou podpísali aj na fatálnej porážke generála Custera pri Little Bighorne. No nielen to, Custerova taktika pravdepodobne vhodne ilustruje paradigmy, s akými sa Američania stavajú k svojim nepriateľom.

Príbeh posledného boja generála Custera 25. 6. 1876 je dodnes v Amerike veľmi populárny a traumatizujúci, podobne ako v našich končinách Mníchov alebo rok 68. Obvykle sa preto prezentuje veľmi zoširoka, napríklad ako v tomto dokumente BBC. V tomto článku, aby som čitateľa príliš nerozptýlil a aby si všimol avízované paralely, vypustím farbisté bulvárne detaily a široký popis historického kontextu. Zároveň však chcem na základe najnovších výskumov priniesť iný popis samotného boja, než ten, ktorý je notoricky známy (napr. tu) a ktorý predstavuje Custera ako ľahkovážneho namysleného dobrodruha, ktorý doplatil na prílišnú sebadôveru. Naopak, mal plán, ako proti presile zvíťaziť a od víťazstva možno nebol ďaleko.

Aby sme pochopili Custerov plán a mnoho ďalších okolností, bez ktorých by boli Custerove kroky pri Little Bighorne asi ťažko pochopiteľné, musíme sa predsa len vrátiť v histórii o 8 rokov dozadu do novembra 1868.
Custerova 7. Kavaléria sa vtedy zúčastnila trestnej výpravy za skupinou prériových Indiánov, ktorí urobili bleskový prepad nejakých farmárskych usadlostí. Generál Custer vtedy ukázal, prečo mu niektorí Indiáni hovorili „Tuhý zadok“. Prinútil svojich mužov bez oddychu prenasledovať útočníkov celý deň a po zotmení dovolil len krátky oddych, kým vyšiel mesiac a dalo sa pokračovať v jazde. Cválali po celú mrazivú noc, až nadránom naďabili pri riečke Washita na dedinu Čejenov náčelníka Čierneho kotla, ktorí na vojnu ani nepomysleli a o predmetnom prepade nemali ani potuchy. Podľa dnešných meradiel v dedine vtedy boli samí „civilisti“. (Niečo nám to pripomína – My Lai?)

Custerovi vojaci za úsvitu dedinu prepadli a rýchlo zlomili rodiaci sa odpor. Časti Indiánov sa podarilo utiecť, no Custer zhromaždil početnú skupinu zajatcov, prevažne žien a detí, a aj nejakú hmotnú vojnovú korisť. Custerove straty počas útoku boli malé, len jeden mŕtvy a jeden zranený, pričom do hlásenia nadriadenému generálovi Sheridanovi hlásil 103 zabitých Indiánov.

Neskorší komentátori sa nad tým číslom pozastavujú, lebo nikto zabitých Indiánov nepočítal a Custer zrejme len urobil expertný odhad podľa hlásení svojich podriadených dôstojníkov. Historici však od informátorov na strane Indiánov napočítali priemerne 15 obetí. Takže znovu tendencia „nadsadiť“ straty nepriateľa, ktoré sa prejavovali vo Vietname, alebo Custerovi dôstojníci do svojho hlásenia započítali aj ženy a deti. Custer však musel medzi svoje straty nahlásiť aj 18 mužov z eskadry majora Elliota, ktorý pokračoval v prenasledovaní utekajúcich Indiánov a ku Custerovej jednotke sa zatiaľ nevrátil.

„Bitka pri Washite“ bola dovtedy najskvelejším víťazstvom generála Custera nad Indiánmi a krátko po nej aj napísal knihu Môj život na prériách, kde ako skvelý taktický ťah proti Indiánom propagoval zajatie žien a detí. Indiánskych bojovníkov to paralyzuje, lebo im veľmi záleží, aby sa ich rodinám nič nestalo.

Bolo by to teda skvelé víťazstvo, nebyť jednej nepríjemnosti, ktorá sa Custerovi prihodila. Custerov podriadený, major Benteen, popísal priebeh boja svojmu priateľovi kapitánovi DeGresse. List začínal takto:

V ďalšom texte farbisto opísal hlavne svoj úžas a rozhorčenie z toho, ako o niekoľko týždňov neskôr našli mužov majora Elliota. Tí sa pri prenasledovaní stretli s indiánskymi bojovníkmi zo susedných dedín, ktorí počuli streľbu a ponáhľali sa svojim súkmeňovcom na pomoc. Elliot sa ocitol v obkľúčení v lese a proti presile nemal žiadnu šancu. Benteen bol rozhorčený, že Elliotova nešťastná jednotka nebola ďaleko, asi len kilometer od miesta, kam zašli iné jednotky pri prenasledovaní. Nikto sa však o Elliotov osud nestaral, Custera viac zaujímalo zhromažďovanie koristi a „popravy“ indiánskych koní a poníkov. Pred očami žien a detí ich takto skončilo niekoľko stoviek. Elliot bol Benteenov priateľ a Benteen jeho smrť Custerovi asi nikdy neodpustil.

Vyššie uvedený list však neostal v súkromí DeGresse ho bez vedomia Benteena dal k dispozícii na vytlačenie do novín St. Louis Democrat a tak sa Benteen nechtiac stal whistleblowerom podobným spôsobom ako kapitán Brett Crozier z lietadlovej lode USS Theodore Roosevelt, písal som o tom tu (Poznámky pána Bavora). Aj ďalší vývoj tejto zápletky bol podobný.

Keď sa Custer dozvedel o danom článku, dal si zavolať svojich dôstojníkov, hodil článok na stôl a zlostne povedal: „Keď zistím, ktorý bastard toto písal, tak ho dám zbičovať ako koňa.“ Benteen sa pokojne ozval, že pisateľom je on a že je pripravený na sľúbený výprask. Custer sklapol a len precedil cez zuby: „Plukovník Benteen, ešte si to spolu vybavíme.“ Nikdy viac túto vec nespomenul.

Obaja dôstojníci boli pýchou 7. Kavalérie, no Benteen bol presným opakom Custera. Bol uvážlivý, opatrný a starostlivý o svojich vojakov. Mal dobrých priateľov medzi vysokými dôstojníkmi a mnohí ho považovali za prototyp správneho dôstojníka jazdectva. Custer si, naopak, vyslúžil obdiv a uznanie neúnavnou agresivitou, ktorou dokázal zlomiť každého nepriateľa.

Nuž, po tomto nutnom úvode skočme do leta 1876. Hlavným dôvodom a cieľom ťaženia, na ktorom sa Custer a jeho 7. Kavaléria zúčastnili, bolo priviesť prériové kmene z územia dnešnej Montany do rezervácie. Ťaženia sa zúčastnili 3 väčšie vojenské jednotky pod velením generálov Gibbona, Crooka a Custera. Mali nájsť sústredenie Indiánov, spojiť sa a spoločne ich premôcť a priviesť do rezervácie.

Jednotky Crooka a Custera boli jazdecké, Gibbonova pešia. Tej preto trvalo dlhšie, kým sa dostala na bojisko. Jazdecké oddiely preto mali vypátrať Indiánov a potom počkať na pechotu. To však Custer zrejme nemal v úmysle. No týždeň predtým, než dorazil k rieke Little Bighorn, sa stala dôležitá vec. Indiáni objavili kolónu generála Crooka a veľká skupina bojovníkov za pochodu Crooka prepadla pri rieke Rosebud.

Medzi týmito bojovníkmi bol aj Šialený kôň (Crazy Horse – pod týmto menom ho poznáme aj u nás od detstva, no je to nesprávny preklad lakotského výrazu do angličtiny. Skutočný význam jeho mena bol „jazdec na splašenom koni“.)

Účastníci nečakaného boja boli prekvapení neobvyklou prudkosťou a vytrvalosťou útoku. Namiesto obvyklého indiánskeho partizánskeho prepadu s následným ústupom šlo o regulárnu plošnú bitku. Indiáni tiež boli dobre vyzbrojení palnými zbraňami, vedeli ich dobre používať a využívali krytie v teréne. Straty boli na obidvoch stranách približne rovnaké, po niekoľko desiatkach mŕtvych a zranených. Generál Crook sa prehlásil za víťaza, lebo Indiáni napokon ustúpili. No stav jeho mužstva ho prinútil, aby sa po bitke vrátil do pevnosti Fort Fetterman a do ďalšieho diania nezasiahol.

Minimálne informácie z tejto bitky mohli mať pre Custera cenu života. Keď dorazil k Little Bighornu a jeho zvedovia zistili prítomnosť väčšieho počtu Indiánov a pravdepodobného tábora v okolí, myslel si, že sa s nimi stretne ako prvý z vojska. Netušil, že nemôže počítať s momentom prekvapenia, ani so žiadnou úvodnou fázou „oťukávania“, lebo Indiáni ho ihneď považovali za súčasť svojej rozbehnutej bitky s armádou a za trestnú výpravu.

Custer po indiánskom tábore pátral niekoľko dní a jeho zvedovia mu správu o neobvykle veľkom počte típí priniesli predpoludním 26. 6. Custer sa rozhodol konať rýchlo, lebo stále počítal s momentom prekvapenia. Nachádzal sa vtedy južne od zatiaľ neobjaveného tábora. Svoju jednotku, ktorá mala asi 600 mužov, rozdelil na tri oddiely. ¼ pod velením plukovníka Benteena vyslal na západ na prieskum, či v hornej časti údolia nie sú ďalšie tábory. Mal zabrániť, aby z tohto smeru prišli posily a ak žiadny tábor nenájde, mal sa vydať na sever do údolia Little Bighornu a cestou chytať utekajúcich Indiánov. ¼ pod velením majora Rena vyčlenil na priamy útok na tábor a ponechal si asi ½, s ktorou plánoval vykonať obchvat.

Pozorný čitateľ si už zrejme všimol, že plukovníka Benteena, teda známeho whistleblowera, si Custer upratal z bojiska a mal sa objaviť až vtedy, keď už bude po všetkom. Major Reno bol zas neskúsený v boji s Indiánmi, toto mala byť jeho prvá bitka a Custer ho uistil, že keď zaútočí na tábor, Indiáni budú utekať a jeho úlohou je hlavne spôsobiť zmätok a zahnať Indiánov na sever.

Podrobný popis priebehu bitky na mapách sa dá pozrieť (nielen) na týchto videách: 1, 2, 3, 4, 5, 6. Zaujímavý je aj tento pohľad z perspektívy svedectiev bojovníkov – Lakotov a toto rozprávanie Ernie Laponteho, pra-pravnuka Sediaceho Býka.

Nebudeme príliš zachádzať do podrobností a popíšeme si len rámcový sled udalostí podľa nasledujúceho obrázka s pohľadom na údolie Little Bighornu od západu.

Tábor, na ktorý Custer narazil, bol neobvykle veľký. Po bitke pri rieke Rosebud sa v ňom sústredilo niekoľko skupín, ktoré sa stiahli z toho smeru a celkový počet Indiánov mohol dosiahnuť až 10 000, z toho bolo asi 2 000 bojovníkov. Samotný počet bojovníkov nemusel znamenať Custerovu nevyhnutnú porážku. Pomer 1 : 3 nebol v indiánskych vojnách nijako neobvyklý.

① V čase, keď sa od seba oddelili Reno a Custer, Benteen bol ešte ďaleko južným smerom a prehľadával členité neprehľadné údolie. Bol si vedomý, že Custer si ho nepraje ako svedka, ale snažil sa dôsledne splniť rozkazy, ktoré dostal.
 
② Ako sa Reno približoval k táboru, narazil najskôr na ženy a deti, ktoré sa venovali obvyklým ranným prácam. Podľa rozkazu mal Reno začať strieľať a vyvolať medzi Indiánmi chaos. Prvé obete teda boli medzi ženami a deťmi, zhodou okolností náčelníka Hunkpapov Galla. Bojovníci, ktorí vybehli Renovi v ústrety, aby sa presvedčili, o čo ide, teda neboli vystrašení, ale rozzúrení.

Custerov zámer zrejme bol, aby Reno prilákal na seba bojovníkov, držal ich paľbou v šachu a ženy s deťmi, aby sa snažili dostať do bezpečia na druhom konci tábora. Keď Rena privítala hustnúca streľba, prikázal zosadnúť a vytvoriť rojnicu. Už od tohto momentu sa Custerove predpoklady začali rúcať. Indiáni neutiekli, ako Custer Rena uisťoval, a čoskoro musel Reno čeliť 10-násobnej presile. Indiáni boli dobre vyzbrojení a bojovali veľmi efektívne. Spôsobovali Renovej jednotke vyššie straty, ako mali sami. Reno s rojnicou pomaly ustupoval k rieke a hľadal ochranu medzi stromami. No bol celkom bezradný, čo podniknúť. Jeho povely boli chaotické a protirečivé a napokon v panike zavelil niečo ako „zachráň sa, kto môžeš“.

③ Renov rozkaz ani všetci vojaci nepočuli a následný chaotický útek si vyžiadal desiatky mŕtvych. Zvyšky Renovho oddielu sa zachytili na kopci na druhej strane rieky, ktorý bol šťastnou náhodou najvhodnejším miestom v okolí na kruhovú obranu. Od tohto momentu Reno rezignoval a osobne už ďalší priebeh udalostí nijako neovplyvnil.

④ Custer v tom čase napredoval na sever po horských chrbtoch popri rieke. Videl, že Renov útok zlyhal, ale zrejme splnil svoj účel. Bojovníci z celého tábora sa sústredili proti Renovi a opačným smerom začali z tábora unikať ženy, deti a starci. Presne tí sa stali Custerovym cieľom. Jeho hlavnou úlohou bolo priviesť Indiánov do rezervácie, nie všetkých pozabíjať. Jeho stratégiou bolo čím skôr sa zmocniť bezbranných zajatcov, ktorí mu poslúžia ako živé štíty a cez nich dosiahne, že bojovníci prestanú bojovať a bude sa dať s nimi vyjednávať o návrate do rezervácie.

Videl však počet a srdnatosť bojovníkov, ktorí sa tlačili na Rena, preto vyslal kuriéra za Benteenom, aby sa poponáhľal k hlavnému voju a zobral so sebou balíky s muníciou, ktoré sa nachádzali v zadnom voji na muliciach. Neskôr po boji musel Benteen čeliť súdu za nesplnenie tohto rozkazu, viaceré historické filmy ho dokonca vykresľujú ako podlého zradcu, ktorý papier s rozkazom roztrhal. No v danom momente to bol rozporuplný rozkaz. Trén s mulicami bol totiž už vzadu za Benteenom a ten sa mohol buď ponáhľať za Custerom, alebo sa vrátiť po muníciu. Rozhodol sa pokračovať a čoskoro našiel v rozklade zvyšky Renovej jednotky.

⑤ V čase, keď sa rozpadol Renov útok, bol Custer ešte ďaleko od potenciálnych zajatcov. Síce videl, že podľa predpokladu idú vhodným smerom, no potreboval ešte odpútať pozornosť bojovníkov. Bol nad ústím potoka Medicine Tail a presne na druhej strane rieky mali Indiáni sústredené kone, ktoré strážili len mladí chlapci. Vyslal teda nadol oddiel kapitána Yatesa s rozkazom prebrodiť rieku a zmocniť sa koní, prípadne aj zajatcov. Custer pokračoval ďalej na sever, aby sa obchvatom dostal ku hlavnej skupine utečencov z tábora. Keby sa tento výpad podaril, Custer by mohol mať prakticky vyhrané. Strata koní by znamenala výhodu v mobilite na jeho strane a prípadní zajatci mohli pomôcť ukončiť boj. Na Custerove nešťastie však brehy v ústí potoka boli rozbahnené a úplne nevhodné na rýchle prebrodenie rieky.

⑥ Mladíci pri koňoch neboli bezbranní a na prichádzajúcich vojakov začali strieľať. Vzhľadom na rozbahnené dno rieky (zhodou okolností bola na tom mieste bobria hrádza) to na zastavenie útoku stačilo a čoskoro sa začali pridávať aj bojovníci, čo sa odpútali od Rena a pešo brodili cez rieku na rôznych miestach. Yatesov oddiel postupne vytlačili až na návršie, ktoré sa dnes volá Calhounov kopec, kde Custer nechal menší oddiel, aby mu kryl chrbát. Vojaci tu urobili obrannú rojnicu a odrážali stále hustnúce útoky Indiánov.

⑦ Medzitým sa Custer dostal až k rieke, len pár sto metrov od budúcich rukojemníkov, a hľadal vhodný brod. Tu mal ďalšie a fatálne nešťastie plánu, lebo to bol najbližší vhodný brod dolu prúdom a smerovali k nemu oddiely bojovníkov na koňoch, medzi nimi Šialený kôň. Zámerom bojovníkov bolo dostať sa obchvatom do chrbta Yatesovho oddielu, za jeho rojnicu. Custer aj bojovníci boli zo vzájomného stretnutia prekvapení, no od tohto momentu už všetky výhody boli na strane Indiánov.

V tejto fáze bitky sa už dá spoliehať len na svedectvá Indiánov, prípadne na ústne podanie medzi teraz žijúcimi potomkami, a na archeologické nálezy. Tie do veľkej miery potvrdzujú verzie Indiánov.

⑧ Custerovej jednotke sa podarilo už len vystúpiť na najbližšie návršie, dnes nesie názov Custer Last Stand. Okolo tohto miesta existuje dlho pestovaná legenda o hrdinskom beznádejnom odpore amerických vojakov. No svedectvá Indiánov, ani archeologické nálezy nič také nepotvrdzujú. Podľa niektorých verzií bol generál Custer zranený do hrudníka v oblasti pleca ešte pri pokuse o prebrodenie rieky a prestal byť schopný veliť v bitke. Ústup na návršie organizoval Custerov brat a v tom momente sa to javila ako jediná možnosť niečo podniknúť.

Boj na „Last Stand“ bol však, na rozdiel od legendy, veľmi rýchly. Indiáni mali niekoľkonásobnú početnú prevahu, no aj prevahu v palných zbraniach, lebo boli vyzbrojení rýchlopalnými winchestrovkami, na rozdiel od armády, ktorá bola vybavená Springfieldkami s vyššou presnosťou a dostrelom, avšak s jednotlivým nabíjaním, teda niekoľkonásobne pomalšie. Podľa vyjadrení Indiánov trval boj asi toľko, „koľko potrebuje dospelý chlap, aby zjedol obed“. Z prítomných vojakov nikto neprežil. Podobne ako na Calhounovom kopci, keď tam bojovníci dokončili obkľúčenie.

O posledných chvíľach Custera sú známe hlavne legendy, ktoré chcú, aby v americkej tradícii ostal hrdinom. Keď našli jeho telo, ako jeden z mála mal nedotknutú uniformu a nebol skalpovaný, vraj preto, že sa bil mimoriadne statočne. Podľa ústnej tradície Lakotov, Ernie Laponte to počúval ako rozprávania pred spaním, mal Custer niekoľko zranení. Z vážnych bolo jedno v hrudi a druhé v hlave. Laponte hovorí, že Custer sa asi zastrelil sám a bojovníci, ktorí to videli, sa ho nechceli dotýkať, aby na nich neprešla tá zlá energia samovraždy. Archeológovia potvrdili, že rana v hlave pochádzala od vojenského revolvera.

⑨ Mnoho kontroverzií je aj okolo konania plukovníka Benteena. Jedna zo zlomyseľných verzií dokonca tvrdí, že výslovne nechcel ísť Custerovi na pomoc a napriek jeho rozkazom sa tam vybral kapitán Weir na vlastnú päsť. Pravda je však taká, že Weir bol ten, čo naliehal na čo najrýchlajší postup, no ten, kto odmietol nasledovať Benteena a Weira, bol major Reno. Zlomyseľné verzie hovoria, že hral blázna a trhal si kvety do kytičky. Benteen s Weirom a bojaschopným zvyškom 7. kavalérie prišli len na vyvýšeninu, ktorá sa dnes volá Weir Point. Odtiaľ videli posledné štádium boja. Kvôli vzdialenosti a prachu nevideli nikoho v americkej uniforme, zato bojovníci sa hemžili doslova ako kobylky. Benteen prehlásil, že terén, v ktorom sa nachádzajú, je úplne nevhodný na boj s Indiánmi, a vrátil sa s jednotkou na Renov kopec, kde zorganizoval obranu.

Keď o tri roky neskôr stál pred súdom, súd uznal, že keby pokračoval s jednotkou ku Custerovi, zrejme by boli všetci jeho muži zabití ešte cestou a Indiáni by si potom ľahko poradili aj so zvyškom okolo Rena, takže 7. kavaléria by bola kompletne anihilovaná. K nenávisti voči Benteenovi v legendách prispievajú aj citácie pochvalných uznaní od indiánskych bojovníkov, ktorí pred súdom hovorili, že vojaci sa statočne bránili. Podľa dnešných archeologických výskumov mal však zrejme pravdu Benteen, že Indiáni sa s Custerovou jednotkou vysporiadali veľmi rýchlo a aj hradba z konských tiel je zrejme len fikciou, lebo v tom bojovom zmätku na to jednoducho nebol čas.

Treba ešte povedať, že Benteen nebol žiadny zbabelec. Zorganizoval úspešnú obranu a vydržal v nej do večera, keď sa proti nemu sústredili všetci bojovníci z tábora, a ešte celý nasledujúci deň. Musel tiež zorganizovať niekoľko útočných výpadov proti výhodným postaveniam, z ktorých ho Indiáni ostreľovali, ale aj životne dôležitý výpad k vode, bez ktorej by viacerí ranení neprežili. Benteen organizoval a neúnavne povzbudzoval svojich mužov a pritom sa odmietal kryť za terénnymi nerovnosťami. Tvrdil, že ho chráni kúzlo, ktoré mu manželka všila do uniformy. A naozaj, jeho jediné zranenie bolo na palci na nohe cez čižmu.

Na druhý deň, 26. 6. začali Indiáni baliť tábor a odišli. Ich kolóna bola 10 km dlhá a 1 km široká.
Na ďalší deň na bojisko dorazili prvé jednotky generála Gibbona.