DP
V dnešnej dobe, v tom ako komunikujú s nami médiá, ako komunikujú ľudia na sociálnych sieťach, ale aj bežne medzi sebou, mi úplne chýba snaha o hľadanie pravdy. Skľučuje ma to a rád by som o tom povedal pár slov.
Som si vedomý toho, že ide o náročnú tému.
Som si vedomý toho, že ide o náročnú tému.
MM
Veľmi dobre, že ste túto tému otvorili. Teší ma to o to viac, že nám na Belobogu ide viac o hľadanie pravdy, než o hlásanie nejakých názorov. Máte pravdu, že to hľadanie pravdy chýba, s dôrazom na slovo „hľadanie“. Každý má pocit, že tú pravdu má – práve on alebo ona. Ako k hľadaniu pravdy pristupujete Vy?
DP
Zdá sa mi, že hľadanie pravdy má dva aspekty. Jeden súvisí s realitou. Ide o presné zistenie, ako realita vyzerá. Človek sa potom snaží čo najviac k realite priblížiť. Stopuje sám seba, hľadá svoje chyby a odstraňuje ich, lebo chyba v tomto zmysle znamená odklon od reality.
Druhý aspekt je ovládanie snov. V podstate ide o tvorivé narábanie s fantáziou a spochybňovanie hraníc, ktoré si človek vytvára sám alebo výchovou. Myslím si, že súčasťou hľadania pravdy je aj hľadanie potenciálu reality, nielen objavovanie aktuálnej reality.
Druhý aspekt je ovládanie snov. V podstate ide o tvorivé narábanie s fantáziou a spochybňovanie hraníc, ktoré si človek vytvára sám alebo výchovou. Myslím si, že súčasťou hľadania pravdy je aj hľadanie potenciálu reality, nielen objavovanie aktuálnej reality.
MM
Ten súvis pravdy s realitou je intuitívny a ľahko pochopiteľný. No zaujímavý je Váš názor na to, čo ste nazvali potenciálom reality a že to tiež dávate do súvisu s pravdou. Ale chápem, že súčasťou hľadania pravdy je aj búranie umelých hraníc a stien, ktoré si staviame sami, alebo nám ich stavia spoločnosť.
Zrejme to nie je ľahké.
Zrejme to nie je ľahké.
DP
Najmä je pri hľadaní pravdy veľmi ťažké vzdať sa bývalého názoru, ktorý si človek osvojil, snáď aj publikoval, a ktorý sa zrazu ukáže ako nepravdivý.
Napríklad pri vedeckej práci. Vedecká práca je ťažká. Človek sa nadrie, kým nejakú teóriu sformuluje.
A potom sa mu do rúk dostanú údaje, ktoré tú teóriu rozbijú. Ale to je realita života. Každý mentálny model reality je dočasný.
Napríklad pri vedeckej práci. Vedecká práca je ťažká. Človek sa nadrie, kým nejakú teóriu sformuluje.
A potom sa mu do rúk dostanú údaje, ktoré tú teóriu rozbijú. Ale to je realita života. Každý mentálny model reality je dočasný.
MM
Presne toto je podstatou vedy. V celej histórii ľudstva sa stále opakuje, že momentálne poznanie začína zlyhávať a treba objaviť nové poznatky a zapracovať ich do spoločného poznania. Práve preto neuznávam argument o „vedeckom konsenze“. Nové poznatky vždy objavuje veľmi nadaná alebo aspoň veľmi pozorná menšina. Keby sa každý podriaďoval väčšine „vedeckého konsenzu“, ešte dnes by sme žili v kožených stanoch, chodili naboso a jedli len surovú stravu.
Hlavne tá „vedecká väčšina“ by mala byť pripravená akceptovať omylnosť a neľpieť na súčasnom poznaní.
Hlavne tá „vedecká väčšina“ by mala byť pripravená akceptovať omylnosť a neľpieť na súčasnom poznaní.
DP
Nevážim si ľudí, ktorí sa nikdy nemýlia a vždy „majú pravdu“. Nemám rád tú vlastnosť – bazírovanie na pocite „mať pravdu“. Presne to človeku bráni dostať sa k pravde. Lebo sa bojí pustiť nesprávnu teóriu. Bráni mu pocit sebadôležitosti. Bojí sa, že omyl ho diskvalifikuje, lebo presne tak je navyknutý znevažovať svojich oponentov, a tak sa prezentuje ako ten, ktorý žiadne omyly nerobí.
MM
Veru, málokedy v živote som zažil, že človek po upozornení na omyl poďakuje. Väčšinou to chápe ako osobný útok a inštinktívne sa bráni. Buď začne ospravedlňovať omyl, alebo zaútočí späť.
DP
Je to návyk, ktorý posilňujú napríklad aj televízne debaty. Nepamätám si, že by za posledných 10 rokov televízna debata niekedy smerovala k hľadaniu pravdy. Zato vždy smeruje k upevňovaniu zlých diskusných návykov.
Aj hľadanie pravdy si človek musí pestovať ako návyk. Keď má pocit, že „má pravdu“, tak by namiesto pýchy mal pocítiť ostražitosť a tú pravdu znovu skúmať. Presne toto by sa mali deti v škole naučiť. Nie debatovať v kluboch a dokazovať, že majú pravdu, ale naučiť sa zahadzovať svoje obľúbené teórie.
Špičkou ľadovca sú politici. Každý z nich má svoju vlastnú pravdu a ani za svet sa jej nevzdá.
Aj hľadanie pravdy si človek musí pestovať ako návyk. Keď má pocit, že „má pravdu“, tak by namiesto pýchy mal pocítiť ostražitosť a tú pravdu znovu skúmať. Presne toto by sa mali deti v škole naučiť. Nie debatovať v kluboch a dokazovať, že majú pravdu, ale naučiť sa zahadzovať svoje obľúbené teórie.
Špičkou ľadovca sú politici. Každý z nich má svoju vlastnú pravdu a ani za svet sa jej nevzdá.
MM
A pritom všetci spolu tvoríme spoločnosť, komunitu, štát, ľudstvo… a mala by existovať aj naša spoločná verzia pravdy. Takto nie je možné, aby sme tú spoločnú pravdu objavili, nieto ešte podľa nej žili. A podľa mňa by toto malo byť hlavnou úlohou politikov v demokracii. Nie riadiť nás a rozkazovať, ale podobne ako vedci sú elitou, ktorá spoločne a objektívne formuluje vedeckú pravdu, tak politici by spoločne a objektívne mali formulovať spoločenskú pravdu. Vrátane všetkého, čo sme si dnes povedali o omyloch, skromnosti a sústavnom hľadaní.
