O galskom chvastúnstve pred bojom a zbabelosti v kritických situáciách.
Titus Livius sa vo svojich dejinách niekoľkokrát zmieňuje o chovaní Galov za rôznych okolností a poznamenáva, že na začiatku boja sa prejavujú ako veľmi udatní, ale keď ide do tuhého, sú vraj zbabelejší ako ženy. Nemáme dôvod neveriť mu, zmieňujú sa o tom aj iní a vysvetľujú to ich povahou. Zrejme majú pravdu, ale to ešte neznamená, že by sa tento povahový rys národa nedal cieľavedomou výchovou zmeniť. Pokúsim sa to dokázať.
Sú tri typy vojsk. Prvé je dokonale zorganizované a usporiadané, bojuje s iskrou a temperamentom. Také bolo rímske vojsko. Bez konzulovho rozkazu sa nejedlo, nespalo, neplnili sa žiadne vojenské povinnosti. Vládla tam proste železná disciplína. Vojsko, ktoré takúto disciplínu nepozná, je obyčajnou hordou, nie armádou. A ak aj niekedy dosiahne úspechy, tak len vďaka zúrivosti a momentálnemu zápalu. Naopak tam, kde je tuhá disciplína, statočnosť vojakov nezlomí žiadny neúspech, lebo vojenský a bojový poriadok im dodáva pevnú pôdu pod nohami, zdravú sebadôveru a nádej na víťazstvo.
Druhý typ je práve charakteristický onou zúrivosťou, horúcou hlavou, ale mizivým zmyslom pre poriadok a disciplínu. Takými boli Galovia. Ak sa im nepodarilo zvíťaziť hneď a zaraz, ich divá odvaha pohasla. Okrem vyzývavej smelosti nemali totiž nič, na čo by sa mohli spoľahnúť. Rimanov naopak rozvíjajúci sa boj postupne rozohňoval a boli čoraz húževnatejší.
Posledný typ je náš, taliansky. Nie je mu vlastný ani poriadok, ani zápal, ani statočnosť. Môže zvíťaziť len náhodou, ak sa protivník zľakne a utečie.
Túto kapitolu ukončím slovami Papiria Cursora, ktoré povedal veliteľovi jazdy Fabiovi: „Keď sa vojaci neboja bohov a ľudí, neplnia rozkazy a nedbajú na veštby, bez dovolenia si chodia, kam chcú, a potulujú sa bez ohľadu na svoju prísahu, rozpŕchnu sa kvôli malichernej príčine a ignorujú rozkaz na nové sformovanie, je im jedno kde a ako bojujú, potom to nie je vojsko posvätené poslaním a prísahou, ale obyčajná banda lúpežníkov, ktorá sa spolieha na slepú náhodu.“
Z týchto slov najlepšie vidíme, čo a koľko chýba nášmu vojsku do vznešeného označenia armáda.
Dodatok Mariána Moravčíka
Toto Machiavelliho poučenie je optimistické. Disciplína je záležitosťou cviku a návyku. Je realistické očakávať, že armáda v mieri cvičí práve preto, aby návyk disciplíny získala. Je však smola, ak je takýto návyk mladým ľuďom úplne cudzí a ak sú navyknutí robiť si čo chcú a v bande lúpežníkov sa cítia ako ryba vo vode.
