O tom, že slabší nemusí vždy prehrať – stačí vydržať prvý úder.
Ako sme videli, tribúnovia boli užitočným nástrojom štátu na udržanie šľachty v patričných medziach, ale aj tento úrad – ako všetko na tomto svete – postupne prestal plniť svoje poslanie, tribúnov ovládla pýcha a stali sa rovnakým postrachom Ríma ako šľachta a smrteľným nebezpečenstvom pre slobodu v štáte. Poradil si s nimi, aj to s veľkým úsilím, ľsťou a obratnosťou až Claudius tak, že si vždy dokázal nájsť jedného či dvoch, ktorí buď sa nechali podplatiť alebo zastrašiť, či naozaj to mysleli so svojou vlasťou dobre a čestne.
Týmto historickým úvodom som chcel ukázať, že aj jednotlivec si môže poradiť s presilou silnejších súperov a že jednotlivec je často úspešnejší, než väčšia skupina ľudí, lebo máva väčší priestor na manévrovanie. Môže byť úspešný, ak naruší jednotu nepriateľov a tým ich oslabí.
V roku 1483 sa celé Taliansko spojilo proti Benátkam, takže tie nakoniec ani nemali koho poslať do boja. Začali preto vyjednávať s milánskym vojvodom Luigim Sforzom, podplatili ho a nakoniec sa im podarilo dosiahnuť taký výhodný mier, že získali späť aj stratené mestá a časť Ferrary. Síce prehrali vojnu, ale vyhrali mier.
Pred niekoľkými rokmi sa celý európsky svet spojil proti Francúzom. Skôr ako táto vojna skončila, Španielsko porušilo jednotu nepriateľského tábora a uzatvorilo s Francúzskom separátny mier. Ostatným potom neostávalo iné, len urobiť to isté. Za podobných situácií ide vždy o to vydržať prvý úder a získať čas.
Ak však krajina nie je vyzbrojená a vojaci statoční a oddaní, je taký spojený útok niekoľkých nepriateľov smrteľným nebezpečenstvom. V takej kritickej situácii sa Benátky ocitli znova v roku 1508. Keby boli prečkali prvý úder a dokázali by na svoju stranu pretiahnuť jedného z nepriateľov, mohli katastrofe zabrániť. Ich vojsko však prvý nápor nevydržalo. A keď pápež získal späť, čo mu kedysi patrilo, uzatvoril s Benátkami mier a rovnako aj Španielsko. Im šlo totiž hlavne o Lombardiu, aby obmedzili vplyv Francúzska v Taliansku. Benátky teda mali možnosť obetovať časť územia, aby si zachovali zvyšok. Kvôli lakomosti a nerozhodnosti sa však k tomuto kroku neodhodlali včas a nakoniec to museli urobiť z donútenia a s hanbou.
Jednotlivec ani štát teda nemusia nutne skončiť prehrou ani proti veľkej presile, ak poznajú spôsob, ako nepriateľský blok rozdeliť.
Dodatok Mariána Moravčíka
Toto považujem za jedno z najdôležitejších poučení práve pre naše malé Slovensko. Vsadiť celú obranu republiky na jedinú kartu – členstvo v aliancii NATO, je šarlatánstvo a hlúposť. Veľká aliancia vždy potrebuje pomerne dlhý čas na mobilizáciu síl a preto je v každom prípade nevyhnutné pripravovať sa aspoň na vydržanie „prvého náporu“. Slovensko na niečo podobné pripravené nie je, ani v tomto zmysle nič nerobí. Za čias federácie s Čechmi to nebolo potrebné, lebo prvý nápor by smeroval na Čechy. Ak neskoršie samostatné slovenské vlády minuli väčšinu prostriedkov a energie na „prispievanie aliancii“, tak na obranu Slovenska momentálne nemáme vôbec nič.
Toto Machiavelliho poučenie však vnáša mnoho svetla aj do toho, ako prebieha konflikt na Ukrajine.
