O tom, že schopný vojvodca dokáže svojich vojakov motivovať do boja a naopak.
Na inom mieste som sa vo svojich úvahách zmienil o tom, aký význam má v ľudskom živote núdza. Mnohí filozofi tvrdia, že nebyť núdze, človek by svojimi dokonalými nástrojmi – rukami a jazykom – nedosiahol ani polovicu toho, čo v histórii dokázal. Túto múdrosť využívali aj starí vojvodcovia a preto sa snažili na nepriateľskej strane núdzu vylúčiť (radšej sami otvorili cestu k ústupu), a naopak ju pre svojich vlastných vojakov vytvárali (aby nemali kam ustúpiť a museli ísť stále vpred). Keď útočili na mesto, merali náročnosť svojho cieľa núdzou obrancov – čím bude väčšia, tým horšie sa bude mesto dobýjať. Napríklad mesto vzbúrencov sa dobýja najťažšie, lebo obrancovia sa boja trestov, ktoré im hrozia.
Z týchto dôvodov museli Florenťania vynaložiť na svoje vojnové ťaženia viac, ale získali menej ako Benátky, ktoré boli obklopené mestami navyknutými žiť v závislosti a ktorým noví páni neboli proti mysli, často si ich dokonca sami priali. Hoci teda susedia Benátok boli mocnejší ako susedia Florencie, dali sa ľahšie premôcť. Naopak, Florencia mala okolo seba len slobodné mestá a tie húževnato bránili svoju nezávislosť.
Ak teda chce veliteľ dobyť nejaké mesto, musí ho najskôr zbaviť motívu na húževnatú obranu. Ak sa obrancovia boja trestov, nech im sľúbi amnestiu, ak sa boja o slobodu, nech ich presvedčí, že bojuje proti jednotlivcom a nie proti občanom. Týmto si môže úlohu uľahčiť. Múdri ľudia sa síce nedajú oklamať sľubmi, ale takých je málo a väčšina uverí tomu, čomu uveriť chce. A pretože málokto chce riskovať život, radšej naletia na sladké slovíčka. Takto prišlo o slobodu veľa miest. Jedným z nich bola aj Florencia. Ani Crassus, hoci vystihol falošné sľuby Parthov, nedokázal zlomiť dôverčivosť a ňou oslabenú bojovnosť svojho vojska. Zaslepila ich opojná vidina mieru.
Keď Gaius Manlius vyrazil do boja proti Vejám, rozdelil svoje vojsko na dve časti a s jednou z nich postupoval sám. Vejania to postrehli a vtrhli do tábora Rimanov. Manlius sa to dozvedel, vrátil sa a tesne tábor obkľúčil. Vejania bojovali na život a na smrť, Manlia zabili a boli by pobili všetkých Rimanov, keby jedného z tribúnov nenapadlo otvoriť im cestu z obkľúčenia. Do tej chvíle bojovali Vejania udatne, lebo ich k tomu nútila núdza, ale keď sa im otvorila cesta k úniku, prestali bojovať a snažili sa zachrániť si kožu.
Sám Livius nazýva núdzu poslednou a najsilnejšou zbraňou a ako argument používa Camillov nápaditý postup pri dobývaní Vejí. Dal rozhlásiť, že tým, ktorí odhodia zbrane, sa nesmie skriviť ani vlas na hlave, a mesto mu spadlo do lona bez jedinej kvapky krvi.
Dodatok Mariána Moravčíka
K tomuto Machiavelliho poučeniu by sme našli veľa priliehavých príkladov aj v novodobej histórii 20. storočia, dokonca aj v konfliktoch, ktoré sa nám priamo odohrávajú pred očami. Napríklad Rusko sa už niekoľkokrát v histórii stalo smrteľným nepriateľom Európy hlavne z toho dôvodu, že sa niekto v Európe rozhodol, že Rusko treba zničiť a Rusom v núdzi neostala iná možnosť, len zvíťaziť.
No platí to nielen na bojovom poli, ale napríklad aj v politike. Ľudí je ťažké aktivizovať, aby si bránili svoje občianske práva, kým majú akú takú vyhliadku, že by bojom mohli niečo stratiť, o čom si myslia, že to dostanú.
Na druhej strane toto poučenie prináša aj optimizmus – ktovie aké sily a schopnosti sa v ľuďoch prebudia, keď bude núdza bezprostredná a všadeprítomná…
