Biblický, a tragický príbeh dvoch bratov, je všeobecne známy. Stal sa, alebo je to len varovanie? Dá sa podľa neho vyrátať konštanta, ktorá ukáže na potenciál závisti, chamtivosti, neprajnosti a zla? Potenciál je len možnosť, predpoklad; nie ešte čin, ani životný postoj. Aby sa rozvinul, a stal sa skutkom, musia byť k tomu vytvorené určité podmienky. Ale aj tu ide o súhrn takýchto determinánt. Keď sa skúmajú letecké nehody, nikdy za ich príčinou nebol len jeden faktor. Zároveň, práve ten jeden, bol rozhodujúci.
Dialektika nutnosti a náhody?
Človek je tvor spoločenský, to sa vie už od čias velikána Aristotela. Zoon politikon. Aby sa v nás, ako u Kaina, prebudilo zlo; závisť a nenávisť, až tak, že by sa človek rozhodol zabíjať, čo sa musí stáť? V biblickom príbehu ešte nešlo o majetky, o ropu, plyn a Venezuelu; či Ukrajinu. Inštitucionalizované formy zabíjania sa vytvorili až neskôr, keď súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov zaručovalo ich majiteľom, na úkor druhých, luxusný život; a potešenia všetkých druhov. Moc a slávu. Nič si nevšímaj, buď pokorný; Modli sa a pracuj, tak bola zneužitá viera. Inštitúciou. A tak vznikol aj výrok, ako odozva, ako odtlačok, že náboženstvo je ópium ľudstva. Talentovaní jedinci tomu dali krídla. Lebo na každej hlúposti sa dá slušne zarobiť, minimálne na kariérnom postupe. Na úkor druhého, blížneho, i suseda svojho.
Ak sa posunieme v čase, od synov Adama a Evy, do čias dnešných, čo vidíme? Zmenilo sa niečo? Ako funguje tento svet, ako funguje naša ponovembrová spoločnosť?
S dominanciou kapitalizmu sa naplno, verejne a bez zábran, presadzuje zlo, vojny, zabíjanie, masové vnucovanie experimentálnych liekov; ničenie základov ľudskej spoločnosti – v biologickom i duchovnom – zmysle. To, čo niekedy bolo, ešte pred Marxom, pomenované triednym bojom; keď robotníci usilovali o dôstojné podmienky pre život svoj, i svojich rodín, je dnes prekonané. Prekonané totálnym úpadkom kapitalizmu, keď časť spoločnosti vyznáva vojnu, zabíjanie a lúpenie – ako normu. Totálna Kainizácia! Zlatá WC misa nie je len výsmechom, ale aj ich triednym symbolom: kto sú, a kam smerujú. A za koho nás majú. Euroatlantické hodnoty! Bolo obdobie, keď sa klaňali zlatému teľaťu. Teraz sa tí istí, aj so svojimi politikmi, voličmi a rodinami, médiami, porobenou súdnou a policajnou mocou, klaňajú tejto zlatej mise. Klaňajú sa jej obsahu. Ako to môže skončiť? Obyčajným spláchnutím? Aj na to treba podmienky: vodu a odhodlanie. Ako v Slovenskom národnom povstaní. A ďalej.
Socializmus nepotreboval, ani nevyrábal zlaté wecká. Hodnotový systém bol založený na práci, na práve i povinnosti pracovať. Na uliciach neponúkali bezdomovci, aby prežili, svoj luxusný časopis; ani kaviár. Lebo neboli. Dvadsať tisíc, dnes, len na Slovensku; a čo roky predtým?! A stačilo tak málo: premeniť kresťanov na KDH-ákov. Lásku k blížnemu, za lásku k majetkom a peniazom. Evanjelium podľa Kaina? Zabudlo sa, že v bývalom režime neboli exekútori, neboli vykorisťovatelia, neboli inštitúcie, ktoré by kryli a obhajovali (takýto) darebácky a zločinecký režim. Príživníctvo bolo trestným činom. Dnes je takmer nedotknuteľné, a je najlepšie platenou pozíciou. A nie len v parlamente. A toto pripomínať v susednom Česku, bude od januára istou cestou do väzenia. Kainovia, a nie len na Hrade, idú zabíjať historickú pravdu. Ak budú úspešní, časom dôjde aj na Majstra Husa. Lebo bojoval za pravdu.
Konštanta podľa Kaina má spoločenský, ale aj individuálny základ. Ten prvý je determinovaný charakterom spoločenských vzťahov: súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov. Vlastníci a vykorisťovaní. Je to nerovná hra, pričom presilovku hrajú vykorisťovaní. Ale. Pokiaľ v ich výbave bude dominovať hlúposť, naivita, nevzdelanosť, korupcia a zapredanosť; a zbabelosť, nikdy nemôžu zápas vyhrať. K tomu sú nastavené aj pravidlá. Aspoň dve z nich. Slobodne si môžu vybrať, kto ich v ďalšom období bude ohlupovať a okrádať. Druhé je cielené na mládež. Obyčajná hypotéka. Namiesto bytu zadarmo, aj s bezúročnou mladomanželskou pôžičkou (na jeho výbavu), s odpisom splátok pri narodení potomka, guľa na nohách. Nevidno ju, lebo je virtuálna, ale len do chvíle, keď nepríde patričná splátka. Strach a obavy ich držia za najcitlivejšiu časť tela, bez ohľadu na pohlavie; muž, žena, volič ponovembra – ako jedno pohlavie. Žiadna ich voľba v živote nie je, a nebude slobodná; nevolia srdcom a citom, ale peňaženkou. Lebo ak bude prázdna, vyplnia miesto na ulici. Jediná výhoda: nemusia k tomu letieť do USA. Bez víz, a ľudskej dôstojnosti.
Kain už nie je bratom, ale susedom. Rozdiel? Len v čase.
Konštanta podľa Kaina má aj individuálny základ, je v nás, ako v tom mladom biblickom mužovi, roľníkovi? Je dedičná, ako hriech? Koľko príbehov o závisti je popísaných len v slovenských rozprávkach, či prísloviach? Takmer celý svet nám to môže závidieť. Skúška správnosti: koľko ľudí z vášho okolia sa vie úprimne tešiť z vašich úspechov, predností; len z obyčajnej účasti na Olympijských hrách života? A opačne.
Aj táto konštanta, podobne ako Apoštolská, dá sa vyrátať. Len je ešte prísnejšia: dva delené jeden. Každý druhý? Nám nedopraje a závidí? Neviem, ale s tou Apoštolskou sú určite kompatibilné.
Hlupákom stačí kapitalizmus. Múdri a čestní ľudia chcú viac.
14. decembra 2025, PhDr. Michal Dieneš, CSc.
„Hlas krvi tvojho brata volá ku mne“. Taká bola prvotná reakcia Stvoriteľa na vraždu Ábela. A posledná? „Proletári všetkých krajín, chcete skončiť ako pastier oviec, Ábel?“ A preklial všetkých Kainov. A že viera s vedou nie sú kompatibilné?!
Dodatok Mariána Moravčíka
V rámci Šivovho dialektického tanca si dovolím pridať ešte jeden pohľad. Bola Kainova závisť a zášť prvotnou príčinou zločinu, alebo následkom ešte hlbšej príčiny? Čím sa vytvoril potenciál závisti?
A kedy? Či v čase obetí po skončení hospodárskeho roka, alebo už na jeho začiatku individualizáciou (definovaním vlastníctva) zdrojov?
Tým sa dostávame aj k nášmu ponovembrovému rébusu. Už delením spoločného majetku na individualizované kôpky sa ľudia delia na Kainov a Ábelov, a je jedno, ktorí sú nakoniec ktorí a či napokon nie sú vrahmi svojich bratov úspešnejší Ábelovia.
Zo Šivovho tanca niet úniku. Individualizácia a delenie zdrojov nepomôže ani k spravodlivosti, ani k oslobodeniu.
