Naša vlasť má krásnu prírodu, no nezdá sa, že by si z nás svet mohol brať príklad v oblasti politiky, ekonomiky, či ochrany tej krásnej prírody.
Mrzí ma to. Kde však hľadať príčiny a hlavne liečbu?
Myslím, že priesečníkom všetkých verejných oblastí je kultúra národa. Nekultúrne národy, respektíve národy so živelne sa rozvíjajúcou kultúrou, spravidla siahajú po nekvalitných stratégiách, ktoré vedú k neúspechu. K biede a utrpeniu. Ľudia sú v princípe všade biologicky rovnakí. Hlavné rozdiely spočívajú v kultúre. Rozdiel medzi Slovákom, Belgičanom, Ugandčanom je, podľa môjho názoru, viac-menej len kultúrny. Nie biologický.
Kultúru však do veľkej miery ovplyvňuje aj oblasť, ktorú obývajú jednotlivé spoločenstvá. Hornaté oblasti sú (skoro) vždy chudobnejšie. Nedostupnosť spojení so svetom má dramatické dopady na vývoj kultúry. V málo prístupných oblastiach nemožno prepravovať tovar, ľudí. Nie je výmena informácií. Spoločnosť ostane izolovaná a izolácia vždy vedie k chudobe, resp. nedovolí z chudoby vyrásť. Chudoba je totiž základné nastavenie. Preto civilizácie vznikali pri riekach a to takých, ktoré umožnňovali prepravu tovaru a tým kontakt s čo najširším okolím. Preto Eufrat, Tigris, Níl.
Horské doliny, kotliny alebo bohom zabudnuté oblasti ako Orava a Kysuce (mimo hlavných tratí) boli chudobné a naviac sa pre nedostatok pohybu ľudí množili medzi sebou.
Čiže cestou rastu je podpora vzdelania a ruka v ruke s tým podpora spojenia. Lenže školstvo sme si rozvrátili. Východ uteká na západ, namiesto rastu upadá. Kto by tam išiel robiť biznis, keď sa tam nedá dostať.
Konzumná spoločnosť postavila zlaté vane a bezbrehé rozkrádanie ako vyššiu kultúrnu prioritu než je prosperita. Tak žneme výsledky. Nie sú dobré.
Aspoň si zanadávame na cudzích, ktorí za to isto môžu a potkýname sa ďalej za unikajúcou karavánou.
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka
Priateľu, dnes vám budem vo viacerých bodoch konštruktívne oponovať. Predovšetkým, ak máme na mysli hlavne naše Slovensko, tak sa mi zdá, že terajší „bratislavocentrizmus“ má horšie prejavy ako niekdajší „pragocentrizmus“, ktorý bol jednou z motivácií osamostatnenia Slovenska.
Nepreháňam. Keď som kedysi s jedným priateľom z Bratislavy uvažoval o založení spoločnej firmy, tak rezolútne nástojil, že sídlo musí byť v Bratislave, lebo kto nesídli tam, ako keby neexistoval. A to nie je štatistický extrém. Pozrite, koľko je v Bratislave budov, ktoré poskytujú len adresu „schránkovým firmám“. Progresívni Bratislavčania vložili Ficovi do úst citát, že „na východe nič nie je“, aby ho zosmiešnili. Lenže v skutočnosti to nepovedal on, ale bytostne si to myslia oni. Celkom vážne som sa stretol s názorom, že viac ako 90 % HDP Slovenska sa tvorí v Bratislave…
Orava a Kysuce nie sú „bohom zabudnuté oblasti“. Veď P. O. Hviezdoslav žil a tvoril na Orave. Najlepšie slovenské gymnázium bolo tradične v Kežmarku. Pripomeniem, že najlepší slovenský herec všetkých čias, Jozef Króner, pochádza z kysuckého Staškova? Viete o tom, že výkvet slovenských učiteľov pôsobil v oravských Leštinách? Kraji, kde žila a tvorila Margita Figuli, aby som menoval aspoň jednu spomedzi mnohých. Teda práve naopak, v relatívnej vzdialenosti od centra sa úspešne udržiavala naša slovenská národná kultúra. A platí to aj dnes. Keď sa do stratena rozplynie súčasná progresívna dúhová kultúrna móda, tak práve z oblastí ako Orava, Kysuce, Liptov, Spiš sa zrodí pokračovanie typicky našej slovenskej kultúry.
Pozrite sa na Švajčiarsko. Jeho prírodné podmienky historicky kládli ešte viac prekážok vzájomnej komunikácii a kultúrnemu rozvoju. No napriek tomu sa práve tam zrodil najlepší model demokratickej spoločnosti a práve tam našiel najlepšie podmienky na svoju prácu napríklad náš Aurel Stodola.
Nepamätám si, že by vo Švajčiarsku dominovali hnutia typu „patríme na západ“, žiadne násilné prikláňanie celej krajiny k Francúzsku či Nemecku, keď boli v konfliktoch. Vzájomnosť a spolupatričnosť im bola vyššou hodnotou a bola základom ich kultúry. Z toho by sme si mali vziať príklad.
